Nitrianska partizánska brigáda vznikla v októbri 1944 a zúčastnila sa ťažkých bojov v okolí rieky Hron. Aké však boli ďalšie osudy jej príslušníkov?

Čas od času sa bádateľovi stáva to, že mu cestu skríži udalosť, o ktorej predtým nevedel, a zaujme ho natoľko, že sa jej začne venovať bližšie. Presne toto sa mi stalo v septembri 2015, keď ma v reakcii na môj článok „Jeden z mnohých – príbeh Jozefa Trojana“, napísaný v rámci výskumnej činnosti nášho Tribečského múzea, oslovil pán Jozef Ozábal, syn nadporučíka slovenskej armády Jozefa Ozábala. Vyrozprával mi príbeh jednotky, o ktorej existencii som v živote nepočul – a ako postupne vysvitlo, zďaleka som nebol jediný. Na túto jednotku sa totiž postupom rokov zabudlo. V pozostalosti po bývalom nadporučíkovi Jozefovi Ozábalovi však zostal aspoň dostatok dôkazov a podarilo sa niečo dohľadať aj v písaných prameňoch.

Nitrianska partizánska brigáda

V septembri 1944 vyslal štáb partizánskeho zväzku Alexander Nevský skupinu partizánov pod velením Genadija Dmitrijeviča Avdejeva na západné Slovensko, aby tu vyvíjal bojovú, ale aj prieskumnú činnosť. Usídlili sa v priestore Pohronského Inovca a okolia. Onedlho nato v októbri 1944 (presnejšie približne 15. októbra) bol do priestoru Tribeča presunutý aj prápor majora Ľudovíta Sýkoru. Prápor prešiel Hron, spojil sa s Avdejevovým oddielom a tým vznikol v októbri 1944 zárodok Nitrianskej partizánskej brigády. Postupne sa pripájali aj iné menšie oddiely a jednotky. Hlavným pôsobiskom skupiny boli hory v okolí Zlatna a Skýcova. Samozrejme však brigáda vyvíjala činnosť v širšom okruhu, dá sa povedať, že v celom pohorí Tribeč od Nitry na sever, vrátane podhorských obcí. Nitrianska partizánska brigáda bola tvorená týmito štyrmi prápormi:

1. prápor tvorili partizáni zo Sovietskeho zväzu, velil mu kapitán Kosťa Danilov.
2. prápor tvorili Slováci pod velením majora Ľudovíta Sýkoru. Do 16. 11. 1944 bol zástupcom veliteľa kpt. Jozef Szabó, ktorý však padol v prestrelke pri Klátovej Novej Vsi. Prápor mal dve roty, prvej velil npor. Milan Koza a druhej npor. Jozef Novisedlák.
3. prápor bol tvorený príslušníkmi bývalého oddielu „Pavel“ pod velením Josefa Trojana.
4., tzv. internacionálny prápor viedol kapitán Jozef Mičudík.

Veliteľom celej brigády bol spomenutý Genadij Dmitrijevič Avdejev, známy aj pod krycím menom „Smirnov“. Zlomovou udalosťou z pohľadu existencie brigády, ale aj pre náš príbeh je prechod Hrona, realizovaný 13. 2. 1945. Predchádzalo mu niekoľko udalostí. Dňa 5. 2. partizánska hliadka v lokalite Jaďová zadržala skupinu civilistov. Prvým bol Viliam Široký, druhým Július Ďuriš, potom štátny zástupca Dr. Vagač, štvrtým bol bývalý zamestnanec väznice v Bratislave Štefan Gažík a piatym Matej Čúlik z Machuliniec, ktorý skupinku viedol. Môžeme nájsť aj informácie o prítomnosti Dr. Haviara a Michala Šedivého, spojky zo Zlatých Moraviec. V nadväznosti na toto stretnutie nabrali udalosti rýchly spád.

Prípravy na prechod cez zamrznutý Hron

Tak ako iné partizánske brigády na Slovensku, aj Nitrianska partizánska brigáda bola v spojení s hlavným štábom partizánskeho hnutia v Kyjeve. Práve rozkazy z tohto štábu boli pre sovietskych veliteľov smerodajné. Po ohlásení prijatia spomenutej skupinky bola z Kyjeva obratom doručená inštrukcia hovoriaca o tom, že brigáda sa má ako celok pripraviť na prechod Hrona a na spojenie s jednotkami sovietskeho 2. ukrajinského frontu, ktoré boli umiestnené na druhom brehu rieky. Presný dátum prechodu sa mal ešte spresniť, ale všetko nasvedčovalo tomu, že dlho sa čakať nebude. Veľký význam malo aj to, že medzi partizánskym táborom a líniou frontu bolo niekoľko kilometrov Nemcami obsadeného územia. Hrozba nemeckého útoku proti brigáde bola teda skutočne reálna. Urýchlene bolo treba konať. Čakalo sa na signál od sovietskeho veliteľa úseku frontu, pretože Červená armáda sa musela na prechod tiež pripraviť.

