Môže byť žena dobrou veliteľkou armády? Aj v súvislosti s prezidentskými voľbami na Slovensku a s kompetenciou prezidenta ako vrchného veliteľa ozbrojených síl niektorí nadhodili túto otázku. Keď odhliadneme od jej zjavnej absurdnosti, keďže žijeme v 21. storočí, v relatívne vyspelom demokratickom štáte s profesionálnou armádou, ktorý je navyše súčasťou širšej obrannej aliancie, najlepšiu odpoveď nám, ako vždy, poskytne história.
10. Laskarina Bubulina (1771 – 1825 po Kr.)
Hrdinka gréckeho boja za nezávislosť sa narodila v konštantínopolskom väzení. Bola dcérou námorného kapitána z ostrova Hydra, ktorý sa zúčastnil neúspešného protitureckého povstania v rokoch 1769 – 1770 a zomrel krátko po narodení dcéry. Jej matka sa s ňou potom sťahovala z ostrova na ostrov, znovu sa vydala a Laskarina získala až osem nevlastných súrodencov. Aj Laskarina sa vydala dvakrát, tak ako jej matka, a mala šesť detí. Jej druhý manžel, po ktorom nesie meno Bubulina, bol obchodník a námorný kapitán. Zabili ho alžírski piráti v roku 1811. Štyridsaťročná vdova sa však nepoddala smútku, manželov obchod ešte rozšírila a dala si postaviť ďalšie štyri lode vrátane vojnovej lode Agamemnon, vyzbrojenej 18 delami. Bola jednou z mála žien, ktoré vstúpili do tajnej organizácie Filiki eteria (Spoločnosť priateľov), pripravujúcej grécku revolúciu proti osmanskej nadvláde. Tá vypukla v marci 1821 a Laskarina sa do nej od začiatku napriek svojmu veku (mala už 50) mimoriadne intenzívne zapojila. So svojou flotilou blokovala významný prístav Nauplion (dnešné Nafplio) a bola aj pri dobytí významnej tureckej základne Tripolis, kde uprostred strašného masakra, ktorý tam Gréci rozpútali, osobne zachránila ženy z háremu tureckého veliteľa. Konca vojny za nezávislosť sa však nedožila. Zabila ju zablúdená guľka pri rodinnej hádke v roku 1825.
9. Boudica (pravdepodobne 30 – 60/61 po Kr.)
Za najhorším povstaním, akému Rimania čelili počas svojej prítomnosti v Británii, bola ich brutalita a jedna žena. Tou ženou bola kráľovná keltského kmeňa Icenov – Boudica. Jej manžel Prasutagus uzavrel krátko po Claudiovej invázii do Británie v roku 43 s Rimanmi mierovú zmluvu. Pred svojou smrťou odkázal svoje kráľovstvo rímskemu cisárovi Nerovi a svojim dvom dcéram. Rímsky prokurátor Decianus Catus, ktorý zodpovedal za finančnú správu provincie, sa však touto vôľou neriadil a dal jeho majetky vyplieniť. Jeho muži pritom zbičovali Boudicu a znásilnili jej dcéry, čo medzi Britmi vyvolalo obrovské pohoršenie a odštartovalo vzburu. Boudice, ktorú rímsky historik Cassius Dio o stopäťdesiat rokov neskôr opísal ako veľmi vysokú, s dlhými ryšavými vlasmi, s prenikavým pohľadom a drsným hlasom, sa podarilo zhromaždiť ohromnú brannú moc aj z okolitých kmeňov, vyplieniť rímske mestá Camulodunum (Colchester), Verulamium (St. Albans) a Londinium (Londýn), a po ceste ešte rozdrviť povestnú IX. légiu (Hispánsku), ktorá neskôr podľa jednej divokej teórie záhadne zmizla v piktskej divočine na severe. Medzitým sa z ťaženia v severnom Walese urýchlene vrátil rímsky miestodržiteľ Gaius Suetonius Paulinus so XIV. a s XX. légiou a na bližšie neurčenom mieste vyzval do boja oveľa početnejšiu rebelskú armádu. Boudica sa nezdržiavala žiadnou taktickou prípravou a spoliehajúc sa na svoju početnú prevahu zaútočila na podstatne výhodnejšie postavených Rimanov. Za masou jej pechoty mohli nadchádzajúci masaker (padlo vraj 80-tisíc Britov oproti 400 Rimanom) už len bezmocne sledovať manželky povstalcov zo svojich vozov. Rebélia bola rozdrvená. Zúfalá Boudica údajne spáchala samovraždu (jedom).
