Emanuel Moravec mohol byť v učebniciach dejepisu zapísaný ako legionársky hrdina. Namiesto toho sa po Mníchove a počas vojny stal symbolom popretia všetkého, čo vo svojom živote dovtedy zastával. Skončil ako jeden z najznámejších kolaborantov s nacistami.
„Můžeme být opušteni přáteli, ale to ještě neznamená, že nepřítel nás porazil. Něž něco takového bude zaznamenáno, musí být zničena československá armáda a československý lid zbaven vůle k odporu.“
Autorom tohto textu nie je nik iný, ako jeden z najznámejších kolaborantov v Protektoráte Čechy a Morava, Emanuel Moravec. Ako je možné, že sa z odporcu prijatia Mníchovskej dohody a podporovateľa nasadenia československej armády, stal najznámejší kolaborant s Treťou ríšou? Kto vlastne bol Emanuel Moravec a čím okrem kolaborácie vstúpil do československých dejín?
Trampoty na vojne
Emanuel Rudolf Moravec sa aktívne zúčastnil už prvého svetového konfliktu. Povolávací rozkaz nastúpiť do cisársko-kráľovskej armády dostal 28. júla 1914, teda presne v deň, keď vyhlásilo Rakúsko-Uhorsko vojnu Srbsku. V uniforme rakúsko-uhorskej armády nepobudol dlho. Už v marci 1915, keď sa spolu so svojou jednotkou nachádzal pri Medzilaborciach, ho zajali jednotky ruskej armády. V roku 1915 však ešte neexistovali slávne československé légie. Emanuel Moravec mal napriek tomu záujem zúčastniť sa bojov na strane štátov Dohody proti Rakúsko-Uhorsku. Pokúsil sa preto pridať k Českej družine, jednotke vytvorenej v Rusku. Moravec však nespĺňal podmienky na prijatie – členmi totiž mohli byť len vojaci s ruským občianstvom. A to Moravec nemal. Aj tak sa rozhodol nevzdať.
V danom čase sa totiž formovalo aj srbské dobrovoľnícke vojsko. Prihlásil sa – a prijali ho. Pridelili ho do I. srbskej dobrovoľníckej divízie, kde pôsobil ako veliteľ guľometnej čaty. Predošlé skúsenosti z rakúsko-uhorskej armády mu prišli vhod, keďže jeho jednotka bola vyzbrojená prevažne trofejnými zbraňami. Moravec sa aktívne zúčastnil niekoľkých srbsko-rumunských ofenzív proti bulharským jednotkám. Jeho účasť na balkánskom fronte však prerušilo zranenie, ktoré mu spôsobil výbuch delostreleckého granátu na fronte pri Amzači. Po pobyte v nemocnici Emanuel Moravec požiadal o zaradenie do novovzniknutých československých légií. Jeho žiadosti vyhoveli. Zaradili ho k 6. československému pluku – Hanáckemu.
Legionár
Pri vstupe do československých légií si Emanuel Moravec vymyslel niekoľko údajov vo svojom životopise. Pravdepodobne preto, aby bol prijatý do légií, tvrdil, že je strojným inžinierom a že vyštudoval v Prahe polytechniku. Tieto výmysly doplnil pravdivými informáciami o svojom pôsobení v srbskej dobrovoľníckej armáde. Pravdu zistili československé orgány až po ukončení konfliktu. Vtedy však tomu už nikto nepripisoval význam a Emanuel Moravec sa stal váženým členom povojnovej československej armády.
Jednou z najvýznamnejších udalostí z obdobia prvej svetovej vojny, ktorá ovplyvnila Emanuela Moravca v československých légiách, bola návšteva Tomáša G. Masaryka v auguste 1917. Od tohto momentu Moravec sám seba vnímal ako verného vojaka budúceho československého prezidenta. O vyše dvadsať rokov bude Emanuel Moravec stáť ako čestná stráž pri jeho rakve. Okrem aktívnej účasti na bojoch prvej svetovej vojny objavil Moravec v tom období aj čaro písania. Jeho prvé texty vyšli v časopise Československý vojak. Vďaka týmto textom si Moravca všimol Milan Rastislav Štefánik, ktorý ho vymenoval za pracovníka politicko-informačného oddelenia Ministerstva vojenství ČSR na Sibíri a neskôr aj za veliteľa technického oddielu na Ruskom ostrove vo Vladivostoku.
V Rusku sa Moravec zaplietol do pokusu o povstanie proti Alexandrovi Kolčakovi, ktoré pripravoval generál Radola Gajda. Tomu mal pri jeho pláne prisľúbiť pomoc aj Moravec. Povstanie sa však nakoniec nepodarilo, okrem iného aj preto, že Moravec napriek prísľubu neposkytol Gajdovi pomoc. Za účasť na prípravách bol aj tak postihnutý. Zbavili ho samostatného rozhodovania a vyšetrovala ho vojenská kontrarozviedka.
