Ľudácky režim nemal po vzniku štátu dosť odborníkov, a preto musel zveriť vznikajúcu Slovenskú národnú banku čechoslovakistovi, liberálovi a slobodomurárovi. Imrich Karvaš vábeniu fašizmu nikdy nepodľahol. Pred Nemcami i ľudákmi od začiatku skrýval zlato, financie, zásoby i potraviny a v roku 1944 sa stal „financmajstrom Povstania“. Nacisti ho za to odsúdili na trest smrti.
Po vyhlásení ľudáckej slovenskej samostatnosti sa predseda vlády Jozef Tiso a ďalší predstavitelia nového štátu odhodlali k pragmatickému kroku a povolali k spolupráci aj exponentov režimu medzivojnového Československa, medzi nimi tiež popredných národohospodárov na čele s Imrichom Karvašom, Petrom Zaťkom či Jozefom Fundárkom. Karvaša vyzval k spolupráci osobne Tiso napriek tomu, že vedel o jeho politicko-spoločenskej orientácii (stúpenec československej idey majúci za manželku Češku, slobodomurár a liberál s mierne ľavicovými tendenciami). Slovenský štát však urgentne potreboval odborníkov, ktorí by ho dokázali najmä ekonomicky postaviť na nohy, aby mohli slušne fungovať aj ostatné verejné sektory.
Záchranca slovenského zlata
Karvaš bol od počiatku favorizovaný do čela finančnej a menovej politiky štátu ako guvernér tvoriacej sa národnej banky. Akékoľvek jeho znalosti, zručnosti a plány však výrazne limitoval, a v niektorých prípadoch aj pozitívne ovplyvňoval fakt, že slovenský štát bol od počiatku prostriedkom nemeckých záujmov v strednej Európe. Nemecký kapitál si už v prvom roku existencie slovenského štátu zabezpečil kontrolu nad veľkými priemyselnými podnikmi. Naopak, Berlín tlmil slovenské hospodárske odvetvia, ktoré by boli konkurenciou či nežiaducou duplicitou vo vojnovom nemeckom hospodárskom „veľkopriestore“ (t. j. v hospodárstve všetkých Nemcami formálne aj fakticky ovládaných európskych krajín) a neboli prioritne potrebné na vojnovú výrobu. Podriadené postavenie Slovenska sa tiež prejavilo v umelom udržiavaní nadhodnoteného konverzného kurzu ríšskej marky voči slovenskej korune na úrovni 1 RM : 11 Ks.
Okrem toho Nemecko, najmä v záverečnom období existencie Slovenskej republiky, nie vždy dodržiavalo platobnú disciplínu pri bezhotovostnom styku. Dlh Nemecka voči Slovensku na clearingovom účte (finančný rozdiel medzi slovenským vývozom a dovozom voči Nemecku) tak do konca vojny presiahol 8 miliárd Ks. Nezávislým ekonómom na čele s Imrichom Karvašom a Petrom Zaťkom sa prostredníctvom rôznych opatrení darilo minimalizovať škody zapríčinené nemeckým tútorstvom.
Majstrovstvo a predvídavosť guvernéra národnej banky Karvaša sa azda najlepšie ukazuje na jeho schopnosti uchrániť slovenské menové zlato pred jeho využitím nemeckou stranou, resp. ľudáckymi radikálmi koncom vojny. Imrich Karvaš so svojím manažmentom rast objemu zlatého pokladu utajoval, či skôr ukrýval presunmi v bilančných položkách. Oficiálne vykazovali iba zlaté rezervy pochádzajúce z banskej ťažby, zatiaľ čo menové zlato, čerpané z devízových transakcií, utajovali v bilančnej položke pod označením rôzne aktíva. V danom prípade však manažéri Slovenskej národnej banky utajovali hospodárske ukazovatele najmä pred najvyššími predstaviteľmi vlastnej krajiny, lebo im stále menej dôverovali. Opodstatnenosť uvedených opatrení sa prejavila na sklonku existencie vládneho režimu, keď jeho exponenti tlačili na uvoľnenie veľkých hodnôt centrálnej banky pre potreby budúceho (t. j. ľudáckeho) exilu.
