Rozhovor o dejinách, stredoveku a Arpádovcoch
V akom stave sa momentálne nachádza slovenské bádanie o stredoveku? Je to naozaj len neustála debata o panovníckom titule Svätopluka?
Ak mám pravdu povedať, slovenská medievalistika na tom nie je nijako zvlášť dobre. Navonok sa to môže prejavovať aj tým, že najviac rezonujú debaty okolo sochy Svätopluka. Čo ma však trápi viac, je to, že ani v dohľadnej dobe z toho nevidím pozitívne východisko. Niežeby sa nerobilo, to sa nedá povedať. Chyba je však predovšetkým v celej organizácii a financovaní vedy u nás a vo všetkých problémoch okolo toho. Medievalistika, podobne ako väčšina tradičných humanitných disciplín u nás, teda na tom nie je dobre.
Aké témy sa dotýkajú slovenského bádania o stredoveku?
Bádanie na Slovensku je strašne atomizované. Vykryštalizovali sa v ňom isté organizačné štruktúry, ktoré sú viac či menej charakterizovateľné prevažujúcou orientáciou svojej činnosti. U nás (na Filozofickej fakulte UK v Bratislave) sa skôr venujeme sociálnej histórii a nadstavbovým javom, ako sú dejiny ideológií a podobne. V Trnave (na Trnavskej univerzite) sa kolegovia vychovaní v škole R. Marsinu a V. Sedláka venujú témam z oblasti takpovediac tradičnej – na medievalistiku orientovanú striktne na výpoveď prameňov, ako sú napr. dejiny osídlenia a podobne. Historický ústav, pokiaľ ide o výskum stredovekých dejín, je tak trochu bez fazóny, hoci, vzhľadom na tradíciu i podmienky, by práve on mal byť tým centrom, ktoré udáva tón. Ich posledný veľký spoločný výstup bol Lexikón stredovekých miest, no výskumné oblasti na ústave sa viažu skôr na jednotlivé osoby a na ich záujmy než na nejakú jasnú koncepciu. Napríklad Dr. Dvořáková, o ktorej si myslím, že je z nás všetkých zrejme najtalentovanejšia, sa „zaľúbila“ do koní, tak píše o nich, čo ale nie je chyba (smiech). Ale ako hovorím, je to na môj vkus dosť „rozbité“.
Keď si zoberiete ďalšie pracoviská, napríklad Bystricu, Prešov, Ružomberok a ostatné, nie je tam veľmi čo nájsť. Ešte azda v Banskej Bystrici, kde vďaka R. Kožiakovi vzniklo centrum pre štúdium kresťanstva. V spolupráci s Dr. Nemešom z Ružomberka vydali viacero publikácií, naposledy zborník o svätom Vojtechovi a majú knižnú edíciu. Ale mám dojem, že aj tam momentálne mierne stagnujú. Všetko je totiž o ľuďoch, aj v Bystrici – pokiaľ kolega R. Kožiak nebol zaangažovaný v rôznych funkciách na fakulte, bolo to dynamickejšie, no momentálne je v rôznych pozíciách, tak to ide pozvoľnejšie (smiech).
Čiže aj tu platí – len čo povýšime schopného jedinca, systém sa zrúti?
Áno, je to v podstate o jednotlivcoch. Ako som však už naznačil, za náš najväčší problém považujem atomizáciu výskumu. Iste, na jednej strane si my ako humanitní vedci môžeme dovoliť luxus, že každý z nás si zvolí, čomu sa chce venovať. Vyberieme si tému, páči sa nám a robíme ju. Chýba mi však „sústredený ťah na bránku“ a v tomto vidím najväčšie rezervy, pričom si, pravda, aj ja musím nasypať popol na hlavu: aj pri vypisovaní tém doktorandských prác málo uvažujeme nad širšími koncepčnými zámermi. Zdá sa mi, že v archeológii je to o niečo lepšie.
A k čomu smerujem a o čom som hovoril už viac ráz na rôznych fórach – treba u nás založiť nejaké centrum medievalistických štúdií, podobné, aké existuje aj v Prahe. Tamojší kolegovia sa síce tiež boria s problémami a svoje veľké očakávania a nádeje museli zreálniť. No už to, že dokážu vydávať dobrý časopis, budovať knižnicu a databázu on-line prameňov, pozývať renomovaných zahraničných odborníkov na prednášky a workshopy, zamestnávať doktorandov a postdoktorandov a nejakým spôsobom koordinovať výskumné zámery, už to je veľké plus. K niečomu takému sa aj my musíme dopracovať a optimisticky počítam, že v horizonte približne dvoch rokov to aj zrealizujeme.
