Postava Lin Ce-Sü (1785 – 1850) je v slovenských pomeroch prakticky neznáma. Pritom patrí medzi priekopníkov boja proti drogám a drogovej závislosti a práve v súvislosti s jeho aktivitami vyhlásilo Valné zhromaždenie OSN v roku 1987 26. jún za Medzinárodný deň boja proti zneužívaniu drog a nezákonnému obchodovaniu s nimi.
Lin Ce-Sü má zároveň v New Yorku aj pamätník s nápisom „Priekopník vo vojne proti drogám“, a množstvo ďalších pripomína jeho aktivity v ČĽR a na Taiwane. Smelo ho môžeme prirovnať aj k jeho súčasníkom – európskym a americkým abolicionistom, ktorí sa usilovali o zákaz otroctva.
Lin Ce-Sü sa narodil v čínskej pobrežnej provincii Fu-tien za vlády mandžuskej dynastie Čching v roku 1785 ako druhý syn úradníka Lin Pin-ža. V roku 1811 absolvoval najvyšší stupeň úradníckych skúšok a bol prijatý na elitnú akadémiu Chan-lin, ktorá bola strediskom prípravy najvyšších byrokratov a zároveň poradenským intelektuálnym centrom cisárskeho dvora. V rokoch 1837 – 1839 bol generálnym guvernérom vnútrozemského regiónu Chu-kuang (dnes rozdelený na provincie Chu-nan a Chu-pej). Prežil by úspešný život čínskeho byrokrata a napriek istej literárnej a intelektuálnej produkcii by dnes bol známy azda len odborníkom na dejiny Číny v 19. storočí – aj to len poniektorým. Bol by vlastne zabudnutou osobou, nebyť kľúčovej úlohy, ktorú zohral v prvej ópiovej vojne medzi Čínou a Veľkou Britániou v rokoch 1839 – 1842.
Pochopenie jeho úlohy a významu si však vyžaduje najprv porozumenie širšieho kontextu obchodu s ópiom a britsko-čínskeho konfliktu.
Čína na začiatku 19. storočia
Čína sa v 17. storočí po zničujúcej občianskej vojne dostala do rúk Mandžuov, ktorí založili dynastiu Čching (1644 – 1911). Nasledujúce 18. storočie azda môžeme považovať za jeden z vrcholov čínskych dejín. Čínska ríša ovládala v tom čase aj Mongolsko, Tibet, Východný Turkestan a viaceré oblasti v Strednej Ázii a na súčasnom ruskom Ďalekom východe. Kórea, Barma, Vietnam, Nepál a pod. sa stali čínskymi vazalmi. Medzi rokmi 1700 a 1800 sa počet obyvateľov zdvojnásobil a dosiahol 330 miliónov, čo bolo viac než 30 % vtedajšej svetovej populácie. V roku 1820 čínska hospodárska produkcia predstavovala asi 33 % svetovej. Britská asi len 5 %. Ale v roku 1870 tvorila čínska ekonomika už len 17 % svetovej a britská asi 10 %. V roku 1950 klesol podiel Číny na svetovom HDP asi na 4 %.
Čo sa presne stalo? Vysvetlenie takého relatívneho úpadku je jednoduché. Čína na prelome 18. a 19. storočia nenaskočila na vlak priemyselnej revolúcie a rozvoja prírodných a technických vied. Zostala na úrovni obrovskej agrárnej ríše, relatívne efektívne spravovanej štátnou byrokraciou. A toto zaostávanie začala reálne dobiehať až na sklonku 20. storočia.
Ešte v roku 1839 – v čase prvej ópiovej vojny – bola čínska ekonomická produkcia asi štyrikrát väčšia než britská, ale technologickou úrovňou už Čínu západná Európa prekonala. Británia tak napriek celkovo menšiemu objemu vlastnej ekonomiky mala reálne k dispozícii viac zdrojov využiteľných vo vojne, najmä pokročilejšie zbrane. Pokiaľ čínske vojsko zostalo na úrovni konca 17. storočia a možno aj nižšie (muškety s luntovým zámkom, luky, chladné zbrane, džunky, bronzové delá s hladkou hlavňou), britská armáda mala k dispozícii síce stále ešte predovky, ale s kresadlovým či dokonca s perkusným zámkom, čo zabezpečovalo väčší dostrel aj spoľahlivosť. Čínske kanóny, častokrát nakúpené pôvodne od Európanov, zaostávali za britskými o jedno storočie. Najviditeľnejším prejavom britskej technologickej prevahy bolo niekoľko lodí s parným pohonom, ktorý im zabezpečil slobodu manévrovania. Čínske loďstvo malo k dispozícii veľký počet džuniek, ale všetko to boli malé a slabo vyzbrojené plavidlá určené na plavby v pobrežných vodách. Na druhej strane, britská flotila bola schopná viesť vojenské operácie na druhej strane zemegule.
