Dráma na mori počas sviatkov: Vianoce sú jedným z najkrajších období v roku. Sú to sviatky pokoja, mieru a šťastia. Pred 70 rokmi sa však ďaleko za najsevernejším okrajom Európy, v chladných a búrlivých vodách Barentsovho mora, odohrala námorná dráma, ktorá skončila potopením jednej z posledných veľkých vojnových lodí hitlerovského Nemecka a smrťou takmer celej jej 2000-člennej posádky.
Šťastná loď?
Bitevný krížnik Scharnhorst, smutný hrdina tejto drámy, bol na konci roka 1943 jedinou veľkou akcieschopnou vojnovou loďou nacistickej Kriegsmarine (vojnové námorníctvo) v severných moriach. Na vodu bol Scharnhorst, pomenovaný po slávnom pruskom generálovi z obdobia napoleonských vojen, spustený ešte v roku 1936, do služby ho uviedli začiatkom roku 1939.
Scharnhorst a jej sesterská loď Gneisenau (1936, resp. 1938; tiež pomenovaná po známom pruskom generálovi napoleonskej éry) boli síce oficiálne označované ako bitevné lode (v oboch prípadoch štandardný výtlak 32 100 ton, dĺžka 235 metrov, šírka 30 metrov), vďaka svojej rýchlosti (12 vysokotlakových kotlov a 3 turbíny o výkone 160 tisíc konských síl ich dokázali poháňať rýchlosťou až 31,5 uzlu) a delostreleckej výzbroji (hlavná 9 x 280 mm v 3 vežiach, sekundárna 12 x 150 mm, 14 x 105 mm a 16 x 37 mm) sú však všeobecne zaraďované medzi bitevné krížniky.
Scharnhorst mal až do svojho konca povesť šťastnej lode a v nemeckých očiach reputáciu obdobnú legendárnemu britskému bitevnému krížniku Hood (potopenému s takmer celou posádkou pri súboji s nemeckou bitevnou loďou Bismarck pri jej prvej a poslednej bojovej plavbe).
Bojovú kariéru Scharnhorstu, tak ako všetkých veľkých vojnových nemeckých hladinových lodí, zo začiatku silne ovplyvnilo Hitlerove nadšenie a neskôr zasa jeho znechutenie. Na rozdiel od predchádzajúcej svetovej vojny (bitka pri Jutsku) sa nemecké vojnové námorníctvo nemohlo na mori otvorene postaviť svojmu britskému protivníkovi, už len pre prostý a obrovský kvantitatívny nepomer.
Do úvahy tak prichádzali len korzárske výpady proti obchodným lodiam, resp. konvojom, občas spestrené náhodným stretnutím s rovnocenným protivníkom, pred ktorým sa však nemecký námorní velitelia väčšinou rýchlo porúčali. Najambicióznejší pokus o ničivý výpad do Atlantiku s najsilnejšou loďou Bismarckom Nemcom katastrofálne nevyšiel a sklamaný Hitler donútil svojich admirálov stiahnuť zvyšné veľké lode z Atlantiku na sever, kde neboli tak na rane britským pokusom o ich zneškodnenie a kde ešte mohli zmysluplne podporiť pomaly sa otriasajúce nemecké vojnové úsilie na východnom fronte.
Z lovca štvanec
Na konci roka 1943 Scharnhorst sprevádzaný piatimi torpédoborcami konečne vyrazil na lov. 25. decembra večer opustil nemecký bitevný krížnik so sprievodom Altafjord a po rozbúrenom mori, kde obrovské vlny robili problém hlavne menším torpédoborcom, sa začal prebíjať na sever. Jeho cieľom bol britský konvoj JW 55B, zložený z 19 obchodných lodí, ktorý dopravoval materiálnu pomoc do sovietskeho prístavu Murmansk.
