Signálom prelomu v druhej svetovej vojne nebol len zvrat frontovej situácie v neprospech Nemecka na východnom fronte, ale aj kolaps spolupracujúcich režimov fašistickej Osi. V júli 1943 padol Mussoliniho režim a krátko nato sa na Apeninskom polostrove rozpútala občianska vojna trvajúca až do mája 1945. Hoci Slovenské národné povstanie označiť takto nemožno, isté jej prvky predsa len nieslo. Je málo známym faktom, že do bojov na povstaleckom fronte zasiahli Slováci aj v pozícii potláčateľov odporu po boku nemeckých okupantov.
Deň 29. august 1944 bol začiatkom konca režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS), ktorá na Slovensku vládla od októbra 1938. Vypuknutím SNP slovenská vláda stratila mocenskú oporu a jeden z pilierov štátnej suverenity – vlastnú národnú armádu. Posádky na strednom a čiastočne i na západnom Slovensku sa zapojili do povstania, dve divízie na východnom Slovensku boli už skôr odzbrojené, v dôsledku čoho sa bojaschopnosť armády znížila na minimum. V ťažkej chvíli sa velitelia nemeckých okupačných síl spoločne so slovenskou vládou museli obzerať po okamžitej alternatíve, ktorej zmobilizovanie by jednak zatienilo sužujúci fakt totálneho rozkladu slovenských ozbrojených zložiek a zároveň by pomohlo nemeckým jednotkám pri nasadení v neznámom teréne. S voľbou dlho neotáľali: padla na Hlinkovu gardu (HG), železnú päsť národného socializmu na Slovensku.
Cesta HG z politického mordoru späť na výslnie
Hlinkova garda ako organizácia na rozdiel od armády a žandárstva SNP nepodporila. Naopak, ostro ho odsúdila a prostredníctvom nového vedenia v čele s náčelníkom Otomarom Kubalom, ktorý nahradil odídenca Alexandra „Šaňa“ Macha, vyzývala na čo najrýchlejšie zúčtovanie s „čechoboľševickým pučom“. Samozvaná elita národa sa s požehnaním veliteľa nemeckých okupačných síl SS-Obergruppenführera Gottloba Bergera mohla po prvýkrát samostatne vojensky realizovať a preukázať vernosť ľudáckemu režimu inak než len rečami.
Prvé návrhy na vytvorenie vojenských oddielov HG padli už 1. septembra 1944 na stretnutí Gottloba Bergera so slovenskými predstaviteľmi. Počítalo sa so sformovaním gardistických rôt, ktoré mali byť ako asistenčné jednotky priradené k jednotlivým súčastiam Pohotovostnej skupiny H (Einsatzgruppe H Sipo und SD), operujúcej v slovenských regiónoch pri potláčaní partizánskych skupín. Jednotky nemali byť centrálne podriadené hlavnému veliteľstvu HG v Bratislave, ale priamo nemeckým orgánom. Tzv. aktivované jednotky HG v sile troch rôt a približne 300 mužov plánovali zoskupiť do gardistického práporu pomenovaného po prezidentovi Jozefovi Tisovi a okrem iných úloh nasadiť aj priamo na povstalecký front.
Druhý plán kalkuloval s vytvorením mobilných gardistických jednotiek v sile najviac tisíc mužov, ktoré mali viesť ideologicky spoľahliví dôstojníci tvrdého jadra HG. Táto Bergerova myšlienka, podporená i poradcom pri HG SS-Obergruppenfürerom Viktorom Nagelerom, bola pravdepodobne inšpirovaná talianskou predlohou. Po obnovení Mussoliniho moci vznikli na fašistami ovládanom území stredného a severného Talianska Čierne brigády (Brigate nere), ktoré čerpali z členskej základne fašistickej strany a boli úplne nezávislé od nespoľahlivej armády.
