Churchill premiérom, alebo sedem dní, ktoré otriasli Londýnom 

Dolnou snemovňou britského parlamentu zneli 13. mája 1940 dnes už legendárne slová o tom, ako nový premiér nemôže ponúknuť svojim novým kolegom ani parlamentu nič než „…krv, drinu, slzy a pot“. Varoval, že všetkých čakajú mesiace „boja a utrpenia“, a sľuboval jednoduchý program v podobe vojny „…na mori, na súši i vo vzduchu“. Cieľom malo byť víťazstvo za každú cenu, bez ohľadu na to, aká dlhá a tvrdá bude k nemu cesta.

Uzavrel sa tak dramatický týždeň plný zvratov, ktorý dal Veľkej Británii nádej, že v prebiehajúcej vojne získala skutočného lídra. Až do poslednej chvíle nebolo jasné, kto ním bude. O Winstonovi Churchillovi nakoniec rozhodli jemu naklonená verejná mienka, slabosť súperov, osobné animozity vnútri Konzervatívnej strany, a predovšetkým neochota opozičných labouristov ísť do národnej vlády s Chamberlainom.

Predohra

Dovtedajší priebeh vojny nemohol Britov na jar 1940 napĺňať ani pýchou, ani spokojnosťou. Poliakov počas nemeckého blitzkriegu v septembri 1939 nechali napospas, Fínom v tzv. zimnej vojne 1939/1940 proti Moskve tiež nepomohli, a úplne prepadli aj v prvom otvorenom strete s nemeckou vojnovou mašinériou v apríli 1940 v Nórsku.

Neville Chamberlain si bol týchto nálad vedomý a riešenie hľadal v kabinetných rošádach. Ako podotýka historik Nick Smart, okrem iného tým posilňoval Winstona Churchilla, ktorého v septembri 1939 najskôr povolal do vlády ako lorda admirality, neskôr ho vymenoval aj za predsedu Vojenského koordinačného podvýboru, čiže z neho de facto urobil ministra obrany (de iure tento post ešte neexistoval).

Zatiaľ čo u verejnosti zbieral bojachtivý a energický Churchill pozitívne body, vnútri Konzervatívnej strany vládla voči jeho osobe skepsa. Ako si poznamenal do denníka jeden z toryovcov Cuthbert Headlam: „…ako dlho ešte Neville vydrží? Čím dlhšie, tým lepšie. Zdá sa byť tým pravým premiérom pre vojnu a tak isto preto, že nechcem Winstona. Keby sa však Nevillovi čokoľvek stalo, nevidím v danom momente inú možnosť než Winstona – krajina ho chce.“

Stále sebaistý Chamberlain však mal „talent“ na príliš optimistické, s realitou sa míňajúce výroky, ktoré navyše často prednášal v nevhodných okamihoch. Podľa historika Daniela Todmana kľúčovým predstaviteľom svojej strany napríklad 4. apríla 1940 oznámil, že víťazstvom si je istý „desaťkrát viac“ ako na začiatku vojny v septembri 1939. Tým, kto váhal, neboli Briti či Francúzi, ale Hitler, ktorý podľa neho „zmeškal vlak“, akoby führer sedel so založenými rukami. Pár dní po tomto vyhlásení nemecké jednotky v priebehu jediného dňa prevalcovali Dánsko a začali okupovať pre Britov strategické Nórsko, na ktoré si Nemci aj Briti už dlhšie brúsili zuby. Prví si chceli ochrániť dopravné trasy pre dodávky pre nich strategickej železnej rudy zo Švédska, druhí im v tom presne z opačného dôvodu chceli zabrániť.

Práve nórska kampaň najlepšie odhalila britské slabiny. Briti svoje plány na marcové vylodenie na nórskom pobreží najskôr odložili. Potom sa Chamberlain pod tlakom, aby už „niečo podnikol“, dohodol s francúzskym premiérom Paulom Reynaudom na tom, že nórske teritoriálne vody proti nemeckým ponorkám a lodiam zamínujú a až potom vysadia svojich vojakov do štyroch kľúčových nórskych prístavov – Narviku, Trondheimu, Bergenu a Stavangeru. Lenže než k tomu došlo, Nemci začali 9. apríla otvorenú inváziu a rýchlo obsadili metropolu Oslo. Až v polovici apríla sa pri Narviku a pri Trondheime začali vyloďovať Briti a nemecký postup sa im podarilo aspoň spomaliť. Keď Nemci 10. mája 1940 zaútočili aj na štáty Beneluxu a Francúzsko, Briti museli Nórsko odpísať a jednotky z tejto krajiny evakuovať.