Čína svojím spôsobom doplatila na svoj úspech a efektívnu centralizáciu. Vládnuca vrstva byrokratov necítila dôvod meniť osvedčený systém vlády a hospodárenie. Konzervatívna konfuciánska ideológia s ideálom materiálnej skromnosti k tomu neposkytovala ani nejaký myšlienkový základ. Bolo morálnou povinnosťou štátu postarať sa o to, aby ľud nehladoval a žil v bezpečí (hlavnou úlohou štátnej byrokracie bolo popri výbere daní zabezpečiť redistribúciu ryže), ale dosahovať nejaký rast životnej úrovne alebo bohatstva nebolo považované za potrebné. Čchingská vláda dokonca začala v istom štádiu brzdiť rozvoj obchodu a tiež aj napr. banskú činnosť. Technické a prírodné vedy sa rozvíjali, ale boli na okraji záujmu.
V takej situácii zvyčajne pomáha inovačný impulz zo zahraničia alebo dokonca konkurencia ostatných štátov a ich ekonomík. Lenže čchingská Čína bola príliš veľká a silná, s dlhodobou a nespochybniteľnou dominanciou vo svojom okolí. Od 16. storočia udržiavala obmedzené kontakty s Európou, napríklad prostredníctvom portugalského Macaa, prípadne obchodných faktórií v Kantone. Až do konca 18. storočia nemôžeme hovoriť o nejakom viditeľnom technologickom náskoku Európanov, takže čínske elity nemali dôvod sa nejako osobitne znepokojovať. A čo je hlavné, európske mocnosti boli príjemne ďaleko a až do prvej polovice 19. storočia nepredstavovali nejakú mocenskú výzvu.
Čínska intelektuálna elita ani nebola naučená prijímať podnety zo zahraničia, naopak, historicky všetky okolité krajiny vzhliadali na Čínu ako na centrum učenosti, literatúry, filozofie a vedy. Ak sa aj Číňania stretli s takými európskymi technickými výdobytkami ako astronomické prístroje, presné hodinky a modernejšie strelné zbrane, veľký dojem to na konfuciánskych učencov neurobilo. Vojenským umením zvykli pohŕdať, keďže Čína v tom čase odstrašovala prípadných útočníkov už len veľkosťou svojej armády a na Džungárov a Mongolov technológie 16. storočia stačili. Agrárna ekonomika presný čas nepotrebuje, a keďže zámorské plavby prenechali Európanom, sextanty a chronometre boli nevyužívané. Ďalekohľady boli zaujímavou novinkou, ale pre potreby cisárskych astronómov a na pobavenie cisárskeho dvora stačilo doviesť pár kusov z Európy.
Čínska ekonomická teória bola založená na zásadách blízkych európskemu merkantilizmu: Pokiaľ cudzinci chcú od Číny niečo kupovať, a Čína to vie vyprodukovať a tento obchod nebude rušiť pomery v samotnej Číne, dobre, aspoň pribudnú strieborné mince, ale samotná Čína vlastne nič nepotrebuje. A ak si neuvedomelí súkromníci myslia, že potrebuje, tak bdelá byrokracia je tu nato, aby im to zakázala. Výsledkom obchodu má byť len prílev peňazí do Číny.
Čínsko-britské vzťahy a Macartneyovo posolstvo
Na druhej strane, treba vyvrátiť mýtus akejsi úplnej izolovanosti alebo absolútneho odmietania čohokoľvek, čo prichádzalo od Európanov. Čína v 18. storočí prevzala od Európanov pestovanie arašidov, zemiakov, či kukurice. V Kantone sa nachádzala osada európskych obchodníkov, jezuitskí učenci boli dlhodobo prítomní na cisárskom dvore, bol tu istý záujem o geografické objavy, delostreleckú techniku, kalendár, medicínu a pod. Prekresľovali sa európske mapy (s odstupom času vydávané západnými záhadológmi za doklad nejakých dávnych čínskych znalostí), lenže reálny vplyv na čínsku spoločnosť bol marginálny.
Taktiež treba na pravú mieru uviesť tvrdenie o tom, že čínsky cisár Čchien-lung (1735 – 1796) odmietol v roku 1793 známe Macartneyovo posolstvo z hlúposti alebo neochoty obchodovať s Britmi. Skutočný text jeho odpovede britskému kráľovi Jurajovi III. vypovedá o niečom inom. Predovšetkým obchod s Britmi nezavrhol, len ho chcel udržať v takej podobe ako predtým – teda regulovaný obchod cez Kanton a Makao prostredníctvom vybraných čínskych sprostredkovateľov (tzv. kantonský systém), bez práva Britov dlhodobo sa usádzať v Číne. Briti totiž žiadali, aby mohli začať do Číny dovážať svoje výrobky. Na ukážku predložili strelné zbrane, hodiny, ďalekohľady, továrensky vyrábané textílie a pod. Cisára ani jeho úradnícko-konfuciánske okolie nič z toho neohúrilo. Vyhlásili to za málo užitočné hračky. A celkovo mali Číňania ešte mnoho dôvodov, aby sa na Európanov dívali zvrchu. Ten technologický náskok – i vzhľadom na vynikajúcu čínsku remeselnú zručnosť – nebol taký, aby musel Číňanov vyviesť z rovnováhy a prinútiť k nejakej aktivite. Lenže, čo platilo v roku 1793, už neplatilo v roku 1839.
