Čo by sa stalo, keby Hitler nechal velenie len na svojich generálov a nemotal sa im do remesla? Keď sa pozriem na životopis Ericha von Mansteina, mám pocit, že vojna by bola krátka a rýchla a teraz by som žil niekde podstatne východnejšie. Ak by som mal to šťastie.
Ak do úvahy zoberieme ďalšie faktory, napríklad britský odpočúvací systém Ultra či vstup USA do vojny, zdá sa byť najpravdepodobnejšie, že vojna by zrejme trvala podstatne dlhšie, ale nakoniec by sa skončila porážkou Nemecka. Memoáre preživších nemeckých dôstojníkov, vydávané po vojne, sú nesporne zaujímavé. Majú však niekoľko háčikov.
Prvým problémom, s ktorým sa musí vysporiadať čitateľ takýchto pamätí, je postoj „my sme boli profesionáli, vojnu nám prehral Hitler“. Od „detailov“”, ako rozhodnutie o prestávke pre tanky pri útoku na Dunkerque, po plánovanie a vedenie jednotlivých útočných operácií (Barbarossa, Citadela, Jesenná hmla) či vedenie vojny ako celku na strategickej úrovni. Vždy je na vine Hitler.
Druhým problémom je absencia spomienok na vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti.
Tieto neduhy sa vyskytujú aj v knihe spomienok Ericha von Mansteina, ktorá tvorí jadro prameňov tohto článku. Pri prípadnom čítaní to treba mať na pamäti.
Prušiak
Narodil sa v rodine generála delostrelectva ako Erich von Lewinski. K svojmu známemu priezvisku sa dostal po adopcii bezdetnou rodinou matkinej sestry (sám bol 10. dieťa). Celý jeho život bol spojený s armádou. Do prvej svetovej vojny vstúpil ako poručík, slúžil na východe aj na západe.
17. novembra 1914 utrpel von Manstein pri nočnom útoku na údajne ustupujúcich Rusov priestrel kolena. Na druhý deň sa už hlásil na štábe, aby plnil svoje povinnosti. Zranený bol ešte viackrát, ale na toto zranenie si zvlášť spomínal.
Už cez vojnu slúžil ako štábny dôstojník. Po vojne bol príslušníkom Reischswehru, oženil sa a postupoval v štábnych funkciách. Dotiahol to až na zástupcu náčelníka generálneho štábu.
Napriek stereotypom, ktoré hovoria o pruskej vojenskej škole ako o systéme, kde platí „urob, čo ti rozkážu“, to bola práve škola, ktorá kládla dôraz na iniciatívu jednotlivca. Ďalším imperatívom bolo pohyblivé vedenie boja. Najmä preto dosiahli Nemci aj napriek rovnakej alebo dokonca slabšej výzbroji v prvej fáze vojny také rýchle úspechy.
Asi najznámejším Mansteinovým vojenským úspechom je jeho modifikácia západného ťaženia. Manstein nechcel útočiť podľa plánu, ktorý nefungoval už v roku 1914, a čo bolo najdôležitejšie, Spojenci už mali postup proti tomuto plánu nacvičený. A ako mali nacvičené, tak aj konali. My to vieme z histórie, ale Manstein to dokázal predvídať a zariadiť sa podľa toho. V tom je jeho genialita.
Svoje námietky a zmenu plánu sa mu nakoniec podarilo po rôznych peripetiách presadiť. Ako vieme, Mansteinov plán fungoval skvele. Spojenci boli rozdelení, Briti sa evakuovali za kanál a Francúzsko padlo za šesť týždňov a jeden deň.
Manstein v priebehu západného ťaženia nedostal žiadnu významnú úlohu. Velil nevýznamnému XXXVIII. zboru. Za úspechy, ktoré dosiahol, bol povýšený na generálporučíka (General der Infanterie) a bol mu udelený Rytiersky kríž.
Denný režim generála
Nebol to však stratég od stola. Pri velení zborom na západe aj na východe bol často v predných líniách (ak sa dá v rámci jeho štýlu boja o líniách hovoriť). Po vybavení rannej korešpondencie a vydaní potrebných rozkazov takmer celý deň obchádzal jednotky a na mieste overoval situáciu. Mal tak prehľad o situácii na fronte z prvej ruky. Zároveň to bola dobrá príležitosť na motivovanie mužstva.
Napríklad keď podriadený dôstojník nechcel bez prieskumu vojsť do dediny Coisy, Manstein sa do nej vybral iba s pobočníkom a s vodičom. Samozrejme, dedina bola prázdna a Manstein pri návrate nezabudol dôstojníkovi pripomenúť, že úlohou veliaceho generála nie je prieskum. Pri jednej z takýchto inšpekčných ciest mu pod autom vybuchla zabudnutá mína. Auto spravilo salto, pravé predné koleso odletelo 50 metrov, ale Mansteinovi, ktorý bol v aute najbližšie výbuchu, sa nestalo absolútne nič. Pri dobýjaní Sevastopoľa na jeho rýchly čln zaútočili ruské stíhačky. Okrem iných zomrel aj Mansteinov osobný šofér. Sám generál neutrpel ani škrabanec. Zrejme si svoje nešťastie vyčerpal už za Veľkej vojny.
Na východe
V počiatočnej fáze operácie Barbarossa velil Manstein LVI. tankovému zboru, ktorý tvoril spolu s XXXXI. tankovým zborom 4. tankovú armádu, údernú päsť skupiny armád Sever.
