V čase svojho vstupu do služby to bola najväčšia a najsilnejšia vojnová loď na svete. Bitevný kolos, ktorý niesol hrdé meno slávneho železného kancelára a zjednotiteľa Nemecka. Jeho prvá a zároveň posledná bojová plavba v máji 1941 zburcovala všetky sily britského Kráľovského námorníctva. A hoci nemala zásadný strategický význam, mala závažné dôsledky a svojím závratným priebehom a tragickým koncom pre dve najpyšnejšie vojnové lode na svete a tisícky ich námorníkov patrí určite k najväčším drámam celej druhej svetovej vojny.
Obrovské rozlohy oceánov a morí sa stali dôležitým bojiskom oboch svetových vojen. Preteky v námornom zbrojení medzi Britániou a Nemeckom nemalou mierou prispeli k vypuknutiu prvej svetovej vojny, zatiaľ čo, naopak, márna snaha o námorné odzbrojenie a reguláciu rovnako nemalou mierou voviedli svet do tej druhej. Kľúčovou sa z tohto hľadiska stala washingtonská námorná konferencia (1921 – 1922), ktorá obmedzovala a stanovovala presný pomer vo výstavbe námorných síl jednotlivými mocnosťami, ale aj maximálny výtlak jednotlivých typov lodí. Novopostavené bitevné lode tak podľa nej nemali mať výtlak väčší ako 35 000 ton. Nemecko sa konferencie nezúčastnilo, lebo bolo v tom čase stále viazané striktnými námornými klauzulami versaillskej mierovej zmluvy. V roku 1935 však v rámci zlepšovania vzťahov s Britániou uzavrelo námornú zmluvu, ktorá mu dovoľovala vybudovať loďstvo o sile 35 % britského. Briti zmluvu uzavreli bez vedomia ostatných víťazných mocností z 1. svetovej vojny a urobili tak z versaillskej zmluvy zdrap papiera. Hneď nasledujúci rok začali Nemci stavať dve nové bitevné lode s papierovým výtlakom 35 000 ton a s hlavnými delami kalibru 380 mmm. Boli to Bismarck a Tirpitz.
Ambiciózny plán
Veľkorysý plán výstavby mohutného nemeckého vojnového loďstva, takzvaný plán Z, sa z dôvodu vypuknutia vojny síce nakoniec neuskutočnil, ale aj tých niekoľko hladinových lodí, ktorými Nemci počas vojny disponovali, spôsobovalo Kráľovskému námorníctvu vážne starosti. K obdobe jutskej bitky z prvej svetovej vojny, v ktorej sa stretli desiatky bitevných lodí a krížnikov, tak nemohlo prísť, ojedinelé výpady veľkých nacistických lodí proti spojeneckým konvojom však mali v konečnom dôsledku na výsledok vojny rovnako zanedbateľný vplyv ako gigantické, avšak nerozhodné stretnutie pri Jutsku. Ale mohlo to byť aj inak.
Ambíciu zmeniť to mala operácia Rheinübung (cvičenie na Rýne), ktorej hlavným protagonistom sa stal práve Bismarck. Po troch rokoch stavby pokrstila 14. februára 1939 mohutnú bitevnú loď Bismarckova vnučka a za účasti Adolfa Hitlera ju spustili na vodu. Do služby vstúpila po dokončovacích prácach ako najväčšia vojnová loď na svete 24. augusta 1940. Povolený výtlak bol vysoko prekročený a nakoniec dosiahol štandardných 41 700 t a pri plnom zaťažení dokonca niečo málo cez 50 000 t. Pri dĺžke 250,5 m bol Bismarck síce o vyše 10 m kratší ako britský bitevný krížnik Hood, dovtedy najväčšia vojnová loď sveta, ale na druhej strane bol širší (36 proti 31,7 m), čo mu poskytovalo lepšiu stabilitu aj pri streľbe. Dôkladne krytý mohutným pancierom, vyzbrojený 8 delami kalibru 380 mm v štyroch dvojhlavňových vežiach, 12 delami kalibru 150 mm, 16 protilietadlovými kanónmi kalibru 105 mm a ďalším množstvom diel menších kalibrov, vybavený šesticou prieskumných hydroplánov Arado Ar 196, dosahujúci maximálnu rýchlosť 30 uzlov a ovládaný posádkou vyše 2200 mužov predstavoval Bismarck hrozivú zbraň, ktorá mala byť schopná odolať všetkému a rozstrieľať všetko, čo proti nej mohli Briti postaviť. Churchill o nej neskôr napísal: „Bola to úžasná a zároveň strašná loď, majstrovské dielo námorného staviteľstva.“
Výpad Bismarcka do Atlantiku proti spojeneckým konvojom bol od začiatku koncipovaný v rámci veľkého operatívneho plánu. Okrem takisto nového a elegantného ťažkého krížnika Prinz Eugen (plný výtlak 19 042 t, hlavná výzbroj 8 x 203 mm), ktorý mal bitevnú loď sprevádzať od začiatku, sa k zväzu mali neskôr pripojiť aj bitevné lode (niekedy označované aj ako krížniky) Scharnhorst a Gneisenau (obe 9 x 280 mm), ktoré po poslednej úspešnej operácii kotvili v Breste. Dôkladne bolo premyslené aj zásobovanie na mori, ktoré mala zabezpečovať široká sieť zásobovacích lodí a tankerov. Za hlavného veliteľa bol vybratý skúsený admirál Günther Lütjens, ktorý úspešne velil Scharnhorstu a Gneisenau pri ich poslednej operácii zo začiatku roka 1941 v Atlantiku, počas ktorej obe lode potopili spolu 19 obchodných lodí a 3 ďalšie zajali ako korisť o celkovej tonáži vyše 100-tisíc t.
