Presne pred 80 rokmi 22. júna 1940 sa v Compiegne uskutočnil starostlivo zinscenovaný podpis kapitulácie Francúzska. V rovnakom železničnom vagóne a na rovnakom mieste sa po prvej svetovej vojne podpísalo prímerie s Nemeckom v roku 1918. Keď na miesto dorazila francúzska delegácia, Adolf Hitler, ktorý si podľa očitých svedkov samotný akt skúšal ako herec pred vystúpením, jej stroho nadiktoval svoje podmienky a posadil sa pri tom na rovnaké miesto ako pred dvadsiatimi dvomi rokmi francúzsky generál Ferdinand Foch. Potom rýchlo opustil scénu a riešenie „detailov“ kapitulácie prenechal svojim podriadeným.
Ráno na druhý deň navštívil Hitler v sprievode svojho dvorného sochára Arna Brekera a architekta Alberta Speera Paríž. Neprišiel však ako triumfálny dobyvateľ – slávnostnú prehliadku odmietol s tým, že „… ešte nie sme hotoví“, ale ako súkromný turista a milovník architektúry. Ako napísal historik Brendan Simms, na niekoľko hodín si francúzsku metropolu „ukradol pre seba“. Prezrel si Operu, Place de la Concorde, Louvre aj Champs-Elysées. Zastavil sa pri Arc de Triomphe, zapózoval pre fotografov pred Eiffelovou vežou a strávil niekoľko minút pri Napoleonovej hrobke. Aj v tom bola podla Simmsa vykalkulovaná symbolika. Presne rovnaké gesto urobil v roku 1806 práve Napoleon v Postupime pri hrobe pruského kráľa Fridricha Veľkého. Ešte v ten deň Hitler odletel späť do Nemecka.
Parížske „ticho“ si podľa historika Petra Longericha vynahradil 6. júla v Berlíne jednou z nejpompéznejších demonštrácií lojality, ktorú mu Nemci usporiadali. Továrne sa zastavili, cestu lemovali tisícové zástupy, ktoré oslavovali svojho vodcu – víťaza nad Francúzskom.
„Prekliati“ Francúzi …
Rýchly triumf Nemecka nad Francúzskom mnohých v Európe šokoval, a to vrátane sovietskeho diktátora Josifa Vissarionoviča Stalina. Ako uvádza historik Stephen Kotkin, Nikita Sergejevič Chruščov neskôr spomínal, že Stalin bol po páde Paríža 15. júna 1940 mimoriadne podráždený a nahnevaný. Chvíľu neposedel, neustále pochodoval po miestnosti a „klial ako konský handliar“. Jeho preklínanie mierilo predovšetkým na Francúzov, na ktorých dlhodobom odpore postavil svoje plány.
Stalin si bol dobre vedomý toho, že uzavretím paktu Molotov-Ribbentrop v roku 1939 umožnil vojnu, v ktorej si však neželal víťazstvo žiadnej zo strán. Dúfal v ich fatálne oslabenie a vnútorný kolaps. O nemecko-francúzskom strete uvažoval v kontexte predchádzajúcej prvej svetovej vojny ako o dlhodobom konflikte dvoch rovnako silných súperov. Ešte v júli 1940 tento v tom čase už „mŕtvy scenár“ načrtol Stalinov spolupracovník Vjačeslav Michajlovič Molotov. Národný komisár rozprával svojmu litovskému náprotivku o dlhotrvajúcej vojne a o kríze s ňou spojenou, ktorá prinúti Francúzov aj Nemcov k otvorenému odporu proti kapitalistickému režimu. V tom momente mala zasiahnuť „oslobodzujúca“ Červená armáda a rozhodnúť finálnu bitku medzi „proletariátom a buržoáziou na Rýne“. Ako dodáva historik Richard Overy, bola to klasická, a ako sa ukázalo najmächybná projekcia minulých skúseností do budúcnosti. Podľa historika Olega Chlevňuka pád Francúzska radikálne zmenil geopolitickú situáciu v Európe. Stalin stratil manévrovaci priestor, ktorý mu umožňoval rozoštvávať proti sebe Nemecko na strane jednej a Francúzsko a Veľkú Britániu na strane druhej. Teraz sa Nemecko takmer cez noc premenilo z problematického partnera v hrozivého protivníka, disponujúceho efektívnou a „rozbehnutou“ pozemnou armádou.
