Chystali sa do útoku. Trinásť nemeckých tankov sústredených v dedinke Stonne sa pripravovalo vyraziť vpred šíriť smrť a chaos. Vtom sa však stalo niečo nevídané. Do bezprostrednej blízkosti Nemcov sa prebil francúzsky tank. Vzápätí sa rozhorel nerovný súboj trinásť na jedného, ktorý však mal nečakaný koniec.
10. mája 1940 nemecké jednotky zaútočili na krajiny Beneluxu a Francúzsko. Len málokto si vtedy dovolil predpovedať priebeh nasledujúcich dní a týždňov. Zväčša však prevládala jedna predstava. Istotne pôjde o dlhý a krvavý súboj podobný tomu, ktorý sa odohrával medzi rokmi 1914–1918. Predchádzajúce rýchle nemecké víťazstvo v Poľsku malo byť skôr výnimkou.
Manéver, ktorý očakával len málokto
Nemecká ofenzíva by bola zrejme skutočne rýchlo zastavila na spleti beneluxských kanálov, riek a pevností. Nemecký generálny štáb však mal eso v rukáve. Rozhodol sa neopakovať chyby minulosti a neútočiť iba cez Belgicko a sever Francúzska. Týmto smerom mala postupovať iba časť nemeckej armády, ktorá mala nalákať protivníkov do krajín Beneluxu. Nosná časť útoku mala smerovať cez Ardeny – zalesnenú a hornatú oblasť nachádzajúcu sa prevažne na území Luxemburska a Belgicka.
Pokiaľ by bol tento ťah úspešný, Nemcom sa mohlo podariť obkľúčiť výraznú časť spojeneckej armády v Beneluxe. Nemecku nahrával do kariet aj fakt, že Briti a Francúzi žili v predstave, že cez Ardeny nie je možné viesť rozsiahlejšiu ofenzívu. Preto daný úsek územia držali iba divízie tvorené zmobilizovanými vojakmi.
Nemcom prekvapivý útok cez Ardeny vyšiel. 12. mája sa dostali k francúzskemu mestu Sedan a k rieke Mása. Väčšina spojeneckých síl bola v tom čase už v Belgicku alebo na ceste tam.
Nemci kuli železo, kým bolo horúce, a rýchlo vytvorili predmostie na ľavom brehu rieky Mása. Razom pred nimi ležala otvorená francúzska krajina a prakticky voľná cesta na Paríž či ku kanálu La Manche. Ak by svoj manéver stihli dokončiť, zostali by hlavné francúzske a britské sily v obkľúčení.
Podarí sa zatiahnuť ručnú brzdu?
Francúzi mali ešte jednu nádej. Východne od Paríža sa formovali nové tri tankové divízie. Ak by sa ich podarilo včas a adekvátne nasadiť, mohli by nemecký postup dovnútra francúzskeho územia zaraziť a spôsobiť Nemcom ťažké straty.
Francúzi však na rozdiel od Nemcov mali s nasadením tankov len malé skúsenosti. Ideovo vychádzali z prvej svetovej vojny a tanky mali v boji slúžiť predovšetkým na podporu pechoty. To sa v nasledujúcich dňoch ukázalo ako osudová chyba. Už 14. mája sa Francúzi za podpory tankov pokúsili zaraziť nemecký postup. Výsledok však bol katastrofálny.
Ani Nemci nesedeli so založenými rukami. Medzičasom rozširovali svoje predmostie na rieke Mása. Nemecké jednotky sa 15. mája priblížili k dedinke Stonne nachádzajúcej sa zhruba 15 km južne od mesta Sedan. Táto drobná usadlosť sa príliš nelíšila od ostatných francúzskych dedín. Mala však strategickú polohu.
Na jej východnom okraji stúpa terén prudko nahor. Nemci toto miesto nazývali Zuckerhut, teda cukrová homoľa. V širokom okolí to bolo miesto s najlepším výhľadom do krajiny. Kto ovládal Zuckerhut, ovládal aj okolie. Stonne sa tak razom stal dôležitým miestom.
Nemci ho potrebovali udržať, aby kryli ľavé krídlo svojich tankových divízií postupujúcich smerom ku kanálu La Manche. Naopak, Francúzi bez dedinky Stonne nemohli viesť rozhodný protiútok na sedanské predmostie. Dedina Stonne bola preto v dňoch 15. až 17. mája dejiskom bitky nevídanej intenzity.
Verdun druhej svetovej vojny
Ráno 15. mája postupoval nemecký pluk Grossdeutschland za podpory tankov 10. tankovej divízie smerom k Stonne. Útok bol vedený jedinou kľukatou cestou. Okolitý terén neumožňoval inú trasu, a tak išli tanky jeden za druhým. Postupujúcu nemeckú kolónu sledoval aj veliteľ francúzskeho protitankového dela seržant Durand.
Tento skúsený veterán, ktorý pôsobil v rámci medzinárodnej brigády v španielskej občianskej vojne, si počkal, až sa nemecké tanky priblížia na vzdialenosť necelých päťdesiat metrov. Potom dal príkaz spustiť paľbu. Zahrmelo delo a prvý z nemeckých tankov začal horieť. Bitka o Stonne sa začala.
V rýchlom slede sa podarilo vyradiť aj druhý nemecký tank. Tretí nemecký obrnenec zostal blokovaný a čoskoro ho postihol osud jeho kolegov. Jeden z protitankových granátov prenikol až do interiéru, kde spôsobil požiar. Oheň zapálil muníciu a palivo. Následná explózia roztrhala tank na kusy. Francúzi vedeli, že v danej pozícii už veľa nezmôžu a s protitankovým delom sa urýchlene stiahli.
