Od nástupu súčasného prezidenta ČĽR Xi Jinpinga sa situácia katolíkov v Číne neustále zhoršuje. Jednoduché to však nemali nikdy. Dejiny katolíkov a katolíckej cirkvi v Číne sú búrlivým príbehom, v ktorom sa striedajú kapitoly nedôvery a prenasledovania s občasnými periódami pokoja a obojstranného rešpektovania status quo.
Keď si človek predstaví stereotypného Číňana, nemyslím si, že mu príde hneď na myseľ katolík. Asi sa však nemýlim, ak poviem, že ich je v Číne viac ako na Slovensku…
K Rímskokatolíckej cirkvi na Slovensku sa hlási približne 56 % obyvateľov, čo je niečo viac než 3 milióny ľudí (podľa sčítania v roku 2021). V Čínskej ľudovej republike sa ku Vlasteneckému združeniu čínskych katolíkov hlási zhruba 6 miliónov ľudí (podľa oficiálnej štatistiky z roku 2010). Avšak toto číslo je veľmi zavádzajúce, pretože Vlastenecké združenie funguje pod záštitou Komunistickej strany (KS) Číny, a mnohí čínski katolíci sa odmietali registrovať v tejto štátom a stranou riadenej organizácií. A to hlavne pred rokom 2018, keď došlo k podpísaniu dohody medzi Vatikánom a ČĽR. Reálne sa preto predpokladá, že v súčasnosti je v Číne približne 10 – 12 miliónov katolíkov.
Aká je to komunita?
Väčšina čínskych katolíkov patrí do vekovej skupiny 16 – 59 rokov a počtom mierne prevyšujú ženy, ktoré sú taktiež často aktívnejšie v náboženských a komunitných aktivitách. Štatisticky viac katolíkov nájdeme v mestách než na dedinách, avšak len pomerne nízky počet ich má vysokoškolské vzdelanie (cca 14 %). To je hlavný rozdiel medzi čínskym katolicizmom a protestantizmom, ku ktorému sa hlási viac predstaviteľov z okruhu ekonomických a intelektuálnych elít.
Sú medzi slovenskými a čínskymi katolíkmi nejaké zásadné rozdiely?
Čo sa týka vier a praktík, tak čínski katolíci svoje náboženstvo praktikujú takmer totožne ako slovenskí katolíci. Keby napríklad slovenský veriaci navštívil čínsky kostol, mohol by sa pomerne jednoducho zapojiť do obradov. Najväčšie odlišnosti sú spôsobené politickým kontextom, v ktorom svoju vieru čínski katolíci prežívajú. Keďže je Čínska ľudová republika autoritárskym režimom, sú obmedzovaní vo svojej slobode vierovyznania. Práve z toho dôvodu sa mnohí katolíci oficiálne nehlásia k svojej viere. Taktiež to vedie k určitým odlišnostiam oproti kanonickému právu. Napríklad krsty malých detí sú menej časté a stretávame sa s nimi skôr v tzv. podzemnej cirkvi, ktorá nie je oficiálne spojená s Vlasteneckým združením a nie je pod taktovkou KS Číny. Práve strana zakazuje, aby sa deti a neplnoletí stávali súčasťou akéhokoľvek náboženstva. To okrem iného vedie k tomu, že je aj v rámci Vlasteneckého združenia povolené prijímanie eucharistie bez nutnosti krstu – niečo, čo je oficiálne podľa kanonického práva nemysliteľné. Avšak kňazi, ktorí sú súčasťou Vlasteneckého združenia, nie sú len bábky v rukách strany. Naopak, často hľadajú spôsoby, ako ochrániť veriacich a zároveň im ponúknuť možnosť aspoň obmedzene prijímať svätenia a zapájať sa do náboženského života.
Vo svojej najnovšej knihe píšeš, že kresťanstvo ako také je v Číne vnímané ako „cudzí“ náboženský systém prinesený „koloniálnymi mocnosťami.“ Ako sa kresťanom v Číne žije?