8. Kynané (okolo 357 – 323 pred Kr.)
Aký by to bol výber, keby v ňom chýbala sestra možno najväčšieho vojvodcu v celej histórii Alexandra Veľkého? Že ste o nej ešte nepočuli? Žiadne prekvapenie, pretože po otcovi Filipovi polovičná Alexandrova sestra (jej matkou bola ilýrska princezná Audata, Alexandrovou epirská princezná Olympias) menom Kynané je históriou možno aj vďaka obrovskému bratovmu tieňu tak trochu zabudnutá. Celkom neprávom. Jej matka jej zabezpečila výchovu v tej najlepšej ilýrskej tradícii – v jazde na koni, v love i v boji – tak, aby sa vyrovnala akémukoľvek mužovi. Na Filipovom dvore vyrastala spolu s Alexandrom a s jeho druhmi, z ktorých sa neskôr stali slávni generáli, a pri mnohých príležitostiach s nimi aj vyrazila do boja. Ešte ako tínedžerka sa v jednom takom ťažení stretla v osobnom súboji s ilýrskou kráľovnou, možno svojou príbuznou, a zabila ju. Jej najväčšia chvíľa však prišla po bratovej smrti. Kynané dovtedy dokázala prežiť vražedné prostredie macedónskeho kráľovského dvora i odstránenie manžela, ako aj odolať bratovej snahe znovu ju vydať. Po Alexandrovej smrti vyrazila s armádou do Babylonu, aby vydala svoju dcéru Adeu (neskoršiu Eurydiku II.) za svojho ďalšieho polovičného brata, mentálne postihnutého Filipa III. Arrhidaia a vyplnila tak mocenské vákuum. To sa, samozrejme, nepáčilo Alexandrovým generálom. Jednu ich armádu porazila, veliteľ druhej, ktorý ju dobre poznal ešte z mladších čias, ju však zákerne zavraždil. Napriek tomu jej armáda zostala verná odkazu svojej veliteľky a zamýšľanú svadbu si nakoniec vynútila. Krutá história postalexandrovského obdobia však tento nerovný zväzok zanedlho odsúdila na zánik a Kynané neprávom do zabudnutia.
7. Artemisia z Kárie (vládla 484 – 460 pred Kr.)
Pred rozhodujúcou námornou bitkou grécko-perzských vojen pri ostrove Salamína (september 480 pred Kr.), ktorá podľa mnohých historikov zmenila beh európskych dejín, varoval podľa starogréckeho historika Herodota perzského veľkokráľa Xerxesa jediný jeho veliteľ. Tým veliteľom bola kárska kráľovná Artemisia, vládkyňa maloázijského mestského štátu Halikarnassos a priľahlých ostrovov Kos, Nisyros a Kalymnos. V samotnej bitke velila síce iba piatim lodiam, patrila však k najlepším a najodvážnejším perzským veliteľom, čo Xerxes údajne okomentoval slovami, že jeho muži sa stávajú ženami a ženy mužmi. Otec histórie Herodotos takisto pochádzal z Halikarnassu, takže je asi prirodzené, že svojej rodáčke venoval zvýšenú pozornosť, ale aj podľa iného antického zdroja (Polyainos) ju Xerxes po prehratom boji vyzdvihol nad iných svojich veliteľov a obdaroval ju kompletnou gréckou zbrojou. Vo svojom ďalšom postupe a stratégii sa už perzský veľkokráľ podľa Herodota riadil aj Artemisiinými radami. Určite nie je jej vinou, že perzskú armádu pod Mardoniovým velením rozdrvila v bitke pri Platajach (august 479 pred Kr.) najväčšia hoplitská armáda, akú kedy vyslali Gréci do boja.