Kedy sa aj na Slovensku budú robiť práce porovnateľné s francúzskou školou Annales?
Spomínal som pred chvíľou Danielu Dvořákovú. Ona ide vyslovene v tomto smere. Najmä svojou poslednou samostatnou monografiou. Ďalej môžem uviesť kolegu Pavla Maliniaka z Banskej Bystrice, ktorý spracoval dejiny zmien prírodného prostredia v Zvolenskej kotline. Je to skvelá analytická práca o tom, ako činnosť človeka vplývala na zmenu tváre prostredia. Nie je to možno úplne také „francúzske“, ale už témou a spracovaním je práca nová. Dalo by sa aj pokračovať, no zároveň treba povedať, že pramenná báza, s ktorou pracujú francúzski či britskí medievalisti je podstatne odlišná od domácej, čo tiež významne ovplyvňuje možnosti našich bádateľov v tejto oblasti.
V čom je náš pohľad na stredovek iný ako u okolitých národov? Prípadne, v čom sa zhodujeme a v čom nie?
Viete, je to také…(zamyslenie). Nie som si istý, či môžeme v rámci slovenskej medievalistiky vymedziť nejaký všeobecný názorový prúd. Skôr si myslím, že nie. No javí sa mi, že máme do činenia – nechcem to nazvať s tábormi –, ale v podstate s dvoma skupinami vykladačov dejín (nielen stredovekých). Z nich jedna rekonštruuje a interpretuje minulosť „misijným“ spôsobom – teda v mene presvedčenia, že medievalistika (a historiografia vôbec) je povolaná poskytnúť argumenty v prospech zdokladovania starobylosti, svojbytnosti existencie Slovákov a neviem čoho ešte. Potom je tu druhá skupina, ktorej je táto dimenzia histórie cudzia, alebo ju necháva chladnou a robia svoj výskum s dôrazom na iné ciele.
A v čom sme kompatibilní a v čom nie?
Ťažko odpovedať, aj v historiografiách v okolitých štátoch sú zastúpené obidva spomínané smery, aj keď azda menej viditeľne než u nás. Nemecko-česká či nemecko-poľská výmena názorov v oblasti historiografie sa už dávno nevedie v znamení „národnými záujmami“ vedenej argumentácie. Pri sledovaní slovensko-maďarskej názorovej konfrontácie zároveň nesmieme zabúdať na to, že slovenské dejiny sú pre maďarských kolegov len jednou – a z ich uhla pohľadu zďaleka nie najdôležitejšou – súčasťou uhorských dejín. Je však zjavné, že Maďari, ktorí sú, vrátane časti historikov, svojsky posadnutí vlastnými dejinami, sa len ťažko vzdávajú „kanonizovaných“ interpretácií svojej minulosti. K nejakým zásadným názorovým výmenám medzi slovenskými a maďarskými stredovekármi však nedochádza, čo je škoda.
Nie je to tým, že slovenskí vedci píšu po slovensky, maďarskí po maďarsky? Pretože napríklad v anglosaskej literatúre sa ešte diskutuje, že Veľká Morava bola na Balkáne…
Iste. Ja si aj tak myslím, že skôr či neskôr – ak máme chcieť, aby boli výsledky našej práce nejako reflektované aj v zahraničí – budeme písať hlavne po anglicky. Na druhej strane je to však škoda: sme aj vlastivedná disciplína, tak ako lingvistika či dejiny literatúry. Preto by sme svojimi textami mali azda najviac oslovovať recipientov okolo nás. Iná vec je – a to považujem za dosť veľký problém – že u slovenských medievalistov je znalosť maďarčiny, a naopak, u maďarských bádateľov znalosť slovenčiny, čím ďalej slabšia. To vytvára situáciu, ako keby ste chceli skúmať české stredoveké dejiny a nevedeli ste po nemecky. Teda by ste sa pokúšali o vec, ktorá sa nedá seriózne urobiť – hoci, ako vidíme, „dá sa“ (smiech)…
Proste, komunikácia či názorová výmena s druhým „táborom“ je dosť slabá, no tá sa zadrháva aj medzi slovenskými „stredovekármi“ navzájom. Halasenie okolo Svätopluka na hrade – to nebola výmena názorov, to bolo strašné! Verím, že niektorých bádateľov to asi nemohlo nechať chladných, ale historici sa zasa raz len dali využiť či, lepšie povedané, zneužiť. Veď celý ten spor bol sporom predovšetkým politickým, zďaleka nie odborným, hoci krikľúni zo zaangažovaných častí politického spektra mávali transparentmi „vedeckých argumentov“. Z celého toho mi bolo najprv smiešno, no napokon dosť nanič.
