Austrálska spisovateľka Heather Morrisová sa preslávila po celom svete svojím debutovým románom Tetovač z Auschwitzu. Aj jej ďalšie knihy sa venujú téme holokaustu. Aktuálnu novinku Tri sestry prišla osobne spropagovať aj na Slovensko, jej návštevu sme využili na tento rozhovor.

Aká ste bola žiačka ako dieťa? Bavila vás história?

Nie. (smiech) Nebola som dobrá žiačka, radšej som trávila čas vonku. Radšej som sa socializovala a bavil ma šport. Strednú školu som skončila, keď som mala šestnásť rokov. Moja učiteľka mi radila, aby som pokračovala aj na vysokú školu, ale moja mama bola toho názoru, že dievčat je na univerzite škoda a nedovolila mi ďalej študovať. Až ako dospelá, keď som mala tri deti, som sa dostala na univerzitu, kde som vyštudovala politické vedy.

Heather Morris pri diskusii (Kristína Vlčková Photography)

Čím Vás dnes história fascinuje?

Dospela som a uvedomila som si, že história je pre nás veľmi dôležitá. Stále sa z nej môžeme poučiť. Fascinuje ma história iných krajín, ako Nového Zélandu, pretože na základnej a strednej škole sme sa nimi veľmi nezaoberali. Zaujíma ma najmä obdobie posledných sto rokov.

Čomu ste sa venovali pred napísaním svojho debutu Tetovač z Auschwitzu?

Pracovala som ako sociálna pracovníčka vo veľkej nemocnici. Každý deň som sa stretávala s ľuďmi, ktorí práve prežili tragédiu. Zameriavala som sa na pomoc rodičom, ktorí prišli o čerstvo narodené dieťa.

O tom, že napíšete knihu, vlastne rozhodla náhoda – stretnutie s Lalem Sokolovom. Povedzte nám o tom viac.

Tetovač z Auschwitzu

Kamarátka mi na káve rozprávala o svojom známom, ktorý práve prišiel o mamu a jeho otec by chcel niekomu porozprávať svoj životný príbeh. Mal však podmienku, že ten človek nesmie byť Žid. Zaujalo ma to, aj keď mi nevedela povedať viac podrobností. A tak som sa s tým človekom stretla. Bol to Lale. Škoda, že naša spoločná cesta trvala len tri roky.

Bol Laleho príbeh hneď knihou alebo ste to videli ako niečo iné?

Po pár mesiacoch rozhovorov s Lalem som si uvedomila, že mám unikátnu príležitosť „zažiť“ históriu z prvej ruky, že o nej nemusím čítať. Mám príležitosť počúvať spomienky muža, ktorý to zažil a chce o tom rozprávať. Túžil svetu povedať príbeh ženy menom Gita, ktorú stretol v koncentračnom tábore, tetoval jej do paže číslo a v momente, keď ju chytil za ruku vedel, že je to láska jeho života. Tento nádherný príbeh lásky som potrebovala posunúť aj k ďalším ľuďom. Pôvodne som z týchto rozhovorov napísala scenár k filmu.

Čo sa stalo, že z toho bola nakoniec kniha?

Pretože to bol môj prvý scenár, bola som neskúsená a nemala som žiadne kontakty ani referencie. Žiadne štúdio nemalo záujem otvoriť si môj scenár a už vôbec nie ho prečítať. Po rokoch snaženia som sa stretla s bratom a s jeho manželkou v San Diegu, ktoré je vzdialené len sto kilometrov od Hollywoodu. Sťažovala som sa im na neochotu filmových štúdií, ktoré nemajú nos na dobrý príbeh. Moja švagriná mi povedala: „Tak to napíš ako knihu.“ A ja som ju počúvla.

S holokaustom sú spojené aj ďalšie dve knihy – Cilkina cesta a aktuálna novinka Tri sestry. Čím vás toto smutné obdobie dejín tak fascinuje?

Román Heather Morris Tri sestry

Musela som sľúbiť Lalemu, že hneď ako dopíšem jeho príbeh, ale naozaj až po tom, musím svetu porozprávať aj o Cilke. Podľa neho to bola najodvážnejšia žena, akú kedy stretol. A veril, že svet o nej potrebuje počuť. O tejto odvážnej šestnásťročnej slovenskej dievčine, ktorá prežila Osvienčim, desať rokov v gulagu a napriek všetkému potom viedla dlhý a šťastný život. Núti ma to premýšľať, čo to vypovedá o slovenských ženách. Sú silné, je tak? Príbeh troch sestier ku mne prišiel emailom. Bola som práve v Johannesburgu. Písal mi syn jednej zo sestier, ktorý si na letisku kúpil knihu Tetovač z Auschwitzu. Cestoval práve z Kanady do Izraela za mamou a potom jej knihu nechal. Ona však spoznala tetovanie na ruke z fotografie na obálke. „Túto ženu poznám, to je Gita. Pozri na moje číslo, je o 3 čísla rozdielne ako to na obálke, a od čísla tety Cibi ho delia dve číslice. Chodili sme s Gitou do školy vo Vranove, spolu sme šli jedným vlakom do Auschwitzu a boli sme spolu aj v baraku 21.“ Okamžite som na tento mail odpovedala a o štyri dni neskôr som sedela v lietadle do Tel Avivu.