6. Zenobia (približne 240 – 274 po Kr.)
Mala jasný hlas, ktorý sa na bojovom poli doďaleka rozliehal, bola ochotná riskovať viac než jej manžel, pri pochode dokázala držať krok s vojakmi a rovnako s nimi aj piť tak, že na nej nebolo nič vidieť. Svojho manžela, palmýrskeho kráľa Odaenatha, ktorý sa pýšil aj rímskym titulom corrector totius orientis (napravovateľ celého Východu), však púšťala na svoje lôžko len zriedka, pretože v sexe videla zmysel len vtedy, keď mohla splodiť dieťa. Zo svojho prvého manželstva mal Odaenath syna Herodiana, ktorý s ním vládol ako spoluvládca. Aby Zenobia uvoľnila cestu na trón svojmu synovi Valballathovi, zosnovala pravdepodobne zavraždenie svojho manžela i nevlastného syna v roku 267. Skutočnou vládkyňou Palmýry sa však stala ona a na rozdiel od svojho nebohého manžela, ktorý bojoval v záujme Rimanov a pritom upevňoval svoj vplyv, rozhodla sa Zenobia posilniť svoju moc na úkor Rimanov. Zaútočila a dočasne obsadila rímsky Egypt (považovala sa za dedičku Ptolemaiovcov), Arábiu a čiastočne Malú Áziu. Z Palmýry sa stalo centrum veľkej ríše, svojho syna vyhlásila za cisára a začala raziť mince so svojou podobou. Na to sa Rimania prirodzene nemohli len tak prizerať a proti Zenobii vyrazila trestná výprava pod priamym velením cisára Aureliána. Po ťažkých bojoch ju Aurelián nakoniec zajal, ale Zenobia ho natoľko očarila, že ju nedal zabiť, ale dožila svoj život v Ríme, podľa jedného zdroja dokonca vydatá za istého rímskeho senátora.
5. Matilda Toskánska (1040 – 1115 po Kr.)
Hovoriť o niekom, že „ide do Canossy“, platí dodnes za výraz najhlbšieho poníženia. Fráza je odvodená z historickej udalosti, ktorú môžeme smelo označiť za jednu z najväčších stredovekých drám. V 70. rokoch 11. storočia zúril medzi pápežom Gregorom VII. a nemeckým kráľom Henrichom IV. boj o investitúru, inak povedané o právo vymenovať cirkevných hodnostárov. Vo väčšine povrchných historických kníh a učebníc dejepisu však z tejto pápežsko-kráľovskej rovnice vypadáva kľúčový činiteľ – markgrófka Matilda Toskánska, majiteľka nielen toho povestného hradu v Canosse, ale vďaka svojím vojenským schopnostiam a obrovským majetkom nespochybniteľná vládkyňa všetkých talianskych území severne od Pápežského štátu. Gregor VII. sa mohol kráľovi Henrichovi IV. postaviť len preto, že mal vojenskú a finančnú podporu od Matildy. Pápežským diktátom (Dictatus Papae) vyhlásil v marci 1075 rímskeho biskupa (teda seba) za nadradeného nad všetkými duchovnými a svetskými vládcami. Nemecký kráľ reagoval zvolaním synody nemeckých biskupov, ktorá rozhodla o zosadení pápeža. Ten kontroval exkomunikáciou kráľa. To hneď využili Henrichovi odporcovia doma, a tak sa kráľ radšej rozhodol podvoliť. V januári 1077 by ste tak mohli vidieť jedného z najmocnejších mužov Európy, ako tri dni stojí v kajúcnom háve premrznutý pred hradom Canossa, kde sa vtedy zdržiavali pápež i Matilda. Až na štvrtý deň mohol vstúpiť do hradu a pápež mu dal rozhrešenie. Nie však ako panovníkovi, ale len ako obyčajnému smrteľníkovi. Boje síce onedlho opäť vzplanuli, Matilde dokonca vyniesli titul vicekráľovnej Talianska (r. 1111), cesta do Canossy však rezonuje históriou doteraz. Cirkev na ňu nezabudla ani po smrti, na jej náhrobnej doske okrem iného stojí: „Vďaka nej sa v priebehu strašnej vojny nepodarilo svetskej moci nad Božími právami zvíťaziť.“
4. Čeng Š´ (1775 – 1844 po Kr.)