Moravec a jeho manželky
Emanuel Moravec sa v Rusku nevenoval len vojenským povinnostiam. Za svojho pobytu v Rusku sa oženil s Helenou Georgijevnou Bekovou. Bolo to prvé z jeho troch manželstiev, pričom bol známy tým, že sa zaujímal o ženy podstatne mladšie, ako bol on sám. Jeho druhá žena Ilona Emma Pavla Szondyová bola od Moravca mladšia dokonca o 21 rokov. Rozviedol sa s ňou v roku 1938 pre románik s ich slúžkou Jolanou Emmerovou, ktorá mala vtedy len šestnásť rokov. Jolanu Emmerovú si Emanuel Moravec vzal až v roku 1942, keď bol vo funkcii ministra protektorátnej vlády.
So svojou ženou Helenou sa v apríli 1920 vybral spoločne s ďalšími legionármi naspäť do Československa. Po príchode ho prijali za frekventanta Vysokej školy válečnej. Tá vznikla s cieľom vzdelávať kvalitných dôstojníkov pre potreby československej armády a jej generálneho štábu. Ešte pred ukončením štúdia bol Moravec povýšený na majora. V medzivojnovom období pôsobil v československej armáde, pričom jedným z vrcholov vojenskej kariéry bolo pedagogické pôsobenie na Vysokej škole válečnej, ktorú sám pár rokov predtým absolvoval. Okrem toho dosiahol svoju najvyššiu hodnosť v československej armáde. Stal sa plukovníkom.
Už počas svojho pobytu v Rusku písal Moravec aj vojenské odborné texty. V tejto činnosti pokračoval aj po svojom príchode do vlasti. Začiatkom tridsiatych rokov dostal ponuku publikovať pre Lidové noviny. Moravec, píšuci pod pseudonymom Stanislav Yester, písal pre tieto noviny až do konca svojho života. Je však pravdou, že počas druhej svetovej vojny noviny zásoboval textami, ktoré jasne preukazovali jeho kolaboráciu s nacistickým Nemeckom. Okrem článkov do novín sa venoval aj písaniu kníh. Z tých najznámejších z medzivojnového obdobia spomeniem aspoň titul Obrana státu. Táto dvojdielna publikácia, ktorá bola aj jeho prvotinou, však Moravcovi priniesla nielen pozitívne reakcie. Pasáže, kde Moravec vysvetľuje, že „vojna je opravdu významným kulturním činitelem, neboť je zkušebným kámenem národní odolnosti a síly“, pobúrili viacerých čitateľov. Napriek kritike, ktorú si Moravec za svoje knihy vyslúžil aj od kolegov – vojakov, jeho autorská hviezda stúpala. Emanuel Moravec si totiž uvedomoval zhoršujúcu sa medzinárodnú situáciu a venoval sa jej aj vo svojich článkoch.
Zlomové momenty
V kritických okamihoch roku 1938 sa Moravec zamýšľal aj nad zahraničnopolitickou orientáciou Československej republiky. Kritizoval spojenectvo s Francúzskom a vyzdvihoval význam potenciálneho spojenectva s Poľskom, ako aj s Talianskom. Okrem zvýraznenia vojenských výhod však nebol schopný vysvetliť, ako by fungovalo spojenectvo so štátmi, v ktorých existuje autoritatívny režim. Pri dnešnom spätnom pohľade je však evidentné, že už v týchto textoch sa Emanuel Moravec postupne odkláňal od zahraničnej politiky „Hradu“ pod vedením Edvarda Beneša. Toho v neskoršom období vinil za bezvýchodiskovú pozíciu, v ktorej sa Československá republika ocitla.
Len krátko po anšluse Rakúska sa začala zhoršovať aj situácia v Československu. Československí predstavitelia sa pokúšali rokovať s radikalizovanými predstaviteľmi nemeckej menšiny. Problematickú vnútornú situáciu zneužívala Tretia ríša, ktorá podporovala separatistické tendencie sudetských Nemcov. Deň za dňom bolo jasnejšie, že dohoda medzi ČSR a Nemeckom nebude možná. Tento pocit mal aj Emanuel Moravec, ktorý vo svojich článkoch zdôrazňoval materiálnu prevahu francúzskej a britskej armády nad nemeckou. Napriek tomu, že vychádzal zo správnych teoretických východísk, mýlil sa. Nezohľadnil totiž ľudský faktor a skutočnosť, že pre väčšinu ľudí vojna nie je „významným kultúrnym činitelem“, ale tragédiou, ktorej sa budú snažiť vyhnúť.
