1. septembra 1939 Nemecko napadlo Poľsko. No druhá svetová vojna v podstate vypukla až o dva dni neskôr, keď Nemecku vyhlásili vojnu Veľká Británia a Francúzsko. Čo sa v priebehu týchto 72 hodín v trojuholníku Berlín – Londýn – Paríž odohrávalo?
Piatok 1. septembra 1939
Ráno okolo 4:45 1. septembra 1939 začala nemecká školská loď Schleswig-Holstein paľbu na poľskú pevnosť Westerplatte v Gdansku (Danzig). Hneď nato hlavný predstaviteľ NSDAP v meste Albert Forster oznámil spojenie mesta s Veľkonemeckou ríšou. Začalo sa zatýkanie poľskej inteligencie, kňazov a učiteľov. Nemecká Luftwaffe medzitým útočila na Varšavu, Katovice a Krakov.
O 10:00 dorazil Adolf Hitler do Krollovho operného domu v Berlíne (kde po požiari budovy Reichstagu v roku 1933 zasadal ríšsky parlament, respektíve jeho „zglajchšaltované zvyšky“). Za búrlivého potlesku tu predniesol krátky prejav, v ktorom vyhlásil Gdansk za nemecké mesto. Podľa historika Richarda Overyho však zámerne nepovedal nič výrazne nepriateľského voči Veľkej Británii alebo Francúzsku – ešte totiž počítal s tým, že zbrane s nimi v skutočnosti neskríži.
V rovnakom čase sa americký prezident Franklin D. Roosevelt snažil apelovať na Veľkú Britániu, Francúzsko, Taliansko, Nemecko a Poľsko, aby verejne vyhlásili, že ich ozbrojené sily nebudú bombardovať civilné obyvateľstvo zo vzduchu. Popoludní v ten istý deň na tlačovej konferencii vyjadril názor, že jeho administratíva urobí všetko pre to, aby USA zostali mimo ďalšej európskej vojny.
Ako podotýka Overy, britská a francúzska vláda začali pracovať na nótach, ktoré od Berlína požadovali okamžité stiahnutie nemeckých síl z Poľska. Britská vláda rovnako žiadala o uistenie, že agresia proti Poľsku bude zastavená a nemecké jednotky sa z krajiny stiahnu. Ak by takéto záruky nedostala, mala britská vláda v úmysle splniť svoje záväzky voči Poľsku, čo sa rovnalo vyhláseniu vojny Nemecku.
O 10:50 prijal britský minister zahraničia lord Halifax nemeckého chargé d’affaires Theodora Kordta – ten však poprel, že by Nemecko Poľsko napadlo. Naopak, poľský veľvyslanec v Londýne Edward Raczyński Britom potvrdil, že vojna skutočne vypukla.
Britský premiér Neville Chamberlain aj francúzsky premiér Édouard Daladier preto 1. septembra nariadili mobilizáciu ozbrojených síl svojich krajín. V obave z nemeckých náletov, ktoré v rovnakom čase masakrovali poľské civilné obyvateľstvo, začali Briti operáciu Pied Piper, evakuáciu žien a detí z vybraných miest.
Na 18:00 bolo zvolané zasadnutie britského parlamentu. Chamberlain na ňom obvinil z prebiehajúcej krízy Hitlera. Na otázku, kedy vyprší lehota britskej nóty, však nedal konkrétnu odpoveď. Zároveň dodal, že neočakáva kladné stanovisko. Porovnal tiež britskú pozíciu s rokom 1914 a vyhlásil, že krajina je oveľa lepšie pripravená.