Bola krásna, silná a nesmierne bohatá. Podľa viacerých historikov bola najúspešnejším pirátom v dejinách a žiarivou výnimkou z pravidla, že kto s čím zachádza, s tým aj schádza. V čase svojej najväčšej slávy velila vyše 300 džunkám a 20 – 40-tisíc pirátom. Narodila sa v roku 1775 a pracovala pôvodne ako prostitútka. V roku 1801 sa vydala za neslávne známeho veliteľa pirátskej flotily, ktorá operovala v Juhočínskom mori, a stala sa jeho rovnocennou partnerkou. Spolu dokázali rozhádané pirátske bandy spojiť do šiestich nezávislých flotíl, ktoré sa plavili pod ich červenou vlajkou. Po manželovej smrti v roku 1807 si prostredníctvom „adoptívneho syna“, ktorý sa po čase stal jej milencom, udržala vedúce postavenie nad svojou pirátskou armádou. Prísnymi pravidlami – napr. ak pirát znásilnil zajatkyňu, prišiel o hlavu, ak s tým súhlasila, rovnako prišiel o hlavu a zajatkyňa bola hodená cez palubu – udržiavala medzi svojou armádou poriadok a svoje „podnikanie“ vylepšila o ďalšie „živnosti“, ako vyberanie poplatkov za prejazd a podobne. Jej loďstvo bolo ťažkým orieškom aj pre vládne jednotky, provinčného veliteľa piráti zabili a veliteľ vládneho loďstva pred zajatím uprednostnil samovraždu. Nakoniec sa Číňania obrátili s prosbou o pomoc na európske mocnosti. Až keď ich portugalské vojnové lode zatlačili do úzkych a cisárska vláda im ponúkla amnestiu a ponechanie si nahromadeného bohatstva výmenou za dobrovoľné ukončenie pirátskeho remesla, aj Čeng Š´ sa usadila na pevnine a do smrti „viedla tak bezúhonný život, aký len človek pri prevádzkovaní brlohu hazardných hier môže viesť“.
3. Johanka z Arku (1412 – 1431 po Kr.)
Životný príbeh Johanky z Arku asi nemožno nazvať inak ako zázrak. Aká však bola skutočnosť? Bola naozaj tou legendárnou hrdinkou, ktorá jazdila do bitiek storočnej vojny v lesklom pancieri, alebo bola len nástrojom propagandy, pričom za celý čas, čo bojovala za svoju vlasť proti Angličanom, nezabila osobne ani jediného nepriateľa? Na výslnie dejín prišla zo zastrčenej lotrinskej dedinky Domrémy, kde dovtedy pásla ovce a až do roku 1425 viedla rovnaký život ako jej vrstovníčky. Keď mala trinásť rokov, začali sa jej vo vidinách objavovať svätý Michal, svätá Katarína a svätá Margaréta. Dostala od nich tri úlohy. Mala oslobodiť Orléans od Angličanov, pomôcť následníkovi trónu Karolovi na trón a dosiahnuť jeho korunováciu. Po istých peripetiách všetko do bodky splnila. Orléans bol oslobodený a následník trónu v Remeši korunovaný ako Karol VII., pričom mu Johanka stála s práporom v ruke po boku. Po stroskotaní útoku na Paríž sa Johanka vydala na pomoc mestu Compiégne, ktoré obliehali spojenci Angličanov, Burgunďania. Tí ju však prekvapili a zajali, následne predali Angličanom, ktorí ustanovili súdny tribunál (s francúzskymi sudcami) a ten Johanku odsúdil za kacírstvo a čarodejníctvo na smrť. Upálená bola na hranici v Rouene 30. mája 1431. Nakoniec ju zradili všetci – cirkev, súdy, Francúzi, Angličania, Burgunďania i kráľ, ktorému pomohla na trón. Už v roku 1456 však nový cirkevný súd ustanovený pápežom Kalixtom III. pôvodný rozsudok zrušil a vyhlásil Johanku za nevinnú. V roku 1920 bola vyhlásená za svätú a 30. máj sa stal dňom, keď si pripomíname jej pamiatku. Ako sa vyjadril jeden z pamätníkov rehabilitačného procesu: „Bola prijatá všetkými s takou radosťou a nadšením, ako by bola anjel Boží, lebo dúfali, že prostredníctvom nej budú oslobodení od nepriateľov, čo sa nakoniec aj stalo.“
2. Hatšepsut (vládla 1479 – 1458 pred Kr.)
Kráľovná, ktorá vládla ako kráľ, sa preslávila nielen povestnými obchodnými výpravami do bájnej krajiny Punt, ale za svojej vyše dvadsaťročnej vlády sa nevyhla ani niekoľkým vojenským ťaženiam. Na niektorých sa podľa všetkého zúčastnila aj osobne. Hatšepsut sa moci ujala po predčasnej smrti svojho manžela Thutmosa II. ako regentka za svojho vtedy ešte nedospelého nevlastného syna Thutmosa III. Toho mal jej manžel (a zároveň jej nevlastný brat) so svojou vedľajšou manželkou Eset. Štylizáciou do mužskej podoby prevzala vládu aj formálne ako muž. O Hatšepsutinej výnimočnosti nesvedčí len dlhá a úspešná vláda, ale aj fakt, že po jej smrti prešla vláda pokojne na jej nevlastného syna. Ten sa vojensky vyznamenal už počas vlády svojej nevlastnej mamy, keď osobne viedol minimálne dve jej ťaženia. Ako samostatný panovník potom vošiel Thutmose III. do staroegyptských dejín ako najväčší dobyvateľ, podnikol ďalších najmenej 17 ťažení a egyptská ríša dosiahla za jeho panovania najväčší územný rozsah. Aj to je do istej miery silný odkaz vlády najvýznamnejšej panovníčky staroegyptských dejín.