Pre laického veriaceho, ktorý je oficiálne registrovaný vo Vlasteneckom združení, je život takmer rovnaký ako keby veriacim nebol. Viera nie je téma, ktorá by sa nutne v spoločnosti riešila. Nemusia svoju vieru tajiť, ako to bolo počas komunizmu v Československu. Veriaci bežne nosia retiazky s krížmi a podobne. Na druhej strane, treba si uvedomiť, že nerobia nič, čo by bolo oficiálne zakázané – Vlastenecké združenie čínskych katolíkov je povolené a štátom zaštiťované. Okrem toho, keď sa pozrieme na demografiu, väčšina katolíkov má nižšie vzdelanie, teda nemajú ašpirácie a možnosti stať sa súčasťou politickej scény, čo by im práve ich náboženstvo znemožňovalo. Členovia KS Číny totiž nesmú byť veriaci. No pre typického katolíka sú politické otázky vzdialené a často nezaujímavé. Vedia, že žijú v krajine, kde veci fungujú určitým spôsobom a nemajú možnosti a prostriedky to zmeniť.
Spomenula si podzemnú cirkev. Tú poznáme aj z našich národných dejín. Ako vyzerá v Číne?
Pre členov podzemnej cirkvi a pre všetkých klerikov – kňazov, mníchov a mníšky – je oproti bežným veriacim status katolíka viac komplikovaný. Členovia podzemnej cirkvi sú viac obozretní v zdieľaní informácií o svojom vierovyznaní, môžu čeliť väčšiemu útlaku. Avšak katolícki laici zvyčajne nie sú cieľom prenasledovania. Tomu čelia častejšie oficiálni predstavitelia cirkvi, hlavne tí, ktorí nechcú spolupracovať a podvoliť sa strane.
Kňazi a ostatní náboženskí špecialisti sú zvyškom spoločnosti vnímaní nie veľmi pozitívne. Je to mimo iné aj z toho dôvodu, že sa pre sľub celibátu vzdávajú možnosti mať potomstvo a synov, ktorí sú tradičnou čínskou spoločnosťou vnímaní ako veľmi dôležití. Zaujímavosťou je, že do oficiálneho kňazského seminára nemôže muž vojsť bez povolenia rodičov, ktorí môžu vyžadovať potomstvo. To fakticky znemožňuje kňazské povolanie mužom z rodín mimo katolícku komunitu.
Predtým, než sa začnem pýtať na dejiny katolicizmu v Číne, by ma ešte zaujímalo, prečo si sa rozhodla venovať práve tomuto fenoménu?
Sama pochádzam z katolíckeho prostredia a predtým, než som kvôli štúdiu odcestovala do Číny som vedela, že situácia katolíkov je tam komplikovaná. Po prvý raz som odišla na študijný pobyt do ČĽR v roku 2016, v tej dobe bol oficiálne rozkol medi Vatikánom a Vlasteneckým združením (od jeho vzniku v roku 1957), a preto som predpokladala, že napríklad osoba pápeža bude tabuizovaná. Avšak hneď pri mojej prvej návšteve kostola som dostala lokálne katolícke noviny, na ktorých na mňa vykuklo množstvo fotografií pápeža Františka. Všetci veriaci ho jasne označovali za hlavu ich cirkvi, aj keď oficiálne to tak byť nemalo. Tento paradox ma zaujal, a keďže som v danej dobe študovala religionistiku aj čínske štúdia, téma na výskum bola na svete.
Vo svojej knihe predstavuješ 4 hlavné vlny, akými sa kresťanstvo do Číny dostalo. Ktoré to sú? Ako sa kresťanstvo do Číny dostalo?
Kresťanstvo sa na územie dnešnej Číny dostalo postupne – v štyroch vlnách:
(1) Sýrsko-palestínske kresťanstvo, ktoré sa do dnešnej Číny dostalo už v 7. storočí, avšak v dôsledku ediktu, ktorý zakazoval cudzie náboženstvá a bol namierený primárne proti zmáhajúcemu sa buddhizmu, kresťania územie opúšťajú už v polovici 9. storočia. Potom sa síce opätovne vracajú v 13. storočí počas vlády dynastie Yuan (1271 – 1368) a pretrvali až do konca jej vlády, avšak nemali takmer žiaden vplyv na lokálne obyvateľstvo.
(2) Druhú vlnu predstavuje prvá katolícka misia vedená františkánmi, ktorá prichádza v 13. storočí a čelí svojmu koncu len o niekoľko desaťročí neskôr – primárne pre rozširujúcu sa Osmanskú ríšu a mor, ktorému Európa čelila.
