14. apríla 1945 zbadali britskí prieskumníci neďaleko škótskeho pobrežia nemeckú ponorku U-1206. Privolané bombardéry Kráľovského letectva s ňou rýchlo urobili koniec. Až potom sa začali zajatých nemeckých námorníkov pýtať, prečo sa vlastne vynorili. Dozvedeli sa jeden z najčudnejších príbehov, aké kedy počuli.
Bitka o Atlantik bola najdlhšou nepretržitou bitkou a jednou z najdôležitejších kampaní druhej svetovej vojny. Trvala bez prerušenia takmer 69 mesiacov a vzhľadom na úlohu, ktorú zohrala pri prežití Spojeného kráľovstva, je bezpochyby jednou z rozhodujúcich bitiek vojny.
Kľúčovou zbraňou nemeckého námorníctva (Kriegsmarine) v tomto konflikte boli ponorky. Od začiatku konfliktu, 3. septembra 1939, keď nemecká ponorka U-30 potopila britský parník SS Athenia, až po koniec vojny potopili nemecké ponorky viac ako 2800 obchodných lodí spojeneckých a neutrálnych krajín. Na svedomí tak mali približne 70 % celkovej tonáže obchodného loďstva potopenej počas druhej svetovej vojny. Okrem toho potopili množstvo vojnových lodí, od lietadlových lodí cez torpédoborce až po fregaty a korvety.
Napriek nespochybniteľným úspechom sa nemeckému námorníctvu nakoniec svoj cieľ – prerušiť spojenecké námorné zásobovacie línie – nikdy nepodarilo splniť. Cena, ktorú Nemecko za tento neúspech zaplatilo, bola extrémne vysoká. Nemecké námorníctvo prišlo spolu o 781 z 820 nasadených ponoriek. Z 39-tisíc príslušníkov nemeckých ponorkových posádok zahynulo 32-tisíc mužov, čo tvorí najvyšší pomer strát spomedzi všetkých zložiek ozbrojených síl v moderných dejinách. 658 z týchto 781 zničených ponoriek bolo zničených v boji (63 v lodeniciach a na základniach a zvyšok z nezistených príčin). Medzi tie zničené v boji patrí aj U-1206, hoci jej príbeh je o čosi komplikovanejší.
Pýcha nemeckého námorníctva
Príbeh ponorky U-1206 sa začal ako príbeh mnohých nemeckých ponoriek počas druhej svetovej vojny. Objednávku na jej výstavbu zadala nemecká vláda 2. apríla 1942 firme Schichau-Werke v Gdaňsku (dnes v Poľsku). U-1206 mala byť typom ponorky VII, teda triedou stredne veľkých ponoriek Kriegsmarine. Ponoriek z tejto triedy vyrobili Nemci celkom 710 (výrobu niekoľkých ďalších zastavil koniec vojny), čo ju radí na prvé miesto najvyrábanejších ponoriek na svete. U-1206 mala byť konkrétne typom VIIC, teda najznámejšou verziou tejto triedy. Mala predĺžený a spevnený trup, zväčšenú veliteľskú vežu a väčšiu hĺbku ponoru.
U-1206 mala na hladine výtlak 769 ton (ponorená 871 ton), bola dlhá niečo vyše 67 metrov, široká 6 a vysoká takmer 10 metrov. Bola schopná operovať v hĺbke až 230 metrov. Jej stavba začala 12. júna, na vodu ju spustili 30. decembra 1943. Po skúšobných testoch bola do služby daná 16. marca 1944. Jej prvým veliteľom sa stal nadporučík námorníctva (Oberleutnant zur See) Günther Fritze a na tréningové misie bola zaradená k 8. ponorkovej flotile (8. Unterseebootsflottille). Pri 8. flotile pôsobila do 1. februára 1945, keď bola prevelená k 11. ponorkovej flotile. Tá sídlila v nórskom meste Bergen a operovala prevažne v Severnom mori a Severnom ľadovom oceáne.
