Hrdá Čína sa musela skloniť pred modernou Britániou (1. časť) 

Prvá ópiová vojna (1839 – 1842) medzi Spojeným kráľovstvom a Čínou bola prvým konfliktom, v ktorom Čína – presvedčená o svojej veľkosti a výnimočnosti – musela čeliť novým mocnostiam industriálneho veku. Pričom ešte jednu generáciu pred tým mohla na Britániu a iné európske národy hľadieť s pocitom ekonomickej, civilizačnej a morálnej prevahy ako na malé a čudné národy z periférie sveta, ktoré pechoria cez niekoľko morí, aby im čínska vláda veľkoryso povolila nakúpiť si čaj, porcelán a hodváb.

Nankingská mierová zmluva, ktorou sa vojna ukončila, zostala v čínskej historickej pamäti ako prvá z tzv. nerovnoprávnych zmlúv so západnými štátmi – ako veľké poníženie starobylej čínskej civilizácie. Na britskej strane sa kombinuje viacero pohľadov, od predstavy, že išlo o vojnu, v ktorej sa preukázala prirodzená technická, intelektuálna a morálna prevaha západnej civilizácie (a britského gentlemana) nad orientálnou zaostalosť až po pocit zahanbenia, pretože Briti v nej okrem iného  bojovali za právo slobodne pašovať do Činy drogy. 

Podstata konfliktu 

Čínska hospodárska politika bola totiž taká, že Čína ochotne cez jediný otvorený prístav v Kantone vyvážala čínske tovary ako čaj, porcelán a hodváb, no dovoz čohokoľvek do Číny až na výnimky zakazovala. Prijímala len strieborné mince v predstave, že čím viac ich v Číne bude, o to bude krajina bohatšia. 

Britská Východoindická spoločnosť však nakoniec našla východisko: bol jeden tovar, na ktorý sa v Číne kupec vždy našiel – ópium z Indie! V roku 1781 jej obchodníci doviezli prvú zásielku a odvtedy jeho dovoz len rástol, až v roku 1833 sa v obchode s Čínou dosiahla vyrovnaná platobná bilancia. Pravda, ópium nemohlo byť predávané verejne. Z právneho pohľadu stále  išlo o ilegálny obchod. Na európskej strane v Kantone mala obchod pod palcom kamarila jeho faktických pašerákov z radov obchodníkov v Kantone, z ktorých najvýznamnejší boli William Jardine (1784 – 1843) a James Matheson (1796 – 1878). Ako uvidíme, nimi založená spoločnosť Jardine, Matheson & Co. dokázala v kľúčových momentoch vyvinúť veľmi aktívny lobistický tlak na britský parlament. Táto spoločnosť s mierne pozmeneným názvom funguje dodnes a dokonca pretrvalo aj rodinné prepojenie s otcami-zakladateľmi. Počet britských spoločností zainteresovaných v tomto biznise narástol, keď parlament v r. 1834 zrušil monopol Východoindickej spoločnosti na obchod s Áziou. V dôsledku tohto rozhodnutia bol do Kantonu vyslaný britský konzul (presnejšie skôr osobitný predstaviteľ) lord William John Napier (1786 – 1834), ktorý mal dohliadať na aktivity britských obchodníkov. 

Avšak namiesto toho, aby zakotvil v Macau, kde od napoleonských vojen malo britské námorníctvo svoju stanicu, dopravil sa rovno do Kantonu, čo bolo považované za diplomatický prešľap. Následne zaslal list generálnemu guvernérovi Lu Kunovi (1772 – 1835) s cieľom dosiahnuť rozšírenie britského obchodu. Guvernér Napierovo posolstvo odmietol a vydal dočasný zákaz obchodovania s Britmi a britských obchodníkov vykázal do Macaa.

Lord Napier ako odpoveď prikázal trom britským fregatám zaútočiť na čínske pevnôstky v ústí Perlovej rieky. Je jasné, že potom sa už s ním Číňania odmietli baviť definitívne. Napier zakrátko umrel v Macao na týfus. Nový britský komisár Charles Elliot (1801 – 1875), menovaný v r. 1836, musel vyvinúť značné úsilie, aby incident ako-tak uhladil. Od roku 1837 Briti stabilne udržiavali  v juhočínskych vodách niekoľko svojich bojových plavidiel.