Cisár odmietol aj všetky britské návrhy na postúpenie nejakého vhodného ostrovčeka na zriadenie britskej obchodnej stanice aj nadviazanie diplomatických stykov podľa európskych zvyklostí. Dôvodom bol racionálny argument, keďže vzťahy s Britániou by Čína nevedela realizovať v takej forme, akú mala s okolitými vazalskými národmi, a tak by boli „rušivým cudzorodým prvkom“ v čínskom diplomatickom systéme.
Britská Východoindická spoločnosť sa preto dostala do komplikovanej situácie: Británia začala masovo konzumovať čaj, rástol dopyt aj po hodvábe a porceláne, ale Čína nechcela na výmenu dovážať nič. Odmietla aj ponuku moderných zbraní a kompletne postavených a výrazne dokonalejších európskych plachetníc, takpovediac „na kľúč“. Pýtala prakticky len striebro a platobná bilancia bola pre Britániu katastrofálne mínusová (pre obchodníkov nie, tí sa vždy „hojili“ striebornými mincami, ktoré sťahovali z európskych ekonomík). Strata striebra sa naplno ukázala koncom 18. storočia, keď rozvíjajúca sa britská a európska ekonomika potrebovala aj väčší objem obeživa. Ale potom sa jeden artikel, ktorý bol čínsky trh ochotný akceptovať, našiel – ópium. Túto drogu čínski obchodníci neodmietli. Kupec naň sa na čínskej pôde vždy našiel a bol ochotný veľmi dobre platiť.
Obchodníci britskej Východoindickej spoločnosti začali v malom množstve dovážať ópium do Číny v roku 1781. Pôvodom ópia nebola, pochopiteľne, Veľká Británia, ale Bengálsko ovládané spoločnosťou, ktorá si na jeho výkup od pestovateľov makovíc zabezpečila v roku 1793 monopol. V indických dŕžavách bola výroba ópia vnímaná aj ako náhrada za textilnú výrobu, ktorá bola prakticky zničená dovozom lacných, strojovo vyrábaných látok v anglických továrňach.
Obchod s ópiom
Dnes sa zdá byť predstava, že by legitímne pôsobiaca korporácia desiatky rokov obchodovala sa narkotikami absurdná. Lenže vtedy sa to tak nebralo. Nakoniec, v samotnej Európe bola až do 20. storočia spotreba alkoholu a rôznych opiátov z dnešného pohľadu enormná. Nahrádzali celú škálu dnešných anestetík, analgetík, dezinfekcií, antiflogistík, anxiolytík, antidepresív, antiemetík a pod. Skrátka, prinášali úľavu od bolesti, zimy a všetkých strastí vtedajšieho života. Ópium a kokaín boli v rôznej podobe voľne predajné prakticky až do začiatku 20. storočia.
Po neúspešných rokovaniach v roku 1793 dovoz ópia do Číny prudko narástol. Pokiaľ v roku 1775 to bolo okolo 75 ton ročne, v roku 1800 už 200 a v roku 1839 až 2 553 ton! Pre obmedzenia zo strany čínskych úradov obchod neprebiehal tak, že britské lode vyložili ópium priamo v Kantone. Čínski partneri prevzali náklad kdesi na mori alebo na malých ostrovčekoch pri čínskom pobreží a právne aj fakticky doviezli ópium na čínske územie oni. Briti sa tak de iure vlastne žiadneho pašeráctva nedopúšťali. Čínske námorníctvo so svojimi archaickými plavidlami nebolo schopné tento obchod prekaziť. Pre rôzne čínske obchodné zoskupenia bol tento obchod výhodný dvojnásobne. Jednak samy ako sprostredkovatelia na tom skvele zarábali, a súčasne Angličanom poskytovali hotovosť, za ktorú oni v Kantone nakupovali čaj, prípadne iné čínske produkty. Vládne edikty a predpisy jednoducho ignorovali.