V dobe svojho zaradenia k 11. ponorkovej flotile bola U-1206 pýchou nemeckého námorníctva. Bola jednou z najmodernejších ponoriek – takých, aké mali podľa Hitlera priniesť obrat vo vojne. Na jej palube pôsobili 4 dôstojníci a 46 námorníkov, spolu 50 mužov. Dostala i nového veliteľa: v tom čase len dvadsaťsedemročného kapitánporučíka (Kapitänleutnant) Karl-Adolfa Schlitta.
Schlitt sa narodil v roku 1918 a na vojenskú akadémiu nastúpil ako 19-ročný v roku 1937. Aj keď bol podľa všetkého talentovaným námorníkom, jeho rýchlemu postupu a k tomu, že mu bolo zverené velenie ponorky už v roku 1944 dopomohli predovšetkým katastrofálne strany nemeckých posádok ponoriek. Kým v rokoch 1939 až 1942 stratila Kriegsmarine spolu 155 ponoriek, v roku 1943 to už bolo 244 a v roku 1944 ešte o čosi viac – 249.
Na svoju prvú hliadku sa U-1206 vydala 28. marca 1945 z prístavu Kiel. Bez problémov sa vrátila o dva dni, 30. marca. Podobne bez problémov či akéhokoľvek iného incidentu hliadkovala ponorka 2. apríla (z námornej základne Karljohansvern v meste Horten) a 6. apríla (zo základne Kristiansand). Ďalšia hliadka – tentokrát nie tréningová ako predošlé, ale prvá „ostrá“ – bola naplánovaná na 14. apríla – len 24 dní pred koncom vojny. Tentokrát malo ísť už o misiu v nepriateľských vodách.
Moderné splachovanie
Život na palube ponorky nebol nijak zvlášť pohodlný. Jedlo bolo príšerné, vzduch smrdel v dôsledku výparov z dieselových motorov a nepridával mu ani zápach 50 mužov, ktorí sa nesprchovali veľmi dlhú dobu. Jednou z najnepríjemnejších vecí ale bola asi toaleta – jedna pre všetkých 50 mužov! Ako sa vojna vyvíjala a Spojenci nachádzali čoraz efektívnejšie spôsoby, ako likvidovať nacistické ponorky, nemeckí vedci museli prísť s novými technológiami, ktoré by umožnili ich ponorkám potápať sa hlbšie a vydržať pod hladinou dlhšie. Jednou z technológií – nevyhnutných pre hlboký ponor – boli aj špecifické toalety. Bežné toalety sa totiž vo väčších hĺbkach nedali použiť.
Nový typ ponoriek VIIC s hlbším ponorom bol teda vybavený i novým typom toaliet – takým, ktorý sa dokázal vyrovnať s vysokým tlakom a spláchnuť aj vo väčších hĺbkach. Takáto toaleta však bola komplikovaným vynálezom, ktorý si vyžadoval i zvlášť na to vycvičeného člena posádky – inžiniera. Ten musel byť prítomný pri každom spláchnutí. A to sa malo ukázať ako problém.
V sobotu, 14. apríla 1945, vyplávala U-1206 z okupovaného Nórska na hliadku smerom k Peterheadu v Škótsku, kde mala kontrolovať britské pobrežie. Približne 8 námorných míľ (asi 15 km) od britského pobrežia sa veliteľ ponorky Karl Adolf Schlitt rozhodol, že musí reagovať na volanie prírody a odišiel na toaletu. Schlitt urobil, čo potreboval, no potom nastal problém. Podľa oficiálnej správy začala toaleta presakovať, čo spôsobilo následné komplikácie.
Námorníci však vo svojich výpovediach podali iný príbeh. Podľa nich sa inžinier zodpovedný za splachovanie toalety vydal za Schlittom hneď, ako sa dozvedel, že kapitán šiel na toaletu. Keď k nej dorazil, veliteľ ho okríkol, aby vypadol, že dokáže spláchnuť aj sám. Prečítal si totiž návod. Ako sa ukázalo, Schlitt precenil svoje technické zručnosti a spláchnuť nedokázal. Zavolal teda inžiniera.