V tomto období si na pekinskom dvore začali uvedomovať aj technickú zaostalosť čínskej výzbroje, ale neodhodlali sa ani na taký jednoduchý krok, ako nakúpiť aspoň niekoľko tisíc európskych pušiek, pár desiatok kanónov, účinnejší strelný prach a desať fregát. Napokon až v roku 1839 cisár  Tao-kuang (1820 – 1850) vydal príkaz s dovozom ópia rázne skoncovať a do Kantonu vyslal komisára Lin Ce-süa (1785 – 1850) vybaveného mimoriadnymi právomocami. V r. 1840 bol dokonca Lin menovaný generálnym guvernérom či miestokráľom južného prímorského regiónu.

Začiatok nepriateľstva

Po zabavení dodávok ópia a zrážkach s jeho pašerákmi, napätie v Kantone a okolitých vodách rástlo. V júni 1839 komisár Lin Ce-süa prikázal zničiť 1200 ton zabaveného ópia, čím britským obchodníkom z ich pohľadu spôsobil obrovskú škodu. Okrem toho nechal zablokovať prístup do kantonského prístavu a zakázal poskytovať Britom potraviny a vodu. Miestne čínske sily boli nakoniec ochotné Britom poskytnúť vodu a najzákladnejšie zásoby, no zakázali im obchodovať s dedinčanmi. Konzul Elliot im preto zaslal ultimátum, že ak čínski velitelia neodvolajú zákaz, vydá príkaz k paľbe. A tak sa aj stalo. Štyri menšie britské lode sa dostali do niekoľkohodinovej prestrelky s troma čínskymi džunkami a pobrežnými delostreleckými batériami. Hoci straty na oboch stranách boli minimálne, tento boj je považovaný za začiatok nepriateľstva medzi Britániou a Čínou. 

V pokračujúcej patovej situácii čínske námorné a pozemné sily bránili britským lodiam k prístupu do Kantonu a do ústia Perlovej rieky, zatiaľ čo britské lode hliadkovali ďalej od prístavu a fakticky ho blokovali.Britskí obchodníci, ktorí neprepravovali ópium, sa však domnievali, že celá záležitosť sa ich netýka. Preto sa pokúšali pokračovať v bežných plavbách do Kantonu a z neho. No od 2. novembra 1839 Elliot vyhlásil oficiálnu námornú blokádu ústia Perlovej rieky pre britské lode. Už nasledujúceho dňa sa odohrala tzv. prvá bitka pri Čchu-en-pchi, keď sa britská obchodná loď Royal Saxon pokúšala vplávať do prístavu. Cestu jej prehradili dve britské vojnové lode. Na pomoc britskému obchodnému plavidlu vyplávala eskadra piatich džuniek pod vedením admirála Kuan Tchein-Pcheja (1781 – 1841), ktorý bol veliteľom námorných síl provincie Kunag-tung. V bitke Číňania prišli o štyri džunky a môžeme ho označiť za britské víťazstvo.

Britská odpoveď

Medzitým sa správy o sporoch a potýčkach dostali aj do Británie a prirodzene sa stali predmetom diskusie nielen na úrovni politickej elity, ale aj celej britskej spoločnosti. Treba povedať, že obchodníci s ópiom nevzbudzovali veľa sympatií a ich podpora bola nízka. Keby čchingská vláda nebola izolacionistická a napr. udržiavala v Londýne vlastné diplomatické zastúpenie, bolo by pre ňu bývalo veľmi jednoduché zvrátiť britskú politickú a verejnú diskusiu vo svoj prospech. V skutočnosti však prevážil vplyv Britskej Východoindickej spoločnosti, ktorá mala značné prepojenia s poslancami za stranu whigov a časť anglickej tlače začala uverejňovať články o čínskej tyranii a šikanovaní britských obchodníkov. 

Britská vláda pod vedením vikomta Williama Lamba Melbournea (1779 – 1848) sa ocitla v neľahkej situácii a s malou podporou v parlamente. Tlak majetkovo zainteresovaných podnikateľov a akcionárov bol veľký. Medzi hlavných vojnových štváčov sa zaradil aj minister zahraničných vecí Henry John Temple Palmerston (1784 – 1865). V dôsledku správ, ktoré prichádzali z východu, viedli premiéra Melbournea k tomu, aby 1. októbra 1839 rozhodol o vyslaní expedičného zboru na Ďaleký východ. Príslušným spôsobom bol inštruovaný aj generálny guvernér Indie George Eden Auckland (1784 – 1849) a komisár Elliot. Súčasne ministerstvo zahraničia  odoslalo aj nótu pre cisára Tao-kuanga a čchingskú vládu, v ktorej boli  informovaní o vyslaní britskej eskadry. V nóte sa vina za prepuknutie nepriateľstva kládla  čínskej strane, a to konkrétne za zlé správanie voči britským poddaným. 