O vyplávaní nemeckej eskadry sa Briti dozvedeli vďaka Enigme a nórskym odbojárom včas a svoj konvoj okrem malých eskortných lodí poistili ešte dvoma silnými zväzmi veľkých lodí. Prvý, bližší zväz tvoril ťažký krížnik Norfolk (hlavná výzbroj 8 x 203 mm) a ľahké krížniky Belfast (vlajkový; hlavná výzbroj 12 x 152 mm) a Sheffield (hlavná výzbroj 12 x 152 mm) pod velením viceadmirála Burnetta, ku ktorým sa ešte pripojili štyri torpédoborce stiahnuté z ochrany iného konvoja (RA 55A vracajúci sa do Británie a plávajúci severnejšie ako JW 55B). Druhému, vzdialenejšiemu zväzu, ktorý sa skladal z bitevnej lode Duke of York (36 750 ton, 10 x 356 mm), ľahkého krížnika Jamaica (12 x 152) a štyroch torpédoborcov, velil samotný vrchný veliteľ britskej Home Fleet, admirál sir Bruce Fraser.
V polárnej noci tak Scharnhorst plával rovno do pasce, o čom veliteľ nemeckého zväzu, kontradmirál Bey (ešte nedávno veliteľ torpédoborcov bez praktických skúseností s velením veľkej lodi v akcii), nemal ani tušenia. Lovec sa mal sám stať loveným.
Skoro ráno 26. decembra, na druhý sviatok vianočný, sa Scharnhorst oddelil od svojich torpédoborcov, ktoré s ním nestíhali držať krok. Tie do ďalších udalostí už nijako nezasiahli a bez stretnutia s nepriateľom sa vrátili do prístavu. Ich neprítomnosť mala kontradmirála Beya zanedlho veľmi mrzieť. O 9.24 zaliala nemecký bitevný krížnik žiara z osvetľovacieho granátu a prekvapení Nemci sa ocitli pred tromi krížnikmi viceadmirála Burnetta. Rozpútala sa krátka prestrelka, ktorá mala pre Scharnhorst fatálny dôsledok. Jeden z britských granátov vyradil jeho predný radar, diaľkomer a prístroje na riadenie paľby. Poloslepý nemecký krížnik následne zvýšil rýchlosť a od svojich britských protivníkov sa odpútal.
Bey sa pokúsil nepriateľské krížniky oboplávať a zaútočiť na konvoj z druhej strany. Burnett ale tento scenár predpokladal, nezačal bezhlavo prenasledovať unikajúci nemecký bitevný krížnik, ktorému by aj tak nestačil s rýchlosťou, ale zotrval v blízkosti konvoja. Krátko popoludní sa pred britskými hliadkami z hmly a z víriaceho snehu vynoril veľký šedý tieň. Scharnhorst bol späť. 20-minútová zúrivá prestrelka tentoraz nenechala bez poškodenia ani britské krížniky – najväčšmi utrpel ťažký krížnik Norfolk. Beyovi došla trpezlivosť a keď videl, že sa cez húževnaté britské krížniky ku konvoju bez hrozby vážnych škôd nedostane, nariadil otočiť loď k návratu do Altafjordu.
Posledný boj
Burnett aj teraz správne odhadol zámer nemeckého veliteľa a so svojimi pošramotenými krížnikmi sa mu snažil držať za chrbtom. Zároveň priebežne informoval admirála Frasera, ktorý sa na bitevnej lodi Duke of York hnal od juhozápadu, aby zatarasil Scharnhorstu cestu do domovského prístavu. Rozhodujúcu úlohu v tejto chvíli zohrali spravodajské informácie. Briti ich mali dostatok, Bey skoro žiadne. Nemecký veliteľ napríklad dostal správu, že na juh od neho sa pohybujú neznáme lode – slová „pravdepodobne jedna veľká“ od pilota prieskumného lietadla Luftwaffe sa však k nemu nedostali, lebo veliteľ leteckého prieskumu ich škrtol s poznámkou, že nechce vo svojich správach vidieť žiadne „pravdepodobné“ údaje.