V poslednom období výkonu funkcie guvernéra zabezpečil Karvaš v obavách pred zneužitím a pred blížiacim sa frontom ťažko získané zlaté rezervy Slovenska ich presunom do zahraničia. Menové zlato s celkovou hmotnosťou viac než 7,3 t nechal deponovať vo Švajčiarskej národnej banke a v Banke pre medzinárodné platby v Berne. Do švajčiarskych bánk smerovalo aj zlato z Kremnice v objeme 1,4 t, ale v máji 1944 uviazlo po útoku spojeneckého letectva vo Viedni v depozitoch Ríšskej banky. Tá poskytla SNB adekvátnu náhradu zo svojich rezerv vo Švajčiarsku. Tak sa stalo, že hodnoty vytvorené slovenskou ekonomikou počas vojnovej konjunktúry, prevedené na menové zlato, sa v rokoch 1944/1945 nedostali do rúk nacistom, ani neboli zneužité na povojnové aktivity ľudáckych utečencov typu Ferdinanda Ďurčanského, snažiaceho sa o obnovenie slovenského štátu, ale mohli byť neskôr použité na hospodársku obnovu Slovenska, resp. Československa.
Udržiavanie krehkej rovnováhy
Nech sa však slovenskí národohospodári na čele s Karvašom snažili akokoľvek, nemohli národnú ekonomiku uchrániť od negatívnych dopadov, ktoré boli vložené do vienka slovenského štátu jeho jednostrannou orientáciou na nacistické Nemecko, resp. ktoré vyplývali z vojnovej reality ako takej. Medzi najprioritnejšími vyvstávala problematika zásobovania. S postupom vojny bolo potrebné zavádzať stále ďalšie prvky riadeného vojnového hospodárstva, lebo postupujúca vojna deštruovala prirodzený chod hospodárstva.
Vrcholom týchto trendov bolo založenie Najvyššieho úradu pre zásobovanie (NÚZ) v roku 1942. Niet sa čo čudovať, že na jeho čelo – napriek jeho dovtedajšej vyťaženosti (najmä na poste guvernéra národnej banky) – bol menovaný Imrich Karvaš. Ten prísne dbal na to, aby sa stanovenou politikou riadenia distribúcie surovín a tovarov či reguláciou výroby, cien i pracovnej mobility čo najväčšmi udržiavala krehká rovnováha medzi požiadavkami obyvateľstva, štátu a armády i tútorského Nemecka.
V rokoch vojny tak boli na Slovensku niektoré ceny tovarov fixné a iné voľné. Zaviedla sa všeobecná pracovná povinnosť od 18 do 60 rokov. Stanovili sa maximálne mzdy. Usmerňovala sa distribúcia surovín, a neskôr dokonca samotné výrobné programy. Aby sa štát vyhol nepopulárnemu lístkovému systému, zaviedol v roku 1940 tzv. odberné knižky na vybrané druhy nedostatkových tovarov, ktorých zoznam sa stále zväčšoval. V slovenskom štáte tak síce nebol zavedený klasický lístkový systém, ale určitý druh prídelového systému tu bol. Väčšinu tovarov si obyvateľstvo mohlo bez obmedzení kúpiť len na čiernom trhu.
Situácia sa však postupne zhoršovala, najmä po ústupe nemeckých armád zo Sovietskeho zväzu a po vyhlásení totálnej vojny v Nemecku, čo sa prirodzene dotklo aj slovenského hospodárstva, závislého od nemeckého. K tomu sa od júna 1944 začali pridávať problémy s distribúciou surovín a tovaru na Slovensku, spôsobené náletmi spojeneckého letectva. Pri júnovom nálete na rafinériu Apollo a na Zimný prístav v Bratislave boli napríklad zničené veľké množstvá surovín v tamojších skladoch. Vplyvom týchto udalostí začalo vedenie NÚZ-u na čele s Imrichom Karvašom s presunom strategických zásob do zázemia na stredné Slovensko, čo zohralo dôležitú úlohu v prípravách Povstania.