Francúzska vláda pripravila svoju nótu podľa britskej verzie a zaslala ju svojmu veľvyslancovi vo Varšave. Toho okolo 21:30 urgoval poľský minister zahraničia Józef Beck a pýtal sa ho, prečo Francúzsko doteraz nesplnilo svoj sľub Poľsku a nevyhlásilo Nemecku vojnu. Prakticky v rovnakom čase britský veľvyslanec v Berlíne Neville Henderson odovzdal britskú nótu nemeckému ministrovi zahraničia Joachimovi von Ribbentropovi. Pol hodiny po ňom tak urobil aj francúzsky veľvyslanec. Obaja požiadali o okamžitú odpoveď.
Hitler bol v tejto chvíli presvedčený, že Veľká Británia a Francúzsko sa nakoniec stiahnu a Poľsku nepomôžu. Ako píše Overy, z faktu, že Chamberlain hneď 1. septembra nevyhlásil Nemecku vojnu, niektorí súčasníci a neskoršie aj historici vyvodzovali, že si Londýn stále nechával otvorené dvere k nejakému inému „riešeniu“. Dôvody však boli skôr praktické. Britov požiadali Francúzi, aby vyhlásenie vojny pozdržali z dôvodu prebiehajúcej francúzskej mobilizácie. Francúzi totiž očakávali zo strany Nemcov podobný útok, ako v tom čase prebiehal na Poľsko, a preto chceli dokončiť obsadenie Maginotovej línie. Na druhej strane ani Francúzsko, ani Veľká Británia v tom momente žiadnu okamžitú vojenskú pomoc Poľsku neplánovali, a čas tak pre nich, na rozdiel od Poliakov, nehral až takú zásadnú úlohu.
Talianske intermezzo
Nádej na odvrátenie vojny s Nemeckom vyvolala predovšetkým v niektorých parížskych diplomatických kruhoch iniciatíva Benita Mussoliniho. Ten sa k Hitlerovi vo vyhlásení vojny nepripojil, a obával sa, aby tým nevzbudil u Hitlera nevôľu. Ako uvádza Overy, keby sa mu však – podobne ako v prípade Mníchova – podarilo zvolať medzinárodnú konferenciu a svetovej vojne zabrániť, jeho význam by výrazne stúpol.
Už týždeň pred 1. septembrom taliansky minister zahraničných vecí Gian Galeazzo Ciano telefonoval svojmu britskému náprotivku lordovi Halifaxovi s tým, že Mussolini je pripravený sprostredkovať „mierové riešenie“. Spozorneli predovšetkým v Paríži, Londýn však toto talianske sprostredkovanie odmietol. Francúzi sa napriek tomu nevzdali a zverejnením talianskej ponuky sa snažili britský postoj zmeniť. Ráno 2. septembra sa francúzsky minister zahraničia Georges Bonnet snažil prinútiť Ciana, aby v otázke konferencie na Nemcov viac zatlačil. Hitler podľa Overyho zrejme videl v talianskej inicitive príležitosť, ako zneistiť Britov a Francúzov, zároveň ale žiadal, aby podmienkou na rokovanie bolo stiahnutie nót, ktoré mu už Londýn a Paríž zaslali.
Po sérii telefonátov medzi Cianom, Halifaxom a Bonnetom nakoniec britský minister zahraničia okolo 7:00 hodiny večer 2. septembra oznámil, že britskou podmienkou pre konferenciu je stiahnutie nemeckých vojsk a znovuvyhlásenie Gdanska za slobodné mesto. Ciano odpovedal, že Mussolini svoju iniciatíva opúšťa a nič sa už nedá robiť.
Sobota 2. septembra 1939
Tieto medzihry predlžovali stav neistoty a napätia. Najmä od britskej vlády žiadala verejnosť i opoziční politici jasný dátum, kedy má Nemecku vypršať lehota na splnenie britských podmienok. Na zasadnutí britskej vlády 2. septembra o 16:30 chceli jej členovia, aby Chamberlain určil pevný dátum. No premiér sa vyhovoril na Paríž. Naliehali aj vojenskí velitelia. Nervózny bol tiež britský parlament, kde čakal na schválenie rad zákonov spojených s vojnou. Krátko pred 20:00 sem dorazil aj Chamberlain. Vo svojom podľa Overyho mdlom prejave informoval poslancov o Cianovej iniciatíve a iba potvrdil, že doterajšie nemecké kroky znamenajú porušenie zmlúv, ktorých účastníkom je aj Veľká Británia. Poslanci žasli – čakali niečo iné. Niektorí členovia kabinetu vyjadrili svoje sklamanie, že Chamberlain ešte nevyhlásil vojnu. Reálne hrozilo, že Chamberlain padne.