Krátko pred 17.00 tak Nemcov dokonale zaskočilo dunenie 356 mm diel britskej bitevnej lode a privítalo ich 7 ton ocele, ktoré sa na nich rútili v prvej salve. Z nej inkasoval Scharnhorst hneď dva priame zásahy, jeden vyradil z činnosti delovú vežu „A“ a druhý zapálil hangár. Bey nariadil prudkú zmenu kurzu a pokúsil sa o únik. V tejto chvíli sa Scharnhorst nachádzal cca 70 míľ od Severného mysu, najsevernejšieho miesta nórskeho pobrežia.
Scharnhorst prudko akceleroval a zároveň začal odpovedať svojimi 280 mm delami, Duke of York bez prestania chrlil jednu salvu za druhou – jeho zadné delá boli stočené v takom uhle, že granáty prelietavali ventilačným zariadením a rozbili admirálov čln. Ako sa však Scharnhorst vzďaľoval, dopadali britské granáty na jeho palubu pod väčším uhlom a teda s väčšou účinnosťou. Jeden z nich prenikol do kotolne č. 1 a tam explodoval. Rýchlosť nemeckého krížnika klesla a hoci sa horúčkovito pracujúcim opravárenským čatám podarilo najväčšie škody opraviť a Scharnhorst začal znovu naberať rýchlosť, toto zdržanie sa ukázalo ako osudné.
Medzitým sa totiž priblížili britské torpédoborce (jeden bol nórsky), ktoré by inak nemali šancu veľkú loď dobehnúť, a zaútočili svojimi torpédami. Ich útok bol úspešný, navyše otrasený Scharnhorst sa opäť dostal na dostrel veľkých britských diel, ktoré medzitým utíchli. Briti zasypali nemeckú loď krupobitím striel, torpédové útoky podnikli krížniky Belfast a Jamaica i druhá skupina torpédoborcov. Neskorší rozbor ukázal, že na Scharnhorst bolo vypálených celkom 55 torpéd, minimálne 11 ho zasiahlo. Zhruba o 19.45 sa pod hladinou rozľahla silná explózia – výbuch kotlov potápajúcej sa lode. Scharnhorst prestal existovať. Z jeho 1968-člennej posádky sa podarilo zachrániť len 36 námorníkov. Medzi preživšími nebol ani jeden dôstojník.
Po bitke gratuloval admirál Fraser svojim dôstojníkom k víťazstvu nad Scharnhorstom slovami: „Dúfam, že ktokoľvek z vás povedie loď do akcie proti mnohonásobne silnejšiemu protivníkovi, bude jej veliť rovnako statočne ako veliteľ Scharnhorstu dnes.“ Predpoveď bývalého vrchného veliteľa nemeckej Kriegsmarine, veľkoadmirála Raedera, zo začiatku vojny, že „námorné vojská nemôžu urobiť viac, než ukázať, že vedia umrieť statočne“, sa tak do bodky splnila. Ich smrť však bola celkom zbytočná.
Použitá literatúra
- Beesly, P.: Tajná válka. Praha 1995.
- Haines, G./Coward, B. R.: Battleship, Cruiser, Destroyer. London 1994.
- Hubáček, M.: Moře v plamenech. Praha 1983.
- Kosiarz, E.: Námorné bitky. Bratislava 1984.
- Mann, Ch./Jörgensen, Ch.: Hitlerova arktická válka. Praha 2008.
- Porter, D.: Německé válečné námořnictvo 1935 – 1945. Praha 2011.
Internetové odkazy:
- http://www.ibiblio.org/hyperwar/UN/UK/LondonGazette/38038.pdf (správa admirála Frasera Admiralite o potopení Scharnhorsta, ktorá vyšla ako príloha časopisu The London Gazette 7. augusta 1947)
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).