Čechoslovakista a slobodomurár
Imricha Karvaša vnímali pozitívne ako naslovovzatého odborníka nielen nemecké hospodárske kruhy, ale aj mnohí oficiálni predstavitelia nacistického Nemecka. Okrem toho, že sa mu podarilo úspešne viesť národnú banku, na prvý pohľad sa nestaval odmietavo ani k zapojeniu Slovenska do nemeckého hospodárskeho veľkopriestoru (veď vtedajšia slovenská konjunktúra bola plne závislá na nemeckej ekonomike). Nemohli predpokladať a veľmi ani nemali ako zistiť, že Imrich Karvaš, Peter Zaťko, ale aj ďalší národohospodári slovenského štátu vedú voči Nemecku dvojtvárnu politiku.
Množstvo surovín, materiálov a tovarov zo Slovenska napokon neskončilo v nenásytnom pažeráku nemeckej vojnovej mašinérie nie preto, lebo by ich Slovensko nebolo schopné vyrobiť, resp. lebo ich nemalo. Slovenská strana sa snažila množstvo komodít pod rôznymi zámienkami Nemcom nevydávať, ba doslova ich pred nimi štatisticky i fyzicky ukrývať, aby zostali zachované pre potreby povojnového Slovenska, alebo dokonca priamo pre potreby odbojového, ergo povstaleckého hnutia.
Tieto protinemecké aktivity ostávali relevantným nacistickým úradom prevažne neznáme a iba niektoré tajné služby či radikálnejší reprezentanti Nemecka i slovenského štátu podozrievali Karvaša z neúprimnosti k nemeckému a ľudáckemu vojnovému snaženiu. Podozrievavejší Nemci vychádzali intuitívne z prostredia a z predvojnového vývoja Imricha Karvaša, keď bol všeobecne vnímaný ako prívrženec Československa. Vedelo sa o ňom, že bol slobodomurár, mal priaznivý postoj k Čechom, udržiaval kontakty aj so Židmi a podobne. K tomu sa neskôr pridávali spravodajsky získané informácie o jeho intervenciách za niektorých zatknutých odbojárov, o jeho stretnutiach s Vavrom Šrobárom, Gustom Husákom, Mirkom Veselom a s inými, o ktorých odbojových aktivitách už mali nemecké a slovenské bezpečnostné orgány isté hmlisté informácie.
„Financmajster“ odboja
V roku 1944 sa začala úplne nová éra života Imricha Karvaša. Po úlohe popredného národohospodára medzivojnového Československa a vedúcej osobnosti kreujúcej ekonomiku slovenského štátu, sa Imrich Karvaš stáva aj dôležitým „financmajstrom“ odboja a najmä jeho vrcholnej aktivity – Slovenského národného povstania. Čiastočne na základe strohých informácií, ktoré o vzniku zastrešujúcej Slovenskej národnej rady pripravujúcej povstanie mal, čiastočne na základe rozhovorov so zainteresovaným Petrom Zaťkom, ale výrazne iba vďaka svojej intuícii, začal Imrich Karvaš v rámci svojich kompetencií presúvať na stredné Slovensko množstvo financií, surovín a tovarov, pre budúce potreby povstaleckého štátu.
Ďalekosiahle presuny obeživa, potravín, obuvi, pohonných hmôt a podobne boli pritom možné bez väčšieho vzrušenia na nemeckej strane či u ľudáckych predstaviteľov režimu realizovať najmä preto, lebo mohli byť kryté ako vynútené „upratanie“ zásob do zázemia krajiny, kde boli menej ohrozené blízkosťou východného frontu (východné Slovensko), resp. príležitostným angloamerickým bombardovaním (západné Slovensko a najmä Bratislava). Ďalším rozhodujúcim faktorom bola tiež skutočnosť, že na čele Karvašových podriadených aj ďalších hospodárskych inštitúcií a korporácii stáli účastníci odboja alebo osoby protinemecky zamerané a s Karvašom prepojené. Za týchto podmienok stačilo vydať náležité inštrukcie a celý mechanizmus hospodárskych príprav povstania sa rozbehol.