Po páde vlády Milana Hodžu sa objavila nádej na to, že republika sa bude brániť. Hodžu totiž vystriedal generál Syrový, hrdina zborovskej bitky z čias prvej svetovej vojny. Syrového vláda spočiatku vystupovala energicky. Už 23. septembra 1938 bola vyhlásená všeobecná mobilizácia. Emanuel Moravec musel opustiť Prahu a presunúť sa k svojmu pluku ku Znojmu. Jednotku však opustil po tom, ako sa dozvedel o nových rokovaniach medzi Adolfom Hitlerom a Nevillom Chamberlainom. Vrátil sa naspäť do Prahy, kde sa rozhodol ísť priamo na Hrad za prezidentom Benešom. Aj sa mu s ním podarilo stretnúť, dokonca v spoločnosti Syrového. Keď Moravec vyzval Beneša, aby vypovedal Nemecku vojnu a zvýšil hlas na vrchného veliteľa Československej brannej moci, generál Syrový mu pripomenul, že sa jeho jednotka nachádza pri Znojme, a nie v Prahe. Emanuel Moravec sa podriadil a vrátil sa k svojej jednotke.
Kolaborant
Podriadenie sa československých predstaviteľov a prijatie Mníchovskej dohody znamenalo pre Moravca obrovské sklamanie a psychický zlom. Do svojej smrti v roku 1945 sa Emanuel Moravec nezbavil komplexu z prijatia Mníchovskej dohody. Nebol však sám, kto bol presvedčený, že Československo by sa malo brániť. Časť predstaviteľov verejného života bola za odmietnutie Mníchovskej dohody aj za cenu toho, že by Československo bojovalo s nacistickým Nemeckom bez podpory Francúzska. Jadro tejto skupiny tvorili členovia Výboru na obranu republiky, ktorý vznikol ešte pred mníchovskými rokovaniami. Skupina týchto ľudí sa pokúsila presvedčiť Beneša, aby sa nevzdal územia, na ktorom bolo aj opevnenie. Postupom času sa však ukázalo, že ani predstavitelia armády neboli plne odhodlaní vykonať všetky kroky pre neprijatie Mníchova. Jedným z tých bodov, na ktoré sa neodhodlal ani jeden veliteľ, bol mocenský prevrat, ktorý by zbavil Edvarda Beneša a Jana Syrového úradu a vytvoril vládu národného odporu. Dôstojníci, ktorí reprezentovali armádu demokratického štátu, sa pre takýto krok právom nevedeli rozhodnúť.
Moravec sa však nestal kolaborantom a sympatizantom s nacistickým Nemeckom hneď po prijatí Mníchovskej dohody. Bol dôstojníkom, ktorý bol príliš spätý s Hradom a s prvou Československou republikou. V období druhej republiky musel Moravec opustiť svoje miesto na Vysokej škole válečnej a prestať publikovať. Druhý príkaz však neuposlúchol a pod novým pseudonymom (E. Herold) napísal niekoľko článkov. Neuposlúchnutie rozkazu a spätosť so štruktúrami predchádzajúceho systému, ako aj redukcia stavov armáde spôsobili to, že ho poslali do výslužby. Emanel Moravec zostal bez prostriedkov a začal uvažovať o odchode do exilu. Tieto plány však prekazili udalosti z marca 1939 a následná nemecká okupácia. Moravec očakával, že bude zatknutý gestapom, ale to sa nestalo. Predstavitelia nemeckých spravodajských služieb si všimli jeho publicistický talent a rozmarný spôsob života a rozhodli sa získať Moravca na svoju stranu. Zabudli na protinemecké články z medzivojnového obdobia a využili Moravcovu nenávisť voči Edvardovi Benešovi, ktorého on pokladal za zdroj mníchovskej tragédie.
Emanuel Moravec postupne poprel všetko, čo vo svojom živote predtým zastával. V čase existencie Protektorátu Čechy a Morava velebil nemeckú brannú moc a predpovedal jej víťazstvo nad protivníkmi. Či už v pozícií publicistu, alebo neskoršieho protektorátneho ministra školstva a kultúrnej osvety nálepkoval účastníkov protifašistického odboja ako vojnových štváčov a činil ich zodpovedných za nemecké represie na civilnom obyvateľstve. Svoj tragický život ukončil samovraždou po vypuknutí pražského povstania v máji 1945. Pravdepodobne nebol pripravený čeliť konfrontácii s ľuďmi, ktorí bojovali boj, na ktorý v septembri 1938 vyzýval aj on sám.
Použitá literatúra:
- Borovička, M.: Kolaboranti 1939-1945. Praha 2007.
- Moravec, E.: Obrana státu. Praha 1937.
- Moravec, E.: O smyslu dnešní války : cesty současné strategie. Praha 1941.
- Pernes, J.: Až na dno zrady: Emanuel Moravec. Praha 1997.
- Pernes, J.: Emanuel Moravec a Ferdinand Peroutka – dva bojovníci proti Mnichovu ve dnech druhé republiky. In: J. Jirák (ed.): Druhá republika: 167 obyčejných dnů : Politické a mediální klima a jeho reflexe. Praha 2016, 65 – 79.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv.de
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.