Cieľom vojenskej výpravy bolo dosiahnuť: 

• aby Čína uznala Britániu ako rovnocenný štát
• vyňatie britských príslušníkov spod čínskej jurisdikcie a ich podriadenie britskému komisárovi
• vyplatenie náhrady za zničený britský majetok
• právo cudzincov bezpečne žiť v Číne a vlastniť v nej majetok
• v prípade dovozu zakázaného tovaru beztrestnosť pre ich britských dovozcov aj v prípade, ak je takýto tovar zhabaný
• rozšírenie obchodu pre Európanov z Kantonu aj na ďalšie prístavy
• získanie vhodných ostrovov pri čínskom pobreží na zriadenie stálej základne

Vidíme teda, že hoci obchod s ópiom bol prvotnou príčinou konfliktu, v skutočnosti mala vojna z britského pohľadu vyriešiť celý komplex problematických otázok vo vzťahu medzi Čínou a západnými krajinami. Palmerstonov plán bol pomerne jednoduchý. Britská eskadra mala zablokovať ústie Perlovej rieky a rieky Jang-c’-ťiang, preniknúť pozdĺž pobrežia na severný koniec Žltého mora, doručiť do Pekingu britské podmienky, narúšať čínsku kabotáž a obsadiť ostrovy Čou-šan a iné vhodné ostrovčeky pri čínskom pobreží. No a potom vyčkávať na čínsku reakciu na britské posolstvo a dohodnúť s čchingskou vládou výhodný mier. 

Plán mal však veľkú slabinu – ak by sa čínsky cisársky dvor nerozhodol pre mierové rokovania a pokračoval by vo vojne, Británii hrozil dlhodobý konflikt na druhej strane sveta s dobovo najľudnatejšou a najbohatšou ríšou, čo by mohlo viazať britské sily nepredvídateľne dlhý čas.

Britské a čínske vojenské sily

Britský expedičný zbor mal celkovú silu 19 000 vojakov z britskej armády, námornej pechoty a tiež indických a cejlónskych koloniálnych útvarov. Hlavné „politické“ vedenie si zachoval komisár Elliot. Loďstvu a námornej pechote velil komodor James Bremer (1786 – 1850) a pozemným jednotkám generálmajor Hugh Gough (1779 – 1869), ktorý bol menovaný aj vrchným veliteľom všetkých britských síl v Číne. Britskí a indickí vojaci boli skúsení profesionáli vyzbrojení najmodernejšou dobovou vojenskou technikou. Mali k dispozícii parníky, plachetnice s desiatkami diel, rakety a dobovo moderné pušky s kresadlovým a perkusným zámkom a s účinným dostrelom 300 metrov. 

Čínske sily nasadené do boja sa odhadujú na 220 000. Celková čínska vojenská sila počas vojny mohla narásť až na približne 800 000 mužov. Strelnými zbraňami však bola vyzbrojená len necelá štvrtina – a aj to na úrovni muškiet a diel zo 17. storočia! Takáto čínska mušketa mala účinný dostrel len asi 100 metrov. 

Základom čínskej brannej moci bola „Armáda 8 zástav“, ktorá bola zložená z etnických Mandžuov a Mongolov (aspoň teoreticky), pričom zaradenie do nej znamenalo príslušnosť k dedičnej vojenskej kaste. Jej celková sila sa odhaduje na 16 000 – 20 000 mužov. „Armáda zelenej zástavy“ bola profesionálna bojová sila zložená z etnických Číňanov a služba v nej bola doživotná, ale nie dedičná. Jej hlavnou úlohou bolo zabezpečovať vnútorný poriadok v ríši a bola rozptýlená do množstva posádok a provinčných jednotiek. Jej základný mierový stav bol okolo 200 000 mužov, no v prípade potreby sa mohol zniekoľkonásobiť. Vojskám na juhu Číny velil generál Jang Fang (1770 – 1846).

Čínska flotila sa skladala z veľkého počtu malých džuniek (s okolo 10 delami na palube), ktoré boli vhodné len na pobrežné operácie a rozdelené do viacerých samostatných eskadier bez jednotného velenia celého loďstva. Generálny guvernér Lin Ce-süa sa dokonca snažil na poslednú chvíľu posilniť čínsku flotilu aj nákupom európskych diel a dokonca lodí, no podarilo sa mu získať len jednu bývalú britskú plachetnicu s názvom Cambridge, ktorú Číňania vyzbrojili zastaranými  delami.  Loďstvu v juhočínskych prístavoch velil už spomenutý admirál Kuan Tchein-Pchej. Vojensko-technické zaostávanie oproti Britom bolo značné.  

