Príbeh obrany prístavu Calais v máji 1940 je príbehom beznádejného boja, ktorý sa však musel uskutočniť pre vyššie ciele. Britskí a francúzski vojaci sa svojej úlohy zhostili najlepšie, ako mohli. Napriek všetkému bojovali až do posledného náboja.

O deviatej večer 25. mája 1940 dostal veliteľ britskej posádky, úpenlivo sa brániacej nemeckému tlaku vo francúzskom mestečku Calais, komuniké. Bolo priamo od ministerského predsedu Winstona Churchilla. Brigádny generál Claude Nicholson si prečítal: „Každá hodina, ktorú vydržíte existovať, je pre Britský expedičný zbor obrovskou pomocou. Vláda sa preto rozhodla, že musíte pokračovať v boji. Za vašu obranu máte najväčší možný obdiv. Evakuácia sa neuskutoční (opakujem, neuskutoční) a plavidlá potrebné na uvedený účel sa musia vrátiť späť do Doveru.“ V podstate to bol rozsudok smrti. Nicholson sa však rozhodol splniť rozkaz do bodky. Každá hodina, ktorú získa, môže zachrániť tisíce.

Na ceste k bleskovej porážke

Tesne po začiatku vojny nebol francúzsky prístav Calais, mestečko s približne 70-tisíc obyvateľmi, v centre záujmu spojeneckých vojenských plánovačov. V prípade nemeckého útoku by bolo bývalo príliš blízko frontu, preto sa britský generálny štáb rozhodol využívať na zásobovanie Britského expedičného zboru (British Expeditionary Force, BEF) prístavy ležiace západnejšie – Le Havre a Cherbourg. Istú úlohu však Calais hralo, najmä koncom roka 1939. Bolo komunikačným uzlom, prechádzala ním časť zásob a britskí vojaci tu často trávili svoje dovolenky.

Všetko sa malo zmeniť 10. mája 1940. Vtedy totiž začala nemecká ofenzíva na západ – Prípad žltý (Fall Gelb). Udalosti nabrali až príliš rýchly spád. Nemeckí výsadkári obsadili holandské mosty a tanky sa valili smerom na západ. Napriek pomerne efektívnej obrane sa Holanďania nemali šancu brániť. 14. mája 1940 zrovnalo nacistické letectvo so zemou Rotterdam a mesto sa vzdalo. Jadro holandskej armády síce ostalo zachované, no velenie nevidelo veľa možností, ako sa ďalej brániť. Zo strachu, že ďalšie holandské mestá bude čakať rovnaký osud ako Rotterdam, sa vzdalo. Kapituláciu podpísala holandská vláda 15. mája 1940.

Medzičasom pokračovala nemecká armáda vo svojej ofenzíve. Aj keď mali Spojenci dojem, že sa im podarilo vytvoriť v Belgicku silné obranné línie, a dokonca mali početnú prevahu, nič to neznamenalo. Podobne ako v Holandsku sa Nemcom podarilo obsadiť kľúčové mosty a pomocou výsadkárov dokonca za niečo málo cez 24 hodín dobyť Eben Emael – pevnosť, ktorá mala byť nedobytná.

Nemecké armády postupovali ďalej na sever, dlhé krídlo kosákovitého oblúka nemeckých vojsk, ktoré malo Spojencov obkľúčiť, pascu pomaly uzatváralo. 17. mája vstúpili nemecké vojská do Bruselu. Nemecká generalita sa síce obávala útoku Francúzov z juhu, ktorý by mohol ich obkľúčenie prelomiť, no ten nikdy neprišiel. V Paríži oň Francúzov žiadal i Churchill. Dozvedel sa tam však, že žiadna strategická záloha, ktorá by ho mohla uskutočniť, neexistovala. Francúzi poslali všetky svoje jednotky do boja už dávno. O deň neskôr 18. mája padli Antverpy, kľúčový belgický prístav.

