Operácia Anthropoid a zabitie Heydricha je dobre známou kapitolou československých dejín. Heydrich však nebol jediný, o ktorého odstránenie sa československý odboj pokúsil. Existoval i plán na odstránenie prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisa.

Medzi najznámejšie činy československého odboja patri nepochybne atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Táto operácia, známa pod krycím názvom Anthropoid, však nebola jedinou akciou, ktorá mala za cieľ zlikvidovať významného predstaviteľa znepriateleného štátu. Z československých výsadkov spomeňme ďalšiu –  plánovanú operáciu TIN z roku 1942. Ako svoj cieľ mala vyhliadnutého jedného z najvýznamnejších kolaborantov v Protektoráte Čechy a Morava Emanuela Moravca.

Podobné útoky sa však nesústreďovali len na územie Československa a tamojší odboj. Podobnú akciu vykonal aj poľský odboj pri odstránení SS-Brigadeführera Franza Kutscheru vo Varšave v roku 1944. Atentátom sa nevyhol ani Adolf Hitler, či už v podobe najznámejšieho pokusu z júla 1944, alebo ďalších desiatok pokusov, ktoré sa snažili pripraviť o život najvyššieho predstaviteľa nacistického Nemecka. Vo svetle týchto snáh nie je prekvapivé to, že existoval aj návrh na fyzické odstránenie prezidenta slovenského štátu Jozefa Tisa.

Sabotáže, spravodajstvo a likvidácie

Na rozdiel od spomenutých operácií táto iniciatíva nevychádzala od vysokých predstaviteľov tajných služieb či aspoň dôstojníkov pozemných jednotiek. Návrh operácie, ktorý sa zachoval v archívoch Vojenského historického archívu v Prahe, vytvoril československý letec z 313. letky Royal Air Force P/O (Pilot officer) Miloš Mečíř. Tento plán spomenul aj svojmu známemu, nadporučíkovi pechoty Gustavovi Loquensovi. Ten v danom čase pracoval pri Zvláštnej skupine D, ktorá mala na starosti výcvik a vysadzovanie parašutistov na územie Československa. Loquens preštudoval Mečířov plán a posunul ho svojim nadriadeným s poznámkou, že Mečířa odporúča na pozíciu veliteľa operačnej skupiny.

Počas konfliktu bolo na územie ČSR vysadených niekoľko desiatok parašutistov, ktorých úlohou bola účasť na boji domácej rezistencie. Každá skupina mala rozdielne miesto pôsobnosti a aktivít, ktoré mala vykonávať. Zjednodušene by sme mohli ich poslanie rozdeliť na tri základné kategórie: sabotážne, spravodajské a likvidačné, aj keď aktivity všetkých skupín sa často prekrývali. Tréning a aktivity vojakov, ktorí sa mali zúčastniť budúcich výsadkov, patrili medzi utajované činnosti zahraničného odboja.

Pri početne obmedzenej komunite československého zahraničného vojska a dopadov parašutistických operácií na verejnú mienku v zahraničí (spomeňme reakciu zahraničia na atentát na Heydricha a následnú likvidáciu dedín Lidice a Ležáky) však z dlhodobého hľadiska nebolo možné utajiť všetky informácie. Napriek tomu aj dnes prekvapuje kvalita vypracovania Mečířovho plánu atentátu, keďže je podstatne dôkladnejší než pôvodný plán pre skupinu Anthropoid z druhej polovice roku 1941. Ten v prvotnej fáze počítal iba s použitím granátov a veľkorážnych pištolí. Je preto prekvapivé, že takýto podrobný plán vytvoril letec, ktorý z hľadiska svojej pozície nemal byť o priebehu podobných operácií informovaný.

Ponorkou do Dalmácie

Napriek tomu, že Loquens svojich predstavených špecificky upozornil, že Mečířa o aktivitách a plánoch Zvláštnej skupiny D neinformoval, po prečítaní dokumentu je namieste o tom pochybovať. Mečíř bol jednoducho príliš dobre informovaný. Čo teda plánoval? A ako chcel útok zrealizovať?

Měčíř rozdelil svoj plán do piatich hlavných bodov:

• príprava vo Veľkej Británii;
• presun na územie slovenského štátu;
• nadviazanie stykov s predstaviteľmi domáceho odboja;
• akcia;
• presun na bezpečné územie.