Kníh s touto tematikou vyšlo už veľmi veľa, prečo je dôležité sa tejto téme stále venovať?

Aby sa nikdy nezabudlo. Aby sa každá nová generácia mohla o tejto dobe naučiť a poučiť sa z nej. Ako jednotlivci vojnu nevieme zastaviť, nemáme absolútnu kontrolu nad politickým systémom v krajine, kde žijeme, no vieme aspoň pomôcť preživším. Tak ako práve teraz pomáhame Ukrajine.

Na Slovensku ste už štvrtýkrát, keď sme prekračovali hranice, povedali ste, že ste sa vrátili do svojho druhého domova. Čo tu máte najradšej?

Pripomína mi môj rodný Nový Zéland. Ľudia sú veľmi priateľskí a otvorení, aj napriek jazykovej bariére. Slovensko je krásna krajina. Zasnežené hory, rieky, zeleň.

Chceli ste navštíviť aj Košice a Krompachy. Prečo?

Košice budú pre mňa takzvaná základňa, aby som mohla navštíviť Krompachy, Bardejov a Vranov nad Topľou. Ale stretnem sa aj s čitateľmi v kníhkupectve. Krompachy sú Laleho rodné mesto a obyvatelia Krompách sú skutočne takí milí a srdeční ľudia, že ich musím navštíviť vždy, keď som na Slovensku. Cítim sa tam ako doma.

Slovensko sa však v čase vojny postavilo na stranu fašistického Nemecka. Na túto časť našich dejín hrdí byť nemôžeme. Neprekáža Vám to pri svojom druhom domove?

Nemôžeme viniť synov z hriechov otcov. Nevnímam to tak. Každá krajina má časť dejín, na ktorú nie je hrdá. Dôležité je, kto ste dnes, nie kto ste boli v roku 1939.

Predstavenie knihy Tri sestry v Bratislave v lete 2022 (Kristína Vlčková Photography)

Hovoríte, že vždy ide o ľudí, o neznámych hrdinov. Myslíte si, že to je znak ľudstva – že sa napokon zlu postavíme?

Musím tomu veriť. Nádej je to, čo nám pomáha žiť. Nie je to jednoduché ani priamočiare. Stále však verím, že je na svete oveľa viac dobrých ľudí ako tých zlých.

Bohužiaľ, tí zlí sú viac počuť. Nemyslíte?

Áno, ale práve preto, že ich je tak málo.

Stále menej a menej je aj tých, čo holokaust prežili. Dokážeme ich odkaz zdieľať aj ďalej?

Existuje veľa výskumov, ktoré dokazujú, že trauma je dedičná záležitosť. Prenáša sa cez DNA na deti a čiastočne aj na vnúčatá. Deti preživších, s ktorými som sa ja stretla, si tento fakt plne uvedomujú a pracujú s ním. Je desivé predstaviť si hrôzy, aké museli zažiť, keď sa im vpísali do DNA. Našou povinnosťou je pomôcť preživším aj deťom prekonať to.

Ako im vieme pomôcť?

Ak poznáte preživšieho alebo ľudí s generačnou traumou, počúvajte. Ak o traume chcú rozprávať, pristupujte k tomu s otvorenou mysľou. Nemusíme byť profesionálni terapeuti, stačí byť pri nich, keď chcú zdieľať. Nechcem znieť príliš klinicky, ale vieme, že trauma má dve podoby: akútnu – akú zažívajú teraz dospelí i deti na Ukrajine, a historickú. Ľudia si nemusia svoju traumu uvedomovať hneď, pokojne v nich môže driemať roky a spustí ju nejaká iná udalosť. Čítajte, aby ste téme rozumeli, či už odborné knihy, alebo beletriu ako napríklad moje príbehy.

Ako však na Vaše knihy reagujú historici – vedci?

Rôzne. Ja rozprávam príbeh holokaustu cez jednu osobu, čo nie je príznačné pre odbornú literatúru. Historici túto tému spracovávajú zoširoka. Ale určite by súhlasili, že sa krásne dopĺňame. Oni rozprávajú príbeh šiestich miliónov mŕtvych Židov, ja píšem o jednom konkrétnom.

Aká je vlastne Vaša príprava pred napísaním knihy?

Som veľmi nedisciplinovaná. Najprv dlhé mesiace robím výskum, výskum a výskum. To potom zhodím zo stola a píšem. Počas tvorby Troch sestier vzniklo nekonečne veľa rozhovorov s Livi, Magdou aj ich rodinou, ale počas písania som nemala pred sebou ani kúsok papiera so záznamom. Jednoducho, ak by mi to nezostalo v hlave, nevznikla by z toho kniha. 

Je jasné, že v beletrii je dôležitá fantázia autorky. Má pri takejto ťažkej a dôležitej téme nejaké hranice? Máte ich Vy?