Večer 10. februára 1945 sa do partizánskeho tábora v Krtinovej podarilo dostať štyrom členom sovietskej rozviedky, ktorí so sebou priniesli plán prechodu cez Hron, určeného na 11. februára. Ešte však bolo treba čakať na skupiny plniace si úlohy v teréne, a tak sa stanovil nový dátum – 13. februára 1945. Nastala fáza prípravy, rozdeľovali sa zásoby nutného proviantu a streliva, kontrolovali sa zbrane aj stav ľudí. Prechod sa mal uskutočniť s plným výstrojom a výzbrojou vrátane ťažkých zbraní. To bolo značne nebezpečné, pretože Hron bol rozvodnený, s rýchlym prúdom a ľadovo studený (a pri brehu zamrznutý). Podmienky pochodu sťažovalo aj množstvo napadnutého snehu.

Popoludní 13. februára sa brigáda dala do pohybu s tým, že prechod samotný sa mal uskutočniť medzi Novou Baňou a Hronským Beňadikom pri Orovnici. V Nemeckej Hute sa povstalci zastavili a zorganizovali do troch prúdov. Vľavo šiel prápor kpt. Mičudíka, v strede sovietsky partizáni kpt. Orlenka s bývalými významnými väzňami a prápor kpt. Trojana. Napravo postupoval prápor kpt. Sýkoru. Každý prúd mal určených prieskumníkov postupujúcich v dostatočnej vzdialenosti pred hlavnými silami. Celkovo mohlo ísť asi o  650 partizánov.

Boje

Vzhľadom na blízkosť frontu bol Hron dobre strážený, a tak sa počítalo s bojom. Predpoklady sa ukázali ako správne. Prví na Nemcov narazili muži kapitána Sýkoru okolo polnoci a postupne sa rozhorel boj aj na druhom krídle. Cieľom stredného prúdu bolo vyčistiť potrebný koridor až k rieke a postupne ju prebrodiť, pričom že bočné jednotky mali odrážať prípadné útoky Nemcov a stiahnuť sa po strednom prúde. Na druhej strane Hrona už čakali sovietski prieskumníci. Prechod samotný nebol vôbec jednoduchý. Hlboká ľadová voda v kombinácii s nedostatkom člnov a koní si vyžiadala desiatky obetí.

O ďalšie obete sa pričinilo aj nemecké delostrelectvo a mínomety. Napriek tomu sa však brigáda na druhý breh dostala – situácia sa trochu uľahčila, keď mladý 16-ročný chlapec z Orovnice ukázal partizánom miesto brodu. No aj tu mala voda hĺbku vyše metra. V blízkosti Tekovskej Breznice si povstalci dopriali krátky oddych. Nemci o tom vedeli a zaútočili. Po mínometnom útoku sa povstalci pobrali ďalej. V Tekovskej Novej Vsi, dnešnej Novej Dedine, potom zoradená, premočená a premrznutá brigáda defilovala pred štábom II. ukrajinského frontu.

Nasledovalo niekoľko dní potrebného oddychu. Chorí a ranení boli hospitalizovaní, zvyšok mužstva odpočíval. Ale nie nadlho. Nemci prerazili front približne v tom priestore, kde sa pred troma dňami uskutočnil prechod brigády. Partizáni nastúpili znovu do boja v priestore Tlmače – Rybník nad Hronom a Čajkov po boku sovietskych jednotiek. Bojovalo sa v obrane po pás v snehu, povstalci mali nedostatok streliva a zásob (k dispozícii mali len to, čo im zostalo po prechode Hrona). Boje trvali tri dni. Kapitán Mičudík, ktorý prevzal velenie partizánov, bol ranený a rovnako aj kapitán Trojan, ktorý bol prevezený na liečbu do Košíc. 18. februára boli partizáni vystriedaní sovietskym peším plukom z Balašských Ďarmot. Straty činili 16 mŕtvych, 28 nezvestných a 53 ranených.