1. Tamara Gruzínska (1160 – 1213 po Kr.)
Poddaní ju volali „kráľ kráľov a kráľovná kráľovien“, ruský romantický básnik a spisovateľ Michail J. Lermontov ju nazval „prízrakom z pekiel“. Faktom však zostáva, že Gruzínsko za jej vlády dosiahlo svoj politický, ekonomický a kultúrny vrchol a prežívalo svoj zlatý vek aj vďaka Tamariným vojenským schopnostiam. Vlády sa ujala v roku 1178 ako spoluvládkyňa svojho otca Juraja III., od otcovej smrti v roku 1184 vládla samostatne. Gruzínska šľachta si však priala vidieť aj následníka trónu, a tak ju dotlačila do vydaja za ruského princa Jurija Bogoljubovského, ktorý sa síce ukázal ako dobrý vojak, ale aj ako spupný a zhýralý manžel. Tamara ho po dvoch rokoch poslala do vyhnanstva a zväzok nechala vyhlásiť za neplatný. Druhýkrát sa vydala za alanského princa Davida Soslana, takisto výborného vojaka, ktorý však bol svojej manželke veľkou oporou aj proti domácej opozícii. Mali spolu dve deti, syna Juraja a dcéru Rusudanu, ktorí sa obaja neskôr stáli vládcami Gruzínska. Keď zabezpečila rod, vrhla sa do vojny, pretože iba vojnou mohla udržať na uzde vlastnú šľachtu. A bojovala ďalších dvadsať rokov, pričom urobila z Gruzínska poprednú regionálnu mocnosť, ktorá významne ovplyvňovala aj dianie v susedných krajinách. Nezabúdala pritom ani na obchod a kultúru, podporovala stavebný rozmach i umelcov. Hlavné mesto Tbilisi malo 100-tisíc obyvateľov, bolo rušnou obchodnou križovatkou a tešilo sa obrovskej prosperite. Hovorilo sa: „Leva pozná človek podľa pazúrov, Tamaru podľa skutkov.“ Štvrťstoročie po jej smrti vyhnali Mongoli jej dcéru Rusudanu, zlatý vek sa skončil a Gruzínsko sa prepadlo do chaosu.
Pramene:
- Hérodotos: Dějiny. Praha 1972.
Použitá literatúra:
- Cross, R./Milesová, R.: Válečnice. 3000 let odvahy a hrdinství. Praha 2011.
- Goldsworhy, A.: Armáda starého Říma. Praha 2010.
- Kelly, J. N. D.: Pápeži dvoch tisícročí. Bratislava 1994.
- Kovařík, J.: Čas stoleté války. Rytířské bitvy a osudy III. 1356 – 1450. Praha 2006.
- Mark, J. J. (2015, November 27). Cynane. Ancient History Encyclopedia. Dostupné online https://www.ancient.eu/Cynane/.
- Matyszak, P./Berryová, J.: Životy Římanů. Praha 2009.
Internetové odkazy:
- a) http://www.afrikaonline.cz/view.php?cisloclanku=2016012001
- b) http://science.dennikn.sk/clanky-a-rozhovory/spolocnost-a-kultura/dejiny/6293-egyptske-vladkyne-boli-na-zobrazeniach-muzmi-a-stinali-pri-tom-hlavy?fbclid=IwAR2B4KRT23S5xVx4A4Erwrva0x8piwN2aGzLHKz73_OuYcxdqvByKq3N_1c
- c) https://listverse.com/2008/03/17/top-10-badass-female-warriors/
- d) https://www.thevintagenews.com/2018/10/04/the-5-fiercest-female-warriors-in-history/
- e) http://www.medievalists.net/2014/07/ten-medieval-warrior-women/
- f) https://daily.jstor.org/cheng-i-sao-female-pirate/
- g) http://www.thedailychina.org/the-pirate-princess-ching-shih/
Obrazová príloha: wikipedia.org, Total war, film 300: Vzostup impéria, H. G. Schmalz
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).