Mečíř nielenže navrhol seba ako aktívneho člena operačnej skupiny, ale uviedol hneď aj mená svojich ďalších dvoch spolupracovníkov, ktorí mali spolu s ním tvoriť operačnú skupinu. Boli to F/Sgt (Flight sergeant) Ladislav Valoušek z 310. letky Royal Air Force a desiatnik Štefan Dzinko z guľometnej roty. Práve posledný menovaný mal v skupine zastupovať slovenské etnikum. Mečíř ho vyslovene uvádza ako vhodnú osobu na zastupovanie Slovákov, ak by to bolo nutné z ,,politicko-propagačných dôvodov“. Zároveň však v dokumentoch kritizoval Dzinkovu fyzickú kondíciu. Pokladal ho za telesne nie veľmi zdatného. Táto jeho nevýhoda však bola v Mečířových očiach vyvážená znalosťou miestnych pomerov a domáceho obyvateľstva.

Vo svojom návrhu operácie sa Mečíř zaoberal aj možnosťou presunu na územie slovenského štátu. Navrhoval dve možnosti: prvá bola tradičná – formou vysadenia z bombardéra pri prelete nad cieľovým územím. Za ideálny priestor na zoskok pokladal oblasť Nízkych Tatier, odkiaľ sa chcel následne presunúť do Bratislavy. V druhej možnosti navrhol netradičný spôsob prepravy, a to ponorkou na pobrežie Dalmácie, resp. Baltického alebo Čierneho mora.

Bližšie informácie k postupu operácie Mečíř neuviedol, teda okrem toho, že by sa presúval čiastočne dopravnými prostriedkami a čiastočne peši po horách. Napriek tomu, že na kontinente prebiehala vojna a v Juhoslávii tvrdé partizánske boje, pokladal túto cestu za vhodnejšiu, i keď náročnejšiu na rozdiel od ,,klasickej“ cesty vzduchom. Tam zas videl nevýhodu v neznalosti prostredia hneď pri zoskoku a v značnej zraniteľnosti v počiatočnom štádiu operácie. Zároveň však poukazoval na vyššiu možnosť prísunu materiálu pre potreby operácie pri padákovom vysadení.

Pomsta za otcovu popravu

Mečíř bol na boji proti nacistom, ich spojencom a satelitom evidentne osobne zainteresovaný. Chcel sa totiž pomstiť za popravu svojho otca v auguste 1942. Vráťme sa však k plánu. Operácia mala podľa navrhnutého postupu z augusta 1943 začať čo najskôr. Mečíř vytýčil dva možné termíny útoku. Prvým mali byť Vianoce 1943, druhým marec 1944 – čas osláv vzniku slovenského štátu.

Za miesto útoku bol vybraný buď kostol, v ktorom sa mala konať ďakovná omša za prítomnosti prezidenta, členov vlády a diplomatického zboru, alebo Snemovňa v čase zasadania. Ak by plán vyšiel, Mečířovi by sa podarilo ochromiť vrcholové vedenie satelitu nacistického Nemecka.

Plán počítal aj s nutnou dávkou odpočinku pre Mečířa a Valouška, keďže v danom čase obaja stále aktívne lietali v RAF. Navrhol aj časový harmonogram výcviku. Po spomenutom odpočinku sa mala v priebehu niekoľkých týždňov zvyšovať fyzická kondícia vybraných vojakov a mal sa uskutočniť ich odborný výcvik (teda výcvik zoskoku padákom, práce s výbušninami, komunikácie cez vysielačku, streľby a rozoznávania nemeckých zbraní a lietadiel). Zároveň mala byť skupina vysadená na území Slovenska minimálne dva mesiace pred začatím útoku, keďže musela spolupracovať aj s domácim odbojom a vytýčiť ideálne miesto na vykonanie útoku.

Pri plánovaní operácie Mečíř evidentne rátal aj s tým, že útočníci akciu prežijú a budú musieť ujsť pred bezpečnostnými orgánmi. Za najideálnejšie miesto pokladal hraničné územie medzi Poľskom a Slovenskom alebo Podkarpatskú Rus. Jednoznačne sa chcel vyhnúť územiu Protektorátu Čechy a Morava. Očivodne si uvedomoval, že nacistické bezpečnostné orgány majú v boji s českým domácim odbojom dostatok skúseností a boli by schopné vypátrať nielen ich, ale aj okruh ich podporovateľov.

