Príbeh Germanie je príbehom megalomanského plánu na pretvorenie hlavného mesta Nemecka na hlavné mesto celého sveta. Je to história projektu, ktorý si vysnila šialená myseľ. Ak by bola Germania skutočne uzrela svetlo sveta, nebola by ničím iným, len ohromným monumentom mizantropie a ľudského utrpenia.

Prvé nákresy nových berlínskych stavieb vznikli podľa (možno pravdivej) legendy šírenej nacistickou propagandou ešte vo väzení v Landsbergu v roku 1924, kde bol v tom čase na takmer deväť mesiacov za pokus o štátny prevrat uväznený takmer neznámy bývalý desiatnik bavorskej pechoty, o ktorom v Berlíne sotva kedy niekto počul. Tento muž, Adolf Hitler, sa však o necelých desať rokov stal nemeckým kancelárom a svoj sen o Germanii – hlavnom meste sveta – začal realizovať. Architektúra, urbanizmus a mestské plánovanie boli kľúčovými pojmami v Hitlerovom myslení a čiastočne i v nacistickej ideológii. Prostredníctvom architektúry totiž mali byť vyjadrené ideály čistoty, sily a zdanlivej harmónie.

Po nástupe k moci Hitler okamžite prepustil hlavného mestského architekta (Stadtbaurat) Martina Wagnera a rozkázal pripraviť plány na kompletnú prestavbu Berlína. Pre mnohých bolo trochu prekvapením, že sa nerozhodol viesť prestavbu sám. Všetko zveril svojmu novému obľúbencovi, mladému architektovi Albertovi Speerovi. Dal mu niekoľko stručných základných pokynov a v januári 1937 mu prikázal pripraviť plány na komplexnú prestavbu mesta. Vodca nemeckého národa dal svojmu architektovi rok.

Jednou z prvých väčších budov, ktoré nacisti v Berlíne dokončili, bola fakulta obranných technológií (Wehrtechnische Fakultät). Dnes na jej mieste stojí Technická univerzita. Z pôvodnej budovy sa zachovala jedna stena na hlavnej budove univerzity. Základný kameň stavby bol položený 27. novembra 1937. Hitler predniesol prejav: „Dnes sa začína nová etapa štrukturálnej prestavby Berlína, ktorá zásadne zmení vzhľad – a som presvedčený, že i charakter – tohto mesta. Bývalé mesto princov, kráľov a cisárov z rodu Hohenzollernovcov sa stane večným hlavným mestom Ríše nemeckého ľudu.“ Podľa Hitlera mala byť nová budova fakulty „večným pamätníkom nemeckej kultúry, nemeckého vzdelania a nemeckej sily“.

Plány Hitlerovho dvorného architekta

Speer svoje plány na prestavbu celého mesta za rok skutočne dokončil. Verejnosti boli predstavené 28. januára 1938. Nemecké noviny reagovali presne tak, ako sa čakalo: boli nadšené. Völkischer Beobachter písal, že „z kamennej púšte povstáva nové hlavné mesto Tretej ríše“. Vulgárny antisemtitský plátok Der Angriff chválil Speerove plány ako „skutočne monumentálne“. Hitler nazval Speera géniom. V skutočnosti však mali jeho plány od geniality ďaleko. Jeho návrh bol pomerne jednoduchý a v podstate len skombinoval základné myšlienky dvoch starších plánov architektov Martina Mächlera a Martina Wagnera (ktorého Hitler prepustil z postu hlavného berlínskeho architekta). Ich plány sa zdali nemeckej vláde finančne príliš náročné, a preto neboli nikdy zrealizované. Hitlera však finančné náklady nijak zvlášť nezaujímali – a Speer si to dobre uvedomoval. Vedel, že čím bombastickejšia a monumentálnejšia prestavba bude, tým má väčšiu šancu u Hitlera uspieť. A tým sa riadil.

Základom plánu sa stali dve osi pretínajúce mesto: severo-južná (ktorá bola súčasťou Hitlerových inštrukcií Speerovi) a západno-východná (pôvodne Wagnerov nápad). Nacistická propaganda celkom prirodzene zdôrazňovala, že celú koncepciu pripravil Hitler a obe osi boli jeho nápad: „…vedená inšpirujúcou víziou, rozhodná Vodcova ruka nakreslila dve pretínajúce sa osi dvoch monumentálnych ciest!“ Hlavná, severo-južná os mala byť dlhá asi 7 kilometrov, široká 120 metrov a na obidvoch koncoch mali byť železničné stanice: Nordbahnhof na severe (dnešná stanica Nordbahnhof s týmto plánom nemá nič spoločné) a Südbahnhof na juhu. Celá aleja mala byť pešou zónou, plán totiž počítal s obrovským tunelom, ktorý by viedol dopravu pod zemou. Stredná časť aleje bola koncipovaná ako ohromná plocha pre vojenské prehliadky, obklopená budovami úradov a sídlami ministerstiev „nového Nemecka“. Súčasťou tejto osi mali byť aj dve megalomanské stavby, ktoré Hitler údajne načrtol ešte vo väzení –  obrovský víťazný oblúk a Sieň národa (Volkshalle).