20. mája dosiahla nemecká 2. pancierová divízia prístav Abbeville na pobreží Lamanšského prielivu. Bolo to približne 100 kilometrov západnejšie než pozície, z ktorých 17. mája vyrazila. Obkľúčenie bolo ukončené. V obrovskej kapse bola od zásobovania odrezaná celá spojenecká 1. armádna skupina (belgická, britská a francúzska prvá, siedma a deviata armáda). Pobrežné mestá, ako Calais, Dunkerque a Boulogne, zrazu získali na význame – cez ne malo prebiehať zásobovanie obkľúčenej spojeneckej armády.

Spojenecké velenie si však v tej chvíli stále neuvedomovalo rozsah katastrofy, ktorá ich práve postihla. Obkľúčenie sa ešte pokúsili prelomiť. Nebol to úplne nerealistický plán, nemecké tankové jednotky boli vyčerpané. Vo francúzskom generálnom štábe však došlo k zmätkom, generála Gamelina vymenil generál Weygand a než sa veci dali do pohybu, Nemci svoje jednotky posilnili. Niekoľko spojeneckých výpadov a protiútokov – známa je napríklad tanková bitka o Arras z 21. mája – sa skončilo neúspechom.

Zopár nemeckých tankov

Keď nemecké jednotky dosiahli 20. mája pobrežie, na deň svoj postup zastavili. Znova sa na sever pohli 22. mája. Rozkaz dobyť Calais a Boulogne dostala 1. tanková armáda (Panzergruppe Kleist) pod vedením generála Paula Ludwiga Ewalda von Kleista. Z jej formácií sa 1. tanková divízia pohla smerom na Dunkerque a 10. tanková divízia pod vedením generálporučíka Ferdinanda Schaala mala cestou do Dunkerque dobyť Calais. Za normálnych okolností mali tieto divízie približne 15 000 mužov a asi 300 tankov, no generál Kleist 23. mája hlásil generálnemu štábu, že približne polovica jeho tankov nebola bojaschopná. Napriek tomu mali Nemci pri Calais výraznú prevahu.

Spojenci predpokladali, že ich v oblasti bude čakať zopár nemeckých tankov a do Calais poslali ešte 22. mája motocyklový prápor Queen Victoria Rifles. Vylodili sa však v nekompletnej zostave, bez časti výzbroje a bez svojich motoriek. Po meste sa tak pohybovali pešo. Miestnym obyvateľom rozkázali vytvoriť z automobilov barikády. Okrem toho mali v Spojenci meste ďalšie jednotky – pechotný prápor King´s Royal Rifle Corps, 229. protitankovú batériu, tankový pluk, prápor Kráľovského delostrelectva a jednu ďalšiu pechotnú brigádu. V meste nachádzali tiež časti svetlometného a protileteckého pluku a asi 800 francúzskych vojakov z rôznych formácií. Dohromady išlo asi o 4000 mužov a 40 tankov. Celému zoskupeniu velil schopný a talentovaný brigádny generál Claude Nicholson.

Calais malo stále bašty a hradby, vybudované ešte tesne po prusko-francúzskej vojne, no veľmi použiteľné už neboli. Nicholson predpokladal, že tento vonkajší perimeter nedokážu ubrániť dlho a v prípade prelomenia línie bude realistickejšie stiahnuť sa viac dovnútra mesta. Rozhodol sa pre severnú časť, kde sa nachádzalo staré mesto, citadela, železničná stanica a prístav. Bola to omnoho kratšia línia a navyše mohol na obranu využiť vodné kanály, ktoré pretekali mestom. Zdalo sa, že situácia nie je taká zlá a že mesto možno dokážu ubrániť. Nádejali sa dokonca, že vytvoria spojenie s jednotkami v Dunkerque.

