Jozef Tiso, jedna z najtragickejších postáv našich dejín, dodnes vyvoláva kontroverzie. Deportácie z roku 1938 poukazujú na skutočnosť, že nie vždy konal pod nátlakom, ale, naopak, sám inicioval nehumánne postupy voči vlastným spoluobčanom.
„Z rozkazu pána ministerského predsedu Tisa sa nariaďuje toto… treba upovedomiť na základe nariadenia ministerstva vnútra najneskoršie do 12. hodiny dňa 4. novembra 1938 všetky okresné a četnícke stanice, ako aj vedúcich jednotiek Hlinkových gárd južného Slovenska, aby zadržali vo svojich obvodoch sa združujúcich Židov, bez hmotných prostriedkov a postrkovali ich i so svojimi rodinnými príslušníkmi v hromadných transportoch na nákladných autách najneskoršie do 24. hodiny dňa 4. 11. 1938 cez nové hranice…“
Tento rozkaz, ktorý podpísal Jozef Tiso, fakticky umožnil prvé deportácie židovského obyvateľstva na území Slovenska. Nepísal sa však rok 1942, ale 1938! Už počas slovenskej autonómie postupoval Jozef Tiso voči židovskému obyvateľstvu podobne ako v neskoršom období vojnového konfliktu. Napriek tomu, že o deportáciách z obdobia druhej svetovej vojny sa dodnes vedú diskusie ohľadom toho, kto ich inicioval – teda či nemeckí, alebo slovenskí predstavitelia – pri deportáciách z novembra 1938 je takáto diskusia zbytočná. Je nepopierateľné, že boli iniciované slovenskými predstaviteľmi. Čo však predchádzalo tomuto rozhodnutiu? A kto bol človek, ktorý podpísal príkaz na začatie deportácií?
Ani radikál, ani demokrat?
Jozef Tiso bol politicky angažovaný od vzniku Československej republiky. Už v decembri 1918 sa zúčastnil zjazdu, na ktorom bola obnovená Slovenská ľudová strana, s ktorou bol spojený do konca svojho života. V medzivojnovom období ho možno charakterizovať ako konzervatívneho politika, no nie ako radikála. Neangažoval sa ani v militantnej straníckej organizácii ľudovej strany – Rodobrana. Ich radikalizmus s prvkami fašizmu mu boli v danom období cudzie. V roku 1925 sa intenzívne zúčastňoval predvolebnej kampane, či už ako autor článkov, alebo ako rečník na verejných podujatiach. Aj jeho aktivita pomohla získať voličské hlasy a po volebnom úspechu HSĽS vstúpil ako poslanec Národného zhromaždenia do veľkej politiky. Tú už neopustil až do konca svojho života. Tiso bol, napriek svojej častej kritike republiky, do začiatku roku 1939 prívržencom Československa. Súčasťou jeho prejavov v medzivojnovom období boli prevažne otázky autonómneho postavenia Slovenska v republike, nie jej rozbitie.
Z jeho prejavov bola citeľná i viera, že HSĽS má výlučné právo hovoriť a vystupovať v mene celého slovenského národa. Tento postoj odôvodňoval tým, že strana dostala najväčší počet hlasov zo slovenských strán. Fakt, že i napriek volebnému víťazstvu HSĽS nikdy nepodporovala viac ako tretina voličov na Slovensku, jednoducho ignoroval. Toto ignorovanie výsledkov demokratických volieb a prisvojovanie si práva rozhodovať môžeme dnes spätne vnímať ako počiatky autoritatívneho správania, typického pre neskoršie obdobie jeho politickej aktivity. To sa v plnej miere prejavilo v neskoršom období, či už počas slovenskej autonómie, alebo po rozbití Československej republiky a vzniku slovenského štátu ako satelitu nacistického Nemecka.
Význam HSĽS v predmníchovskom období značne narástol. Ukázalo sa to aj v prezidentských voľbách v roku 1935, keď strana podporila kandidatúru Edvarda Beneša. Ten mal na pozícii prezidenta nahradiť Tomáša Garriguea Masaryka a práve hlasy poslancov z HSĽS mohli zvrátiť voľbu v jeho prospech. Kuloárne rozhovory s Benešom, ktorý bol vnímaný ako prívrženec centralizmu, viedol práve Jozef Tiso. V danom období však stále išlo len o sprostredkovateľskú činnosť. Hlavné slovo mal v strane až do svojej smrti Andrej Hlinka. Medzi obdobím parlamentných a prezidentských volieb v roku 1935 a Mníchovskou dohodou, resp. vyhlásením slovenskej autonómie, sa však výrazne zmenil aj slovník politikov z HSĽS. V strane sa opätovne ozývali radikáli, ktorí používali slovník podobný nemeckým nacistom.