(3) Ďalšou vlnou boli jezuiti a postupne po nich ďalšie katolícke rády, ktoré sa etablujú v čínskom kontexte od 16. storočia. Práve v prípade tejto vlny hovoríme o prvej stálej a do súčasnosti pretrvávajúcej misii na území dnešnej Číny. Počas obdobia ópiových vojen (1839 – 1860) boli misionári vyhostení a perzekvovaní, avšak už nedošlo k úplnému odstráneniu ich prítomnosti v Číne.
(4) Posledná vlna je protestantská misia a obnovenie katolíckej misie po ópiových vojnách.
Ktorá z týchto vĺn je najvýznamnejšia?
Najdôležitejšia je tretia vlna, ktorá bola ako prvá schopná skutočne zakoreniť kresťanstvo na čínskom území. Jezuitská misia vedená Matteom Riccim (1552 – 1610) bola veľmi významná nielen nábožensky, ale aj kultúrne.
Dejiny kresťanstva v Číne bezpochyby výrazne ovplyvnili ópiové vojny, ktoré sú v Číne doteraz považované za asi najtraumatickejšiu dejinnú udalosť – aký teda mali tieto vojny vplyv na kresťanstvo?
Podmienky, ktoré si západné mocnosti vydobyli po ópiových vojnách, mali značný vplyv aj na šírenie kresťanstva v Číne. Hlavnú zmenu spôsobili rokovania medzi Čínou a francúzskou vládou, ktoré zaručili nielen opätovné povolenie misie, ale aj značne uľahčili pôsobenie zahraničných misionárov. Francúzsko sa vnímalo ako ochranca (katolíckej) viery a vyslalo do Číny diplomata Théodosa de Lagréna (1800 – 1862), ktorému sa podarilo v roku 1846 prinútiť cisára Daoguanga (1821 – 1850) vydať dekrét zaručujúci slobodu kresťanskej viery. Dekrét povoľoval kresťanstvo čínskym veriacim, zaručoval vrátenie všetkého cirkevného majetku skonfiškovaného v predchádzajúcich rokoch a navyše trestal všetkých, ktorí sa podieľali na prenasledovaní kresťanov. Následne zmluva z Tianjinu (1860) povoľovala misionárom cestovať do vnútrozemia Číny a šíriť tam svoju vieru.
Vďaka týmto zmluvám a ochrane zahraničných vlád síce kresťanstvo (katolícke aj protestantské) v tejto dobe narastalo, avšak cirkev zároveň získala nálepku „súčasti feudálnej vládnucej triedy“.
Dalo by sa teda povedať, že misionári mali svoje privilégia najmä vďaka vojenskej prevahe západných mocností a vynúteným dohodám?
V podstate áno. Práve toto obdobie neskôr viedlo k vnímaniu kresťanstva ako spojenca zahraničného imperializmu v Číne. A to následne k vzniku protikresťanských nálad a hnutí. Množili sa pamflety a knihy zosmiešňujúce a kritizujúce kresťanov. Obviňovali ich zo sexuálnej delikvencie či čarodejníctva. Katolíci v nich boli vykresľovaní ako uctievači „nebeského prasaťa“ na základe fonetickej podobnosti slov Katolícka cirkev (Tianzhujiao 天主教) a nárek nebeského prasaťa (tian zhu jiao 天猪叫). Treba si taktiež uvedomiť, že v danom období boli mnohokrát protikresťanské a protizápadné nálady zameniteľné – veľmi často sa totiž najmä Číňania žijúci vo vnútrozemí stretávali len s cudzincami, ktorí boli zároveň misionármi. Protikresťanské a protizápadné nálady nakoniec eskalovali do tzv. boxerského povstania (1899 – 1901). Počas tohto povstania zahynulo približne 47 misionárov a viac ako 30 000 čínskych konvertitov. Kresťania boli cieľom rebélie, pretože povstalci ich považovali za príčinu problémov, ktorým Čína v tom čase čelila. Keď sa povstanie v roku 1901 skončilo podpísaním Pekinského protokolu, francúzska vláda trvala na prísnom potrestaní nielen povstalcov, ale každého, kto sa podieľal na násilí voči katolíkom. V dôsledku toho bola Katolícka cirkev v Číne opäť spájaná s krutosťou a násilím, navyše misionári nijako neprotestovali voči brutálnemu potlačeniu povstania a masívnym popravám rebelov.
