Britských agentov v SNP nacisti popravili 

Britskí predstavitelia sa snažili poskytnúť SNP pomoc v najväčšej možnej miere. Boli však veľmi limitovaní – logisticky i diplomaticky. Na povstalecké územie sa dostala tajná misia s krycím názvom Windproof, ktorá pôvodne smerovala do Maďarska, a tiež operácia Amsterdam. Ďalšiu misiu, výsadok Mica, nedovolilo sovietske velenie. Takmer všetci britskí agenti pritom za svoju činnosť a za pomoc povstalcom zaplatili životom.

Pri spomienkových udalostiach, ktoré sú spojené so Slovenským národným povstaním, sa primárne spomína pomoc Sovietskeho zväzu, resp. materiálna pomoc Spojených štátov amerických. Na Spojené kráľovstvo sa často zabúda. Základným dôvodom je, že materiálna aj personálna podpora povstania bola skutočne minimálna. Tento fakt bol v dekádach nasledujúcich po ukončení druhej svetovej vojny rozlične prezentovaný a často propagandisticky využívaný s cieľom dehonestovať „Západ“. V kontexte s postojom Veľkej Británie, napr. v priebehu Mníchovských rokovaní, nebolo ťažké presvedčiť domáce obyvateľstvo o „prolhaném Albionu“. Napriek propagande faktom zostáva, že vlajku Union Jack a aj britských vojakov bolo na povstaleckom území vidieť minimálne. Prečo však britskí predstavitelia SNP nepodporili aktívnejšie ?

Britské vojenské úsilie v strednej Európe

V poslednom štádiu druhej svetovej vojny bolo evidentné, že československé územie bude vysoko pravdepodobne oslobodené Červenou armádou. Britská diplomacia, vidiac postup Červenej armády, si túto situáciu uvedomovala a dá sa povedať, že už od teheránskej konferencie prepúšťala vplyv nad krajinami strednej Európy Sovietskemu zväzu. Názory na vojenské aktivity na území Československa sa rôznili aj medzi samotnými Britmi, respektíve medzi členmi spravodajských organizácií a diplomatmi z ministerstva zahraničných vecí (Foreign Office).

Za druhej svetovej vojny fungovalo v Spojenom kráľovstve niekoľko tajných organizácií, ktorých existencia bola ohraničená trvaním vojny. Medzi ne patrili aj Special Operations Executive (SOE) a Military Intelligence 9 (MI9). Tieto organizácie mali odlišný cieľ aktivít, ale v lete 1944 mali jednu vec spoločnú. Obidve mali svojich agentov vysadených na povstaleckom území.

Počas vojny operovali agenti SOE na celom území Európy. Plánovanie ich aktivít bolo previazané s aktuálnymi vzťahmi s predstaviteľmi miestnych odbojových hnutí. Výnimkou nebola ani Juhoslávia, ktorá hrala v plánoch SOE hlavnú úlohu. Z jej územia sa mali presúvať výsadky do Maďarska, a pravdepodobne aj do ďalších krajín strednej Európy. V prvej polovici roka 1944 bol však vzťah medzi SOE a lídrom juhoslovanských partizánov Josipom Brozom Titom značne napätý. Partizánsky veliteľ sa dokonca rozhodol zablokovať presun agentov SOE cez Juhosláviu do Maďarska, ktoré nacisti len nedávno okupovali a kde mali agenti pôsobiť.

Zmena plánov

Jedným z  výsadkov, ktoré Briti v danom období plánovali, bola operácia Desford. Pri príprave tohto výsadku sa zvažovali dva operačné priestory: na severovýchode, resp. na juhozápade Maďarska. Cieľom operácie Desford bolo vytvorenie spojenia so základňou v Bari a s londýnskou centrálou SOE. Začiatok operácie mal byť v máji 1944, ale pre nedostatok rádiovysielačov a chýbajúcich agentov, ktorí by sa vedeli dohovoriť po maďarsky, museli operáciu presunúť na neskoršie obdobie. Do plánovania tejto operácie zasiahlo vypuknutie Slovenského národného povstania. Výsadok mal naďalej ako miesto svojho operačného pôsobenia Maďarsko, no zmenila sa doskoková plocha, ako aj samotný názov operácie. Z operácie Desford sa stal výsadok Windproof. Jeho veliteľom bol major John Sehmer.

