Hrozby moderného sveta spoločnosť nezvládne len pomocou technológii – myslí si predseda Slovenskej historickej spoločnosti Dušan Kováč. Spoločnosť musí rozumieť tomu, čo sa deje v ľudských hlavách i ako sa formujú spoločenské vzťahy. A na to potrebuje humanitné a spoločenské vedy.
V dňoch 11. až 13. mája sa v Skalici uskutoční 15. zjazd Slovenskej historickej spoločnosti (SHS, Zjazdy SHS sa konajú raz za 5 rokov – pozn. J. D.). V čom bude tento zjazd iný – a možno významnejší – než niekoľko tých predošlých?
Na konferencii, ktorá je súčasťou zjazdu, sa chceme venovať predovšetkým otázke vzťahu histórie, historiografie a etiky. To je vec, ktorá je v súčasnosti veľmi aktuálna. Okrem toho sa chceme venovať aj problémom súčasného sveta a krízam, ktoré nás obklopujú. V globalizovanom svete Slovensko nemôže byť ostrovom. Týka sa ho všetko: terorizmus (i keď sa u nás ešte nič nestalo), migračné krízy, ekologické katastrofy i všetky vážne problémy, ktoré sa momentálne vnímajú ako hrozba pre celú civilizáciu. Už dlhšie o tom diskutujeme a domnievame sa, že všetky tieto hrozby modernej doby nemôže ľudstvo zvládnuť technologicky. Teroristov neporazíme tým, že budeme mať lepšie zbrane. Vyrovnať sa s týmito hrozbami môže civilizácia len vtedy, ak bude rozumieť tomu, čo sa deje v ľudských hlavách, ako sa formuje spoločnosť či spoločenské vzťahy. Myslíme si, že by sa mal zmeniť vzťah spoločnosti k humanitným a spoločenským vedám. Len tie majú skutočne veľký priestor na to, aby skúmali, čo sa deje v spoločnosti, čo sa deje v ľudských hlavách. Ale my stále žijeme ako keby v starej paradigme 19. storočia, že veda to je len fyzika, astronómia, chémia a tak ďalej. Samozrejme, nie sme proti tomu, aby sa tieto vedné odbory rozvíjali, ale myslíme si, že by ľudstvo malo začať rozmýšľať trochu inak a postaviť si priority.
Bude sa týchto tém týkať aj výzva „Humanitné a spoločenské vedy v súčasnom svete“, ktorú chcete na zjazde prijať?
Áno. Výzva je prioritne venovaná tejto otázke. A to preto, že sme permanentne konfrontovaní s tým, že aj hodnotenie humanitných a spoločenských vied prebieha podľa vzorca, ktorý platí pre prírodné vedy. Pri nich však nie je účinný ani efektívny. Humanitné a spoločenské vedy sú navyše dlhodobo podfinancované, a dáva sa im málo priestoru napríklad aj v grantových agentúrach. Tiež si myslíme, že sa málo vyučujú na školách. Dotácie na hodiny dejepisu sú na Slovensku najnižšie v celej Európe.
To je niekoľko problémov. Čo z nich vidíte ako ten najzásadnejší, ktorému musia humanitné a spoločenské vedy čeliť?
Zrejme zmeniť myslenie. Zmeniť myslenie spoločnosti je samozrejme dlhodobý proces, ale musí sa začať zmenou myslenia ľudí, ktorí sú v takzvanej decíznej sfére. Aby upriamili pozornosť na to, že humanitné a spoločenské vedy sa majú viac podporovať a rozvíjať. Aby sa učilo viac dejepisu a viac spoločenských vied, aby ľudia vnímali spoločnosť. Vo výzve sme to formulovali tak, že naša mladá generácia ovláda informačné technológie perfektne, ale je takmer úplným analfabetom v téme spoločenských vzťahov a spoločnosti. Potom podlieha extrémizmu.
Nenesú aspoň časť zodpovednosti za súčasný, nazvime to „neblahý“ stav humanitných a spoločenských vied i samotní historici? Nemohli by sa napríklad viac presadzovať vo verejnom priestore?
Na to, aby sa historik presadil vo verejnom priestore, musí mať médiá. Historici robia predovšetkým historické práce. Je pravda, že odborné historické práce číta len malá časť verejnosti. Historici by teda mohli, a mali, výsledky svojho výskumu väčšmi popularizovať. Na presadenie v médiách však nestačí len ich vôľa, na to je potrebná i vôľa samotných médií. Ak porovnáme situáciu na Slovensku so situáciou v susednej Českej republike, zistíme, že tam sa napríklad verejnoprávna televízia venuje histórii omnoho viac. Vysielajú pravidelné relácie, filmy, diskusie. U nás je mĺkvo.
Katedra histórie Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach minulý týždeň (5. 5. 2016) zorganizovala interaktívnu výstavu/workshop „Kto bude ďalší?“, kam ľudia mohli prísť a dejiny si takpovediac „ohmatať“. Nebola by toto jedna z možných ciest, ako dostať históriu k ľuďom?
Zrejme áno. Myslím si, že je to dobrý podnet, ktorý by sa mohol objaviť i na zjazde. Samozrejme, nie všade sú na to možnosti, ale stačí sa trochu poobzerať okolo seba. Takéto veci sa ale sem-tam dejú aj inde. Napríklad aj vďaka tomu, že dobre fungujú niektoré múzeá. Ale je to očividne stále málo.