O deň neskôr po predvolaní na štáb 1. gardovej divízie vznikol plán začleniť partizánov Nitrianskej partizánskej brigády (presnejšie 2., 3. a 4. práporu) na základe dobrovoľnosti ako samostatné československé bojové jednotky do štruktúr Červenej armády. Boli rozmiestnení po práporoch k sovietskym jednotkám, avšak s istotou vieme identifikovať len „materskú jednotku“ mužov bývalého práporu kpt. Trojana. Boli pričlenení k 3. gardovému pluku 1. gardovej divízie 53. armády 2. ukrajinského frontu. Veliteľ pluku bol podplukovník Gromov-Garvart (dá sa stretnúť aj s menom Charvart), divízii velil plukovník Sobolev. Z Trojanovcov bola vytvorená zosilnená rota s prieskumníkmi. Velil jej nadporučík Salát.

Muži práporu kpt. Mičudíka slúžili v štruktúrach inej sovietskej jednotky. Po ranenom kpt. Mičudíkovi pravdepodobne prevzal velenie partizánov nadporučík Drobný, bývalý veliteľ vojenskej posádky v Bošanoch (z Bošian tu bolo pravdepodobne bojovníkov viac) a zástupcom veliteľa sa stal nadporučík Pavol Mesjarik. O zadelení či štruktúre jednotky vzniknutej z práporu majora Sýkoru informácie nemám. Nové jednotky sa podrobili výcviku a po jeho absolvovaní dostali bývalí partizáni sovietske uniformy, výstroj, výzbroj aj muníciu. 5. marca 1945 sa československé jednotky zapojili do ťažkých bojov o kótu 723 nad Pukancom, kde partizáni bojovali v súčinnosti s 1. rumunskou pešou divíziou. Po asi 12 hodinovom boji pokračoval útok k obci Uhliská, ktorú sa podarilo oslobodiť. V boji padlo 14 partizánov a vyše 20 ich bolo ranených. Po dvoch dňoch oddychu útok pokračoval smerom na Rudno nad Hronom a Hvozdnicu. Objavili sa ďalšie straty.

Posledný zápis a opätovné zjednotenie

V bojovom denníku pluku sa môžeme dočítať, že 12. 3. boli Trojanovci (snáď v dôsledku strát) rozformovaní. To isté pravdepodobne platí aj o ostatných partizánskych jednotkách. Velenie pristúpilo k opätovnému zjednoteniu partizánov do jednej jednotky – „osobitnej roty“ pod velením gardového dôstojníka Afonova, kde väčšinu mužstva asi tvorili Trojanovci. Členovia bývalého oddielu kapitána Mičudíka už v tomto čase buď z veľkej časti padli alebo sa niekam „roztratili“, ako to uvádza v prameňoch partizán Boris Kulíšek, bývalý člen Mičudíkovej jednotky. Jednotka bola začlenená do 3. gardového pluku 1. gardovej divízie 53. armády 2. ukrajinského frontu. Do 21. marca sa partizáni cvičili v ofenzívnom boji s podporou mechanizovaných jednotiek. Denník sa o tejto jednotke zmieňuje aj v neskoršom období, napr. z 26. marca 1945 je uvedená informácia o rozdelení jednotky na čaty ženistov a protitankových zbraní a popisuje aj nasadenie od 27. do 31. marca 1945. Jednotka je tu stále označovaná ako „partizáni“ alebo „partizánska“.

V zostave sovietskych vojsk boli bývalí povstalci prítomní pri útoku na obec Nevidzany, spomínajú sa aj počas prechodu Nitry medzi Lefantovcami a Koniarovcami. Museli teda prejsť aj cez Chrášťany, Beladice, snáď Jelenec či iné obce a aj cez pohorie Tribeč. Podľa oslovených ruských bádateľov je možné, že jednotka bola nasadzovaná na najrizikovejšie úseky frontu – a preto mala vysoké straty. Posledný zápis o jednotke je práve z  31. 3. 1945 a týka sa prechodu cez rieku Nitra.

Posledný záznam však neznamená zánik jednotky. Ďalej pôsobila v sovietskych štruktúrach a postupovala pravdepodobne cez južnú časť okresu Topoľčany, prešla okolím Piešťan, Vrbového a ďalej k hraniciam. Tvrdiť to môžeme na základe spomienok a pozostalosti nadporučíka Jozefa Ozábala, ktorý bol začiatkom roku 1945 príslušníkom spojovacieho vojska. Ide o originály dokumentov 3. gardového pluku, informácie z osobnej zložky vojaka, korešpondenciu s členmi oddielu po vojne a podobne.