Je vhodné tiež spomenúť, že Čína v r. 1841 – 1842 viedla súbežnú vojnu na východe Tibetu (Ladakh) proti Sikhom – tí boli v tom čase britskými spojencami. A čchingská vláda sa zo všetkého najviac obávala povstania domáceho čínskeho obyvateľstva proti nadvláde Mandžuov. 

Príchod britskej expedičnej eskadry na Ďaleký východ

Eskadra vyslaná z Európy sa do polovice júna 1840 doplavila do Singapuru, kde sa okolo nej začali zhromažďovať posily z britských kolónií. Britské jednotky využili prestávku v plavbe na nácvik vylodenia a útoku na opevnenia z brehu. K pobrežiu južnej Číny sa britská eskadra –  doplnená a transportné lode, 4 parné delové člny a množstvo menších plavidiel – dostala koncom júna 1840. V zmysle pôvodného plánu, jej primárnym cieľom bol ostrov Čou-šan vo Východočínskom mori (približne oproti ústiu rieky Jang-c’-ťiang) a jeho hlavný prístav Ting- chaj. Vyslaná časť britských síl sa ostrova po krátkom námornom a pozemnom boji 6. júla 1840 zmocnila. Útok bol pre čínsku stranu prekvapením, Britov totiž čakali v okolí Kantonu. 

Čínska posádka o sila 1500 mužov sa stiahla, pričom za sebou zanechala 13 padlých vrátane svojho veliteľa admirála Čang Čhao-fa. Na ostrove si Briti zriadili svoju stálu základňu. Po víťazstve bola jedna časť britských síl vyslaná k ústiu Perlovej rieky a druhá do Žltého mora, pričom táto mala doručiť na cisársky dvor aj list ministra Palmerstona. 

V Pekingu si začali uvedomovať vážnosť situácie. Generálny guvernér Lin Ce-sü spravujúci región Liang-kuang bol odvolaný a nahradený dvoranom mongolského pôvodu Čchi-šanom (1786 – 1854), ktorý sa pokúsil vyjednávať s komisárom Elliotom. Briti ako akt dobrej vôle stiahli svoje plavidlá zo Žltého mora, ktoré Číňania vnímali ako hrozbu pre bezprostredné okolie Pekingu, svojho hlavného mesta. Na druhej strane, britské sily zosilnili svoj tlak na Kanton. 

Generálny guvernér Lin Ce-sü aj admirál Kuan Tchein-Pchej však nič nepodcenili a dôkladne opevnili ústie Perlovej rieky, pretože sa domnievali, že britský hlavný útok skôr alebo neskôr bude smerovať práve sem. Čínske pevnosti v ústí riečneho ramena zvaného Chu-men bránilo 3000 mužov a 305 kanónov. V Kantone a okolí bolo sústredených ďalších 10 000 vojakov. 

No 7. januára 1841 Briti v tzv. druhej bitke pri Čchu-en-pchi Číňanov z chu-menských opevnení vytlačili a zničili pri tom 11 džuniek. Z Britov nezahynul nikto, Číňania mali 277 padlých. Priebeh bitky bol veľmi jednostranný. Britské parníky rozstrieľali čínske lode a zapálili ich raketami a následne Briti ovládli pobrežné pevnosti. Stovka zajatých Číňanov bola na druhý deň prepustená. Táto porážka bola rozhodujúcim popudom pre nového generálneho guvernéra Čchi-šana na rokovanie. Jeho výsledkom bolo 20. januára 1841 uzavretie tzv. zmluvy z pri Čchu-en-pchi. 

V nej sa čínska strana zaviazala vyplatiť náhradu vo výške 6 miliónov strieborných dolárov, odstúpiť Britom ostrov Hongkong , opätovne otvoriť Kanton zahraničnému obchodu, prepustiť zajatých Britov a nadviazať diplomatické styky s Britániou na základe rovnosti. Británia súhlasila opustiť všetky obsadené čínske územia a pevnosti s výnimkou Hongkongu a toho, že čínske úrady budú môcť vyberať v Hongkongu dane – čínski vyjednávači zrejme chápali zmluvu tak, že ostrov sa len poskytne Británii na zriadenie obchodnej stanice – nie ako trvalú zmenu v jeho vlastníctve.