2. septembra 1939 o 21:30 uplynula bežná jednodňová lehota na odpoveď na nótu, ktorú Henderson prezentoval Ribbentropovi. O hodinu neskôr znovu zasadala britská vláda a dohodla sa, že konečné ultimátum bude Nemcom odovzdané na druhý deň ráno okolo 9:00 s termínom na odpoveď do 11:00 toho istého dňa.
Večer 2. septembra zasadala tiež francúzska vláda a okolo polnoci Bonnet, podľa Overyho proti svojej vôli, odoslal telegram francúzskemu veľvyslancovi, aby nasledujúce ráno očakával inštrukcie ohľadom nóty, ktorú mal okolo poludnia odovzdať Nemcom. V podstate malo ísť o žiadosť na odpoveď na predchádzajúcu nótu o stiahnutí nemeckých vojsk z Nemecka. Bonnet ešte stále dúfal, že dôjde k mierovému obratu. Termín pre nemeckú odpoveď na francúzsku nótu bol nakoniec stanovený na 17:00 3. septembra, teda o šesť hodín neskôr než u Britov.
Chamberlain ani Daladier už z povahy demokratických systémov, na ktorých čele stáli, nemohli v tieto dni vojnový stroj zastaviť. Na rozdiel od Hitlera… Verejnosť, elity aj byrokracia boli už na vojnu nastavené. Ako podotýka Overy, neexistuje dostatok dôkazov, že by britská a francúzska vláda chceli v týchto okamihoch opustiť svoje záväzky voči Poľsku. Na druhej strane dodáva, že obzvlášť Bonnet sa snažil využiť akúkoľvek príležitosť nato, aby Francúzsko do vojny ísť nemuselo.
Naproti tomu Daladier sa v týchto dňoch správal tak, akoby sa už vojna nedala odvrátiť. Francúzsky premiér oslovil parlament večer 2. septembra – zrekapituloval francúzske snahy zachrániť mier a zároveň zdôraznil, že je nevyhnutné, aby Francúzsko splnilo garancie voči Poľsku, v opačnom prípade zostane „…nenávidené, izolované, diskreditované“. Odpoveďou mu bol potlesk a súhlas s vojnovými úvermi vo výške 90 miliárd frankov. Potom sa zišiel jeden z francúzskych senátorov s britským veľvyslancom v Paríži a ten, súc informovaný o rokovaniach, mu stisol ruku s výkrikom „Vive le France!“.
Nedeľa 3. septembra 1939
Zatiaľ čo v Británii i vo Francúzsku panovala mierne optimistická nálada, ktorá bola výsledkom skôr toho, že sa konečne skončila niekoľkomesačné neistota, čo bude, v Nemecku bola nálada paradoxne opačná. Do poslednej chvíle nemálo predstaviteľov nacistického režimu vrátane Hitlera dúfalo, že Veľká Británie a Francúzsko nakoniec „cuknú“.
