Pripomíname si už 75. výročie útoku na Reinharda Heydricha. I keď je dvojica Kubiš a Gabčík dnes pravdepodobne tou najznámejšou skupinou zo všetkých československých výsadkov, pôvodne plánovaná zostava Anthropoidu mala byť iná.

Reinhard Heydrich
Reinhard Heydrich

V najbližších dňoch si pripomenieme 75. výročie útoku na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha. Operácia Anthropoid sa uskutočnila 27. mája 1942 a patrí medzi najznámejšie činy československého odboja počas druhej svetovej vojny. Na Heydricha v dnes už neexistujúcej zákrute v Prahe zaútočili Jan Kubiš a Jozef Gabčík. Pokus o zabitie Heydricha bol odplatou za popravy českých odbojárov (okrem iného za generálov Josefa Bíleho a Huga Vojtu), ale aj reakciou na zatknutie a odsúdenie na smrť protektorátneho premiéra Aloisa Eliáša na jeseň 1942, teda krátko po Heydrichovom príchode do Prahy. V prípade spomenutých mužov nešlo len o príslušníkov československej predmníchovskej generality, ale aj o významných predstaviteľov československého odboja. Odplata za ich popravy mala ukázať svetu, že, ako povedal František Moravec,,,vracíme ránu za ránu“ (Šolc 2005, s. 21).

Dvojica Kubiš a Gabčík je dnes pravdepodobne tou najznámejšou skupinou zo všetkých československých výsadkov. Pôvodne plánovaná zostava Anthropoidu však mala byť iná. Jan Kubiš totiž nahradil rotného Karla Svobodu, ktorý sa zranil pri opakovanom nácviku zoskoku padákom. To, že bol ako Svobodov náhradník vybraný práve Kubiš, nebola náhoda. O jeho zaradenie do výsadku požiadal priamo Jozef Gabčík. A keďže bol veliteľom výsadku, bolo mu vyhovené. Jan Kubiš mal v tom čase, podobne ako Gabčík či Svoboda, absolvovaný špeciálny výcvik, v ktorom boli vojaci pripravovaní na operácie. Pre zdržanie spôsobené Svobodovým zranením sa výsadok skupiny Anthropoid presunul na vhodnejšie obdobie, čo pri spätnom pohľade značne ovplyvnilo úspech samotnej operácie.

Po odvolaní rotného Karla Svobodu a po presune operácie na neskorší termín boli Gabčík a Kubiš odvelení do Škótska na Special Training School 43 (STS 43). V tomto školiacom stredisku britskej tajnej služby S.O.E (Special Operations Executive) absolvovali výcvik v streľbe zo zbraní rôznych typov, ako aj výcvik v manipulácii s výbušninami. Po výcviku v Škótsku ich presunuli na STS 21, ktorá sa nachádzala v blízkosti Londýna. Tu okrem už tradičného nácviku manipulácie so zbraňami či trhavinami trénovali tiež simulovaný útok na pohybujúci sa automobil. Práve tento variant útoku si neskôr zvolili pre zrealizovanie samotnej likvidácie Heydricha.

Brzy o nás uslyšíte!

Napriek pomoci, ktorú poskytla SOE pri plánovaní operácie i pri samotnom výcviku parašutistov, nemožno o tejto akcii hovoriť ako o objednávke SOE. Predstavitelia československého a poľského odboja mali v komunikácií s SOE nadštandardné postavenie, dokonca aj v porovnaní s de Gaullovým hnutím Slobodných Francúzov (mali, napríklad, vlastný kódovací jazyk, ale aj samostatný výcvik, pri ktorom SOE pôsobila ,,iba“ ako partner). Zároveň si  však netreba nahovárať, že by plán, ktorý mal za cieľ likvidáciu jedného z najvýznamnejších predstaviteľov Tretej ríše a jej tajných služieb, predstaviteľov SOE nezaujal.

Keď sa zranil Svoboda, jeho miesto prevzal Ján Kubiš
Keď sa zranil Svoboda, jeho miesto prevzal Ján Kubiš

Po absolvovaní výcviku museli parašutisti dlhšie obdobie čakať na nasadenie do akcie. Súviselo to s vtedy neexistujúcim spojením s domácim odbojom, ale aj s problematickým leteckým presunom z Veľkej Británie do strednej Európy. Na povolenie operačného letu  čakali Gabčík s Kubišom na stanici STS 2 Bellasis pri Dunkirku. Tu sa spolu s nimi nachádzali aj ostatní československí parašutisti, ktorí čakali na svoje nasadenie do akcie. Boli tu aj členovia skupín Out Distance, Silver A a Tin. Časť členov týchto skupín položila svoj život spoločne s Kubišom a Gabčíkom v boji v Kostole sv. Cyrila a Metoda na Resslovej ulici v Prahe. Jedným z týchto mužov bol i Karel Čurda. Ten svojich kamarátov neskôr zradil.