Sú následky tohto povstania citeľné dodnes?
Áno, katolícki aj protestantskí kresťania sa s týmto historickým momentom snažia vyrovnávať dodnes. Najmä v kontexte súčasnej ČĽR, ktorá je veľmi negatívne ladená voči západnému vplyvu, je odmietnutie „západnej a imperialistickej“ minulosti pre kresťanov nutnosťou. Napríklad učebnice na oficiálnych teologických seminároch začínajú práve kapitolou, ktorá sa zameriava na odmietnutie a ospravedlnenie sa za takúto minulosť.
V našich podmienkach komunistický režim kresťanov alebo akékoľvek iné náboženstvá prenasledoval. Po nástupe komunizmu v Číne v roku 1949 však ústava zaručovala občanom náboženskú slobodu a strana (KSČ) sa zaviazala, že všetky náboženstvá budú dovolené bez diskriminácie. To tam ostalo aj pri ďalších úpravách a novelizáciách ústavy. Aká bola realita? Dodržiava sa ústava?
Napriek mnohým ubezpečeniam, ktoré strana už pred vznikom ČĽR náboženským skupinám dávala, boli mnohí náboženskí predstavitelia prenasledovaní. Napríklad pod rôznymi zámienkami, ktoré oficiálne nesúviseli s ich náboženským vierovyznaním. Keďže štát podľa ústavy chránil len „normálne/bežné“ náboženské aktivity (zhengchang de zongjiao 正常的宗教), štát tiež definoval niektoré náboženské skupiny a praktiky ako „nenormálne“ a „škodlivé“. Mnohé náboženské skupiny boli zároveň označené za protirevolučné tajné spoločnosti (fandong huidaomen 反动会道门), zatiaľ čo iné skupiny boli označené za poverčivé (mixin 迷信) alebo dokonca za nebezpečné kulty (xiejiao 邪教), proti ktorým strana chcela obyvateľov chrániť. KS Číny bola obzvlášť podozrievavá voči kresťanom, pretože mali historické väzby na zámorské náboženské skupiny. Preto nariadila, aby sa prerušili všetky väzby medzi čínskymi kresťanmi a západnými mocnosťami.
To sa týkalo aj Vatikánu
Áno, nariadenie prerušiť všetky väzby na západ bolo pre katolíkov veľký problém, pretože jednou z týchto nežiaducich západných mocností bol práve aj Vatikán a pápež – hlava Katolíckej cirkvi. Pod taktovkou KS Číny vznikol v roku 1951 dokument Manifest za nezávislosť a reformu Katolíckej cirkvi, známy aj ako Manifest Guangyuan, ktorý podpísalo päťsto čínskych katolíkov. Tento dokument podporoval vedenie Strany a vyzýval na reformu cirkvi a prerušenie väzieb s imperialistami, ku ktorým podľa dokumentu patril aj Vatikán. V reakcii na požiadavky vlády sa v roku 1957 v Pekingu založilo od Vatikánu osamostatnené Vlastenecké združenie čínskych katolíkov. Katolíci, ktorí zostali verní Vatikánu, boli Stranou považovaní nielen za náboženskú skupinu, ale predovšetkým za politickú silu, ktorá otvorene konfrontovala legitimitu KS Číny. Pre podzemných katolíkov neexistoval priestor ani nádej na budovanie vzájomne sa posilňujúcich a podporujúcich vzťahov s komunistickou vládou. Namiesto toho ich vláda označila za nepriateľov štátu a dochádzalo k ich prenasledovaniu.
Zmenilo sa odvtedy niečo? Je postavenie kresťanov v Číne dnes iné?
Hoci tlak na katolícku komunitu zostáva, zmenili sa stratégie, ktorými KS Číny potláča ich náboženskú slobodu. Namiesto snahy o priamu likvidáciu vidíme skôr snahu o totálnu kontrolu a podrobenie sa Strane, ktoré však má za finálny cieľ odstrániť náboženstvo z čínskej spoločnosti – tento cieľ sa nemení.
Ako by si, v skratke, ak je to možné, popísala vzťahy ČĽR a Vatikánu?