3. septembra krátko pred 9:00 ráno vstúpil do budovy nemeckého ministerstva zahraničia britský veľvyslanec Henderson. Našiel tu len Hitlerovho hlavného tlmočníka Paula Schmidta, ktorému prečítal krátke britskej ultimátum. Schmidt potom ihneď odišiel k ríšskemu kancelárovi, kde už čakali nacistickí hodnostári vrátane Hitlera a Ribbentropa. Schmidt im pomaly prečítal ultimátum. Vo svojich pamätiach potom spomínal: „Keď som skončil, bolo úplné ticho. Hitler sedel nehybne, hľadel pred seba. Po niekoľkých chvíľach sa obrátil na Ribbentropa s divokým pohľadom a spýtal sa ho: Čo teraz?“
Veľkej európskej vojne sa totiž Hitler chcel podľa Overyho vyhnúť, aj keď vedel, že je nevyhnutná. Jeho reakcia však vzbudzovala dojem, že podobne ako Chamberlain chcel, aby rozhodnutie urobil niekto iný, a na neho potom padla aj zodpovednosť a prípadne aj vina za neúspech. Uveril Ribbentropovým uisteniam, že Británia nebude bojovať, pretože im veriť chcel.
3. septembra tiež Ribbentrop požiadal nemeckého veľvyslanca v Moskve Friedricha Wernera von der Schulenburga, aby „láskavo zaurgoval“ sovietsku vládu, ktorá mala podľa nemeckých predstáv okamžite začať okupáciu „svojej“ časti Poľska podľa tajného dodatku paktu Molotov-Ribbentrop. Ako podotýka historik Stephen Kotkin, cieľom nemala byť vojenská pomoc Wehrmachtu, ale snaha definitívne „otráviť“ vzťahy medzi Moskvou, Londýnom a Parížom. Nemci totiž očakávali, že by v takom prípade západné veľmoci museli vyhlásiť vojnu aj Sovietskemu zväzu. Tejto pasce si bol Stalin vedomý a bol podľa Kotkina zvedavý nie na to, ako si proti Poľsku povedie Wehrmacht, ale tiež na to, čo urobí Londýn a Paríž. Okrem námornej blokády neurobili nič.
O 11:00 prišiel lord Halifax k premiérovi do Downing Street číslo 10, aby si vypočul výsledky ultimáta. V úrade premiéra bolo medzitým nainštalované improvizované štúdio BBC, odkiaľ mal Chamberlain predniesť najdôležitejší prejav svojej kariéry. Keď neprišla žiadna odpoveď z Berlína, o 11:10 nariadil Chamberlain svojim ministrom, aby sa rezorty pripravili na vojnový stav.
O 11:12 telefonoval britský veľvyslanec z Berlína a potvrdil, že od Nemcov nedostal žiadnu odpoveď. (O 11:20 si Ribbentrop zavolal Hendersona, aby mu odovzdal zamietavú odpoveď Nemecka na ultimátum Británie).
O 11:15 začal Chamberlain svoj prejav. Podľa Overyho zrekapituloval mesiace svojho vnútorného zápasu za mier a proti vojne. Konštatoval, že Veľká Británia sa ocitla vo vojne s Nemeckom, a tým aj priznal, že jeho politika appeasementu definitívne zlyhala. Symbolicky bol krátko po prejave vyhlásený letecký, ako sa neskôr ukázalo, falošný poplach, a všetci v Downing Street číslo 10 sa odobrali do krytu.
Kráľova reč
Nastala paradoxná situácia. Hodinu potom ako Veľká Británia vyhlásila vojnu Nemecku, sa na nemecké ministerstvo zahraničia dostavil francúzsky veľvyslanec a v súlade s inštrukciiami žiadal, aby mohol predniesť nótu svojej vlády. O 12:30 ho prijal Ribbentrop, ale na francúzsku otázku ohľadom stiahnutia nemeckých vojsk z Poľska hneď priamo neodpovedal. Až na opakovaný dotaz povedal, že nemecká odpoveď je negatívna. Potom francúzsky veľvyslanec vyhlásil, že Francúzsko splní svoje povinnosti voči Poľsku, počnúc piatou hodinou popoludní toho dňa.