Prvoradou úlohou Imricha Karvaša v pozícii guvernéra národnej banky bolo finančné zabezpečenie budúceho povstania presunom peňažných prostriedkov na stredné Slovensko. Na jeho pokyn sa preto už začiatkom marca 1944 deponovali do filiálok národnej banky v Banskej Bystrici a čiastočne aj v Ružomberku a v Žiline približne dve tretiny celkovej hodnoty obeživa na Slovensku. Z pozície šéfa Najvyššieho úradu pre zásobovanie vydával potom Karvaš príkazy na redislokovanie mnohých nedostatkových komodít, ktorých distribúciu riadil štát. Distribúciu pohonných látok na stredné Slovensko urýchlili nálety na rafinériu Apollo v júni 1944. Komitét hospodárskych ministrov podporil dislokovanie ropných produktov z rafinérie v Dubovej do Zemianskych Kostolian, na Oravu a na rôzne miesta Pohronia.
Nálety urýchlili aj distribúciu ostatných surovín, materiálov a potravín. Pre uvedené potreby však nebol na strednom Slovensku dostatok moderných skladov. Začali ich síce urýchlene budovať, ale na zásobenie obyvateľstva potravinami by ich výstavbu v dohľadnom čase neboli stihli. Preto sa aj vďaka Karvašovi podarilo presadiť návrh, aby sa zásoby potravín na tri mesiace vopred distribuovali priamo obyvateľstvu. Išlo o predvídavý krok, umožňujúci nielen výživu obyvateľov povstaleckého územia, ale aj zásobovanie partizánov. Jednou z priamych podpôr ekonomickej báze odboja bolo 300-tisíc korún slovenských, ktoré odovzdal Karvaš prostredníctvom Jána Ursínyho ilegálnej Slovenskej národnej rade v auguste 1944, pričom financie zabezpečil od podnikateľa Františka Micheru.
V nacistických pazúroch
Spojenia Karvaša s niektorými odbojovými činiteľmi či podozrenia z torpédovania nemeckých záujmov v slovenskom hospodárstve pozorne sledovali spravodajské služby nacistického Nemecka (SD, Gestapo), ktoré iba čakali na príležitosť Karvaša otvorene obviniť, či ideálne priamo zatknúť a vyšetrovať. A takáto príležitosť sa im naskytla po vypuknutí Slovenského národného povstania. Imricha Karvaša napokon zatkli v nedeľu 3. septembra 1944 krátko predtým, ako mienil opustiť Bratislavu. Zatknutie sa uskutočnilo na priamy rozkaz generála Waffen-SS Gottloba Bergera, ktorý velil nemeckým jednotkám prenikajúcim na Slovensko v prvej fáze bojov s povstaleckou armádou. Do 15. septembra 1944 Karvaša zadržiavali vo Viedni pod kontrolou gestapa a SD v tzv. ochrannej väzbe, čo znamenalo, že podmienky uväznenia sa dali označiť za znesiteľné.
V noci z 15. na 16. septembra 1944 ho previezli na gestapo do Brna, kde ho už podrobovali detailným výsluchom. V porovnaní s Viedňou sa jeho situácia zhoršila najmä po psychickej stránke. Dostal štatút „zvláštneho politického väzňa“, a podmienky ochrannej väzby, ktoré žiadal, mu už odopreli. Keďže vyšetrovania v Brne sa skončili bez efektu, 4. januára 1945 previezli Karvaša do Berlína, kde ho umiestnili v obávanom väzení Moabit. Tu musel čeliť podstatne horším sociálnym podmienkam než v Brne a vo Viedni a privyknúť si na pravidelné kobercové nálety Spojencov. Ešte vážnejší a dlhodobý vplyv na zdravotný stav a psychiku nového väzňa však mala zásadná zmena postupov vyšetrovania. Výsluchy sa konali na Hlavnom úrade pre ríšsku bezpečnosť (Reichssicherheitshauptamt – RSHA). Spočiatku mali výsluchy podobný umiernený charakter ako v Brne. Potom však nacisti stratili trpezlivosť a prešli k násilným formám vyšetrovania, ktoré Imrichovi Karvašovi spôsobili trvalé poškodenie oka, epilepsiu a ťažké psychické traumy.