Po prvom neúspešnom pokuse zoskočili členovia Windproofu, 18. septembra 1944 neďaleko Novej Bane, odkiaľ sa následne presunuli do Banskej Bystrice. Tu okrem členov americkej misie stretli aj členov československého výsadku Manganese, s ktorými sa poznali z Bari. Členovia výsadku Windproof sa čoskoro dostali do rozporu medzi svojím pôvodným príkazom, teda odchodom do Maďarska, a pobytom na povstaleckom území, na ktorom plánovali naďalej pôsobiť a pomáhať povstalcom. Tento rozkol je evidentný aj v Sehmerových depešiach, v ktorých upozorňuje britských predstaviteľov na vážnu situáciu na Slovensku a žiada ich o podporu pre povstanie.

Sehmer, evidentne aj preto, aby mu nemohli vytknúť, že sa rozhodol nesplniť plán svojej misie, poslal dvoch členov svojho výsadku Andyho Danielsa (krycie meno András Durovecz) a Steva Stevensona (krycie meno Steve Zenopian) k slovensko-maďarským hraniciam, aby sa pokúsili dostať do Maďarska. Sehmer so zvyšnými členmi výsadku zostal na Slovensku pri povstaleckom štábe, kde sa zo zvyškov jeho skupiny stala oficiálna britská misia. Sehmer naďalej posielal spravodajské informácie o povstaní do Londýna, resp. do Bari. Toto rozhodnutie vychádzalo hlavne z iniciatívy veliteľa, a tiež z názoru plukovníka Jána Goliana, ktorý predpokladal, že Briti vyslali Sehmerovu skupinu na povstalecké územie za ním.

V konečnom dôsledku bol však tento Sehmerov postup do značnej miery zbytočný. V danom období totiž fungovalo na povstaleckom území niekoľko rádiovysielačov, ktoré mali priame spojenie na československý exil v Londýne (vysielačka povstaleckého vedenia, rádiovysielanie skupín Manganese a Karas), resp. na MI9 (výsadok Amsterdam). Z tohto dôvodu vyjadrili predstavitelia SOE isté znepokojenie nad Sehmerovým počínaním na povstaleckom území a pripomenuli mu pôvodný plán operácie. Cieľom misie totiž bolo poskytovať spravodajské informácie a vytvárať odbojové bunky na maďarskom území a Sehmer svojou činnosťou skutočne do istej miery suploval prácu československých spravodajcov.

Až do trpkého konca

Spor medzi Sehmerom a spravodajcami v Londýne vyriešila až návšteva podplukovníka Henryho Threlfalla. Ten sa počas svojho pobytu na povstaleckom území stretol nielen s Jánom Golianom, ale aj s Johnom Sehmerom. Sehmer informoval Threlfalla o možnostiach prechodu hraníc do Maďarska, ktoré on sám pokladal za problematické. Prechod mali uskutočniť britskí agenti, ktorí nehovorili po maďarsky. Threlfall napriek tomu požiadal Sehmera o presun z hlavného štábu do priestoru, ktorý by sa nachádzal bližšie k maďarským hraniciam. Zároveň mu však ponechal istú mieru autonómie, keďže si uvedomoval, že Sehmer sa bude musieť riadiť spádom udalostí na povstaleckom území a nielen príkazmi z Londýna.