Miesto uctievania Hitlera

Víťazný oblúk mal byť tak veľký, že by sa ten parížsky vtesnal pod neho. Mal byť 117 metrov vysoký a podľa Hitlerových inštrukcií mali byť na jeho stenách vytesané mená všetkých nemeckých vojakov, ktorí padli v prvej svetovej vojne – teda 1,8 milióna mien. Najpôsobivejšou stavbou ale mala byť Volkshalle – ohromná hala pre 180 000 ľudí sa mala stať, ako sa vyjadril Speer, „miestom uctievania Hitlera“. Situovaná mala byť na severnej strane veľkej plochy, ktorá dnes existuje pred budovou Ríšskeho snemu (Reichstag – ten mal ostať zachovaný). Tento otvorený priestor (dnes Platz der Republik) mal mať 220 000 metrov štvorcových a mal sa nazývať Königsplatz.

Volkshalle bola inšpirovaná rímskou architektúrou, ktorú nacisti považovali za čistú – predovšetkým stavbami ako Augustov komplex, Palatinum a Pantheon. O Hitlerovej chorobnej megalománii svedčia aj rozmery plánovanej Volkshalle. Mal to byť najväčší krytý priestor na svete. Udávať čísla nemá veľmi zmysel, pre predstavu však poviem, že vnútorný priestor mal byť 16-krát väčší, než je priestor Baziliky sv. Petra vo Vatikáne. Celková výška budovy mala byť 290 metrov (pre predstavu, najvyššia veža Katedrály svätého Martina v Bratislave má 87 metrov, najvyššia veža Dómu svätej Alžbety v Košiciach zas 59 metrov a Eiffelova veža v Paríži 324 metrov). Ak by to predstavivosti čitateľa nestačilo, možno pomôže fakt, že vedci predpokladali, že budova bude mať vnútri svoje vlastné počasie, nezávislé na počasí vonku. Na vrchole Volkshalle mala stáť gigantická socha nemeckej heraldickej orlice, zvierajúcej vo svojich pazúroch planétu Zem ako symbol nacistického nového svetového poriadku.

Hitler sa sústreďoval predovšetkým na severo-južnú os, zaujímavá mala byť ale i západno-východná. Tá mala sledovať líniu známeho bulváru Unter den Linden (ten by ostal zachovaný) a viesť mala až k olympijskému štadiónu. Brandenburská brána mala ostať zachovaná a na osi sa malo nachádzať i univerzitné mestečko (dnes sa na jeho mieste čiastočne rozprestiera Technická univerzita). Súčasťou plánov bolo i množstvo budov a pomníkov pripomínajúcich hlavné témy nacistickej ideológie, ako boli rasa a vojna. V centre mesta malo byť múzeum prvej svetovej vojny, hrobka neznámeho vojaka v Tiergarten alebo dve veľké haly pomenované po belgickej dedinke Langemarck. Podľa legendy živenej nacistami mal v novembri 1914 pri tejto dedinke zaútočiť nemecký dobrovoľnícky regiment na pozície spojencov. Podľa správ nemeckého najvyššieho velenia „vojaci pri útoku nahlas spievali nemeckú hymnu Deutschland über alles, dobyli pozície nepriateľa a zajali 2 tisícky Francúzov“. Bitka sa v skutočnosti naozaj odohrala a približne 10-tisíc nemeckých vojakov (niektorí vo veku len 15 rokov) vedených neskúsenými mladými veliteľmi na pozície Spojencov naozaj zaútočilo. Na rozdiel od legendy však k žiadnemu víťazstvu nedošlo. Naopak – takmer všetci nemeckí vojaci pri útoku padli a pozície Spojencov sa im nepodarilo dobyť. Veľké monumentálne haly plné falošného pátosu mali motivovať nemeckú mládež k podobným obetiam za svoju zem a za nacistickú stranu.

Pozostatky megalománie

Z grandióznych plánov a projektov sa nakoniec realizovalo len veľmi málo. Dnešný návštevník Berlína si pozostatky po Germanii sotva všimne. Zachovaný ostal bulvár vedúci od Brandenburskej brány smerom na západ, ktorý bol súčasťou západo-východnej osi. V noci je jeho najzápadnejšia časť osvetlená pomerne elegantnými pouličnými lampami, ktoré navrhol sám Speer. Omnoho bizarnejším pozostatkom je tzv. Schwerbelastungskörper, mohutný betónový ovál nachádzajúci sa vo štvrti Tempelhof-Schöneberg. Ani mnoho Berlínčanov nevie, že túto stavbu vytvoril Speerov tím. Jej hlavným cieľom bolo zistiť, či piesková pôda, na ktorej Berlín stojí, vôbec unesie váhu plánovaných gigantických stavieb. Mimochodom – ako už nacistickí inžinieri zistili, len sa to báli povedať Hitlerovi – neuniesla. Schwerbelastungskörper dokonca dodnes pomaly klesá hlbšie a hlbšie. Likvidácia tohto 12-tisíc ton vážiaceho monštra bola po vojne technicky aj finančne príliš náročná a preto nebolo nikdy zničené.