Trest smrti obesením
Až na základe jeho zlého zdravotného stavu spôsobeného výsluchmi sa napokon vyšetrovatelia vo februári 1945 rozhodli vrátiť sa k miernejším postupom. Od 23. februára zadržiavali Imricha Karvaša vo väzení RSHA na Prinz-Albrecht-Strasse 8, kde sa jeho sociálne podmienky ešte zhoršili. O štyri dni neskôr bolo o osude Imricha Karvaša oficiálne a definitívne rozhodnuté, keď ho mimoriadny súd SS uznal vinným zo spoluúčasti na prípravách Povstania, resp. z protinemeckej činnosti a odsúdil ho na trest smrti obesením. Nacistická mašinéria ho však stále nechávala pri živote, lebo bol pre nacistov dôležitým väzňom z pohľadu možnej „výmeny“ takýchto spoločensky významných osobností za prijateľnejšie podmienky kapitulácie, resp. z pohľadu možného zdroja informácií o podstatných osobnostiach slovenského štátu, na čele s prezidentom Tisom.
Po 7. apríli 1945 prešiel očistcom zastávok v koncentračných táboroch Flossenbürg, Dachau a Reichenau. Napokon ho priradili do skupiny prominentných väzňov, pozostávajúcej z bývalých predstaviteľov nacistického režimu a z jeho spojencov v rôznych krajinách, ktorí sa medzičasom dostali do nemilosti, najmä po atentáte na Adolfa Hitlera. Členovia tejto prominentnej skupiny väzňov dorazili koncom apríla až na taliansku stranu tirolských Álp do Villa Bassa (Niederdorf), kde boli priamo vystavení nebezpečenstvu likvidácie. V poslednom momente ich pred príslušníkmi SS zachránila jednotka pravidelného Wehrmachtu. Začiatkom mája 1945 ich definitívne oslobodili jednotky Spojencov. Imrich Karvaš dostal možnosť zotaviť sa pobytom na ostrove Capri, kde sa zdržal do 4. júna 1945. Potom zamieril naspäť do vlasti cez Rím.
Literatúra
- Jablonický, J.: Z ilegality do povstania. Banská Bystrica 2010.
- Karvaš, I.: Moje pamäti. V pazúroch gestapa. Banská Bystrica 2017.
- Karvaš, M.: Môj otec Imrich Karvaš. Bratislava 2001.
- Mičko, P.: Hospodárska politika Slovenského štátu. Krakov 2014.
- Schvarc, M./Hallon, Ľ. (eds.): Kauza Karvaš. Štúdie a dokumenty k zatknutiu, zavlečeniu a internácii guvernéra Slovenskej národnej banky na území Nemeckej ríše 1944/1945. Bratislava 2014.
- Tóth, D. (ed.): Podiel slovenských národohospodárov na príprave SNP. Banská Bystrica 1999.
Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudoval odbor história – geografia na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde absolvoval aj interné doktorandské štúdium na Katedre histórie. Pracuje ako historik v Múzeu SNP a vysokoškolský pedagóg na Fakulte politických vied a medzinárodných vzťahov UMB v Banskej Bystrici. Venuje sa problematike politických aspektov odboja na Slovensku v rokoch druhej svetovej vojny, otázkam vývoja slovenskej spoločnosti v rokoch 1945 – 1948 a osudom demokratického exilu v prvých rokoch komunistického režimu. Napísal monografiu o slovenských komunistoch počas druhej sv. vojny a o slovenských demokratoch v povojnovom období. Vedie časopis Múzea SNP Vojnová kronika.