Jan Kubiš a Jozef Gabčík boli vysadení na územie Protektorátu Čechy a Morava v noci z 28. na 29. decembra 1941. Spoločne s Anthropoidom sa letu do strednej Európy zúčastnili ďalšie dve skupiny, Silver A a Silver B. Spolu s parašutistami letel aj Jaroslav Šustr. Práve s ním sa mali parašutisti rozlúčiť so slovami: ,,Brzy o nás uslyšíte, uděláme všechno, co bude možné.“

Chyba pri výsadku

Jozef Gabčík
Jozef Gabčík

Pozícia Gabčíka a Kubiša po zoskoku bola komplikovaná. Vinou navigačnej chyby boli totiž vysadení v Nehvizdoch pri Prahe namiesto v okolí Plzne v blízkosti záchytných adries. Okrem miesta situáciu komplikoval aj fakt, že si Jozef Gabčík pri dopade poranil členok. To spomaľovalo možný presun z miesta zoskoku, ako aj ukrytie operačného materiálu.

Plán operácie rátal s tým, že konečné rozhodnutie o mieste a spôsobe vykonania operácie urobia parašutisti. Preto aj výstroj bol zostavovaný pre viacero možností útoku. Schovali si ho v záhradnej chatke Antonína Sedláčka.  Potom kontaktovali miestneho farára, ktorý im na mape ukázal, kde sa nachádzajú. Rozhodli sa vydať do Plzne, na miesto, pri ktorom mali byť vysadení. Práve pomoc miestneho obyvateľstva bola jedným z najdôležitejších faktorov úspechu, nielen tejto operácie. Mnohí československí parašutisti boli vysadzovaní spôsobom tzv. blind drops, teda bez priameho kontaktu s domácim odbojom. Spoliehali sa na pomoc domáceho obyvateľstva a na úspech na záchytných adresách.

Tento veľmi problematický spôsob, ktorý často zlyhal a spôsobil neúspech skupín, sa však pri Anthropoide osvedčil. Gabčíkovi a Kubišovi nielenže pomohol nehvizdský farár, ale uspeli hneď na prvej adrese u policajného inšpektora Václava Krála v Plzni. Následne sa Gabčíkovi dostalo odborného ošetrenia a na Silvestra sa presunuli do Prahy, kde boli ubytovaní na Biskupcovej ulici na Žižkove u Václava Ruttu. Biskupcovu ulicu môžeme pokladať za centrum pomoci parašutistom pri príprave útoku na Reinharda Heydricha. V osobe Ruttovho suseda, učiteľa Jana Zelenku-Hajského, totiž parašutisti našli jedného z najaktívnejších pomocníkov. Zelenka-Hajský, príslušník nacistami zrušeného spolku Sokol, zoznámil parašutistov s ďalšími členmi Sokola, ktorí sa rozhodli parašutistom pomôcť.

Možnosti útoku

Ján Kubiš
Ján Kubiš

V čase, keď si Gabčík ešte liečil zranenú nohu, odviezol Kubiš za pomoci Jaroslava Piskáčka a Václava Nováka materiál z Nehvízd do Prahy. Všetci traja menovaní členovia Sokola oslovili svojich overených známych s prosbou o pomoc pre parašutistov. Fascinujúcim faktom je to, že ľudia im pomáhali bez toho, aby poznali presné informácie o operačnej činnosti parašutistov. Aby sa informácie o plánovanom útoku nedostali k nemeckým bezpečnostným orgánom, informovali parašutisti o skutočnom cieli iba Zelenku-Hajského. Dalo by sa zjednodušene povedať, že vďaka pomoci jednotlivcov, ako aj celých rodín si parašutisti nemuseli robiť starosti so zabezpečovaním potravín, resp. ubytovania, a mohli sa sústrediť na plánovanie akcie.

Medzičasom Gabčík s Kubišom premýšľali nad rôznymi možnosťami útoku. Do úvahy prichádzala explózia nálože, ktorá by bola ukrytá na trase, po ktorej by prechádzal Heydrich so svojím autom. Inou alternatívou bolo zastrelenie protektora počas oficiálnej akcie, napr. v Rudolfíne. Nakoniec zvíťazil variant útoku na Heydricha pri jeho ceste zo sídla v Paněnských Břežanoch, kde sa nedávno presťahoval s rodinou. Pri získavaní bližších informácií o Heydrichovi sa opäť ukázala byť nezastupiteľná pomoc Jana Zelenku-Hajského. Ten si spomenul na svojho bývalého žiaka Františka Šafaříka, ktorý v danom čase pracoval na Pražskom hrade, oficiálnom sídle protektora pre Čechy a Moravu. Vďaka informáciám o Heydrichovom harmonograme a následnom sledovaní jeho každodennej trasy boli parašutisti schopní pripraviť útok na ríšskeho protektora tak, ako sa uskutočnil 27. mája 1942.