Nočná mora britskej admirality však nakoniec nedostala až takú hroznú podobu. Nasadenie Scharnhorsta prekazila porucha strojov a Gneisenau utrpela poškodenia pri britskom nálete, ktoré ju vyradili na dlhší čas. Lütjens ešte skúsil požiadať vrchného veliteľa námorníctva Ericha Raedera o odloženie operácie, kým nebude operabilný aj Tirpitz, sesterská loď Bismarcka, to by však bolo znamenalo zdržanie minimálne o pol roka, čo vzhľadom na vrcholiace prípravy útoku na Sovietsky zväz a predpokladaný vstup USA do vojny neprichádzalo do úvahy. Na lov do Atlantiku tak 18. mája 1941 vyrazil z Gdyne iba Bismarck s Prinzom Eugenom.
Súboj titanov
Briti tiež nezaháľali. Dobre si uvedomovali hrozbu, ktorá im od Hitlerovej novej a pyšnej lode hrozila a vďaka spravodajským informáciám boli o vyplávaní nemeckého zväzu prakticky od začiatku informovaní. 21. mája objavilo nemecké lode v Grimstadtfjorde na juhozápadnom pobreží Nórska aj britské prieskumné lietadlo Supermarine Spitfire. Hneď nasledujúci deň vyrazilo postupne z hlavnej britskej námornej základne Scapa Flow na Orknejských ostrovoch 14 bojových lodí vrátane bitevných lodí King George V. (vlajková), úplne novučičkej Prince of Wales, bitevných krížnikov Hood a Repulse, a lietadlovej lode Victorious. Veliteľom metropolitného loďstva (Home Fleet), ktoré práve začalo hon na Bismarck, bol cieľavedomý a ostrieľaný admirál John C. Tovey, ktorý odvážne bojoval už pri Jutsku, kde ako veliteľ torpédoborca sám napadol eskadru nemeckých bitevných krížnikov.
Lütjensove lode medzitým opustili nórske pobrežie a vydali sa smerom k Dánskemu prielivu medzi Islandom a Grónskom, ktorým chceli preniknúť do Atlantiku. V nórskom fjorde doplnil palivo iba Prinz Eugen, Bismarck nie, čo malo ešte v jeho osude zohrať významnú úlohu. Celý 23. máj plávali nemecké lode nespozorované pod prikrývkou mrakov, v daždi a v hmle. V hmlou zahalenom Dánskom prielive, zúženom od Grónska ľadovým poľom a od Islandu britským mínovým poľom, hliadkovali medzitým trojkomínové ťažké krížniky Norfolk (vlajkový) a Suffolk (obe so štandardným výtlakom zhruba 10 000 ton a hlavnou výzbrojou 8 x 203 mm) pod velením kontraadmirála Frederica Wake-Walkera. Dvadsaťdva minút po 19. hodine spozorovala hliadka na Suffolku na 20 ° vo vzdialenosti sedem námorných míľ v hmle a v mrakoch siluety dvoch veľkých lodí. V rovnakej chvíli spozorovali nepriateľa aj Nemci, ale skôr než stihli zamieriť delá, zmizol im britský krížnik z radarovej obrazovky. O pár desiatok minút neskôr sa však pred nimi zjavil druhý, ale oveľa bližšie, a skôr než sa Norfolku podarilo opäť skryť v hmle, pozdravili ho nemeckí delostrelci piatimi salvami. Netrafili, navyše tlaková vlna jednej salvy poškodila Bismarcku radar, a tak sa do čela zostavy zaradil Prinz Eugen. Nemecké lode mali podobné siluety a tento fakt mal mať už zakrátko svoj význam.