V dôsledku pomalého tempa obnovy regulárneho vojska – novovytvorenej Domobrany – sa militarizovaná Hlinkova garda od septembra 1944 stala najviditeľnejšou zložkou slovenskej brannej moci. Náčelník HG vydal 9. septembra 1944 rozkaz označený číslom 1, čím ju akoby symbolicky reštartoval. „Hlinkova garda vedela vždy vykonať svoju povinnosť voči svojmu národu a jeho štátnej samostatnosti… Škodcov slovenskej pospolitosti vypojíme a zneškodníme sami. Tvrdosť a bezohľadnosť musí byť našou odpoveďou!…,“ zastrájal sa nemecký protežant a Machov kritik Kubala.
Kubalove vyhrážky neboli len slovami do vetra. HVHG začalo od druhej polovice septembra 1944 skutočne vytvárať vlastné ozbrojené jednotky, čím HG stratila dovtedajší charakter uniformovanej politickej organizácie a fakticky sa plne transformovala na súčasť ozbrojených zložiek Slovenskej republiky. Po prechodnom období nekoordinovaného zakladania tzv. aktivovaných jednotiek HG v jednotlivých mestách mimo kontroly povstalcov bola existencia týchto formácií ustálená rozkazom HVHG č. 11 z 21. septembra 1944 pod novým názvom pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy.
Motivácia Slovákov vstupovať do POHG však nebola nijako veľká. Na jeseň 1944 musel mať každý realista predstavu, ako vojna dopadne a čo mu za angažovanie v skompromitovanej organizácii po vojne hrozí. Po fáze náboru dobrovoľníkov, ktorá sa skončila viac-menej fiaskom, prikročilo HVHG k novej vlne mobilizácie. Bojaschopní muži boli do POHG po novom regrutovaní povolávacím rozkazom ministerstva národnej obrany, ktorého neuposlúchnutie mohlo mať trestnoprávne dôsledky (teoreticky i trest smrti). HVHG okrem toho gardistom zatraktívnilo službu v zbrani aj pomerne lákavými sociálnymi bonusmi. Na rozdiel od domobrancov poberali žold vo výške 11,50 korún za deň a súčasne im bol vyplácaný celý príjem od zamestnávateľa. Benefity pre narukovaných príslušníkov POHG vychádzali z pôvodných Bergerových predstáv zabezpečiť gardistov podľa vzoru nemeckej sociálnej starostlivosti, čo malo upevniť ich lojalitu a prorežimný aktivizmus.
„Do útoku!“
Po troch týždňoch od vydania výzvy na zakladanie aktivovaných jednotiek začal Kubala uvažovať nad vytvorením samostatnej gardistickej formácie, ktorá mala byť nasadená proti SNP. Viedli ho k tomu dva dôvody: snaha posilniť vlastnú mocenskú pozíciu oproti jeho rivalom (najmä ministrovi národnej obrany Štefanovi Haššíkovi), a taktiež zvýšiť spoločenskú prestíž HG. Garda bola totiž dovtedy známa tým, že o boji za „Novú Európu“ iba rozprávala a svoj bojachtivý entuziazmus v praxi so zbraňou v ruke nedokazovala. Teraz sa naskytla ideálna príležitosť umlčať posmešky na adresu HG činmi.
Gardistickú jednotku s určením na povstalecký front sa podarilo vytvoriť pomerne rýchlo. Za veliteľa I. poľného práporu HG bol vymenovaný nadzbrojník (ekvivalent armádnej hodnosti nadporučíka) Štefan Rabina. Rabinov kariérny profil zodpovedal aj náročným predstavám Nemcov: pred vypuknutím SNP pôsobil ako vedúci Vodcovskej školy HG v Bojniciach, absolvoval kurz pod vedením inštruktorov SS v nemeckom Sennheime, istý čas bol zodpovedným redaktorom národnosocialistickej revue Náš boj a patril do úzkeho okruhu najradikálnejších dôstojníkov HG okolo Kubalu, ktorých podporoval aj Nageler.