K ôsmej hodine rannej sa podarilo Francúzov vytlačiť z dediny. Na ceste zostalo sedem vyradených nemeckých tankov. Kto si však myslel, že boj o Stonne sa tým skončil, bol na omyle. Vzápätí viedli Francúzi protiútok a po nich opäť Nemci. Do 10.45 zmenila dedina vlastníka štyrikrát.
Francúzi profitovali najmä z nasadenia tankov. Tie prenikli ako nôž maslom cez nemecké postavenia, no v dôsledku zlej koordinácie s vlastnou pechotou sa museli vždy stiahnuť. Nemci tak síce pod tlakom obrnencov ustúpili, no len čo sa tanky museli stiahnuť, Stonne znovu obsadili.
Okolo 11.00 zaútočila na dedinu opäť trojica francúzskych tankov. Išlo o typ Char B1 bis, ktorý mal dve delá. Jedno v otočnej veži kalibru 47 mm a druhé, namontované v korbe, kalibru 75 mm. Tank mal navyše pomerne hrubý pancier, ktorý ho robil proti viacerým nemeckým protitankovým a tankovým delám odolným a prakticky nezničiteľným. Podľa očitých svedkov sa projektily od týchto oceľových beštií iba odrážali.
Nemecká pechota preto pri útoku podľahla panike a začala ustupovať z pozícií. Na svojom mieste zostalo iba niekoľko vojakov z protitankového oddielu. V boji sa im podarilo jeden Char B1 bis zničiť zo vzdialenosti necelých 100 metrov. Ďalšie dva boli vyradené z boja vďaka šikovnosti jedného z veliteľov protitankového dela.
Ten si všimol, že na boku francúzskych tankov sa nachádza mreža. Išlo o vetrací otvor motora. Rýchlo sa dovtípil, že práve toto miesto by mohlo byť slabinou oceľových beštií. Zameral preto paľbu dela práve na túto časť. Výsledok sa rýchlo dostavil. Oba tanky v krátkom slede zachvátili plamene.
Aj v poobedňajších hodinách boje pokračovali a Stonne opäť menilo svojho vlastníka. K večeru zostala dedina v nemeckých rukách. Tentokrát to už malo byť nadobro. Bol to však omyl.
Nerovný tankový súboj v Stonne
Nasledujúce ráno sa Nemci chystali na ďalší postup. Trinásť nemeckých tankov zoradených v zástupe za sebou sa v centre dediny práve pripravovalo na ďalšiu akciu. V tom však nastala prekvapivá situácia. Jeden z francúzskych tankov, pomenovaný Eure, prenikol okolo 7.00 hod. nemeckými pozíciami a dostal sa priamo do stredu dediny. Ťažko povedať, kto zostal viac prekvapený. Posádky trinástich nemeckých tankov alebo Francúzi v tanku Eure.
Jeho veliteľ kapitán Billott však dlho neváhal. Aj napriek veľkej presile sa rozhodol pustiť do boja s nemeckými tankistami. Eure ťažil z toho, že mal dve delá. Na bezprostrednú blízkosť, na ktorú sa boj viedol, bola paľba voči nemeckým tankom zničujúca. Billott prikázal najskôr zaútočiť na prvý a potom na posledný tank v zástupe. Tým zmenšil manévrovacie možnosti ostatných obrnených protivníkov.
Eure následne postupoval pozdĺž nemeckých tankov a jeden po druhom ničil. Keď dokončil svoju ničivú spúšť, prikázal Billott pokračovať ďalej von z dediny. Cestou narazil na dve nemecké protitankové delá, ktoré sa mu podarilo tiež zničiť. Boj trval iba niekoľko minút. Za ten čas dostal Eure zásah 140-krát, no ani jeden z projektilov neprenikol cez hrubý pancier Char B1 bis. Nemci prišli o 13 tankov a o dve protitankové delá. Dedina sa tak opäť dostala do francúzskych rúk.
Veliteľ tanku kapitán Pierre Billotte mal od tohto okamihu pestrý život. Po kapitulácii Francúzska sa dostal do nemeckého zajatia. Odtiaľ však ušiel a pridal sa k Slobodným Francúzom, teda k vojskám exilovej vlády vedenej generálom Charlesom de Gaullom. Neskôr vymenil niekoľko funkcií od vedenia francúzskej vojenskej misie v Moskve cez náčelníka štábu až po veliteľa 10. pešej divízie. Po vojne pôsobil v OSN a neskôr ako minister národnej obrany. Zomrel 29. júna 1992 vo veku 86 rokov.
Nevyužitá príležitosť pri Stonne
Boje o Stonne pokračovali ešte dva dni. Poslednýkrát zmenila dedina majiteľa podvečer 17. mája. V okolí sa roztrúsené francúzske jednotky držali ďalší týždeň. Bitka o Stonne patrila svojím priebehom aj intenzitou medzi najdramatickejšie bitky pri nemeckom útoku na západ. V priebehu troch dní zmenila dedina majiteľa sedemnásťkrát.
Prehra pri Stonne však mala pre Francúzov ešte trpkejšiu príchuť. Zhodou viacerých zlých rozhodnutí, nerozhodnosťou a zlým úsudkom generálneho štábu nedokázali vykonať silný a rozhodný útok na Sedan. Tým sa pripravili o možnosť zastaviť nemeckú inváziu. Jej dôsledky sú dobre známe.
Je absolventom Katedry histórie FF UKF v Nitre. Vo svojom výskume sa venuje vojenským dejinám 19. a prvej polovice 20. storočia so zreteľom na obidve svetové vojny.