Hitlerov úspech vynikol ešte viac v porovnaní so sovietskym vojnovým „výkonom“ v práve ukončenej sovietsko-fínskej vojne. Ako podotýka Kotkin, Stalinovi trvalo až 105 dní, než za cenu krvavých strát vnútil Fínom svoju vôľu. Hitler na podmanenie desaťkrát väčšieho nepriateľa potreboval dvakrát menej času. Ako podotýka Chlevňuk, práve sovietske „víťazstvo“ nad Fínskom odhalilo slabé stránky sovietskej bojaschopnosti a ešte viac povzbudilo Hitlera k úvahám o možnej rýchlej a jednoduchej vojne proti ZSSR.
Zobrať, čo sa dá
Ako podotýka historik Robert Service, Stalin sa na jednej strane snažil Hitlerovi vychádzať predovšetkým v ekonomickej a v obchodnej oblasti všemožne v ústrety, na druhej strane neprestával hrať vysokú geopolitickú hru. Perspektíva komunistickej revolúcie v novej Európe sa pod hákovým krížom prakticky rozplynula, Stalin sa preto sústredil aspoň na rozšírenie sféry sovietskeho vplyvu podľa geopolitických príručiek z 19. storočia. Cieľom sa stalo Pobaltie, Balkán, aj storočný ruský sen – získ kontroly nad Bosporom a Dardanelami, a prístupu do Stredozemného mora.
Tým sa však medzi Moskvou a Berlínom rýchlo zvyšoval počet trecích plôch. Doterajšie spojenectvo dostávalo zásadné trhliny a ako Hitler, tak aj Stalin rýchlo pochopili, že jeho koniec je len otázkou času. Stalin sa preto musel ponáhľať, aby využil situáciu a „vrátil“ Sovietskemu zväzu územia, ktoré Rusko stratilo počas a po prvej svetovej vojne.
Najlepšie tento dvojaký postoj reprezentoval Molotov. Dňa 17. júna 1940 jedným dychom pogratuloval nemeckému veľvyslancovi Schulenburgovi k „vynikajúcim úspechom nemeckého wehrmachtu“, no druhým ihneď načrtol nové expanzné plány, respektíve už fait accompli Moskvy v Pobaltí. Dva dni predtým totiž Molotov s typickou imperiálnou aroganciou oznámil veľvyslancom Estónska a Lotyšska, že Červená armáda čoskoro prekročí ich hranice a varoval, aby ich armády nekládli odpor.
Ako podotýka Overy, sovietska propaganda slovami svojho „majstra“ Andreja Alexandroviča Ždanova tento imperiálny záber prezentovala ako výsledok exploatácie „rozporov medzi imperialistmi“ s cieľom „rozšíriť pozície socializmu“. Estónci, Lotyši a Litovčania mali teraz na vlastnej koži pocítiť, čo to znamená „revolúcia zvonku“, tak ako ju pred niekoľkými mesiacmi zažili Poliaci, Ukrajinci a Bielorusi na území bývalého východného Poľska. Na hladký proces sovietizácie dohliadali Stalinovi a Berijovi verní prisluhovači Andrej Alexandrovič Ždanov v Estónsku, Andrej Januarjevič Vyšinskij v Lotyšsku a Vladimir Georgijevič Dekanozov v Litve. Scenár bol všade totožný – inštalácia nového politického systému sovietskej moci a vlády jednej strany, represie národných elít, vyvolávanie triedneho boja, násilné deportácie. Formálnym vyvrcholením boli „slobodné“ voľby na základe jednotnej kandidátky do ľudových zhromaždení, ktorých čerstvo zvolení zástupcovia urýchlene vyhlásili „socialisticke“ republiky a na začiatku augusta 1940 ich formálne pripojili k ZSSR.
