Pád Konštantínopola 

V polovici 15. storočia bola Byzantská ríša už len chabým odrazom svojho bývalého lesku a slávy. Dlhý úpadok sa začal už koncom 11. storočia, keď počas bitky pri Mantzikerte roku 1071 triumfovali nad byzantskou armádou seldžuckí Turci. Začiatkom 14. storočia sa medzi Turkami v Malej Ázii vynoril nový nepriateľ – potomkovia akéhosi náčelníka Osmana, ktorých spočiatku takmer bezvýznamný emirát z roka na rok mohutnel. Od polovice 14. storočia sa osmanskí Turci pevne uchytili aj na Balkáne. Kritická situácia a vlastná vojenská slabosť tlačila Byzantíncov na čele s cisárom Jánom VIII. Palaiologom (1425 – 1448) k súhlasu s návrhom pápeža Eugena IV. (1431 – 1447), ktorý podmieňoval vojenskú pomoc európskych štátov uzavretím cirkevnej únie. To sa nakoniec uskutočnilo na koncile vo Florencii v roku 1439.

Druhá bitka na Kosovom poli

Niekoľko rokov sa zdalo, že spomínaná obeť nebola márna, pretože priamym výsledkom Florentskej únie bola križiacka výprava z roku 1444. Tá sa však napriek počiatočným úspechom skončila porážkou pri Varne roku 1444 a rovnako neúspešne dopadla aj druhá výprava roku 1448, podniknutá z Uhorska Jánom Huňadym (vošla do dejín ako druhá bitka na Kosovom poli). Odporcovia únie, ktorí predtým dočasne utíchli, sa opäť začali hlasnejšie ozývať. Za tejto situácie zomrel 31. októbra 1448 Ján VIII. a posledným byzantským cisárom sa s vedomím tureckého sultána Murada II. (1421 – 1451) stal jeho mladší brat Konštantín. Keďže ten sa vtedy nachádzal v Mystre na Peloponéze, jeho nástup na trón bol 6. januára 1449 vyhlásený tam, no „oficiálna“ korunovácia v Konštantínopole sa už neuskutočnila. Pomerne pokojnú Konštantínovu vládu ohrozila po necelých dvoch rokoch zmena na osmanskom tróne. Na jeseň 1451 totiž Murad II. zomrel a nástupcom sa stal jeho energický, vtedy len 19-ročný syn Mehmed II. Ten si hneď pri nástupe na trón zaumienil, že pre Osmanov konečne získa Konštantínopol. Prvým krokom sa v apríli 1452 stala výstavba novej pevnosti na európskom brehu Bosporu, ležiacej priamo oproti pevnosti Anadolu Hisar vybudovanej Mehmedovým pradedom Bajazidom (1389 – 1421). Pevnosť nazvanú Rumeli Hisar dokončili ešte v auguste toho roku. Sultánovým zámerom bolo úplne odrezať Konštantínopol od zvyšku byzantských území v Trácii a zamedziť tak jeho zásobovanie.

Ďalšia fáza príprav sa začala v januári 1453. Po Osmanskej ríši boli rozoslané rozkazy, aby sa do marca pri hlavnom meste Edirne zhromaždilo celé turecké vojsko. Odhaduje sa, že sultánovu výzvu nakoniec poslúchlo asi 80 tisíc mužov z celej ríše, medzi nimi aj mnoho kresťanských poddaných Osmanov (napríklad Srbi), ako aj 12 tisíc elitných vojakov – janičiarov (tur. yeniçeri, nový vojak). Na rozdiel od dvoch predošlých osmanských pokusov o dobytie Konštantínopola (v rokoch 1396 a 1422) mal už Mehmed II. k dispozícii aj silné loďstvo o celkovom počte približne 150 lodí. Nadchádzajúce obliehanie byzantského hlavného mesta malo byť zároveň prvým, pri ktorom sa mala vo väčšej miere uplatniť aj nová zbraň – delostrelectvo. Štedré odmeny vyplácané Mehmedom II. totiž prilákali mnohých schopných zbrojárov, okrem iných aj uhorského (alebo rumunského) majstra Urbana. Ten pre Osmanov vyrobil viacero kanónov a medzi nimi aj obrovskú bombardu, ktorá dokázala vystreliť kamenné gule o váhe 600 kg. Dĺžka hlavne bola takmer 9 metrov a na jej prepravu na bojisko bolo potrebné zapriahnuť až 70 párov volov. Konštantín XI. vzal výstavbu pevnosti Rumeli Hisar na vedomie ako signál, že sa sultán rozhodol získať Konštantínopol za každú cenu, a tak začal s prípravami mesta na obranu. V rámci obmedzených finančných možností dal opraviť tisícročné mohutné pozemné hradby Konštantínopola, a dokiaľ to ešte bolo možné, snažil sa v meste zhromaždiť dostatočné zásoby potravín. V Konštantínopole boli aj dostatočné zásoby zbraní (dokonca aj palných), ale čoho sa nedostávalo najviac, boli vojaci. Počet obyvateľov mesta sa totiž v posledných dvoch storočiach úpadku Byzancie výrazne znížil. Konštantín XI. vyslal západným monarchom a pápežovi listy s úpenlivými prosbami o pomoc. Politická situácia v Európe však nebola príliš priaznivá: medzi Anglickom a Francúzskom práve končila storočná vojna a vzájomný konflikt rímsko-nemeckého cisára a uhorského regenta Jána Huňadyho vylučoval pomoc aj z tejto strany. Nevydarené križiacke výpravy z rokov 1444 a 1448 zase odradzovali ostatných kresťanských panovníkov.