Je často náročné dostať sa k odborným prácam skutočných historikov . Naopak, veľa pochybných autorov je aktívnych predovšetkým na internete, kde má k ich textom prístup každý. Nemali by sa historici razantnejšie vymedziť a postaviť aj voči autorom pseudohistorickej literatúry, proti rôznym „tajným“ a „zamlčaným“ dejinám Slovákov a ku konšpiráciám, ktorých tu máme v poslednej dobe neúrekom?
Internet ako najrozšírenejšie médium vnímam s určitou skepsou. Historici môžu tvrdiť všeličo, ale histórii, podobne ako futbalu, najlepšie rozumejú holiči, čašníci a podobne. Naše práce sú aj na internete, ale keď zrazu niekto zverejní na internete nejakú senzačnú prácu o Slovákoch, ktorí sú starí tri či tridsaťtisíc rokov, alebo o tom, že Tomáš Garrigue Masaryk je synom cisára Františka Jozefa, ľudia – a nielen jednoduchí, ale aj vzdelaní ľudia – to čítajú. A ak sa dokonca použijú nejaké triky, aby to vyzeralo aspoň trochu dôveryhodne – sem-tam sa sfabrikuje nejaký dokument alebo sa naznačí nejaká polopravda – ľudia tomu i veria. Sú pseudohistóriou fascinovaní. Zakročiť proti tomu je vlastne taký sizyfovský boj.
Nemali by historici napríklad recenzovať tieto práce a poukazovať na nezmysly, klamstvá, polopravdy a manipulovanie, ktoré sa v týchto textoch a knihách nachádzajú? Často nejde len o texty na internete, ale i o práce z produkcie Matice slovenskej alebo niektorých jednotlivcov z Ústavu pamäti národa.
Neviem, či recenzovanie kníh tomu pomôže. Recenzovanie kníh v odborných periodikách je dvojsečná zbraň. Mal som diskusiu s jedným austrálskym technikom, ktorý staval mosty a ktorý napísal, že Masaryk s Benešom dali zavraždiť Štefánika. Preštudoval množstvo archívov, ale keďže nie je historik, nevedel, ako sa má s prameňmi narábať. Navyše dopredu vedel, čo chce dokázať a podľa toho si vyberal dokumenty, s ktorými pracoval. Potom sa dožadoval toho, že ak s ním nesúhlasíme, máme napísať recenziu. Recenzovanie takýchto prác v odborných časopisoch však podľa mňa nie je cestou, pretože tým ten paškvil len povýšime do kategórie prác, ktoré stoja za recenzovanie. Je samozrejme možné s takýmito vecami ísť do médií a hovoriť o tom v televízii, v rozhlase, na stránkach tlače. Znova to však spomeniem: priestor pre historikov v našich médiách je veľmi malý. Je treba povedať, že po posledných voľbách sa situácia zlepšila. Zrazu sa médiá začali zaujímať o to, čo je s dejepisom na školách, ako sa učí dejepis, aké je naše historické vedomie. Neviem, či ten záujem pretrvá nejaké dva-tri mesiace, a potom to znovu upadne do stereotypu, ale je celkom možné, že by to mohol byť aj určitý bod obratu. Zatial si to ale netrúfam povedať.
Váš úvodný referát na konferencii na zjazde bude „Etika v historiografii“. Čo pociťujete ako najväčší problém v našej historiografii? V Čechách nedávno prepukol škandál s predátorskými časopismi na Fakultě sociálních věd Univerzity Karlovy a s Dr. Strielkowskim. Je toto problémom aj u nás, sú naši vedci aktívni v takýchto predátorských časopisoch?
Možno, že to nie je také spektakulárne, ako bol pražský prípad, ale ten problém tu je. Nazval by som ho možno jedným slovom – scientometria. Problémom je totiž scientometria ako taká. Veda sa hodnotí na základe kvantitatívnych ukazovateľov a podľa toho sa prideľujú i financie a granty. Z toho vzniká na vedcov tlak, v angličtine je na to výraz „publish or perish“, teda „publikuj, alebo zahyň“. Snaha „prežiť“ nutne vytvára tlak na to, aby vedec tvoril a publikoval čo najviac. Vedci sa nakoniec navzájom citujú, vznikajú takzvané „citačné kartely“, teda ja citujem teba – ty cituješ mňa. V priebehu rokov sa potom vytvoria také citačné kartely, kde citácie nejdú do stoviek, ale do tisícov. Toto všetko vytvára určitý balast, ktorý deformuje nie len historiografiu, ale vedu ako takú. Tento tlak núti dokonca ľudí v niektorych vedných oblastiach aj falšovať výsledky experimentov. Vedci sú mnohokrát nútení i vymýšľať atraktívne a bombastické názvy prác, aby zaujali. To je taký malý trik, nie celkom etický problém, ale ukazuje to na tlak, ktorý je vo vede neustále prítomný.
PhDr. Dušan Kováč, DrSc., je slovenský historik, vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied (SAV) a v súčasnosti i predseda Slovenskej historickej spoločnosti. Históriu a ruštinu študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, pôsobil ako stredoškolský profesor, neskôr sa stal pracovníkom SAV (v rokoch 1990 – 1998 viedol Historický ústav). Absolvoval niekoľko študijných pobytov v Spojených štátoch, Spojenom kráľovstve či v Rakúsku, je členom viacerých slovenských a zahraničných vedeckých organizácií, ako Collegium Carolinum v Mníchove či Royal Historical Society v Londýne. Venuje sa slovenským dejinám 19. a 20. storočia.
Obrazová príloha: wikipedia.org, FB Katedry histórie UPJŠ, Slovenská historická spoločnosť
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.