Poškodené Heydrichovo auto
Poškodené Heydrichovo auto

Menej známym faktom je, že okrem plánovania útoku sa parašutisti podieľali aj na širšej odbojovej činnosti.  Presnejšie na operácii Canonbury, pod ktorej krycím názvom sa skrývalo bombardovanie Škodových závodov v Plzni, ktoré za vojny vyrábali zbrane pre nemeckú brannú moc. Spoločne s členmi výsadkov Out DistanceSilver A sledovali v apríli 1942 okolie továrne a hľadali miesta, vhodné na zapálenie signalizačných ohňov, ktoré mali pomôcť navigovať spojenecké bombardéry. Nálet RAF v noci z 25. na 26. apríla 1942 však napriek pozemnej pomoci parašutistov nebol úspešný a Spojenci ho museli začiatkom mája opakovať. Tentoraz však bez pomoci parašutistov, ktorých ich veliteľ na okupovanom území Alfréd Bartoš odmietol vystatovať riziku, ktoré by mohlo ohroziť ich operáciu.

V tom istom období dosiahli prípravy na likvidáciu Heydricha vrchol a informácie sa dostali z úzkeho kruhu zasvätených osôb. Istí odbojoví predstavitelia prejavovali značný nesúhlas s cieľom atentátu, keďže sa obávali represálií a ďalšieho oslabenia československého odboja. Medzi jedného z najväčších odporcov patril Ladislav Vaněk, ktorý spoločne s predstaviteľmi ilegálnej skupiny Parsifal vytvorili depešu, ktorú plánovali odoslať do Londýna. Bola to výzva, aby československí exiloví predstavitelia odvolali operáciu Anthropoid. Na Vaňkove snahy však, podľa povojnových výpovedí, reagoval Jan Zelenka-Hajský slovami: ,,Souhlasit nemusíš. V tom případě se ale kliď z cesty.“

Parašutisti a ženy

Marie Moravcová
Marie Moravcová

Okrem plánovania útoku nadväzovali Gabčík s Kubišom aj sociálne kontakty. Tie najsilnejšie boli, pochopiteľne, s najbližšími pomocníkmi, medzi ktorých patril Jan Zelenka-Hajský či Marie Moravcová. Tá poskytovala parašutistom ubytovanie a často aj morálnu podporu. Aj preto ju parašutisti s láskou volali „máma“ Moravcová.

Ako mladí muži nadväzovali, samozrejme, aj priateľské či milostné vzťahy so ženami. Priateľka Jana Kubiša Marie Žilanová, ktorá pomáhala parašutistom pri prieskume terénu v Plzni, ešte po oslobodení spomínala, ako jej Kubiš sľúbil, že si ju po vojne vezme za ženu. Podľa vyšetrovacej správy Heinza Panwitza nadviazal Jozef Gabčík počas stretnutia v električke vzťah s Annou Malinovou. Gabčíkovi nakoniec pomáhala pri úkryte jeho i jeho zbraní. Po atentáte ju však odhalili a na jeseň roku 1942 bola popravená. Nezachránila ju ani skutočnosť, že mala maloletú dcéru, ktorú po jej zatknutí vychovávali starí rodičia.

Spomínané ženy však neboli jediné, s ktorými sa  parašutisti pred atentátom stýkali. Kubiš sa medzičasom zoznámil aj s Malinovej známou Mariou Kovárníkovou a Gabčík sa mal, podľa spomienok preživších, dokonca zasnúbiť s Liběnou Fafkovou. Tá v čase, keď jej rodičia poskytli pomoc Gabčíkovi s Kubišom, pracovala na Ústredí Masarykovej ligy proti tuberkulóze. Koncom júna roku 1942 bola aj so svojimi rodičmi a staršou sestrou Relou zatknutá a v októbri 1942 bola celá rodina popravená.

Národný pamätník hrdinov heydrichiády
Národný pamätník hrdinov heydrichiády

Napriek tomu, že nadväzovanie milostných vzťahov pri prípravách operácie porušovalo zásady konšpirácie, je pravdepodobné, že podobne ako materinský vzťah k ,,mámě“ Moravcovej poskytoval parašutistom tento druh socializácie zdanie normálneho života a istý duševný pokoj. Heydricha bolo možné zlikvidovať aj vďaka týmto vzťahom. Pri prechádzkach, ktorými maskovali prieskum terénu, boli vojaci menej nápadní so ženou než osamote. Zaroveň si treba uvedomiť, že niektoré ich priateľky boli aktívnymi členkami odboja, teda by nebolo správne pozerať sa na ne ,,len“ ako na partnerky parašutistov.

Samotný útok na Heydricha, likvidácia Lidíc a Ležákov či zrada parašutistu Čurdu a posledný boj v krypte Kostola sv. Cyrila a Metoda na Resslovej ulici  sú známe. Pri hodnotení situácie však netreba zabúdať na to, že všetci, ktorí pomáhali parašutistom alebo boli aktívni v domácom odboji počas nacistickej okupácie, vedeli, čo riskujú. Uvedomovali si, že tak konajú v období najväčšieho konfliktu ľudských dejín. Aj preto, ak si budeme pripomínať Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša, mali by sme si spomenúť aj na Jana Zelenku-Hajského, Mariu Moravcovú, kaplána Josefa Petřka a na ďalších spolupracovníkov skupiny Anthropoid, z ktorých veľká časť bola popravená v októbri 1942 v koncentračnom tábore Mauthausen.

Použitá literatúra

Obrazová príloha: wikipedia.org, Budesarchiv

Posch bio - Anthropoid neboli len Gabčík a Kubiš

Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure.  Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.