V Bratislave sa zo zmobilizovaných gardistov sformovali dve poľné roty práporu vedené nzbroj. Karolom Mifkovičom a nzbroj. Jurajom Lacom. Ani v prípade týchto dvoch dôstojníkov nemohlo byť o ich spoľahlivosti pochýb, obzvlášť v prípade druhého menovaného. Juraj Laco patril spoločne s bratom k oduševneným gardistom. V štruktúrach POHG zotrval prakticky do samého konca vojny, ešte 10. marca 1945 nakrátko prevzal velenie nad novou poľnou rotou HG „Jánošík“ a jeho brat Ľudovít pôsobil ako zástupca veliteľa 5. poľnej roty HG, ktorá sa dostala do povedomia účasťou na vraždách civilistov v Kremničke, za čo bol v roku 1958 odsúdený na smrť a popravený.
Roty I. poľného práporu HG opustili bratislavské jazdecké kasárne začiatkom októbra 1944. Napriek spoľahlivosti dôstojníckych kádrov si Nemci o bojovom potenciáli práporu nerobili prehnané ilúzie, čo naznačil aj ďalekopis Pohotovostnej skupiny H podpísaný Helmutom Hoppem: „Dôstojníci sú dobrí, avšak bez frontových skúseností, mužstvo má síce výcvik, nie však na nasadenie do boja.“ V tejto situácii bol prápor po príjazde do Žiliny podriadený nemeckej jednotke pod velením mjr. Otta Schebeka, s ktorej časťami postupoval severným úsekom povstaleckého frontu. V Žiline sa k nemu pripojila tretia práporná rota pod vedením nzbroj. Tichomíra Javora. Tým sa personálny stav jednotky ustálil približne na čísle 350 mužov. Väčšinu práporu tvorili gardisti z Bratislavy, Trnavy, Piešťan, Nového Mesta nad Váhom, Trenčína a z Považskej Bystrice, resp. z okolia týchto miest.
Skúška ohňom
Prvá skúška ohňom čakala na gardistov v Turci. V Turčianskom Sv. Martine bol prápor preskupený a čaty rozdelené k nemeckým jednotkám. Časť Mifkovičovej roty sa vrátila späť a pôsobila ako stráž v Strečne a v Tisovom rodisku Veľkej Bytči. 1. rota, tvorená i sotva plnoletými príslušníkmi Slovenskej pracovnej služby, bola okrem týchto lokalít nasadená aj pri oprave mostov v Kraľovanoch a v Ľubochni. Dňa 13. novembra 1944 rotu stiahli späť do Bratislavy, čím sa jej protipovstalecké nasadenie skončilo.
V Turci sa dlho nezdržala ani 2. rota. Gardisti pod velením Juraja Laca najskôr operovali v Sučanoch, v Príbovciach a okolí. Neskôr ich presunuli do Prievidze a do Novák, kde pôsobili ako samostatná poľná rota strážiaca sklady, bane a bezpečnostné pomery v meste.
Počas nasadenia v Turci sa gardisti I. poľného práporu HG dostali do kontaktu s partizánmi len ojedinele. K zrejme najväčšiemu stretu došlo pri obci Dražkovce, kde príslušníci Lacovej roty po štyriapolhodinovom boji v daždi donútili partizánov k ústupu. Podobne sa gardisti s partizánmi vojensky konfrontovali pri razii v Hornom a Dolnom Jasení, po ktorej ich Rabina nechal z oblasti radšej stiahnuť. „Kapitálny úlovok“ sa príslušníkom I. poľného práporu HG podaril počas akcie v Podhradí, keď im do rúk padla hľadaná partizánka „Táňa“, zástupkyňa veliteľa neslávne známeho oddielu „Lenin“ 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina, ktorý 21. septembra 1944 v Sklenom zlikvidoval 187 nemeckých civilistov. Okrem toho sa činnosť gardistov obmedzovala na hliadkovanie v obciach, kde malo nemecké velenie nahlásený výskyt partizánov, prípadne ich z nejakých dôvodov považovalo za strategicky dôležité (Bystrička, Vrútky, Záturčie, Košťany nad Turcom a i.).