Slabá podpora kresťanov

Jediná reálna pomoc napokon prišla od rímskeho pápeža Mikuláša V. (1447 – 1456), ktorý na príhovor kardinála Bessariona (bývalého metropolitu Níkaie) vyslal do Konštantínopola oddiel 200 lukostrelcov. Okrem nich do mesta zo všetkých strán po celú zimu prichádzali malé skupinky dobrovoľníkov, dobrodruhov a námorníkov – napríklad vojenský špecialista Škót John Grant, kondotiér Giovanni Giustiniani Longo z janovskej kolónie Kaffa v Čiernom mori s oddielom 700 pešiakov, benátski bratia Paolo, Antonio a Troilo Bocchiardiovci, kupec a námorník Gabriele Trevizan, ako aj katalánsky vyslanec Pere Chulia. Janovčania obývajúci mestskú štvrť Pera (dnes Galata) na druhej strane zálivu Zlatý Roh vyhlásili neutralitu, ale janovský podestá Angelo Giovanni Lomellino umožnil všetkým, čo chceli bojovať, aby sa potajomky pridali k obrancom. Benátčania žijúci v meste sa na čele so svojím bailom Girolamom Minottom dali plne do služieb Konštantína XI. V januári 1453 teda Konštantín XI. rozostavil svoje početne oveľa slabšie sily (iba asi 4773 pešiakov a asi 200 rôznych cudzincov) nasledovným spôsobom: megas dux Lukas Notaras mal za pomoci Nikefora Palaiologa veliť obrane hradieb pozdĺž zálivu Zlatý roh, Giovanniho Giustinianiho Longa s jeho ťažkoodencami poveril obranou centrálneho úseku teodosiánskej hradby (tzv. mesoteichion), Demetrios Kantakuzenos s oddielom asi 700 mužov tvoril zálohu pri Kostole sv. Apoštolov, ostatní príslušníci byzantských popredných rodov so svojimi sprievodmi, ako napríklad Ján Kantakuzenos a Teofilos Palaiologos, taktiež zaujali pozície na hradbách. Obranyschopnosť mesta výrazne zvýšilo prehradenie ústia zálivu Zlatý Roh do Bosporu železnou reťazou. Jej obranou bolo poverených 26 zväčša benátskych lodí, ktoré sa v tej chvíli nachádzali v Konštantínopole.

Útok sa začal

Prvé osmanské jednotky z predvoja Mehmedovej obrovskej armády, ktorá obrancov početne prevyšovala v pomere približne 15 : 1, sa pod konštantínopolskými hradbami zjavili na Veľkonočný pondelok 2. apríla 1453. Napriek obrovskej početnej prevahe nebolo obliehanie pre Osmanov jednoduchou záležitosťou. Sedem kilometrov dlhé teodosiánske hradby, ktoré po tisíc rokov nedokázal pokoriť žiadny nepriateľ, vzbudzovali rešpekt. Kľúčom k úspechu Osmanov sa nakoniec stalo delostrelectvo, ktoré postupne menilo hrdé opevnenie na hromadu sutín. Už 18. apríla bol múr v strednom úseku hradieb tak poškodený, že Mehmed II. prikázal svojim vojakom zaútočiť. Niekoľko hodín zúril krvavý boj, no obrancovia napokon dokázali hradby ubrániť. Sultán sa však nedal odradiť. Vedel, že najzraniteľnejšiu časť mestského opevnenia predstavovali hradby v zálive Zlatý Roh. Keďže vchod do zálivu prehradzovala reťaz a strážili ju benátske lode, rozhodol sa časť svojho loďstva potajomky prevliecť do Zlatého rohu po súši – okolo janovskej štvrte Galata. Smelý plán síce vyžadoval obrovské pracovné nasadenie stoviek vojakov, ale sultán si to na rozdiel od obrancov mohol dovoliť. Už 22. apríla ráno mohli zdesení obyvatelia mesta sledovať, ako sa za krytia tureckých kanónov spúšťa jedna turecká galéra za druhou (celkovo ich tam Osmani premiestnili až 70). Konštantín XI. tak bol nútený stiahnuť časť mužov z teodosiánskych hradieb a presunúť ich na ohrozené hradby v zálive. Situácia obrancov sa tým výrazne zhoršila. Aj za týchto podmienok sa im našťastie darilo turecké útoky i naďalej úspešne odrážať. V obrannom boji sa vyznamenal aj John Grant, ktorý odvážne likvidoval všetky turecké pokusy podkopať a podmínovať mestské hradby.