Nadporučík Jozef Ozábal sa v priestore Kostolian pod Tribečom pridal koncom marca k 3. gardovému výsadkovému pešiemu pluku Červenej armády (v tom čase užívala číslo poľnej pošty 59865). Dňa 29. 3. 1945 dostal nadporučík rozkaz od náčelníka štábu 3. gardového výsadkového pešieho pluku Velička. Rozkaz ukladal npor. Ozábalovi doplniť oddiel existujúci pri jednotke 59865 silami z rajónu okolo pohoria Tribeč. Na splnenie mal dva dni, 29. a 30. marca 1945. Úlohu splnil, podľa informácií sa mu malo podariť získať 30 až 40 nových vojakov. V pozostalosti je uvedená aj spravka – potvrdenie, v ktorom je uvedený aj presný názov jednotky, kde npor. Ozábal slúžil, resp. ku ktorej pristúpil. Ide o „Samostatný československý prápor“.

Ďalšia spravka uvádza, že npor. Ozábal slúžil v jednotke od 27. marca 1945 do 10. apríla 1945 a vtedy jej dokonca i velil. Potom sa pre zranenie a hospitalizáciu v Senici musel od svojej jednotky vzdialiť a už sa k nej ani nevrátil. Po liečbe sa vrátil k Červenej armáde, ale len na krátky čas – onedlho totiž dostal od velenia rozkaz nastúpiť službu v jeho domovskej posádke v Novom Meste nad Váhom. Tiež je uvedené, že prápor bol vždy v rezerve veliteľa pluku ako zaisťovacia jednotka (keď práve nebojoval), že viedol čelný útok na nemeckú obranu Vrbového (za vtedajšou železničnou stanicou) a bojoval pri oslobodzovaní Myjavy a okolia.

Koniec práporu?

Prítomnosť týchto bojovníkov pri Myjave dokazuje okrem písomností aj jeden fyzický dôkaz. V bojoch tu 8. 4. 1945 padol František Králik zo Žiliny, ktorý bol na mieste smrti aj pochovaný. Z pozostalosti po nadporučíkovi Jozefovi Ozábalovi je známa fotka jeho hrobu s dátumom úmrtia. Dnes však na tom mieste už žiaden hrob nie je, neskôr bol exhumovaný a telo bolo premiestnené na myjavský cintorín. Na náhrobnej doske má však dnes uvedený nesprávny údaj –je tam uvedené, že padol v SNP 1944 – 1945.

Po bojoch pri Myjave a v okolí bol tento prápor pravdepodobne rozformovaný a preživší členovia vstúpili do iných jednotiek Červenej armády. Je teda jasné, že po 31. marci 1945 sa len prestalo o jednotke písať v oficiálnych štruktúrach pluku, ale muži v nej bojovali ďalej.

Od opísaných udalostí uplynulo vyše 70 rokov, čo je veľmi dlhý čas. Dnes o tom, že naše územie okrem Rumunov a vojakov Červenej armády oslobodzovali aj naši „domáci“ bojovníci v sovietskom vojsku, vie už len málokto. O tejto skutočnosti dokonca mnoho ľudí nevedelo ani krátko po vojne. Poznali spravidla len činnosť partizánov Nitrianskej brigády a potom udalosti od 16. februára do 12. marca 1945.

Iste, aj počas tohto obdobia sa odohralo mnohé. Mnoho sa toho však odohralo i potom. Spomienky a dokumenty ukazujú, že sa títo bojovníci neprepadli pod zem, ale bojovali po boku vojakov Červenej armády na západnom Slovensku ešte dobrý mesiac. Prečo sa o nich od konca marca 1945 nezmieňovali už ani záznamy Červenej armády? A prečo o nich nevie ani domáce obyvateľstvo? Kam sa podeli fotky, memoáre či pamäte členov, o ktorých sa vie, že kedysi existovali? Azda sa raz podarí nájsť potrebné odpovede.

Literatúra

• Týždenník Partizán, ročník 2 (1946), číslo 7
• Beluha, P.: Boje sovietskej armády na území levického okresu. In: Západné Slovensko 8. Bratislava 1981, 283 – 301.
• Rakovský, Š.: Priebeh SNP v Zlatých Moravciach a okolí. In: Západné Slovensko 2. Bratislava 1975, 57 – 71.

Internetové zdroje

• http://www.bezpzlozky.eu/2017/10/bludny-holandan-slovenskej-historie/
• http://www.zitava.sk/historia-pozitavia/tazky-prechod-partizanov-cez-hron
• https://pamyat-naroda.ru/

Obrazová príloha:

Archív Jozefa Ozábala, archív Ondreja Godála

Mgr. Ondrej Godál

Vyštudoval históriu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Aktuálne pracuje v Tribečskom múzeu v Topoľčanoch. Zameriava sa na dejiny vojenstva, zbraní, zbroje a obrnenej techniky. Bližšie sa venuje obdobiu druhej svetovej vojny so špecializáciou na Slovenské národné povstanie, aj na regionálnej úrovni.