Arpádovci sú jednoznačne aj „naši“ vládcovia. V akej miere sa na vytvorení uhorského štátu podieľalo obyvateľstvo dnešného Slovenska?
Ktosi povedal, že sme si zo svojich dejín „vyhnali“ Arpádovcov i Habsburgovcov. A nie a nie ich tam dostať naspäť.
Do akej miery sa obyvateľstvo dnešného Slovenska podieľalo na vzniku arpádovského štátu? Asi treba začať tým, čo sa z nášho územia vlastne stalo súčasťou arpádovského kráľovstva v čase jeho zrodu. Od toho sa odvíjajú i možnosti vplyvu. Iste to nebolo celé územie Slovenska. Ak teraz hovoríme o procese, keď sa v druhej polovici 10. storočia začína tunajšie veľkokniežatstvo postupne pretvárať na kráľovstvo, podľa mňa pri ňom z nášho územia zohralo hlavnú úlohu iba juhozápadné Slovensko. (O tom, či prví Arpádovci rozšírili svoju moc aj na Liptov či na Spiš, či tie územia už pevne patrili k ranému uhorskému štátu, môžeme síce vykombinovať kdečo, no treba vidieť aj to, že ranostredoveký štát nemal ani striktnú centralistickú organizáciu a ani pevné hranice – hraničné pásma boli široké aj niekoľko desiatok kilometrov.)
Keď sa teraz vrátime k otázke, aký podiel malo obyvateľstvo územia Slovenska na formovaní počiatkov Uhorska, v prvom rade musíme podľa mňa brať do úvahy oblasti juhozápadného Slovenska. Okrem toho sa však musíme pozerať aj na Zadunajsko, ktoré síce nepatrí k nášmu štátu, no spolu s územím, použijúc terminológiu Jána Steinhübla, „malého Nitrianska“ patrilo k centrálnym oblastiam vznikajúceho uhorského štátu. Podľa mňa však podstatnejšiu úlohu zohralo práve Zadunajsko. Okrem toho, že bolo väčšie, ani nemáme veľa dokladov o tom, že by sa Maďari do roku 950 púšťali severnejšie od línie, ktorú vymedzujú ich pohrebiská na južnom Slovensku. No a hneď sa natíska otázka, prečo? Bolo to tu také chudobné, že ich tieto územia na rozdiel od tých na západe nelákali ku koristeniu? Nezaujímali ich? Alebo si ich nechávali „v zálohe“? Iste, viacerí historici sa už o odpoveď pokúsili, no napriek tomu sú to aj naďalej viac či menej otvorené otázky.
Prečo boli práve Arpádovci pri vytváraní kráľovstva úspešní?
V období vytvárania kráľovstva zohral rozhodujúcu úlohu Štefan I. Som ochotný o ňom povedať, že bol génius.
Čiže celé to stálo na jeho genialite?
Nielen. Bolo mu dopriate dlho žiť i vládnuť. Musel toho síce veľa vykonať – etablovať sa na otcovom stolci, viesť zjednocovanie boje, kristianizovať krajinu –, ale aj tak to „ustál“ a kraľoval dlhú dobu v podstate bez zásadného spochybnenia jeho pozície a zavedených opatrení. Štyridsať rokov vlády je dlhé obdobie; pozrite sa, čo za ten čas stihli komunisti – dokázali radikálne zmeniť fungovanie spoločnosti a aj hospodárstva. Samozrejme, takáto paralela „kríva“, no ak máte možnosť kontinuitne vládnuť, máte aj možnosť doviesť isté svoje plány do konca. Aby som to zhrnul – bez debaty to bol schopný panovník a bol mu dopriaty dlhý život. A v čom sa prejavovala jeho genialita? Špekulovať o charaktere človeka, ktorý žil pred 1000 rokmi, je síce dosť hazardné, no napriek tomu sa mi zdá, že sa v jeho osobe dobre prejavili vladárske cnosti kresťanského kráľa. Keď bolo treba byť nekompromisný, bol nekompromisný a keď bolo treba byť pokorný, zmierlivý a veľkorysý, bol taký. A, samozrejme, vedel sa obklopiť vernými a schopnými ľuďmi, ktorí mu pomáhali jeho zámery presadzovať. Vďaka tomu proces vzniku a etablovania kráľovskej moci prebehol v porovnaní napríklad so susednými Čechami či Poľskom rýchlo a dynamicky – a najmä boli vytvorené jej stabilné a odolné základy.