Svoju vinu na nórskom neúspechu mal aj Churchill. Bolo evidentné, že komplikovaná veliaca štruktúra v  kabinete jeho „diktátorskému“ naturelu nevyhovovala, a nezriedka sa preto dostával do konfliktu tak s vojenskými veliteľmi, ako aj ministrami či s odbornými poradcami.

Za „normálnych“ okolností by podľa Smarta nebolo bývalo pochýb, že by si bol Churchill nórsky neúspech odskákal. Akoby sa opakovala situácia spred štvrťstoročia, keď v rovnakej funkcii jeho kariéru nemilosrdne ukončil neúspech ním podporovaného vylodenia v Dardanelách v roku 1915.

Churchill si však teraz dával mimoriadny pozor na to, aby sa od Chamberlainovho vedenia vojny dištancoval. Mohol sa oprieť o časť vplyvnej tlače. Jedným z jeho priaznivcov bol Cecil King, vydavateľ The Daily Mirror a Sunday Pictorial, ktoré v roku 1939 predávali 1,4 milióna výtlačkov týždenne a jednoznačne favorizovali Winstona Churchilla ako kandidáta na post premiéra. Prezentovali naratív, podľa ktorého za nórsky neúspech mohli skôr „váhaví ministri“ odporujúci „odvážnemu a smelému Winstonovi“.

Akt prvý – Chamberlain bojuje

Žalostný výsledok nórskeho ťaženia vyvolal pobúrenie v Londýne a Chamberlainovi odporcovia zavelili do útoku. Ako si všimol jeden z najväčších zahraničných znalcov britskej politiky sovietsky veľvyslanec Ivan Majskij, po poslednom zasadnutí parlamentu 3. mája 1940 sa poslanci na víkend rozbehli do svojich volebných okrskov, aby si vypočuli „hlas ľudu“ a ten vyjadroval značné  znepokojenie nad priebehom vojny a bál sa o budúcnosť krajiny. Veci sa vyvíjali príliš rýchlo, než aby Chamberlain mohol nórsky neúspech zviesť na Churchilla a presvedčiť svoju stranu, verejnosť aj médiá o svojej verzii udalostí.

7. mája sa parlament zišiel k „nórskej debate“. Ostré útoky sa paradoxne ozývali skôr od konzervatívnych rebelov, ktorí dostali možnosť dať priechod svojim osobným averziám a neuspokojenými ambíciám. Leo Amery napríklad kritizoval vládnu nerozhodnosť a parafrázoval slávny výrok lorda protektora zo 17. storočia Olivera Cromwella: „Pre to dobré, čo ste urobili, tu už sedíte príliš dlho… v mene Božom, odíďte!“ K útoku sa pripojil aj premiér z prvej svetovej vojny David Lloyd George, ktorý apeloval na Chamberlaina, aby teraz najviac prispel svojej vlasti tým, že rezignuje.

Opoziční labouristi Chamberlaina takisto kritizovali, ale museli postupovať opatrne, aby svojím príliš očividným postupom nezjednotili evidentne rozpoltených konzervatívcov, a tiež nevyzerali, že sa uprostred vojny nesprávajú dostatočne patrioticky. Vycítili však svoju šancu a popoludní 8. mája vyvolali hlasovanie o nedôvere vláde.

Chamberlain reagoval bojovne: „Žiadna vláda nemôže viesť efektívne vojnu, pokiaľ nemá podporu verejnosti a parlamentu. Výzvu prijímam a vítam.“ Namiesto výzvy o národnej jednote (ako to po ňom urobil Churchill, ktorý v tej chvíli svojho premiéra lojálne bránil), trochu nešťastne apeloval na stranícku lojalitu a osobné väzby: „Vyzývam mojich priateľov, aby nás dnes večer podporili.“

Paradoxne, čisto na papieri bola hlasovacia matematika jasne na Chamberlainovej strane. Z celkom 615 členov ich bolo prítomných 550, hlasovalo však len 486. Aj tak mali konzervatívci impozantnú väčšinu 213 hlasov, lenže 41 z nich teraz hlasovalo s opozíciou a asi 60 sa ich hlasovania zdržalo. Konečný výsledok tak bol 281 k 200 v prospech Chamberlainovej vlády. Inokedy pohodlná väčšina 81 hlasov ale v takejto vypätej situácii znamenala katastrofu.

Akt druhý – Churchill mlčí

Spočiatku nebolo zrejmé, čo tento výsledok znamená. Keď sa o ňom poslanci dozvedeli, zneli podľa Majského predovšetkým z opozičných lavíc „…triumfálne výkriky“, Chamberlainovi lojalisti zase na svojich zradcov syčali čosi o „krysách“.