V rovnakom čase sa sformoval deväťčlenný britský vojnový kabinet, v ktorom bol okrem premiéra prvým lordom admirality aj jeho nasledovník Winston Churchill. O hodinu neskôr BBC vysielala prejav kráľa Juraja VI., ktorý spopularizoval herec Colin Firth vo filme Kráľova reč.
Hitler sa po počiatočnom šoku nakoniec vrátil k svojej bojachtivej nálade. Predtým než večer 3. septembra nastúpil do vlaku smerujúceho na nemecko-poľskeé hranice, oznámil Goebbelsovi, že je presvedčený, že Veľká Británia a Francúzsko skutočnú vojnu nepovedú.
Nemecká verejnosť podľa Overyho po vyhlásení vojny „vytriezvela“. V porovnaní s rokom 1914 sa na uliciach Berlína nekonali žiadne demonštrácie, žiadne prejavy radosti, žiadna vojnová horúčka. Vo Francúzsku nálada verejnosti oscilovala medzi odhodlaním a rezignáciou. Podobne ako v Berlíne oproti roku 1914 chýbali aj tu jasajúce davy.
Zato vo Varšave sa napäto čakalo na francúzske rozhodnutie. Ako podotýka Overy, francúzsky veľvyslanec Léon Noël spomínal, že ľudia kládli kvety pri ambasádach a spievali Marseillaisu. Poliaci si sľubovali okamžitú akciu – tú ale Briti ani Francúzi ponúknuť nemohli. Krutá pravda bola, že Poľsko už v tomto momente nebolo možné zachrániť. Francúzi síce mobilizovali, ale smerovali do obranných pozícií Maginotovej línie, nie do útoku na vtedy slabo chránené nemecké Porúrie – jedine taký okamžitý frontálny útok na tomto mieste by bol mohol poľskej armáde reálne uľaviť.
Ako píše historik Tim Bouverie, Poliaci sa – nie neoprávnene – mohli cítiť svojimi západnými spojencami zradení. Raczyński každý deň navštevoval ministerstvo zahraničia a prosil o pomoc. Márne. S Bouveriem súhlasí aj Overy, podľa neho mocnosti Poľsko zradili vo vojne rovnako, ako zradili Československo v mieri.
Briti sa snažili oddialiť leteckú vojnu (ktorú by bombardovaním iste spustili), aby sa im podarilo zvýšenou produkciou dohoniť Luftwaffe v počte prevádzkyschopných lietadiel. Typická je príhoda, ktorú reprodukuje Bouverie. Keď významný konzervatívny poslanec Leo Amery urgoval štátneho tajomníka zodpovedného za RAF sira Kingsleyho Wooda, aby nechal zápalnými bombami zničiť jeden z nemeckých muničných skladov, Wood mu mal odpovedať: „Ste si vedomý, že je to súkromný majetok? … Nabudúce ma snáď požiadate, aby som nechal bombardovať Essen … !!“
Jedinou vojenskou akciou bol „nálet“ RAF, počas ktorého zhodili nad Nemeckom 6 miliónov letákov v okamihu, keď Nemci bombardovali poľské mestá. Táto kampaň sa oprávnene stala terčom vtipov. Jedna príhoda za všetky – jeden pilot sa vrátil zo svojho letu o dve hodiny skôr. Keď sa ho na dôvod jeho predčasného návratu pýtal riadiaci dôstojník, pilot mu odpovedal, že nesledoval letové propozície a balík s letákmi jednoducho vypustil z lietadla nevedno kde. „Dobrý Bože,“ odpovedal dôstojník, „veď ste mohli niekoho zabiť.“
Použitá literatúra
- Bouverie, T.: Appeasing Hitler. Chamberlain, Churchill and the Road to War. New York 2019.
- Kotkin, S.: Stalin, Volume II. Waiting for Hitler, 1929–1941. London 2017.
- Mortimer, G.: Countdown to WW2: the 72 hours that took the world to war. HistoryExtra 29. 8. 2019.
- Overy, R.: 1939: Countdown to War. London 2009.
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.