Arpádovská dynastia sa spája aj s rozšírením kresťanstva. Nebol ich vplyv v tomto smere dokonca významnejší ako činnosť rôznych misií na Veľkej Morave?
Niekedy po polovici 10. storočia začala misia medzi Maďarmi, či už z juhu z Byzancie alebo potom zo západu z Bavorska. Mne sa javí, že vierozvestovia tu začínali odznova, tak ako kedysi na začiatku 9. storočia salzburskí a pasovskí misionári začali učiť Moravanov a Nitranov. Myslím si, že bavorská misia z posledných desaťročí 10. storočia bola pre definitívne udomácnenie kresťanstva na tomto území dôležitejšia ako tá predtým.
Keď uvažujeme, že kresťanstvo sa tu šírilo od začiatku 9. storočia až do nástupu maďarskej pohanskej reakcie okolo roku 900, máme tu sto rokov kristianizácie. Najneskôr od 60. rokov 9. storočia bola Veľká Morava už aj „oficiálne“ kresťanskou krajinou, čo sa zavŕšilo vznikom samostatnej cirkevnej provincie. V podstate storočné kontinuitné pôsobenie kresťanstva na tomto teritóriu nemohlo nezanechať stopy. Aj keby sme brali do úvahy len druhú polovicu 9. storočia, aj tak je to je približne obdobie života dvoch generácií. Generácií, ktoré vyrastali v prostredí javiacom sa aspoň navonok výlučne kresťansky. Do toho prichádzajú Maďari so svojím pohanstvom. Časť tunajšieho obyvateľstva sa k pohanstvu nových vládcov krajiny akiste prihlásila, resp. sa k nemu vrátila, no časť žila aj ďalej – aj keď možno skryte – ako kresťania. Núka sa však otázka: Keď okolo roku 920 „vymiera“ posledná generácia kňazov, ktorá pochádzala ešte z Veľkej Moravy, kto ich nahradil? Na území západného Slovenska to síce dočasne mohli byť, ako predpokladá Ján Lukačka, kňazi zo susednej Moravy, no ako to bolo inde?
Podľa mňa nemôžeme veľmi počítať s tým, že by bolo na úrovni oficiálnych štruktúr z veľkomoravského kresťanstva do uhorského mnoho preniklo. Skôr sa mohlo niečo zachovať v náboženskom živote bežného obyvateľstva, mohlo prísť aj k nejakej dnes už neodhaliteľnej symbióze kresťanstva a pohanstva v živote jednotlivých ľudí. Ale to sú otázky, na ktoré nebudeme vedieť nikdy presne odpovedať, môžeme o nich iba ďalej uvažovať a pri hľadaní odpovedí si pomáhať napríklad poznatkami etnológie a religionistiky o tom, ako prežívajú výsledky misií napríklad po storočnom pôsobení medzi príslušníkmi tzv. prírodných národov v Afrike či v Amazónii v prípade, keď misionári od nich odídu – teda či tamojší obyvatelia zotrvajú pri kresťanstve alebo sa vrátia k pohanstvu.
Iste, je všeobecne známa skutočnosť, že v maďarčine je veľa slov zo slovanského jazyka, ktoré sa týkajú kresťanstva. Ale musíme byť opatrní, lebo – ako som už uviedol na inom mieste – v ich prípade nemusí ísť nevyhnutne o priame veľkomoravské dedičstvo, ale o dôsledok misie medzi Maďarmi, ktorým bolo Kristovo slovo zvestované (aj) slovanským misijným jazykom. Štát jedného „úradného“ či „štátneho“ jazyka je totiž v podstate výsledkom pôsobenia politických štruktúr posledných dvoch storočí. Viacjazyčnosť obyvateľstva bola teda (aj) v stredoveku pomerne bežným javom. Pravda, nie v tom zmysle, že každý vedel viac jazykov perfektne, ale tak, že ľudia sa jazykovo prispôsobili podmienkam, ktoré vyplynuli z kontaktu dvoch či viacerých jazykovo rozdielnych etník. Ich príslušníci sa museli nejako dorozumieť, a tak sa vzájomne naučili aj jazyk toho druhého.