Príslušníci výsadku Windproof zostali na slovenskom území aj po porážke Slovenského národného povstania, keď podobne ako časť povstalcov odišli do hôr. Konca vojny sa však agenti nedožili. Na 2. sviatok vianočný v roku 1944 prepadla ich úkryt v horách protipartizánska jednotka Abwehrgruppe 218. Jej príslušníci zajali zvyšok výsadku Windproof a americkú skupinu pod velením poručíka Greena. Zajatých príslušníkov spravodajských skupín presúvali cez viaceré mestá na Slovensku (Brezno, Banská Bystrica, Bratislava) a následne ich deportovali do koncentračného tábora Mauthausen. Tam ich čakalo mučenie, aby nacisti získali informácie. Na príkaz šéfa RSHA Ernsta Kaltenbrunnera nakoniec zajatcov popravili za špionáž. Nepomohlo im ani to, že boli oficiálnymi reprezentantmi svojich krajín a pohybovali sa v uniforme, a teda ich mali posudzovať ako vojakov podľa Ženevských konvencií, nie ako špiónov (mali ich právo zajať, no nie zabiť).

Ďalšia tajná misia?

Málo známym faktom je, že počas povstania sa plánovala ešte jedna operácia SOE. Malo ísť o výsadok Mica, ktorý tvorili podplukovníci Kenneth Greenless, Rupert Raw, kapitán Schweitzer a radista seržant Edwards. Členovia výsadku mali zoskočiť 29. októbra 1944 na Donovaloch, kde sa v danom období nachádzalo povstalecké vedenie. Výsadok sa však pre známe udalosti z konca októbra a začiatku novembra 1944 (nemecké jednotky porazili povstaleckú armádu) neuskutočnil. SOE naďalej plánovalo nasadiť spomenutých dôstojníkov na územie vojnového Slovenského štátu. Jednou z možností bolo nasadiť ich k 2. československej paradesantnej brigáde, ktorej velil plukovník Vladimír Přikryl. Tento nápad sa však stretol s nesúhlasom sovietskych predstaviteľov. Po porážke Povstania sa mala brigáda  presunúť smerom na východ a pridať sa k Červenej armáde. Sovietske velenie, a najmä maršal Konev nesúhlasili s nasadením výsadku Mica k Přikrylovej jednotke. Potenciálna britská misia tak musela zostať v Bari až do 21. januára 1945, keď jej členovia odleteli späť do Británie.

Neumožnenie nasadenia tohto výsadku poukazuje na limity, s ktorými sa stretávali spravodajcovia, či už československí, alebo britskí, pri plánovaní operácií na území Československa. Nedá sa povedať, že by britskí spravodajcovia nemali záujem o aktivity na slovenskom, resp. na československom území. Veď faktom je aj to, že samotné „československé“ výsadky boli trénované práve Britmi. Plány SOE však boli často v konflikte s oficiálnou líniou britskej diplomacie a tej sa SOE v záverečnej fáze vojny musela z viacerých dôvodov podriadiť. Počas Slovenského národného povstania sa však na povstaleckom území nenachádzali len sabotážne a spravodajské výsadky. Špecifickým výsadkom bola operácia Amsterdam, ktorá mala značne odlišný operačný cieľ.

Operácia Amsterdam

Cieľ výsadku Amsterdam bol odlišný od všetkých ostatných operácií, ktoré pôsobili za druhej svetovej vojny na území Československa. Jeho cieľom nebolo poskytovať spravodajské informácie, vykonávať sabotáže ani likvidovať predstaviteľov nepriateľského, resp. kolaborantského režimu. Oficiálnym cieľom bola záchrana spojeneckých letcov, ktorých zostrelili počas bombardovania nacistického Nemecka, resp. jeho satelitov v strednej Európe. Vytváraním únikových trás pre spojeneckých vojakov z nepriateľského územia sa zaoberala britská organizácia MI9. A práve v druhej polovici roka 1944 bolo jedným z cieľov vytvoriť túto sieť aj na československom území.

Záchrannú sieť mal vytvoriť výsadok Amsterdam. Ten mal však aj inú úlohu, ktorá nebola oficiálna. Bola ňou snaha kontaktovať zvyšky židovského obyvateľstva a pokúsiť sa o ich záchranu.