Jozef Tiso sa voči radikálom správal rezervovane, no zároveň ich používal ako formu nátlaku voči vláde Milana Hodžu, prvého slovenského premiéra v Československu. Napätie v druhej polovici 30-tych rokov stúpalo v celej Európe a Československo nebolo výnimkou. V roku 1938 vrcholila aktivita Sudetonemeckej strany vedenej Konrádom Henleinom. „Henleinovci“ chceli odrhnutie územia obývaného Nemcami od Československa a jeho pripojenie k nacistickému Nemecku. V tejto nepokojnej dobe zomrel v auguste 1938 Andrej Hlinka, vedúca postava HSĽS. Jozef Tiso sa z podpredsedu stal predsedom strany. Niekoľko týždňov po Hlinkovej smrti sa uskutočnila konferencia v Mníchove, na ktorej prišlo Československo o značnú časť svojho pohraničného územia s obranným opevnením. V tomto čase navštívil Tiso Milana Hodžu a napísal list Edvardovi Benešovi, kde vysvetľoval podstatu tretieho ľudáckeho návrhu o slovenskej autonómii. V danej situácii sa však kolobeh udalostí neodvíjal len od rozhodnutí československých politikov.
Hľadanie vinníkov
Po rozhodnutí prijať Mníchovskú dohodu, a teda bez boja opustiť pohraničné územie, sa zmenila aj politická situácia v Československu. Zmenila sa vláda a premiéra Milana Hodžu vystriedal legionársky generál Jan Syrový. Predstavitelia HSĽS len niekoľko dní po mníchovských udalostiach zvolali do Žiliny zasadnutie širšieho predsedníctva strany, na ktorom 6. októbra 1938 prijali tzv. Žilinskú dohodu. Podpísali sa pod ňu aj zástupcovia ďalších občianskych politických strán na Slovensku. Cieľom dohody bolo aj vyhlásenie, že vládna a výkonná moc sa má okamžite odovzdať do rúk slovenskej vlády. Osobou, ktorej túto moc zverili, bol práve Jozef Tiso. Politici z HSĽS získali to, o čo sa roky snažili – autonómiu.
Problémom však bolo celkové oslabenie Československa. Nestratilo totiž územie len v českej časti republiky. Nemecká armáda len niekoľko dní po získaní autonómie okupovala okrem Petržalky aj Devín – miesto, ktoré bolo pre nacionalistických podporovateľov HSĽS obzvlášť citlivé, pretože bolo úzko spojené s národnými dejinami a bolo tiež putovným miestom. Záujem vyťažiť z komplikovanej situácie však prejavilo aj Maďarsko. Žiadalo korekciu hraníc. Tiso ako premiér podstúpil rokovania s maďarskou stranou v Komárne. Tie však zlyhali. Napriek mníchovským udalostiam sa Tiso rozhodol hľadať podporu u nového hegemóna v strednej Európe. Tým bolo nacistické Nemecko. Spolu s Ferdinandom Ďurčanským navštívili Joachima von Ribbentropa, nemeckého ministra zahraničných vecí. Tiso s Ďurčanským ho požiadali o podporu, čo im nemecký diplomat prisľúbil. Ribbentrop si evidentne uvedomoval, že môže využiť Slovákov na rozbitie zvyškov Československa bez evidentného porušenia Mníchovskej dohody.
Jozef Tiso však túto hru nemeckej diplomacie neočakával a z výsledkov tzv. Viedenskej arbitráže bol evidentne sklamaný. Bolo to pochopiteľné. Slovensko len krátko po získaní autonómie pod vedením HSĽS stratilo 10-tisíc štvorcových kilometrov s 800-tisíc obyvateľmi. Jozef Tiso však pohotovo našiel vinníkov tejto straty. Podľa jeho názoru nešlo o jeho chybu, resp. o chladný kalkul nemeckej diplomacie. Vinníkov videl „v tých politikoch, ktorí za posledných dvadsať rokov rozhodovali bez našej účasti a vôle o našom osude“. Je evidentné, že Tiso nemohol verejne prezentovať zlyhanie svojich diplomatických aktivít necelý mesiac po vyhlásení slovenskej autonómie. No spôsob, akým presúval vinu za politickú porážku na iných politikov, je zaujímavý a hovorí aj o povahe samotného premiéra.
Jozef Tiso sa neobmedzil len na útoky voči iným politikom. Za ďalšieho vinníka si vybral židovských obyvateľov Československa. Spolu s ľudáckou propagandou ich označil za zodpovedných za stratu územia, pretože vraj mali túžiť po návrate do Veľkého Uhorska. Dobová propaganda sa evidentne nezaoberala absurdnosťou takéhoto tvrdenia. Predstava, že by sa nemecká diplomacia snažila splniť imaginárne požiadavky Židov obývajúcich slovenské územie, bola absurdná. Samozrejme, hlavným cieľom bolo vytvoriť podhubie pre rozbitie Československej republiky nacistickým Nemeckom. Jozef Tiso však svoju snahu zakryť stratu územia neobmedzil len na propagandistické útoky.