Netreba nijako zdôrazňovať, že užívanie ópia malo v Číne devastujúce účinky. Jeho konzumenti si ničili zdravie, premrhávali naň vysoké čiastky, ba celé majetky, a hlavne – nemohli pre vzniknutú závislosť prestať. Ópium tak nielen zabíjalo priamo jeho konzumentov, ale pauperizovalo celé rodiny a regióny. Počet narkomanov sa odhadoval na 4 – 12 miliónov. Čínska vláda na centrálnej a lokálnej úrovni sa opakovane pokúšala zakázať jeho dovoz. V roku 1780, 1796, 1799, 1800, 1810 aťd., ale neúspešne.
V roku 1834 britská vláda zrušila monopol Východoindickej spoločnosti na obchodovanie s Indiou a ostatnými ázijskými krajinami a podobné úľavy očakávala aj od čínskej vlády. Lenže tak sa nestalo. Tento krok znamenal iba to, že do obchodu s Čínou sa zapojilo viacero súkromníkov a tento obchod sa stal dravším a bezohľadnejším. Nezávislí britskí obchodníci boli ochotní riskovať viac (neuspokojili sa napr. s prekládkami na mori), a tak sa množili konflikty s čínskymi orgánmi. Tie sa snažili vypovedať britských obchodníkov, ktorí porušovali čínske predpisy.
Čínske odvetné kroky
V roku 1838 sa šiesty mandžuský cisár Tao-kuanga (1820 – 1850) rozhodol konečne potlačiť obchod s ópiom so všetkou ráznosťou. Za jedného z realizátorov svojho zámeru si vybral práve Lin Ce-Süa.
Táto voľba nebola náhodná. Lin bol považovaný za človeka mimoriadne schopného, navyše neúplatného a s prísnymi morálnymi zásadami. V rokoch 1838 – 1839 už vcelku energicky organizoval boj proti obchodovaniu s ópiom v regióne Chu-kuang, ktorý spravoval. A čo je dôležité, na rozdiel od väčšiny ostatných čínskych učencov a byrokratov, podľa možností sledoval aj dianie v západných krajinách a neignoroval vedecký a technický pokrok, ktorý dosiahli. Zdôvodňoval to potrebou sa „naučiť aj barbarské umenie“, aby Čína uspela v prípadnom zápase s nimi. Svojich podriadených nútil čítať západné knihy a noviny, resp. ich preklady. Sám si objednával západné encyklopédie a vedecké diela a zamestnával údajne štyroch prekladateľov, aby mu ich prekladali. Ním zozbierané podklady poslúžili v roku 1843 v spoluautorstve s iným učencom Wei – Jüanom (1794 – 1857) ako podklad na vydanie „Ilustrovaného pojednania o námorných kráľovstvách“. To sa stalo prvým čínskym uceleným dielom o západných krajinách, ich geografii, politickom systéme, vede, technike a vojenstve. Bolo inšpiráciou pre celú nasledujúcu generáciu čínskych, ale aj japonských reformátorov.
Lin Ce-Sü bol v roku 1838 menovaný osobitným komisárom pre boj s ópiovým obchodom a v marci 1839 dorazil do južnej provincie Kuang-tung s hlavným mestom Kanton, kde bolo centrum týchto aktivít.
Aký spôsob boja proti ópiovému obchodu presadzoval Lin Ce-Sü? A bol nakoniec úspešný? Na tieto otázky si odpovieme v pripravovanej druhej časti už čoskoro.
Použitá literatúra:
- Fairbank, John F.: Dějiny Číny. Praha: Nakladatelství Lidové noviny 2004.
- Chang, Hsin-pao: Commissioner Lin and the Opium War. Cambridge: Harvard University Press, 1964.
- Liu, Lydia He: The Clash of Empires: the invention of China in modern world making. Cambride: Harvard University Press 2009.
- Lovell, Julia: The Opium War: Drugs, Dreams and the Making of Modern China. London: Picador 2011.
- Madancy, Joyce A.: The Troublesome Legacy of Commissioner Lin: The Opium Trade and Opium Suppression in Fujian Province, 1820s to 1920s. Harvard University Asia Center 2003.
Obrazová príloha: Wikimedia Commons
Absolvent Lekárskej a Právnickej fakulty UK v Bratislave. V rokoch 2001 – 2004 bol postgraduálnym študentom Ústavu politických vied SAV a v rokoch 2002 – 2008 Právnickej fakulty Viedenskej univerzity. V roku 2014 sa habilitoval v odbore teória a dejiny štátu a práva (Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika). Od roku 2001 aktívne pôsobí v akademickom sektore, publicistike, pedagogickej praxi, štátnej správe a v diplomacii. Autor veľkého počtu článkov z oblasti práva, medzinárodných vzťahov, vojenstva a bezpečnosti, a viacerých knižných prác, napr. Použitie silových prostriedkov v medzinárodných vzťahoch (2007), Evolúcia práva (2013), Vojenská služba, politické práva a občianstvo (2015) a Medzinárodné vzťahy a bezpečnosť (2018).