Ostrieľaný veterán Lloyd George mal jasno: „Chamberlain skončil. Možno ešte vydrží pár týždňov. Kačica so zlomenou nohou tiež ešte máva krídlami, ale o jej osude je už rozhodnuté.“ Chamberlain síce po hlasovaní zbledol ako krieda, ale jeho vláda dôveru ešte stále mala. Hlasovanie ho nezlomilo, len vyslalo veľmi dôrazné varovanie.

Premiér sa preto 9. aj 10. mája vrhol do rokovaní o rekonštrukcii vlády. Bolo mu jasné, že sa v prvom rade bude musieť zbaviť tých ministrov, ktorí nerobili svoju prácu, ako žiadali vplyvní konzervatívci. Obetoval tiež ministrov najviac spätých s appeasementom, ako boli Samuel Hoare a John Simon.

Druhá požiadavka bola pre Chamberlaina tvrdším orieškom a nakoniec ho aj stála kreslo – prizvať do vlády opozíciu, čo Chamberlain dovtedy vzhľadom na nie práve dobré vzťahy s labouristmi odmietal.

9. mája absolvoval Chamberlain niekoľko kľúčových schôdzok, ktoré skôr než osudové drámy na pozadí druhej svetovej vojny pripomínali scény z populárneho britcomu Iste, pán minister, konkrétne z dielu s veľavravným názvom Partajné hry.

Chamberlain do istej miery predpokladal odpor labouristov ku svojej osobe, takže musel začať uvažovať aj ako predseda Konzervatívnej strany a zvážiť, koho im ponúkne ako svoju náhradu. Kto by však tipoval Churchilla, mýlil by sa.

Ako dodáva historik Jiří Ellinger, favoritom konzervatívcov bol minister zahraničia Edward Wood, prvý gróf z Halifaxu. Lenže Halifax, primárne diplomat, vojnového premiéra robiť nechcel a sebakriticky cítil, že na to nemá vhodné vlastnosti. Navyše nebol členom Dolnej, ale Hornej snemovne, čo by mu značne sťažovalo obhajobu krokov vlády pred poslancami Dolnej snemovne. Chamberlainovu ponuku síce priamo neodmietol, ale psychosomaticky pociťoval z hroziacej zodpovednosti, ako dodává Ellinger, „…silné bolesti žalúdka“.

Dobré trávenie mal, naopak, Churchill, ktorého akcie výrazne stúpali a ktorý v rovnakom čase obedoval s vplyvným a skúseným konzervatívcom sirom Howardom Kingsleym Woodom. Ten patril medzi najbližších Chamberlainovych spolupracovníkov, ale keď ho premiér necitlivo odsunul z pozície ministra letectva, rozhodol sa „zmeniť stranu“. Ako píše Ellinger, Wood dal Churchillovi kľúčovú radu až sa ho Chamberlain spýta, či by on Churchill bol ochotný robiť ministra obrany pod Halifaxom, nech nič nehovorí, len mlčí. Ak mu však ponúkne miesto premiéra, nech povie ihneď áno.

Poobede 9. apríla sa Chamberlain na Churchilla s touto otázkou skutočne obrátil. Ako uvádza Ellinger, podľa tradičných interpretácií chcel premiér Churchilla dostať do situácie, v ktorej by mu nezostalo nič iné, ako Halifaxa vo funkcii premiéra akceptovať. Churchill sa však držal Woodovej rady a „najmenej dve minúty zaryto mlčal“. Vyslal tým jasný signál – pod Halifaxom slúžiť nebude a akýkoľvek kabinet bez Churchilla bol v danej situácii nemysliteľný. Halifax to pochopil a svoju kandidatúru vylúčil.

Z troch variantov toho, kto ďalej povedie Británii vo vojne – Chamberlain, Churchill, alebo Halifax –, už zostávali len prvé dve.

Akt tretí – a víťazom sa stáva Attlee

Tromfy teraz držali opoziční labouristi so svojimi predákmi Clementom Attleem a Arthurom Greenowoodom. Premiér sa s nimi stretol večer 9. mája. Otázka bola jasná – pôjdu s ním do vlády? Podľa Smarta Chamberlain dúfal, že ich „zlomí“ a presvedčí, nech vstúpia do jeho vlády.

Attlee si bol vedomý svojej ceny aj historickej možnosti, ktorá sa teraz labouristom naskytla. Chamberlaina, ktorého si chcel „vychutnať“ za všetky tie roky podceňovania a osobných sporov ako premiéra odmietol. Zároveň sa však vyhovoril, že také kľúčové rozhodnutie mu bude musieť definitívne schváliť celé stranícke vedenie, ktoré sa práve chystalo na stranícky zjazd v Bournemouthe.