Stalin sa s pacifikáciou novozískaných území ponáhľal práve z obavy z blížiaceho sa stretu s Nemeckom. Podľa Kotkina sa touto expanziou paradoxne tiež rozšíril počet potenciálnych nepriateľov sovietskeho režimu, tzv. skutočných i domnelých „piatych kolón“, ktorých príslušníci sa nehodlali so sovietskou okupáciou zmieriť a chceli jej klásť aktívny odpor. Chlevňuk uvádza, že v celkom štyroch „relokačných“ kampaniach bolo v rokoch 1940 až 1941 zo západnej Ukrajiny, Bieloruska, Pobaltia a Besarábie presídlených okolo 370 000 ľudí.
Stalina už nepotrebujeme?
Moskva sa však neuspokojila len s Pobaltím. Dňa 26. júna 1940 odovzdal Molotov Rumunsku ultimátum ohľadom územia Besarábie. Argumentoval tým, že Sovietsky zväz sa nikdy nezmieril s jej „lúpežou“, ku ktorej došlo v roku 1918. Na rumunskú zdržiavaciu taktiku Molotov replikoval nezastretou hrozbou: „Moji kolegovia predovšetkým z vojenských kruhov sú s touto odpoveďou veľmi nespokojní.“
Ako podotýka historik Peter Longerich, Sovieti vychádzali z toho, že v čase podpísania paktu Molotov-Ribbentrop v roku 1939 Nemci o tieto územia neprejavili žiadny záujem. Molotov dokonca nemeckú stranu o okupácii informoval vopred, a tá nakoniec zatlačila na Bukurešť, aby sa Moskve podvolila. V Berlíne totiž panovala obava, že by prípadný rumunský odpor mohol poskytnúť Stalinovi zámienku na celkový útok na Rumunsko a rozpútanie sovietsko-rumunskej vojny podľa „fínskeho scenára“. Stalin by sa tak bol hypoteticky mohol zmocniť i pre Berlín kľúčových ropných polí. Rumuni sa preto poslušne stiahli a Moskva mohla Besarábiu premeniť na Moldavskú SSR.
Stalinovo „lúpenie v tyle“ (v tomto kontexte označil Goebbels Stalina za „vykrádača hrobov“) však Hitlera značne dráždilo. Zatiaľ čo Nemci útočia, bojujú a prelievajú krv, Sovieti si bez boja obsadzujú rozsiahle územia na východe. Ako podotýka Kotkin, pakt Molotov-Ribbentrop z roku 1939 síce hovoril o sférach vplyvu, avšak nekonkretizoval spôsoby, ako by daná veľmoc mala či, naopak, nesmela vykonávať svoj vplyv. Hitler zúril ešte viac, keď Stalin obsadil aj severnú Bukovinu, a podľa Molotových slov tak „dokončil“ unifikáciu Ukrajiny (tá bola v skutočnosti dovŕšená až v roku 1945, keď sa československá exilová reprezentácia dobrovoľne vzdala územia Zakarpatskej Ukrajiny). Problém bol aj v tom, že v Besarábii aj v Bukovine žila početná nemecká menšina a Nemecko už malo s Rumunskom uzavreté kontrakty na 100-tisíc ton obilia, ktoré mali pochádzať práve z Besarábie.