Vzťahy medzi ČĽR a Vatikánom boli od vzniku ČĽR veľmi komplikované, a to primárne z dvoch dôvodov. Na jednej strane tu bol odpor KS Číny voči západným mocnostiam a jej strach z ich vplyvu na čínske obyvateľstvo, ktoré viedlo k nátlaku vlády na spretrhanie oficiálnych väzieb medzi čínskymi katolíkmi a Vatikánom. Na druhej strane stál striktný protikomunistický pápež Pius XII. (1876 – 1958), ktorý bol v tom čase konfrontovaný s komunizmom šíriacim sa vo východnej Európe a veľmi ostro sa staval proti myšlienke nezávislej cirkvi v Číne pod priamym vedením komunistov. Už v roku 1949 vydal protikomunistické dekréty, ktoré hrozili exkomunikáciou všetkým katolíkom podporujúcim komunistické režimy. Navyše, Vatikán už počas občianskej vojny priamo podporoval Čankajšeka (1887 – 1975).
Ako vyzerali vzťahy medzi Vatikánom a ČĽR na medzinárodnej úrovni?
V tejto atmosfére vzájomného odmietania asi neprekvapí, že medzi novou Čínou a Svätou stolicou nedošlo k žiadnemu dialógu. V Číne fungovali dva prúdy katolicizmu – oficiálne povolená cirkev, ktorá si volila biskupov bez povolenia a svätenie Vatikánu, a podzemná cirkev, ktorá ostávala verná pápežovi. Oficiálne rokovania medzi ČĽR a Vatikánom začali až v roku 1987. Historickým vyvrcholením týchto rokovaní bol rok 2018, keď bola podpísaná všeobecne prvá dočasná dohoda medzi týmito dvoma predstaviteľmi. Napriek tomu, že bola už 2× predĺžená, zostáva veľmi kontroverzným bodom v sino-vatikánskych vzťahoch. Avšak od podpísania dohody je Katolícka cirkev v jednote s pápežom, čo Vatikán vníma ako najdôležitejší bod. Ako som však už spomínala vyššie, realita pre veriacich bola často odlišná – aj napriek oficiálnemu odlúčeniu Vlasteneckého združenia od Svätej stolice za hlavu cirkvi v skutočnosti vždy považovali pápeža.
V roku 1987 bol pápežom už Ján Pavol II. Prečo sa vzťahy zmenili až počas jeho pontifikátu?
Hoci sa oficiálne rokovania medzi ČĽR a Vatikánom obnovili až za pápeža Jána Pavla II. (1920 – 2005), prístup Svätého stolca sa zmenil už omnoho skôr, a to už za pápeža Jána XXIII. (1881 – 1963). Ten následne po svojom zvolení zaujal odlišný postoj ku krajinám pod komunistickou vládou než jeho predchodca Pius XII. A vyjadril znepokojenie nad situáciou v Číne. Bol otvorenejší dialógu so socialistickými krajinami a nebol tak antikomunisticky ladený ako jeho predchodca. Taktiež pápež Pavol VI. (1897 – 1978) pokračoval v zmierlivejšom prístupe a uplatňoval tzv. „východnú politiku“ (Ostpolitik), ktorá spočívala v hľadaní kompromisov s komunistickými krajinami. V decembri 1965 vyslal do Pekingu delegáciu v nádeji, že sa mu podarí zahájiť rokovania s čínskou vládou o situácii čínskych katolíkov. Následne v januári 1966 poslal predsedovi Mao Ce-tungovi (1893 – 1976) aj novoročný telegram, ktorý však zostal bez odpovede. Tieto snahy o nadviazanie vzťahov s ČĽR zlyhali, pretože v priebehu niekoľkých mesiacov sa v Číne začala kultúrna revolúcia (1966 – 1976), keď bol prísne potlačený všetok náboženský život čínskych obyvateľov. Prelomové dialógy preto zahájil až Ján Pavol II. (1920 – 2005), ktorý už začiatkom roku 1979 vyjadril túžbu po zmierení s Čínou a v roku 1987 sa obnovili oficiálne rozhovory medzi Vatikánom a Pekingom. Počas jeho pontifikátu Svätá stolica začala spätne svätiť biskupov menovaných Vlasteneckým združením. Je zaujímavé, že to bol práve Ján Pavol II., komu sa podarilo rokovania zahájiť, keďže predtým, ako sa stal pápežom, bol silným kritikom marxistickej ideológie a pasivity Vatikánu voči prenasledovaniu a útlaku katolíkov v komunistických krajinách. Priznával však, že jeho prístup ku komunistickým krajinám sa riadil dvoma protichodnými stratégiami – oficiálnou stratégiou dialógu a osobnou stratégiou vzdoru. Od jeho pontifikátu rokovania s rôznym úspechom pokračujú až dodnes.