Deportácie
Len niekoľko hodín pred vstupom maďarských jednotiek na odstúpené územia bol vydaný rozkaz podpísaný ministerským predsedom Jozefom Tisom, podľa ktorého mali vyviezť na dané územia tých židovských občanov, ktorí na Slovensku nemali štátne občianstvo a domovskú príslušnosť. Týmto deportáciám predchádzalo rozhodnutie Krajinského úradu, ktorý fakticky znemožňoval evakuáciu židovských obyvateľov z odstupovaného územia. Rozdeľovanie obyvateľstva na viacero kategórií sa takpovediac začalo takmer okamžite po nástupe HSĽS k moci. Ako však prebiehali deportácie?
V nariadení sa vyskytlo niekoľko nezrovnalostí. Problematickou bola časť rozkazu, v ktorom sa prikazovalo, že deportovaní mali byť Židia bez hmotných prostriedkov, zároveň však mali byť zadržané ich prostriedky, cennosti, ale aj ich byty či živnosti. K celkovému chaosu prispel opäť Jozef Tiso, ktorý pozmenil svoje nariadenie. Podľa nového znenia mali byť deportovaní už len cudzí štátni príslušníci. To však bola už operácia v procese a na odstupovanom území sa ocitlo niekoľko tisíc ľudí. Podľa odhadov bolo do priestoru, ktorý reálne nebol na takéto presuny ľudí pripravený, celkovo deportovaných sedem a pol tisíca ľudí. Pre nesúhlas maďarských orgánov s týmto postupom a v dôsledku chaosu pri samotných deportáciách bola akcia zastavená už 7. novembra 1938.
Väčšina deportovaných sa postupne vrátila nazad, resp. ich vrátili naspäť maďarské orgány, ktoré deportovaných odmietli prijať. Aj tí, ktorí mali šťastie a vrátili sa medzi prvými, však mali problémy. Našli svoje obchody, domy, ako aj živnosti zavreté a museli sa domáhať vrátenia svojho majetku. Patrili však medzi tých šťastnejších. Časť deportovaných obyvateľov zostala na tzv. území nikoho. Vznikli dva tábory – Veľký Kýr a Miloslavov, kde sa nachádzalo asi 700 Židov, ktorých nechcel prijať ani jeden štát. Táto situácia trvala takmer do konca roku 1938, keď bolo deportovaným umožnené vrátiť sa do svojich bývalých domovov, resp. do táborov v Nitre a na Patrónke v Bratislave.
Občania druhej kategórie
Deportácie z jesene 1938 boli predzvesťou toho, čo sa dialo na území slovenského štátu počas druhej svetovej vojny. Štátne orgány dali svojim obyvateľom najavo, že sa z nich kedykoľvek môžu stať občania druhej kategórie a podľa toho s nimi bude aj zaobchádzané. Zodpovednosť za tento nehumánny postoj pre hľadanie vnútorného nepriateľa, minimálne v politickej rovine, patrí Jozefovi Tisovi. V danom čase neexistoval žiadny orgán, ktorý by do jeho rozhodovania mohol zasiahnuť. Tiso bol totiž nielen ministerským predsedom, ale aj ministrom vnútra. Deportácie boli v rozpore s platnou československou ústavou, pričom tento fakt si uvedomovali aj kruhy z okolia Jozefa Tisa. Aj preto boli mnohé protiprávne činy z obdobia autonómie spätne legalizované ústavným zákonom z júna 1940.
Jozef Tiso bol tragickou postavou našich dejín. Človek, ktorého osud dlhodobo polarizuje časti našej spoločnosti. Práve deportácie z roku 1938 poukazujú na skutočnosť, že nie vždy konal pod nátlakom, ale, naopak, sám inicioval nehumánne postupy voči vlastným spoluobčanom. Tie sa naplno prejavili za druhej svetovej vojny a pri genocíde židovského obyvateľstva.
Použitá literatúra
- Kamenec, I.: Tragédia politika, kňaza a človeka (Dr. Jozef Tiso, 1887-1947). Bratislava 2013.
- Nižňanský, E.: Holokaust na Slovensku : Obdobie autonómie (6. 10. 1938 – 14. 3. 1939) : Dokumenty. Bratislava 2001.
- Nižňanský, E.: Nacizmus, holokaust, slovenský štát. Bratislava 2010.
Článok vznikol v rámci projektu Storočie.sk
Realizované s finančnou podporou Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky v rámci dotačného programu medzinárodné vzťahy a zahraničná politika SR – strategická komunikácia.
Obrazová príloha: wikipedia.org, Slovenská národná galéria
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.