Najdobrodružnejšiu anabázu spomedzi všetkých gardistov I. poľného práporu HG zažili príslušníci 3. roty pod vedením Tichomíra Javora. Javor, niekdajší pobočník okresného veliteľa, výcvikový referent HG v Považskej Bystrici a absolvent kurzu pre Vybrané jednotky HG v Sennheime, sa v septembrových dňoch stal veliteľom považskobystrického POHG. So svojou rotou sa k práporu organizačne pričlenil 4. októbra 1944. Javorovi gardisti spočiatku zabezpečovali priestor Turca, odkiaľ sa 11. októbra 1944 presunuli do Rybárpoľa. Do Ružomberka vstúpili ako vôbec prvá provládna slovenská jednotka od vypuknutia SNP. Tu gardisti spoločne navštívili mauzóleum Andreja Hlinku a na znak vďaky boli odmenení pamätnou medailou. Príslušníci práporu dostali v ružomberských kasárňach novú výstroj a výzbroj. Zatiaľ čo čaty „Škorvaga“ a „Dobiáš“ zostali v Ružomberku strážiť okolie železničnej stanice a zbrojovky v rybárpoľskej textilke, Javorova čata postúpila ďalej na Horný Liptov, kontrolovaný povstalcami. Dostala sa až na úroveň Štrby, odkiaľ sa stiahla späť do Podturne pri Liptovskom Sv. Mikuláši.
Javorovi muži boli poverení prieskumom terénu pri plánovanom nemeckom obchvatnom útoku proti II. taktickej skupine povstaleckej armády. Povstaleckí vojaci držali obranný úsek „Kosatec“ stále vo svojich rukách aj v druhej polovici októbra a postupujúcu SS-Kampfgruppe „Wittenmayer“, podporovanú gardistickou čatou, atakovali delostreleckou a mínometnou paľbou. 23. októbra 1944 zaútočili Nemci s podporou nemeckého pancierového vlaku č. 62 (Panzerzug Nr. 62), vyzbrojeného 100 mm kanónom a guľometmi veľkého kalibru, z dvoch strán. Gardisti postupovali po pravom krídle cez Jánsku dolinu. Po pokorení obrany Svidovského sedla pokračovali cez Bocké sedlo popod Kráľov stôl do priestoru Crchle, až sa ocitli pred strediskami odporu – obcami Malužiná a Nižná Boca. Pri prechode terénom čelili gardisti delostreleckej i guľometnej paľbe, avšak vyviazli bez strát na životoch.
Po prelomení obrany v Nižnej Boci vykonali domovú raziu na povstalcov a ich podporovateľov. Zatknutých vyšetroval nekompromisný nemecký poľný súd. Ako usvedčujúci dôkaz spolupráce s nepriateľom stačilo veľmi málo – napríklad nájdené sovietske ruble vo vrecku, za čo bol jeden z vypočúvaných nešťastníkov okamžite zastrelený. V priebehu tejto nižnobockej krvavej noci Nemci zastrelili údajne až sedem osôb. Aj keď gardisti v Nižnej Boci spúšte nestláčali, Nemcom aktívne asistovali ako tlmočníci v priebehu stanného súdu či ako stráž zaistencov.
Pyrrhovo víťazstvo
Dňa 27. októbra 1944 vstúpili do Banskej Bystrice jednotky SS-Kampfgruppe „Schill“. Tento dátum sa považuje za koniec organizovaného povstaleckého odporu, a teda za vojenskú porážku SNP. Koniec SNP bol súčasne začiatkom perzekúcií odbojového hnutia, na ktorom sa podieľali aj poľné jednotky a pohotovostné oddiely HG. Už skoro ráno 28. októbra 1944 podnikla čata I. poľného práporu HG spolu s SS-Kampfgruppe „Wittenmayer“ trestnú výpravu proti liptovskej obci Smrečany za to, že sa v nej zdržiavali partizáni zo skupiny „Ščors“, ktorí predtým zastrelili dvoch príslušníkov nemeckej brannej moci. „Mnohé domy, väčšinou drevenice, boli úplne zničené, zhoreli do základov. Veľa kusov hovädzieho dobytka, ošípaných a hydiny zahynulo priamym zásahom tankov alebo od dymu…,“ spomína si na smrečianske inferno jeden zo zúčastnených gardistov.