Ako vyzerá situácia dnes?
22. októbra 2022 bola po druhýkrát predĺžená dočasná dohoda medzi Svätou stolicou a vládou ČĽR. Dohoda bola prvýkrát podpísaná v septembri 2018 na obdobie dvoch rokov a následne bola predĺžená v roku 2020. Išlo o historický moment, keď Svätá stolica a vláda Čínskej ľudovej republiky po prvýkrát podpísali vzájomnú dohodu. Presný obsah dohody zostáva nezverejnený, ale vieme, že ústrednou otázkou je svätenie biskupov v ČĽR. Prvé spoločné vymenovanie biskupa prišlo hneď rok po podpísaní dohody, keď sa biskupom oblasti Jining vo vnútornom Mongolsku stal Antionio Yao Shun (*1965), ktorý bol zvolený čínskou stranou a vysvätený Vatikánom. Avšak už v roku 2022 došlo k porušeniu dohody zo strany ČĽR, keď bol Ján Peng Weizhao (*1966) vymenovaný za pomocného biskupa v diecéze Jiangxi, ktorú však Svätá stolica neuznáva. Následne bol v tomto roku (2023) opäť bez vedomia Vatikánu vymenovaný za biskupa Šanghaja Jozef Shen Bin (*1970). Vatikán sa však neustále snaží o podporu dialógu a napriek tomu, že vydal vyhlásenie o nesúhlase s porušením dohody, následne biskupa dodatočne vysvätil. Je zrejmé, že o dohodu sa viac usiluje Vatikán. Okrem mnohých ústupkov zo strany Svätej stolice je to tiež jasne vidieť na úsilí pápeža Františka. Ten na svojej minuloročnej ceste do Kazachstanu požiadal prezidenta Xi Jinpinga, ktorý bol v Kazachstane v rovnakom čase, o audienciu. Taktiež pri pápežovej nedávnej ceste do Mongolska sa pri prelete nad územím ČĽR pápež modlil za Čínu a jej národ. Napriek pozitívnej odozve z ČĽR o snahe o prehĺbenie vzájomnej dôvery, čínska vláda zakázala biskupom navštíviť pápeža počas jeho pobytu v Mongolsku. Na druhú stranu je určitým ovocím dohody fakt, že čínsky režim povolil dvom biskupom zúčastniť sa Biskupskej synody, ktorá začala v októbri 2023.
Čo z toho vyplýva pre čínskych katolíkov?
Z pohľadu viery dohoda vytvára jednotu všetkých čínskych katolíkov s Vatikánom. Na druhej strane dohoda, jednania ani snahy pápeža Františka nemajú nijaký reálny dosah na zlepšenie každodennej reality veriacich. Naopak, je jasné, že prenasledovanie katolíkov (a iných veriacich) v ČĽR sa stupňuje. Veľmi obmedzená náboženská sloboda sa ešte viac zužuje. A dočasná dohoda medzi Vatikánom a ČĽR môže mať za následok ešte väčšiu moc nad Katolíckou cirkvou v rukách KS Číny, pretože kľúčovým záujmom čínskej komunistickej vlády je kontrolovať celý náboženský život svojich občanov, ovládať ho a podriadiť Strane.
Ďakujem za rozhovor, škoda, že nemáme viac priestoru!
Ďakujem.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons, archív autorov
Mgr. Bc. Magdaléna Rychetská, M.A., Ph.D. získala doktorský titul na Ústave religionistiky Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne. Na rovnakej fakulte absolvovala tiež odbor Čínská studia, zároveň študovala na Zhejiang University. V súčasnosti pôsobí na Seminári čínskych štúdií FF MU, dlhodobo sa venuje výskumom kresťanských komunít v čínskych totalitných spoločnostiach. Je autorkou dvoch monografii: Uneasy Encounters: Christian Churches in Greater China (2022) a Bouřlivý příběh. Postavení katoliků v Čínské lidové republice (2023).
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