Až toto „nie, ale…“ podľa Smarta Chamberlainovi ukázalo, že bude musieť naozaj odísť. Dobre totiž vedel, že osobné konzultácie so straníckym vedením v 167 kilometrov vzdialenom pobrežnom letovisku sú z Attleeho strany úskokom. Ako podotýka Smart, Attlee „…nikdy nekládol otázky, keď nepoznal odpoveď“. Attlee si týmto manévrom poistil, že ho konzervatívci neobídu a neoslovia labouristických „odpadlíkov“.

Chamberlaina ešte mohol „zachrániť“ Hitler. Ráno 10. mája totiž začali Nemci frontálny útok na Belgicko, Holandsko a Francúzsko. Keby bol Chamberlain podľa Todmana bez ohľadu na predchádzajúce dohody vystúpil s „churchillovskou“ výzvou k národu a narýchlo sa pokúsil vytvoriť „národný kabinet“, málokto by sa bol zmohol na odpor.

Lenže centrum britskej politiky sa načas presunulo mimo nervózneho Londýna do ospalého Bournemouthu, kam ráno 10. mája odcestoval Attlee s Greenwoodom. Keď dorazili na miesto, stranícky výbor podľa očakávanie schválil dohodu z 9. mája, podľa ktorej labouristi splnia svoju „národnú povinnosť“ a stanú sa „plnoprávnymi členmi“ novej vlády, avšak nie pod existujúcim premiérom. Zaujímavé je, že pravdepodobne ani oni nevedeli, kto sa ním miesto Chamberlaina stane. O zákulisnej dohode medzi konzervatívcami nevedeli a podľa mocenskej hierarchie museli labouristi počítať skôr s Halifaxom, čo by im aj bolo vyhovovalo, pretože ani v labouristickej strane k Churchillovi nijako neplanuli náklonnosťou.

Ako podotýka Attleeho životopisec John Bew, 10. mája 1940 o 17.00 hod. volal labouristickým lídrom do lobby hotela Highcliff Chamberlainův tajomník a nechal im naliehavý odkaz – všetci na Downing Street 10 čakajú na ich finálne rozhodnutie. Attlee ihneď zatelefonoval späť a potvrdil to, čo Chamberlainovi oznámil predchádzajúci deň. Potom nasadol do taxíka, odišiel na stanicu a vydal sa do Londýna. Bezprostredne po finálnom telefonáte s Attleem sa Chamberlain odobral do Buckinghamského paláca, ponúkol kráľovi svoju rezignáciu a odporučil mu ako svojho nástupcu Churchilla, ktorý začal s narýchlo sa vrátivším Attleem ihneď rokovať o novej vláde.

Finále

Ani konzervatívci, ani labouristi neboli Churchillom ako premiérom nadšení, na druhej strane nikto iný v tom čase a v príslušnej politickej konštelácii nebol k dispozícii. Expremiéra vymenoval Churchill do najužšieho päťčlenného vojnového kabinetu, v ktorom boli aj ďalší aktéri predchádzajúcej partie – Halifax, Attlee i Greenwood.

Podľa Majského si tým chcel Churchill poistiť podporu nemalej časti konzervatívnych poslancov, ktorí ho odmietali a dali mu to vlažným potleskom pri jeho vstupe do snemovne patrične najavo. Chamberlain mal byť jeho kabinetu menej nebezpečný vnútri ako mimo neho. Ako podotýka Ellinger, najmä v nasledujúcich mesiacoch Churchillovi výrazne pomohol práve Chamberlain, ktorý ho ako šéf strany podporil pri zásadných sporoch vnútri kabinetu, predovšetkým pri následnej májovej kríze 1940. Ako ukázala história druhej svetovej vojny, voľba Churchilla bola  správnym rozhodnutím.

Literatúra

• Bew, J.: Clement Attlee: the man who made modern Britain. Oxford 2017.
• Ellinger, J.: Neville Chamberlain. Od usmiřování k válce: britská zahraniční politika, 1937–1940. Praha 2009.
• Kotkin, S.: Stalin, Vol. II. Waiting for Hitler 1928–1941. London 2017.
• Longerich, P.: Hitler: Biographie. München 2015.
• Majskij, I. M./Gorodetsky, G. (ed.): The Maisky diaries: Red Ambassador to the Court of St James’s, 1932–1943. New Haven 2015.
• Moe, R.: Roosevelt‘s second act. The election of 1940 and the politics of war. Oxford 2013.
• Simms, B.: Hitler: A Global Biography. New York 2019.
• Smart, N.: The National Government, 1931–40. London 1999.
• Todman, D.: Britain’s War. Into Battle, 1937–1941. London 2017.

Obrazová príloha: wikipedia.org