Wake-Walkerove krížniky sa zaradili za nemecké lode, ktoré z dostatočnej vzdialenosti sledovali a vysielali pritom nepretržitý tok informácií o kurze, rýchlosti a pozícii nepriateľa. To sa už k nim od juhovýchodu hnal Toveyom vyčlenený zväz vedený viceadmirálom Lancelotom Hollandom a tvorený legendou Kráľovského námorníctva, bitevným krížnikom Hood (48 000 t, 8 x 381 mm) a celkom novou bitevnou loďou Prince of Wales (44 500 t, 10 x 356 mm). Okolo pol šiestej ráno 24. mája sa oba zväzy dostali k sebe na dohľad. Briti mali papierovo jednoznačnú prevahu, skutočnosť však bola iná. Hood mal za sebou už vyše dve desaťročia služby a ako bitevný krížnik nedostatočné pancierovanie, Prince of Wales vstúpil do služby len pred necelými dvoma mesiacmi, neprekonal teda ešte detské choroby a na jeho palube sa dokonca stále nachádzali civilní robotníci z lodenice. Hollandove lode sa navyše k nepriateľovi približovali v pomerne nešťastnom kurze, ktorý im neumožňoval využiť ich zadné delá. Britský viceadmirál tak chcel čo najrýchlejšie skrátiť vzdialenosť, aby protivníkove granáty nedopadali dlho vo veľkom uhle na slabo pancierovanú palubu jeho vlajkového bitevného krížnika. Súboj titanov sa mohol začať.
Hneď na jeho začiatku urobili Briti chybu, keď si poplietli nemecké lode a vpredu plávajúci krížnik považovali za Bismarck. Nemci takú chybu neurobili a sústredili svoju paľbu na nebezpečnejší Hood. Krátko pred šiestou hodinou sa vzduch nad Dánskym prielivom rozochvel ohlušujúcimi ranami, tlakové vlny ochromovali námorníkov na palubách strieľajúcich lodí, z mora sa po dopadoch striel dvíhali desiatky metrov vysoké biele stĺpy vody, pričom záblesky diel veľkých kalibrov vyzerali ako „veľké ohnivé kotúče, obrovské rozpálené slnká“. Súboj nakoniec trval len niekoľko minút. Presne o šiestej hodine zasiahla piata salva z Bismarcka Hood a jeden z granátov prerazil stred práve sa otáčajúcej britskej lode, ktorá chcela do boja zapojiť už aj zadné delá. Objavil sa obrovský plameň šľahajúci až do neba a „mocný Hood“, dve dekády symbol britskej námornej sily, sa rozlomil na polovicu, akoby doňho udrela nejaká gigantická päsť a vzápätí zmizol pod hladinou. Z posádky 1418 mužov prežili len traja.
Boj sa však ešte neskončil. Napriek šoku z rýchleho konca Hoodu i niekoľkým zásahom, z ktorých jeden okrem kapitána a ešte jedného muža zabil všetkých na mostíku, v ňom ešte pokračoval navyše aj technickými problémami zužovaný Prince of Wales. Kým sa o niekoľko minút v záujme prežitia predsa len od protivníka radšej odpútal, zapísal si aj jediné tri zásahy na Bismarcku. Jeden z nich sa mal ukázať ako obzvlášť závažný, pretože prerazil palivové nádrže na prove bitevnej lode a tá stratila stovky ton drahocenného paliva. Jedine Prinz Eugen vyviazol zázrakom bez poškodenia, hoci na začiatku smerovala britská paľba práve naň. Po smrti viceadmirála Hollanda prevzal velenie kontraadmirál Wake-Walker, ktorého krížniky sa boja trvajúceho celkom 21 minút nezúčastnili (boli príliš ďaleko a proti Bismarcku by aj tak nemali šancu). Lütjens šancu doraziť Prince of Wales nevyužil, riadil sa prioritami a tou hlavnou bolo preraziť na Atlantik a tam potápať spojenecké konvoje. Hon pokračoval a Bismarck v ňom už nemal byť lovcom.
Použitá literatúra:
Hubáček, M.: Moře v plamenech. Praha 1983.
Churchill, W. S.: Druhá světová válka. III. díl. Velká aliance. Praha 1993.
Kennedy, L.: Pronásledování bitevní lodi Bismarck. Praha 1987.
Marciniak, A.: Hon na Bismarck 1941. Ponížení a pomsta královského námořnictva. Amercom SA 2012.[B1]
Raeder, E.: Můj život. Praha 2014.
Schofield, B. B.: Zánik Bismarcku. Odvážná operace, triumf a tragédie. Praha 2014.
Internetové odkazy:
c) https://www.youtube.com/watch?v=KecIdlEAKhU
d) https://www.youtube.com/watch?v=GJBzCuDgkFY
Obrazová príloha: wall.alphacoders.com, Naval History & Heritage Command, kartonmodellbau.de, kbismarck.com, J. C. Schmitz-Westerholt, www.wikipedia.org
Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).
Mohlo by sa vám páčiť
Najčítanejšie články za 7 dní
#VtentoDeň
- 1766 V tento deň roku 1766 sa narodil jeden z najvýznamnejších veliteľov habsburskej monarchie – poľný maršál Josef Václav Radecký. Na počesť jeho víťazstiev zložil rakúsky skladateľ Johann Strauss starší slávny Radeckého pochod. Viac info...
- 1949 Roku 1949 začali prvé Dni československo-sovietskeho priateľstva. Začali podpisovou akciou k Stalinovým narodeninám, s tzv. zdravicou. Viac info...