Stretnutie s realitou

23. mája ráno poslal Nicholson menšiu jednotku Queen Victoria´s Rifles, aby sa pozreli po okolí a našli Nemcov. Nikto z nich sa späť nevrátil. Nemcov teda zrejme našli. Neskôr pred obedom došlo ešte k menšej tankovej bitke, keď tri Nicholsonove tankové brigády narazili asi 8 km južne od mesta na nemecké tanky a nakoniec ustúpili späť. K menším potýčkam potom dochádzalo počas celého dňa. Spojenci stále netušili, aké silné sú nemecké jednotky v okolí. Nicholson sa v skorých ranných hodinách 24. mája dokonca pokúsil naviazať spojenie s jednotkami v Dunkerqueu – jeho muži však veľmi skoro narazili na silné nemecké jednotky. Až teraz Nicholson pochopil, čomu čelí. Rozhodol sa definitívne vrátiť sa do Calais a pripraviť sa na obranu.

Nemecké jednotky začali medzičasom Calais obkľučovať a popri tom útočiť na mesto. Boje prebiehali po celej dĺžke obranného perimetra. Okolo šiestej hodiny večer prelomili nemecké jednotky prvú obrannú líniu a Nicholson rozkázal svojim mužom stiahnuť sa tak, ako si to pripravili. On sám presunul svoj hlavný stan do budovy železnice až do prístavu. Na pomoc mu prišlo Kráľovské námorníctvo (torpédoborce HMS Wessex a HMS Vimiera) a poľský torpédoborec ORP Burza. Obrancov podporovali delostrelecky.

Ďalšie lode doniesli zásoby, no pri stretnutí so zodpovedným admirálom sa Nicholson netajil tým, že jeho situácia nie je dobrá. V prvom rade nemali jeho muži dosť streliva. Mali len dve protitankové a dve ľahké protiletecké delá. Kráľovské námorníctvo ponúklo Nicholsonovi a jeho mužom evakuáciu, no všetko zatrhol Churchill. Aj keď ešte nebolo o všetko rozhodnuté, premiér pomaly dospieval k rozhodnutiu, že obrancov Calais bude musieť obetovať, aby získal čas pre evakuáciu svojich jednotiek z Dunkerqueu.

Ak chcú Calais, budú sa oň musieť pobiť

25. mája zaútočila nemecká 10. tanková divízia na spojenecké pozície plnou silou. Pri úsvite začalo masívne nemecké delostrelecké bombardovanie, zamerané na staré mesto. Staré budovy padali, všade boli plamene, ktoré ešte posilňoval vietor. Pre rozvírený prach obrancovia takmer nevideli. Čo bolo horšie, prišli o všetky svoje delá. Ostali im posledné tri tanky. O deviatej ráno poslal nemecký veliteľ Schaal starostu mesta Andrého Gerschella za Nicholsonom. Mal ho primäť ku kapitulácii. Nicholsonova odpoveď však bola rázna: „Vzdať sa? Nie, nevzdám sa. Povedzte Nemcom, že ak chcú Calais, budú sa oň musieť pobiť!“ Nemecký útok sa obnovil. Obranná línia sa rozdrobila na niekoľko osamotených postov, ktoré sa síce navzájom strelecky podporovali, ale inak boli izolované a bez spojenia. Zásoby jedla došli, streliva takmer tiež.

Uprostred zúrivej bitky dostal Nicholson telegram od ministra obrany Anthonyho Edena: „Obrana Calais je pre našu krajinu, pre BEF a ďalšiu spoluprácu s Francúzmi životne dôležitá. Oči celého impéria sa dívajú na obranu Calais. Vláda Jeho Veličenstva je presvedčená, že Vy a Vaše galantné pluky si budú počínať tak, ako je to hodné britského mena.“ Nicholson bol skutočne presvedčený, že musí vydržať. Keď mu Schaal znova navrhol kapituláciu (ponuka platila do 15:30 25. mája), Nicholson mu odpovedal: „Odpoveď je nie. Povinnosťou britskej armády je bojovať. Tak isto, ako je to povinnosťou nemeckej armády.“ Poobede začínala byť obrana zúfalá. Nicholson neustále navštevoval svojich mužov, chodil po obranných líniách, komunikoval s nimi a povzbudzoval ich. Začínalo mu však byť jasné, že bez posíl je jeho pozícia neudržateľná. Jeho mužom sa napriek všetkému podarilo ubrániť po celý deň. Stále držali niekoľko bášt a drobných pozícií v okolí. O súvislej obrannej línii sa už síce nedalo hovoriť, obrana to však bola.