Ďalšou drobnou zmenu, ktorú nacisti urobili, bolo presunutie víťazného stĺpa – Siegessäule. Tento stĺp oslavoval víťazstvo nad Dánskom (1864), Rakúskom (1866) a Francúzskom (1871) a pôvodne stál pred budovou Reichstagu. V apríli 1939 ho ako darček k Hitlerovým päťdesiatym narodeninám presunuli na miesto, kde stojí dnes – na križovatku Großer Stern v Tiergarten. Súčasťou prestavby bol i štadión pre letné olympijské hry (dodnes existuje, i keď bol zrekonštruovaný), budova Göringovho ministerstva letectva (dnes tu sídli ministerstvo financií) a používa sa aj časť tunela pod Tiergarten, ktorý mal viesť dopravu pod jednou z plánovaných alejí. Zvláštnu pozornosť si zaslúži tiež letisko Tempelhof. Budova hlavného terminálu bola naprojektovaná v roku 1934, má 1,2 kilometra a zhora má tvar pripomínajúci orlicu.

Okrem zmienených stavieb sa z veľkolepých plánov vysnívanej Germanie nezachovalo nič. Nacisti postavili ešte niekoľko budov – napríklad nové sídlo kancelára, dokončené v rekordnom čase v januári 1938. Hitler bol s výslednou stavbou výnimočne spokojný. Dôvodom bolo, ako si Speer spomínal, že veľká zrkadlová sieň, ktorá bola dominantou stavby, bola dvakrát väčšia ako tá vo Versailles. Vlastná Hitlerova pracovňa mala 400 metrov štvorcových. V priebehu vojny bola budova výrazne poškodená, po vojne bola Červenou armádou z ideologických i praktických dôvodov definitívne zlikvidovaná.

Monument mizantropie

Aj to málo, čo bolo nakoniec z plánov na Germaniu realizované, stálo nesmierne obete. Speer sa síce po vojne snažil všetkých presvedčiť (a v podstate úspešne), že o nútenom pracovnom nasadení ľudí z koncentračných táborov, ani o táboroch samotných nič ani netušil. Faktom však ostáva, že otrockú prácu väzňov z táborov a vojnových zajatcov nikdy neváhal využiť. Na stavbe Germanie pracovalo priamo pod jeho velením 130 000 ľudí, z ktorých bolo podľa archívnych dokumentov minimálne 30-tisíc vojnových zajatcov Červenej armády. Prestavba postihla aj obyvateľov mesta. Tých, ktorých nacisti neuznali za „árijcov“, jednoducho vysťahovali z domov a budovy zbúrali, aby vytvorili miesto na nové stavby. Týkalo sa to predovšetkým Židov. Na ľudské životy sa pri prestavbe nehľadelo a ku koncu vojny došlo aj na „árijcov“. Speer a jeho ľudia sa náramne tešili spojeneckému bombardovaniu, ktoré im ušetrilo množstvo námahy pri demolačných prácach, a tiež administratívneho bremena – mŕtvych obyvateľov domov po náletoch nemuseli nijako riešiť a presťahúvať.

V istom zmysle sú Speerove a Hitlerove plány na prestavbu Berlína fascinujúce. Sú priamou ukážkou toho, aké extrémy je možné dosiahnuť v architektúre, ak si k nákresom sadnú fanatickí šialenci. Pri pohľade na plány Germanie však nemôžeme hľadieť len na architektúru. Je potrebné uvedomiť si drastické a brutálne metódy, ktoré nacisti pri stavbách používali a to napriek tomu, že bol realizovaný len zlomok plánov. Germania bola pokusom o stelesnenie megalomanského sna, reflexiou temnej a mizantropickej povahy nacizmu. A ako to už so šialenými nápadmi býva, namiesto monumentálnej Germanie zanechal po sebe Hitler Berlín v troskách a rozvalinách.

Použitá literatúra:

• Griffin, R.: Modernismus a fašismus. Pocit začátku za Mussolliniho a Hitlera. Praha 2016.
• Houdsen, M.: Hitler: Study of a Revolutionary. London 2000.
• Moorhous, R.: Berlin at War: Life and Death in Hitler’s Capital, 1939-1945. London 2010.
• Speer, A.: Řídil jsem Třetí říši. Praha 2010.
• Thorau, D./Schaulinski, G. (ed.).: Mythos Germania. Vision und Verbrechen. Berlin 2014.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv

Mgr. Jakub Drábik, Ph.D.

Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.