Pravda, vypálenie Smrečian nebolo zďaleka jediným masakrom so slovenskou stopou. Popri dennodenných raziách v jednotlivých okresoch sa príslušníci HG spolupodieľali na najhorších jatkách civilného obyvateľstva na Slovensku počas vojny pri obciach Kremnička a Nemecká, kde našlo svoju smrť 747, resp. 400 – 900 osôb.
V priebehu vojenského nasadenia proti SNP zaznamenal I. poľný prápor HG len tri straty na životoch. Okrem iba 18-ročného gardistu Jozefa Beličku, ktorý zahynul 11. októbra 1944 na následky postrelenia pri výkone strážnej služby pri Švošove a Gombáši, išlo výlučne o tragické nešťastia. Gardista Mečer, taktiež príslušník Mifkovičovej roty, vypadol z člna a utopil sa v rieke Orava, a tretieho gardistu z Lacovej roty zastrelili nedopatrením Nemci počas nasadenia v Oslanoch.
Zapojenie I. poľného práporu HG do bojov nemalo z vojenského hľadiska žiaden vplyv na priebeh protipovstaleckej ofenzívy. Režimu Hlinkovej slovenskej ľudovej strany poslúžilo predovšetkým propagandisticky. Vyslaním vlastnej jednotky proti SNP chcela slovenská vláda navonok demonštrovať svoju životaschopnosť a dokázať to, čomu snáď ani sama neverila – že udalosti 29. augusta jej stabilitou nijako nezamávali. Postupná agónia mocenských štruktúr HSĽS v posledných mesiacoch pred oslobodením tento mýtus plne vyvrátila.
Archívne pramene
- Bundesarchiv Berlin, Bestand R 70 – Slowakei
- Slovenský národný archív, fond 604 (HVHG)
Použitá literatúra
- Hruboň, A.: „Za slovenský štát, za Novú Európu!“ Hlinkova garda v období nemeckej okupácie. Banská Bystrica 2015.
- Kárpáty, V.: Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy 1944 – 1945 (organizácia a aktivity). Vojenská história9/4, 2005, 44 – 58.
- Korček, J.: Protipovstalecká aktivita ľudáckych a nemeckých okupačných síl (september – október 1944). In: J. Korček (ed.): Vojenské aspekty Slovenského národného povstania. Žilina 1994, 146 – 170.
- Puna, Ľ.: POHG v akcii. In: Ročenka odbojárov 2003, 97 – 99.
- Tesárek, P./Potocký, P.: Činnosť 1. poľnej roty Hlinkovej gardy v októbri a novembri 1944. In: m. Syrný a kol.: Slovenské národné povstanie – Slovensko a Európa v roku 1944. Banská Bystrica 2014, 461 – 471.
Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Múzeum SNP, František Hříbal©, archív autora
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Vyštudoval históriu na Fakulte humanitných vied (dnes Filozofická fakulta) Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde na Katedre histórie ukončil aj doktorandské štúdium v odbore slovenské dejiny. Od septembra 2015 prednáša na FF UMB ako odborný asistent na Katedre európskych kultúrnych štúdií. Absolvoval vedeckovýskumné pobyty a prednášal na akademických inštitúciách v Prahe, Ríme, Mníchove, Viedni, Novom Sade, Ústí nad Labem a Ostrave. Špecializuje sa na slovenské, československé a stredoeurópske dejiny 20. storočia s osobitným dôrazom na ich spoločensko-politické a kultúrne aspekty a na komparatívne dejiny európskeho fašizmu. Je autorom siedmich monografií, približne 60 vedeckých štúdií publikovaných doma i v zahraničí, ako aj desiatok odborno-popularizačných prác. V roku 2018 mu vyšla čitateľsky úspešná biografia Alexander Mach : Radikál z povolania.