Za vašu obranu máte najväčší možný obdiv

O deviatej večer 25. mája sa Churchill a Eden po večeri definitívne rozhodli, že ich muži musia v Calais vydržať čo najdlhšie a k žiadnej evakuácii nedôjde. Nicholsonovi poslal Churchill osobne telegram. Pomoc nepríde. Ustúpiť nie je kam. Vzdať sa neprichádza do úvahy. Bojujete za takmer pol milióna svojich krajanov ustupujúcich z obkľúčenia pri Dunkerqueu. Každá hodina, ktorú existujete, zachráni tisíce životov. Churchill odsúdil svojich mužov na smrť. Neskôr sa priznal, že mu z toho bolo fyzicky zle, no inú možnosť nevidel. Kľúčoví boli muži obkľúčení v Dunkerqueu.

V noci z 25. na 26. mája, keď sa boje na chvíľu utíšili, doplávala ku Calais malá britská flotila, ktorá evakuovala zranených. O piatej ráno sa začal naplno nemecký útok. Nemecké delostrelectvo rozpútalo peklo. Posilnili ho jednotky z Boulogne, ktorá padla 25. mája. Schaal tak mal k dispozícii dvojnásobný počet diel. O ôsmej ráno doplávalo do prístavu, stále zubami-nechtami držaného britskými a francúzskymi vojakmi, niekoľko britských plavidiel. Odniesli ranených a priniesli rozkaz pre Nicholsona – brániť sa, vydržať čo najdlhšie. Nicholson rozkaz prijal, domov však odkázal, že jeho muži sú vyčerpaní, nemajú strelivo, jedlo ani vodu, prišli o všetky tanky a delá a že obrana je márna, aj keby mu poslali posily. Medzičasom sa totiž Nemci dostali severne od jeho pozícií, čím ich urobili neobrániteľné. Posledným stanoviskom bola citadela.

Svoje rozkazy však mal aj Schaal. Zneli pomerne jasne – ak nedobyje Calais do 14:00 poobede, dostane rozkaz stiahnuť sa a nemecké letectvo a delostrelectvo zrovná mesto so zemou. O 8:30 ráno poslal na citadelu približne sto strmhlavých bombardérov Junkers Ju 87 Stuka. Tesne po nich nasledoval zúrivý útok nemeckej pechoty. Zúrivá však bola i britsko-francúzska obrana. Ranný nemecký útok Spojenci odrazili. Pri ďalšom útoku však mnohým jednotkám definitívne došla munícia. O 11:00 sa vzdala posádka bašty 11. Boli to francúzski dobrovoľníci. Bojovali do posledného náboja. Keď vyvesovali bielu vlajku, takmer všetci boli ranení. Obrana sa začala rúcať. O 13:30 prelomili Nemci posledné obranné línie a Schaal hlásil vedeniu, že mesto netreba bombardovať a kapitulácia je otázkou hodín. Keď sa smerom k citadele dostali nemecké tanky, britskí velitelia, vidiac, že nemajú nič, s čím by ich mohli ničiť, vydali posledný rozkaz „každý muž za seba“. Brigádny generál Nicholson sa vzdal o 17:00 večer.

Ani to definitívne nezastavilo boje a malé skupinky Britov sa ešte snažili dostať z mesta, či brániť pozície. Definitívne sa boje zastavili až o 1:00 ráno 27. mája. Menšia britská loď, jachta Gulzar, ešte dokázala z mesta vyzdvihnúť asi 50 mužov, ktorých bezpečne doplavila domov.