Cisár Tao-kuang však odmietol s mierom súhlasiť, generálneho guvernéra Čchi-šana odvolal, nechal ho dokonca nakrátko uväzniť a nariadil pokračovať v bojových operáciách. Od 19. februára Briti a Číňania po sebe opäť strieľali. Azda je vhodné spomenúť, že dohoda sa nepáčila ani ministrovi Palmerstonovi – zisk sa mu zdal príliš malý a Elliota odvolal. 

Pokračovanie bojov

V marci Britom dorazili posily z Indie vrátane HMS Nemesis s parným pohonom, prvej britskej železnej lode schopnej oceánskej plavby, a tak mohli pokračovať v útokoch opierajúc sa o tri základne: Hongkong, Čou-šan a Macau, v ktorom im Portugalci dovolili kotviť. 

Predovšetkým sa snažili ovládnuť Kanton a postupne v priebehu februára 1841 zdolali všetky čínske obranné postavenia na brehoch Perlovej rieky, ktoré im stáli v ceste. Boje mali pomerne jednostranný priebeh. Napriek početnej prevahe nemohli Číňania zabrániť britským technicky vyspelejším plavidlám s oveľa pokročilejšími kanónmi rozstrieľať čínske postavenia, potopiť džunky  a vysadiť na breh výsadok, ktorý zmasakroval čínskych obrancov.

2. marca 1841 Briti ovládli riečny ostrov Pcha-čou, ktorý bol považovaný za poslednú prekážku pred samotným Kantonom. Komisár Elliot (ktorý ešte nevedel, že bol odvolaný) vyhlásil prímerie a pokúsil sa primäť Číňanov k prijatiu už podpísaného mieru. Keďže sa mu to nepodarilo, od 6. marca boje pokračovali. Počas nich sa Britom podarilo pomocou ozbrojených parníkov vyčistiť celú deltu Perlovej rieky. Na druhej strane sa generál Jang Fang pripravoval na obranu Kantonu a za tým účelom sústredil v meste a jeho okolí 30 000 mužov. Číňania usilovne stavali opevnené postavenie pre kanóny, zablokovali riečne koryto potopením viacerých džuniek a tiež si pripravili viacero zápalných lodí. No britské parníky a plachetnice to nezastavilo a 18. marca 1841 sa Briti vylodili priamo v Kantone  a ovládli britskú faktóriu aj štvrť cudzích obchodníkov. O dva dni neskôr bolo vyhlásené ďalšie prímerie a obnovenie obchodu s čínskymi tovarmi (čaj, hodváb). Bola to však len prestávka medzi bojmi. 

Do oblasti dorazil nový čínsky generálny guvernér I-šan (1790 – 1878), ktorý dostal za úlohu „zničiť a potrestať barbarských vzbúrencov“. Čínske sily narástli na 50 000 mužov, no boli to prevažne nevycvičení odvedenci a dobrovoľníci vyzbrojení zväčša chladnými zbraňami. Ako kuriozitu môžeme uviesť, že I-šan neskôr v r. 1855 rokoval o hraničných zmenách aj s Ruskom. Číňania v tichosti znovu obsadili niektoré pozície okolo Kantonu a pozdĺž Perlovej rieky, pričom svoju delostreleckú pozíciu sa snažili zamaskovať, aby ich Angličania odhalili až na poslednú chvíľu a nemohli využiť svoju výhodu dlhšieho dostrelu. Britské lode čínski velitelia plánovali zničiť pomocou zápalných pltí. Problémom bolo, že miestni obyvatelia stranili skôr Britom, z ktorých mali vďaka obchodu zisk než formálne vlastnej armáde – ktorá pre nich reprezentovala mandžuský režim zo vzdialeného Pekingu. 

Či sa I-šanovi podarilo vytlačiť Britov a čo potom nasledovalo, to si budete môcť už čoskoro prečítať v druhej časti. 

Literatúra:

• Fairbank, John F.: Dějiny Číny. Praha: Nakladatelství Lidové noviny 2004.
• Haijian, Mao: The Qing Empire and the Opium War. London: Cambridge University Press 2016.
• Krejčí, Oskar: Geopolitika Číny. Praha: Professional Publishing, s.r.o. 2021.
• Liu, Lydia He: The Clash of Empires: the invention of China in modern world making. Cambridge: Harvard University Press 2009. 
• Lovell, Julia: The Opium War: Drugs, Dreams and the Making of Modern China. London: Picador 2011. 
• Непомнин, О. Е.: История Китая: Эпоха Цин. XVII — начало XX века. Москва:  Восточная литература 2005.
• Obrazová príloha: Wikimedia Commons