Napriek týmto úspechom sa situácia v meste postupne zhoršovala. Začali dochádzať zásoby potravín, ich ceny závratne stúpali a na obrancov doliehalo aj vedomie, že sú odkázaní sami na seba. Mestskí obyvatelia podliehali chmúrnym náladám a ulicami kolovali divoké historky a proroctvá spojené s nadchádzajúcim pádom mesta. Aj v tureckom tábore sa začínala prejavovať „únava“ z dlhého a nákladného obliehania. Vezír Halil Paša dokonca sultánovi radil, aby obliehanie radšej ukončil. Mehmed II. však nemienil ustúpiť. Pravdepodobne 25. mája vyslal ku Konštantínovi XI. vyjednávačov, ktorí mali byzantskému cisárovi oznámiť, že ukončí obliehanie, ak sa Byzantínci zaviažu ročne platiť tribút 100 tisíc zlatých, alebo mu mesto dobrovoľne odovzdajú. V takom prípade zaručoval všetkým slobodný odchod z mesta. Konštantín XI. sultánove podmienky odmietol. Mehmed II. ani inú odpoveď neočakával, a tak 27. mája vykonal prehliadku svojho vojska a vojakom v súlade s islamským právom prisľúbil, že ak mesto dobyjú, budú ho môcť plieniť celé tri dni. Zároveň na 28. mája vyhlásil všeobecný oddych. Nálada v osmanskom vojsku sa okamžite zlepšila. Neobyčajný pokoj a atmosféra blízkeho konca ovládol aj obrancov Konštantínopola. Konštantín XI. nechal vyniesť z kostolov všetky ikony a relikvie, s ktorými potom v procesii za zvonenia kostolných zvonov za sprievodu kňazov a biskupov obišiel dookola mestské hradby. Večer sa všetci obyvatelia mesta, ako aj cudzinci bez ohľadu na náboženské presvedčenie a pôvod zhromaždili v chráme Hagia Sofia, aby sa spoločne modlili za záchranu. Konštantín XI. sa vyspovedal a prijal eucharistiu, ako sa neskôr ukázalo – naposledy.

Posledné trúbenie

Záverečný útok sa začal ráno v utorok 29. mája 1453. Za zvuku bubnov a trubiek sa osmanskí vojaci bez ohľadu na straty vrhali do útoku proti hradbám. Sultán následne vyslal proti najviac zničenému úseku hradieb elitný oddiel janičiarov, ktorí nakoniec hradbu dobyli. Keď to cisár Konštantín XI. zbadal, údajne zvolal: „Mesto už padlo, a ja ešte žijem!“ Strhol zo seba cisárske insígnie a nikým nepoznaný sa vrhol do najväčšej bojovej vravy pri Bráne sv. Romana. Nik ho už viacej nevidel živého. Medzi obrancami sa začala šíriť panika, mnohí utekali zachrániť svoje rodiny a snažili sa z mesta utiecť na palubách benátskych lodí, ktoré poobede vyplávali zo zálivu Zlatý Roh. Iní hľadali útočisko pred rozvášnenými janičiarmi v Hagii Sofii. Odhaduje sa, že v prvý deň po dobytí mesta Osmanmi zomrelo približne 4 tisíc obyvateľov a 50 tisíc ich bolo neskôr predaných do otroctva, vrátane príslušníkov najvznešenejších byzantských rodín. Mesto padlo a bezmála tisíc rokov trvajúca Byzantská ríša tak prestala existovať. Nie je možné nevšimnúť si hlbokú symboliku, ktorú vyjadrujú mená oboch hlavných aktérov tejto veľkej dejinnej udalosti. Konštantín XI. totiž dostal meno po zakladateľovi mesta, cisárovi Konštantínovi I. Veľkom, a stelesňoval tak desať storočí zápasov o pretrvanie a zachovanie rímsko-kresťanského dedičstva. Mehmed II. zasa nosil rovnaké meno ako zakladateľ islamu prorok Mohamed, ktorého nasledovníci sa už od 7. storočia márne snažili Konštantínopol dobyť. Použitá literatúra

• Philippides, M./Hanak, W. K.: The Siege and the Fall of Constantinople in 1453. Ashgate 2011.
• Nicol, D. M.: The Immortal Emperor. The Life and Legend of Constantine Palaiologos, last Emperor of the Romans. Cambridge 1992.
• Nicol, D. M.: Les dernières siècles de Byzance 1261-1453. Paris 2005.
• Zástěrová B. a kol.: Dějiny Byzance. Praha 1996.

Obrazová príloha: M. Meško, www.wikipedia.org