Hitler si ešte stále nemohol dovoliť spojenectvo s Moskvou vypovedať. Objem vzájomnej obchodnej výmeny medzi ZSSR a Nemeckom vzrástol od roku 1939 štvronásobne. Moskva pokrývala Berlínu 34 % dodávok ropy, 40 % niklu, 74 % fosfátov, 55 % mangánovej rudy, 65 % chrómu a vyše 1 milióna ton dreva a obilia. A práve tieto suroviny umožňovali Nemecku ísť v západnom ťažení až „na doraz“. Kotkin v tomto zmysle cituje Trockého, ktorý povedal, že Hitler „vedie vojenské operácie“ a Stalin mu „zabezpečuje zásobovanie“. Nemci sa vďaka Stalinovi vyhli svojmu odvekému prekliatiu – obišli britskú námornú blokádu a mali istotu nepretržitého zásobovania ropou i obilím. Stalinovi na oplátku dávali Nemci „nahliadnuť“ do svojich technológií a zbraní vrátane napríklad konštrukčných plánov nemeckej pýchy – bojovej lode Bismarck. I preto mali v Berlíne mnohí pocit, že Stalin ich len využíva, alebo, ako povedal Hitler, „…chladnokrvne vydiera“.
Dôsledkom nemeckého „Drang nach Westen“ a porážky Francúzska bol aj fakt, že podobne ako po okupácii Čiech, Moravy a Sliezska, Nemecko po obsadení krajín Beneluxu a Francúzska významne rozšírilo svoj priemyselný potenciál a získalo nové výrobné kapacity v oblasti ťažkého zbrojného priemyslu. Pre Hitlera aj pre nemecké velenie sa tak ponúkala logická otázka – nebolo by pre Nemecko s jeho vojenskou prevahou a teraz takpovediac „celoeurópskou“ priemyselnú bázou výhodnejšie jednoducho si suroviny z východu vziať, než ich draho vymieňať s nevypočitateľným Stalinom?
Britská karta
Ďalší posun v sovietsko-nemeckých vzťahoch súvisel s nástupom Winstona Churchilla na post britského premiéra 10. mája 1940. Od začiatku bol presvedčený, že ak chce s Nemeckom bojovať a nakoniec ho aj poraziť, potrebuje na to silných spojencov, a to ako USA, tak aj Sovietsky zväz. Od začiatku svojho mandátu sa preto Churchill snažil vzťahy s Moskvou „romraziť“. Do sovietskej metropoly vyslal nového veľvyslanca, pre Moskvu prijateľného sira Stafforda Crippsa. To vyvolalo na nemeckej strane pochopiteľné znepokojenie. Cripps prišiel do Moskvy 12. júna 1940 a hodlal získať Moskvu na britskú stranu bez ohľadu na sovietsko-nemecké spojenectvo či na predchádzajúce aj prebiehajúce sovietske agresie na území od Poľska až po baltské štáty. Všetko sa malo diať v záujme porážky Nemecka a všetko „zlé“ malo byť „zabudnuté“.
Kotkin uvádza, že Cripps musel prekonávať jednak skeptický postoj svojho vlastného ministerstva zahraničia, jednak Stalinovu nedôveru, ktorý ho nakoniec prijal až 1. júla 1940. Pre Stalina bolo predovšetkým dôležité, aby Cripps Churchillovi oznámil, že „staré, versaillske usporiadanie“ Európy je pre Moskvu nevýhodné, je už minulosťou a predvojnová „rovnováha síl“ sa už vo svojej pôvodnej podobe neobnoví. Dočasné rokovania síce spočiatku končili v slepej uličke, aj ich samotná existencia však bola pre Nemcov varovným signálom. Hitler sa podľa historika Volkera Ullricha netajil tým, že britský pokus „rozohrávať Rusko proti nám“ nebude tolerovať.
Stalin tieto nemecké obavy vnímal, a pokúšal sa Berlín upokojiť a zdôrazniť predovšetkým dobré ekonomické vzťahy a vzorné plnenie obchodných dohôd. To napokon potvrdzovali aj nacistickí pohlavári. Ako podotýka Ullrich, napríklad Goebbels komentoval vzájomné vzťahy s tým, že Rusi obchodné záväzky „… plnia presne“ a Stalin sa snaží, „aby nás potešil“.