Inšpirujúco na nás môžu v týchto úvahách pôsobiť poznatky z relatívne vzdialenej oblasti periférie vtedajšieho kresťanského sveta. Keď sa v 10. a 11. storočí saskí misionári chystali na pôsobenie medzi polabskými Slovanmi, učili sa aj slovanský jazyk. Podobne aj z obdobia, keď sa v bavorských kláštoroch pripravovali misionári na Moravu, do Nitrianska či do Korutánska, jestvujú indície, že používali slovanské preklady potrebných náboženských textov. A keď do rodiaceho sa Uhorska v 70. rokoch 10. storočia prišli opäť misionári z Bavorska, Maďari a tunajší Slovania už žili popri sebe zhruba sedem desaťročí, teda už dve až tri generácie. To je dosť dlhý čas na to, aby sa dvojjazyčnosť prejavila. Takže ríšski misionári zrejme pri svojom pôsobení medzi Uhrami vychádzali z vedomostí a skúseností, ktoré sa v bavorských kláštoroch za minulé desaťročia zhromaždili a využili ich – vrátane už jestvujúcej slovanskej kresťanskej terminológie – v Karpatskej kotline pri kristianizácii Maďarov a Slovanov v decéniách na prelome 10. a 11. storočia. Toto sú však zatiaľ iba moje rámcové úvahy, ktoré časom, dúfam, nadobudnú pevnejší tvar.
Dokedy pretrvalo pohanstvo vo viere včasnostredovekého Uhorska?
Keď beriem do úvahy, že kresťanská monarchia vznikla okolo roku 1000 a zároveň sa opieram o hodnoverné pramene, myslím si, že otvorene vyznávané pohanstvo sa v Uhorsku vytráca zhruba po storočí existencie kráľovstva. Definitívnym zlomom bola zrejme vláda Kolomana (1096 – 1116), pretože v jeho zákonoch ešte nachádzame nariadenia postihujúce verejné praktizovanie pohanstva. Ergo, pohanstvo nám z verejných priestorov mizne po storočí trvalej konfrontácie s kresťanským štátom. To, či si niekto doma ďalej tajne uctieval nejakých „bôžikov“, či aj naďalej potajomky prinášal obete duchom lesov či studničiek, už asi nezistíme.
S Arpádovcami prišla aj uhorská cirkevná správa na naše územie, kde boli jej hlavné centrá a kto sú jej dôležití predstavitelia?
Na našom území, či skôr v jeho blízkosti, to boli predovšetkým Ostrihom, Ráb, Pannonhalma, Vacov a Jáger. Väčšina týchto prvých centier sa nachádzala v arpádovskej veľkokniežacej doméne, zvlášť v jej zadunajskej časti. Zaujímavé je, že celé územie Slovenska patrilo k Ostrihomu, ktorý je na opačnej strane Dunaja.
Už som publikoval názor, že veľkomoravské cirkevné štruktúry zrejme nemali vplyv na podobu ranej uhorskej cirkevnej organizácie. A keď si uvedomíme, že v ranom stredoveku stredovýchodnej Európy hlavnú úlohu v riadení cirkevných záležitostí hrali kniežacie dvory a biskupstvá – nie kláštory či fary –, zdá sa mi to ešte pravdepodobnejšie. Niečo však v porovnaní so svojimi predchádzajúcimi názormi modifikovať zrejme budem. Pôvodne som totiž nepredpokladal, že by Nitrianske biskupstvo – alebo akékoľvek iná veľkomoravská cirkevná inštitúcia – malo skrze svoju tradíciu vplyv na zriadenie Ostrihomského arcibiskupstva, ako to svojho času prezentoval Richard Marsina. Dnes si skôr myslím, že vedomie o existencii veľkomoravského (arci)biskupstva pretrvalo aj v nasledujúcich storočiach a svoju úlohu zohralo aj pri osnovaní uhorskej diecéznej organizácie. Skôr to však súviselo s Metodovým Panónskym biskupstvom ako s Nitrou.