Prepracovaný, no nikdy neuskutočnený plán

Plán, ktorý navrhol Mečíř, jednoznačne poukazuje na znalosť problematiky špeciálnych operácií. Napriek istým nereálnym predpokladom, ako bol výsadok z ponorky na územie Dalmácie a následný presun, autor veľmi objektívne vyhodnotil aj nevýhody ním preferovaného postupu pri presune (napríklad nutnosť obmedzenia vojenského materiálu, ktorý by skupina musela niesť, či už preto, aby nebola nápadná, alebo pre váhu výstroja).

Mečíř si uvedomoval, že akákoľvek operácia tohto rázu nebude možná bez pomoci domáceho obyvateľstva a aktívneho zapojenia domáceho odboja. Zároveň však vo svojom pláne poukazoval aj na to, že situácia sa od roku 1939 (teda od obdobia jeho odchodu do exilu) zmenila a mnohí ľudia už nemusia byť ochotní pomôcť im. Aj tu sa ukázali prehľad a inteligencia tohto aktívneho dôstojníka. Mečíř prejavil aj nekonvenčnosť v používaní zbraní proti protivníkovi, čo je zrejmé aj z jeho poznámky, aby sa v záujme zvýšenia účinku útoku určite použil aj plyn. Použitie plynu však odporovalo vojenským zásadám a konvenciám, a nebolo zo strany československých orgánov nikdy použité. Podobne, napriek istým špekuláciám o atentáte na Jozefa Tisa ako o jednom z cieľov skupiny Manganese vysadenej v júni 1944, sa plán na likvidáciu Jozefa Tisa nikdy neuskutočnil.

Plán mal napriek svojmu skutočne kvalitnému spracovanie niekoľko zásadných nedostatkov. Jedným z tých hlavných bolo, že II. oddelenie Ministerstva národnej obrany v Londýne upustilo od myšlienky atentátov na predstaviteľov Tretej ríše a ich kolaborantov. Priamo to súviselo aj so stratami, ktoré utŕžil odboj v Protektoráte Čechy a Morava po atentáte na Reinharda Heydricha v máji a v júni 1942. V čase plánovania atentátu sa však už značne zmenila situácia na bojiskách druhej svetovej vojny a ani predstavitelia československého odboja nepokladali za nutné likvidovať jednotlivcov z radov protivníka. V období, keď sa Spojencom podarilo úspešne vylodiť na Sicíliii a v Taliansku, padol Mussolliniho režim, a podstatne väčší význam mali iné špionážne operácie. Predovšetkým také, ktoré mali za cieľ poskytovať informácie o udalostiach v nepriateľskom zázemí a vykonávanie tzv. priemyselnej sabotáže, ktorá by čo najviac poškodzovala vojenský potenciál protivníka.

Netreba však vylučovať ani to, že plán na fyzickú likvidáciu Jozefa Tisa v podobe atentátu bol považovaný za zbytočnú komplikáciu česko-slovenských vzťahov. Jozef Tiso sa po vojne pokúsil vyhnúť zodpovednosti za svoje činy počas režimu (napríklad za deportácie občanov slovenského štátu do plynových komôr, väznenie politických odporcov v Ilave za ich politické presvedčenie či za vyznamenávanie nemeckých vojakov po potlačení Slovenského národného povstania a za podporu okupačných jednotiek). Jozef Tiso bol po objavení svojej skrýše v rakúskom kláštore v Kremsmünsteri zatknutý a následne súdený pred Národným súdom. Po vynesení trestu smrti bol 18. apríla 1947 popravený.

Použitá literatúra

• Kamenec, I.: Tragédia politika, kňaza a človeka (Dr. Jozef Tiso 1887-1947). Bratislava 2013.
• Rigden, D.: SOE syllabus : lessons in ungentlemanly warfare World War II. Richmond 2001.
• Šolc, J.: Podpalte Československo : Kapitoly z historie československého zahraničného a domácího odboje (1939-1945). Praha 2005.
• Šolc, J.: Přijdeme za svítání. Praha 2005.
• Seaman, M.: Operation Foxley : The British Plan to Kill Hitler. Richmond 1998.

Pramene

• The National Archives, Kew, London, fond HS 6/623, Politics: operation FOXLEY: plan to liquidate Hitler and/or his satellites, 1944-1945
• The National Archives, Kew, London, fond HS 6/622, Little Foxleys, 1945
• Vojenský ústřední archív-Vojenský historický archív Praha: fond číslo 37

Obrazová príloha: wikipedia.org, Internetová encyklopedie dějin Brna, The National Archives

Mgr. Martin Posch, PhD.

Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure.  Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.