Tento cieľ nebol známy britským spravodajcom z jednoduchého dôvodu: agentom ho zadala Židovská agentúra (Jewish Agency) ešte predtým, ako boli vysadení na operačnom území. Tieto dva odlišné operačné ciele majú jednoduché vysvetlenie. MI9 potrebovala pre svoju činnosť v krajinách strednej Európy agentov ktorí poznali miestne pomery a ovládali jazyk. Ideálnymi kandidátmi boli preto ľudia, ktorí emigrovali z Československa do Palestíny v predvojnovom období a boli ochotní podujať sa na takúto riskantnú operáciu. Hlavným spojencom pri oslovovaní potencionálnych agentov bola práve Židovská agentúra, ktorá vybraným kandidátom zadala aj spomínanú sekundárnu misiu.

Misiu Amsterdam tvorili Chaviva Reiková, Rafi Reizs, Cvi Ben Ja’akov a Chaim Chermeš. Mužských členov operácie vysadili na slovenské územie 13. septembra 1944 padákom. Chavive Reikovej neumožnili zoskočiť padákom spoločne so svojimi spolubojovníkmi a hrozilo jej, že sa operácie nebude môcť zúčastniť vôbec. Zoskok totiž smeroval na pomerne nebezpečné územie, kde prebiehali boje a Chavivu ako ženu tam nechceli pustiť. Ona sa však presadila a 17. septembra priletela na letisko Tri duby spoločne s americkou misiou. Členovia výsadku Amsterdam sa potom aktívne pustili do obdivoch svojich úloh. Úspešnejší však boli pri vytváraní záchranných sietí pre zostrelených spojeneckých letcov. Záchrana zvyškov židovského obyvateľstva, ktorému sa podarilo vyhnúť deportáciám, bola nad sily jedného výsadku.

Operácii Amsterdam sa podarilo zoskupiť niekoľko desiatok spojeneckých letcov, ktorí odleteli z letiska Tri duby do bezpečia. Také šťastie však nemali samotní príslušníci výsadku. Po páde Banskej Bystrice sa pridali k povstaleckým jednotkám, ktoré prechádzali na partizánsky spôsob boja, avšak už 1. novembra 1944 boli Chaviva Reiková, Rafi Reizs a Cvi Ben Ja’akov zajatí a eskortovaní do Banskej Bystrice. Tu ich vypočúvali vo väznici krajského súdu, potom ich odvliekli do Kremničky a tam ich členovia Einsatzgruppe 14 za pomoci Pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy (POHG) zavraždili.

Veľká Británia nenasadila počas Slovenského národného povstania na našom území veľké počty jednotiek. Presun samotných jednotiek bol aj logisticky veľmi komplikovaný. Pri zvýšenej aktivite hrozil diplomatický spor so Sovietskym zväzom. Z aktivít a osudu výsadkov Windproof, Amsterdam a plánovanej operácie Mica je však zrejmé, že sa britskí vojenskí predstavitelia zaujímali o tento priestor a snažili sa poskytnúť pomoc v najväčšej možnej miere. Väčšina agentov zaplatila za svoje aktivity, ktoré vyvíjali na povstaleckom území, tú najvyššiu cenu.

Použitá literatúra

• Foot, M. R. D./Langley, K. M.: MI9 : The British secret service that fostered escape and evasion 1939 – 1945 and its American counterpart. London 1979.
• Goldstein, D.: Chaviva. Praha 1947.
• Chermeš, Ch.: Operácia Amsterdam. Ústí nad Orlicí 2014.
• Jones, C.: Good Friends in Low Places? The British Secret Intelligence Service and the Jewish Agency 1939–45. Middle Eastern Studies 48/3, 2012, 413 – 428.
• Mackenzie, W.: The Secret History of S.O.E. : Special Operations Executive 1940-1945.  London 2000.
• Ogden, A.: Through Hitler´s Back Door : SOE Operations in Hungary, Slovakia, Romania and Bulgaria 1939-1945. London 2010.
• Posch, M.: Britská tajná služba MI9 a stopy „útekárov“ na Slovensku. In: Historik a dejiny : v česko-slovenskom storočí osudových dátumov. Jubileum Ivana Kamenca. Bratislava 2018, 295 – 306.

Pramene

• The National Archives in Kew – HS 4 – Special Operations Executive: Eastern Europe: Registered Files.

Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.

Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©, Specialforcesroh.com

Mgr. Martin Posch, PhD.

Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure.  Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.