Ďalšia stránka do slávnej histórie

4. júna 1940 predniesol Churchill pred britským parlamentom prejav, v ktorom vysvetľoval svoje rozhodnutie brániť Calais. Bol to emotívny prejav. Popisoval hrdinstvo Nicholsona a jeho mužov. Zo 4000 mužov sa do Británie vrátilo len 30 nezranených. Všetci ostatní boli buď zranení, zabití, alebo sa dostali do zajatia. Ich obeta ale podľa neho nebola zbytočná: „Prinajmenšom dve obrnené divízie, ktoré by inak boli nasadené proti Britskému expedičnému zboru, museli byť poslané, aby ich porazili. Pridali ďalšiu stranu do slávnej histórie ľahkej divízie a čas, ktorý získali, umožnil … aby ostal prístav Dunkerque otvorený.“

Pre Nicholsona a jeho mužov začali roky zajatia. On sám zomrel 26. alebo 27. júna 1943 v nemeckom meste Rotenburg an der Fulda, kde ho držali. Podľa úmrtného listu vyskočil z okna a rozmliaždil si lebku. Ako dôvod udali jeho nemeckí väznitelia depresiu, ktorou vraj trpel.

Evakuácia britských a spojeneckých jednotiek z Dunkerqueu svojím spôsobom zachránila Spojencom vojnu. Bez tohto jadra britskej armády – najskúsenejších vojakov a trénovaných profesionálov – by bolo veľmi otázne, či by Spojené kráľovstvo mohlo vôbec pomýšľať na pokračovanie v konflikte. Nemalo by jednoducho s kým. Po vojne sa objavili názory, že úspech evakuácie z Dunkerqueu nemal nič spoločné s obranou Calais a že ho umožnil Hitlerov rozkaz jednotkám zastať (známy Haltbefehl z 22. a potom 23. mája 1940). Faktom však je, že keď sa po odvolaní Haltbefehl-u pohli nemecké jednotky smerom na Dunkerque – bolo to bez 10. tankovej divízie, ktorá sa trápila pri Calais. Okrem hrdinskej francúzskej obrany mesta Lille (28. máj – 1. jún 1940) to bola práve obrana Calais, ktorá umožnila, aby sa „zázrak z Dunkerqueu“ vôbec mohol stať. Nicholson a jeho muži kúpili Spojencom čas. Zaplatili zaň najvyššiu cenu. Tri hodiny po páde citadely sa začala operácia Dynamo.

Použitá literatúra:

• Neave, A.: The Flames of Calais. London 1972.
• Cooksey, J.: Calais: Fight to the Finish – May 1940. London 2000.
• Wilson, P.: Dunkirk: From Disaster to Deliverance. Barnsley 2000.
• Wilson, P.: Dunkirk: Victory of Defeat?  History Review 37, Sept. 2000. Dostupné na internete: http://www.historytoday.com/patrick-wilson/dunkirk-victory-or-defeat.

Internetové zdroje:

• Prejav Winstona Churchilla zo 4. Júna 1940. Hansard, 4. June 1940, Volume 361, Column 787. Dostupné na internete: https://hansard.parliament.uk/Commons/1940-06-04/debates/60ee1caa-abcf-48e5-8c55-c4e587b94de7/WarSituation?highlight=calais#contribution-559d35a2-73f3-4998-8fb0-55cb124e193e
• Winchester College at War, Claude Nicholson. Dostupné na internete: http://www.winchestercollegeatwar.com/archive/nicholson-claude/.
• *Množstvo dokumentov britskej vlády priamo sa týkajúcich operácie Dynamo a situácie vo Francúzsku v máji a júni 1940 je voľne sprístupnených na stránkach The National Archives. Pozri tu.

Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.

Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.