Tu sa príbehy líšia. Podľa jednej verzie mal prísť inžinier do miestnosti s toaletou, až keď už bolo neskoro. Podľa inej verzie otvoril v rýchlosti inžinier nesprávny ventil. Tak či onak, do toalety začala presakovať morská voda. Nikto z posádky nedokázal povedať, ako to zastaviť. Voda sa postupne dostala k batériám (nachádzali sa pod toaletou), kde morská voda v kombinácii s kyselinou z batérií začala vytvárať jedovatý plyn. Kapitán nemal na výber a ponorka sa musela vynoriť.
Posádke sa síce podarilo pomerne rýchlo v ponorke vyvetrať a začali aj odčerpávať vodu, nachádzali sa však príliš blízko britského pobrežia a prieskumné lietadlá Kráľovského letectva ich takmer ihneď zbadali. Briti na bezradnú ponorku poslali niekoľko bombardérov, ktoré spečatili jej osud. Poškodenie z bombardovania bolo také rozsiahle, že nešťastnému Schilittovi neostávalo nič iné, než zničiť všetok tajný materiál, ktorý bol na palube, a rozkázať ponorku opustiť a potopiť. Počas bombardovania zomrel 1 muž, ďalší traja sa utopili počas evakuácie. Zvyšných 46 padlo do zajatia. Prvá misia Karla-Adolfa Schlitta do nepriateľských vôd skončila po deviatich dňoch jedným z najkurióznejších prípadov v dejinách ponorkového námorníctva.
Schlitt si do palubného denníka zapísal polohu, kde rozkázal ponorku potopiť: 57°24′N 01°37′W, vrak tam však po vojne nenašli. V 70. rokoch narazila na vrak ropná spoločnosť British Petroleum pri práci na svojom ropovode. Bola v hĺbke 70 metrov a o kúsok ďalej, než si to zapísal Schlitt. Kráľovská spoločnosť pre staroveké a historické monumenty Škótska sa podujala vrak preskúmať. Keď uverejnila výsledky, ponúkla tiež alternatívny dôvod potopenia ponorky, o ktorom si neboli vedomí ani námorníci v tej dobe. Podľa výskumníkov bolo totiž možné, že ponorka sa nepotopila v dôsledku toalety, ale narazila na starší vrak, ktorý sa na mieste nachádzal pred ňou. Preto si ani námorníci, ani za toaletu zodpovedný inžinier nevedeli vysvetliť, ako sa do ponorky dostalo toľko morskej vody.
Karl-Adolf Schlitt sa po vojne dostal z britského zajatia a pracoval v miestnej administratíve malého nemeckého mestečka Oldenburg v Holsteinsku na pobreží Baltského mora. Zomrel v roku 2009 ako deväťdesiatročný.
Literatúra
- Baird, R N.: Shipwrecks of the North of Scotland. Edinburgh: Birlinn, 2003, s. 38 – 39.
- Busch, Rainer – Röll, Hans-Joachim: Deutsche U-Boot-Verluste von September 1939 bis Mai 1945. Hamburg, Berlin, Bonn: Mittler, 1999.
- Gröner, Erich – Jung, Dieter – Maass, Martin: U-boats and Mine Warfare Vessels. German Warships 1815 – 1945 2. London: Conway Maritime Press, 1991.
- Larn, Richard – Larn, Bridget.: (1998) Shipwreck index of the British Isles: volume 4, Scotland. London: Lloyd´s Register of Shipping, 1998. Záznam 14/04/1945
- Whittaker, Ian G.: Off Scotland: a comprehensive record of maritime and aviation losses in Scottish waters. Edinburgh: C-Anne Publishing, 1998, s. 156.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.