Stalin si však nerobil ilúzie o ďalších nemeckých zámeroch a bolo mu jasné, že ak sa Hitler zbaví „boja na dvoch frontoch“ a vybaví po Francúzsku aj Veľkú Britániu (čo v júni 1940 vyzeralo viac než pravdepodobně), obráti svoju mašinériu proti Sovietskemu zväzu. Ten však na ňu v roku 1940 nebol pripravený. Podľa Molotovových spomienok Stalin vyhlásil, že pripravení na konfrontáciu s Nemeckom ako rovný s rovným budú až v roku 1943. Vojnu s Hitlerom bolo preto potrebné odvrátiť za každú cenu.
Stalinove obavy boli opodstatnené. Ako dodáva Overy, nemeckí velitelia už po porážke Francúzska dostali zadanie, aby pripravili plány útoku na Sovietsky zväz. 3. júla 1940 sa šéf generálneho štábu Franz Halder obrátil na svojich podriadených s úlohou zvážiť „vojenský úder na východe“. Cieľom však nebolo krajinu totálne zničiť a vyhladiť, ale udržať ju v úctivej vzdialenosti od Nemecka a eliminovať možnosť leteckých útokov na Berlín či Sliezsko. Dňa 21. júla 1940 bol tento plán operácií v priestore pobaltských štátov a Ukrajiny predstavený Hitlerovi. Predpokladom bolo, že sa vykoná rýchlo počas nasledujúcich štyroch až šiestich týždňov, keď bol wehrmacht ešte zmobilizovaný pre ťaženie na západe. Z politického hľadiska mala na dobytom území vzniknúť samostatná Ukrajina a akási baltská konfederácia. Podľa Longericha chceli Nemci podľa tohto „triezveho vojenského“ plánu vytvoriť nárazníkovú zónu a eliminovať sovietsky režim ako mocenský fakor v Európe. To viac-menej to zodpovedalo nemeckým „východnym“ plánom z roku 1918 po uzavretí Brestlitovského mieru s boľševickým Ruskom.
Plány boli jedna vec, ale v skutočnosti sa vojenskému veleniu za vtedajšej konštelácie do vojny proti ZSSR príliš nechcelo. Vojenskí velitelia boli navyše skeptickí aj k možnému úspechu pozemnej operácie voči Británii, ktorej dátum bol stanovený na 15. septembra 1940, ale za predpokladu, že Nemci ovládnu vzdušný priestor. Riešenie vojenského patu videli skôr v rozvinutí operácií v Stredomorí a v útoku na britské citlivé miesta v Gribraltári a v Egypte.
Hitler naproti tomu smeroval k definitívnemu a pre osud vojny i svojho režimu fatálnemu rozhodnutiu. Keď 31. júla 1940 preberal so svojimi generálmi strategické otázky, oznámil svoje konečné rozhodnutie Sovietsky zväz „zničiť“, a to už na jar 1941. Jedným z dôvodov bola demonštrácia vojenskej sily voči Veľkej Británii. Ak sa Hitler domnieval, že jedným z posledných zdrojov Churchillovho pretrvávajúceho odporu a neochoty podpísať s Nemeckom mier, je jeho nádej vo spojenectvo s Moskvou, potom bolo treba Britom uštedriť lekciu – a to rýchlou „francúzskou“ kampaňou proti doterajšiemu spojencovi.
Literatúra
- Chlevnjuk, O. V.: Stalin: nový životopis. Praha 2016.
- Kotkin, S.: Stalin. Vol. II. Waiting for Hitler, 1928-1941. First published. London 2018.
- Longerich, P.: Hitler: A Biography. Oxford 2019.
- Moorhouse, R.: Diablovi spojenci. Hitlerov pakt so Stalinom 1939 – 1941. Bratislava 2015.
- Simms, B.: Hitler: A Global Biography. New York 2019.
- Overy, R. J.: Diktátoři: Hitlerovo Německo a Stalinovo Rusko. Praha 2006.
Service, R.: Stalin: a biography. Cambridge, Massachusetts 2005.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchive, NARA
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.