Stále som presvedčený o tom, že rozhodujúcim činiteľom pri vytváraní uhorskej cirkevnej organizácie bol prvý uhorský kráľ, a nie pápež. Od Silvestra II. Štefan získal akurát schválenie svojich aktivít. Ale novšie sa mi ukazuje, že v Ríme dobre vedeli, že tu kedysi nejaké arcibiskupstvo bolo, že tu pôsobil Metod. Kolega Wihoda vo svojej nateraz poslednej knihe Morava v době knížecí píše, že tradícia veľkomoravského biskupstva a cirkvi sa premietla do politickej ideológie českého kniežatstva, no a niečo podobné, teda nie v rovine reálneho fungovania cirkvi, ale v oblasti jej ideovo-politického pôsobenia, sa zrejme bude vzťahovať aj na Uhorsko. Ale to sú zatiaľ skôr hypotézy, nad ktorými mi ešte treba veľa rozmýšľať.
Aký vzťah mali prví Arpádovci k pápežskej kúrii?
Oportunistický (smiech)… Až do 13. storočia sa starali predovšetkým o vlastné záujmy. To bola základná motivácia ich postojov voči pápežstvu, ich politiky voči nemu. Väčšinou sa síce tvárili ústretovo a slušne, ale doma si robili, čo chceli. Na druhej strane to pápežstvu až do obdobia Inocenta III. – s výnimkou nemnohých prípadov – až tak neprekážalo. Prvý skutočne vážny konflikt medzi Rímom a uhorským panovníkom vznikol až za spomínaného veľkého pápeža. Veľmi zaujímavou postavou tohto obdobia bol pritom ostrihomský arcibiskup Lukáš, ktorý už absolvoval západné školy a na základe týchto skúseností mal aj podstatne iný názor na fungovanie cirkvi a na jej vzťah k panovníkovi než uhorskí králi. Ďalším rozhodujúcim determinantom uhorsko-pápežských vzťahov bolo susedstvo Rímsko-nemeckej ríše. Teda, ak bola ríša v konflikte s pápežstvom, a to bola od polovice 11. storočia až do polovice 13. storočia v podstate stále, uhorský kráľ sa podľa toho aj správal: bez ohľadu na to, ktorý pápež sedel na Petrovom stolci a ktorý nemecký panovník mal na hlave cisársku korunu, usiloval sa, lavírujúc medzi nimi, predovšetkým o zabezpečenie záujmov vlastnej krajiny.
Ďakujeme za rozhovor
Obrazová príloha:
Narodil sa v Bratislave (1964), študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského odbor dejepis – slovenský jazyk a literatúra. V roku 2000 ukončil doktorandské štúdium a obhájil prácu Cirkevné reformy v 10. a 11. storočí a ich dosah na Uhorsko. V roku 2006 sa habilitoval v odbore všeobecné dejiny. Od roku 2011 vykonáva funkciu prodekana FiF UK pre rozvoj fakulty a informačné technológie. Prednáša dejiny stredoveku v západnej a strednej Európe, vedie špeciálnej kurzy a semináre k problematike a vyučuje propedeutické historické disciplíny. Venuje sa predovšetkým politickým a sociálnym dejinám západnej Európy a Uhorska, vzťahu svetskej a cirkevnej moci v stredoveku a dejinám stredovekého pápežstva. Absolvoval študijné pobyty v Nemecku (Ludwig-Maximilians-Universität v Mníchove; Inštitút pre výskum stredovekých dejín Nemecka v Mníchove – Monumenta Germaniae Historica München) a v Maďarsku (Domus Hungarica Scientiarum et Artium v Budapešti a Historický ústav Maďarskej akadémie vied). Je autorom a spoluautorom viacerých odborných článkov a publikácii (Kronika anonymného notára kráľa Bela Gesta Hungarorum. Budmerice 2000; Uhorsko a cirkevné reformy 10. a 11. storočia. Bratislava 2004; Dejiny európskeho stredoveku I. Raný stredovek (od 5. storočia do polovice 11. storočia). [Spoluautori: Miroslav Daniš, Zuzana Ševčíková.] Prešov 2006).
Pôsobí ako doktorandka na Katedre všeobecných dejín FiF UK v Bratislave. Venuje sa stredovekej kronikárskej spisbe so zameraním na kroniku Jána z Udine a na neskorostredovekú uhorskú kronikársku spisbu. Prednáša dejiny Apeninského polostrova v stredoveku.
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.