Som veľmi dôsledná, čo sa týka dátumov. Tu nemôžem spraviť výnimku. Jednoducho nemôžem povedať, že sa niečo stalo v roku 1941, ak to v realite bolo v roku 1943. Druhou hranicou pre mňa je napísať príbeh tak, aby som si uctila pamiatku človeka, ktorý mi príbeh vyrozprával.

Čo čítate rada Vy – literatúru faktu alebo beletriu? Viete nám niečo odporučiť?

Detektívky. Michael Connelly, John Grisham – pri ňom mám rada, že zabŕda aj do práva. A ešte aj memoáre. Ale nie som veľká čitateľka.

Heather Morris pri predstavení svojej knihy Tri sestry v lete 2022 (Kristína Vlčková Photography)

Čiže nečítate svojich konkurentov, autorov píšucich o holokauste?

Nikoho nevnímam ako konkurenciu. Podporujem všetkých, ktorí píšu o tejto téme. K ich tvorbe pristupujem rovnako ako ku svojej. Želám im, aby sa im darilo a aby sa ich knihy dostali k čo najväčšiemu počtu čitateľov.

Ako si vysvetľujete nárast extrémistických názorov a hnutí na celom svete?

Som šokovaná a smutná. Vrátim sa k tomu, čo som už povedala. Stále si myslím, že dobrých ľudí je na svete viac. Extrémisti sú istým spôsobom zbabelci, ktorým niečo chýba v živote a tú vinu hľadajú niekde inde. Kniha Tetovač z Auschwitzu je povinnou literatúrou na školách v Austrálii aj iných krajinách. Som hrdá, že môžem prispieť k vzdelaniu mladých ľudí a ovplyvniť to, aby sa nenechali zlákať na temnú stranu extrémizmu.

Mávate diskusie aj na školách?

Pravidelne. Či už osobne, alebo online. Pripravila som v spolupráci so štátnym výborom aj akýsi manuál pre učiteľov, ako majú s knihou pracovať. A veľmi rada sa rozprávam práve s mladými ľuďmi.

A máte pocit, že vás mladí počúvajú a vnímajú, čo rozprávate?

Rozhodne. Ja príbehy píšem v jednoduchom jazyku, aby boli zrozumiteľné a prístupné pre každého. Z mnohých správ a emailov, ktoré dostávam, som nadšená. Tínedžeri, ktorí sa ku knihe dostanú, sa vedia s mojimi postavami stotožniť. Sú v rovnakom veku.

Ešte sa na záver vrátim k téme extrémizmu. Spravili sme niekde ako spoločnosť chybu, že takéto názory silnejú? A ako ich vieme zastaviť?

Umlčíme ich jedine tak, že im nedáme príležitosť a priestor na vyjadrenia, ale, samozrejme, tak, aby sme im nebrali ich základné práva. Nie je to jednoduché, ale inú odpoveď asi nemám. Ak by som mala, mala by som odpoveď na záchranu sveta. Jednoducho ich nepustíme k slovu. Ak sa na nejakej mojej debate objaví popierač holokaustu, dávam mu tridsať sekúnd na to, aby sa odpratal preč. Netreba s nimi vôbec komunikovať ani interagovať.

Heather Morris

Heather Morrisová sa narodila na Novom Zélande, no v 70. rokoch sa presťahovala do austrálskeho Melbourne, kde žije a pracuje dodnes. Popri práci v nemocnici písala scenáre, v roku 2003 však nastal v jej kariére zlom. Stretla sa s Lalem Sokolom, starším pánom, ktorý sa jej zdôveril so všetkými detailmi svojho života počas holokaustu. Na základe jeho rozprávania najprv napísala filmový scenár, ktorý po dvanástich rokoch prepísala do formy románu a vydala ako svoj literárny debut. V slovenčine vyšiel v roku 2019 vo vydavateľstve IKAR. Je skutočným príbehom dvoch slovenských Židov, ktorí prežili koncentračný tábor Auschwitz-Birkenau a po vojne našli svoj nový domov v Austrálii. Pri príležitosti slovenského vydania knihy spisovateľka niekoľkokrát navštívila aj Slovensko. Aktuálne jej vo vydavateľstve Lindeni vyšla kniha Tri sestry.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Kristína Vlčková Photography, Albatrosmedia.sk

Páči sa ti náš článok? Podpor nás a vydávanie ďalších článkov na Patreone
Nataša Juračková

Študovala editorstvo a vydavateľskú prax na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Už od konca strednej školy sa pohybuje medzi knihami a písaným slovom, pracovala ako kníhkupkyňa, administratívna pracovníčka či korektorka. V súčasnosti sa sa stará o eventy pre knižné vydavateľstvo a je členkou redakčného tímu magazínu pre deti Bublina.

Mário Gešvantner

Pracoval dlhé roky ako novinár a publikoval vo viacerých slovenských denníkoch a časopisoch. Neskôr bol hovorcom festivalu Pohoda, organizoval koncerty pod hlavičkou Real Something a spolupracoval na organizácii a propagácii ďalších kultúrnych podujatí. Aktuálne pôsobí vo vydavateľskom dome Albatros Media Slovakia a v Rádiu_FM moderuje literárnu reláciu Pena dní_FM