Mansteinove schopnosti boli skutočne obdivuhodné. So svojím zborom za štyri dni prekonal 300 kilometrov, ktoré ho delili od mostov cez rieku Dvinu v Dvinsku. A keby mal mechanizovanú pechotu (čiže prepravovanú na nákladiakoch, nie po vlastných), bol by takým tempom zrejme pokračoval ďalej. Tieto kúsky nezostali nepovšimnuté.
Ako spomína, jedného večera ho prekvapil telegram, ktorý mu nariaďoval prevziať velenie 11. armády a dobyť s ňou polostrov Krym. Nebola to ľahká úloha. Na polostrov viedli dve úzke šije a vo finále na útočníkov čakala opevnená námorná základňa Sevastopoľ.
Akoby to nestačilo, Čierne more ovládali Sovieti a využili to na niekoľko vylodení, ktorými znepríjemňovali život útočníkom. Pri jednom z nich generál Hans von Sponeck nariadil ústup, ktorý vyššie velenie zakázalo. Trestom bolo väzenie v pevnosti a po atentáte na Hitlera poprava.
Po vysporiadaní sa s vylodeniami udrel Manstein na samotnú pevnosť. Útok na člnoch cez Severný záliv bol len jedným z mnohých úderov, hoci isto najslávnejší. Útok do tylu obrany, ktorý všetci považovali za tak nebezpečný, že o ňom ani neuvažovali. Ten útok je presným obrazom von Mansteina a jeho vojenského génia. Smelé nekonvenčné riešenie, ktoré položilo obranu Sevastopoľa definitívne na lopatky.
Na začiatku júla 1942 bola pevnosť dobytá. Vojaci dostali vyznamenanie nazvané „Krymský štít“ a Manstein bol povýšený na poľného maršala.
Stalingrad
Po úspešnom dobytí Sevastopoľa dostal okrem maršalskej palice aj úlohu dobyť ďalšie obliehané mesto – Leningrad. Takže zasa cesta z juhu na sever a prebratie novej „manažérskej pozície“. Bohužiaľ, či bohu vďaka, zohraná jedenásta armáda, s ktorou dobyl Sevastopoľ, sa nedostala na sever celá (velenie hasilo jej divíziami iné lokálne krízy na fronte) a bitka pri Ladožskom jazere vyčerpala nemecké zásoby, určené na dobytie mesta. Takže skôr, ako mohol Manstein začať s útokom na mesto, vypukla kríza na juhu. Rusi sa poučili z nemeckej taktiky a udreli na slabé nemecké krídla okolo Stalingradu. Obkľúčili šiestu armádu a nikým nebrzdení postupovali hlboko do nemeckého zázemia. Hrozil nielen zánik 6. armády, ale odrezanie skupiny armád A na Kaukaze, a tým kompletný zánik nemeckého južného krídla. A ako domino by padol celý východný front. V konečnom dôsledku by to znamenalo bleskový šach-mat a prekvapujúci koniec vojny.
Takže zasa práca pre geniálneho stratéga. Manstein prevzal skupinu armád Don. Skupina armád bol honosný názov pre rôzne jednotky, poväčšine narýchlo vyzbierané v zázemí, vytvorené z navrátilcov z dovoleniek, nemocníc a podobne. Jediné jednotky, ktoré mali aký-taký útočný potenciál, boli jednotky 4. tankovej armády na krajnom juhu frontu. S takouto cháskou čelil Manstein do toho času najlepšie pripravenej ofenzíve Červenej armády. Svoju úlohu však znova bravúrne splnil. V zime 1942/1943 sa mu síce nepodarilo zachrániť šiestu armádu, udržal však front, vyšachoval ruských tankistov a v závere operácie sa mu ešte podarilo rozbiť ich v bitke o Charkov. To už ale bojoval posilnený o tankový zbor SS.
Pripravil tým priestor pre ďalšie veľkolepé divadlo východného frontu – boje v operácii Citadela. Samotný Manstein chcel začať túto operáciu čo najskôr. Hitlerovo puntičkárstvo a snaha o dozbrojenie jednotiek na plné stavy mu v tom zabránili. Výsledkom bolo, že na ofenzívu boli výborne pripravení nielen Nemci, ale aj Rusi.
Jedno veľké podozrenie
Manstein vo svojich pamätiach otvorene hovorí, že pre záchranu východného frontu bolo obetovanie 6. armády nevyhnutné. Ak by sa totiž uvoľnili všetky jednotky, ktoré na seba viazala obkľúčená armáda, nemal by Manstein dosť síl, aby tento príval zvládol. A ak by sa aj Hothovi tankisti (4. tanková armáda) dostali až do kotla a oslobodili by „armádu“, jej vojaci by nemali dostatok síl ani výzbroje a výstroja, aby mohli byť prínosom. Film Stalingrad vykresľuje situáciu v závere boja šiestej armády veľmi vierohodne.
Epilóg
Keď sa už všetci Spojenci (až na konzervatívnych Britov) naučili viesť vojnu „nemeckým spôsobom“, prešli Nemci do opačného extrému. Všetkým jednotkám po úroveň práporu začal veliť priamo Hitler, aspoň čo sa týka schvaľovania ústupu. V tomto smere vyznieva zaujímavo hodnotenie talianskeho ťaženia Spojencov z pera Mansteina a Eisenhowera. Manstein sa čuduje, prečo sa Spojenci pri svojej takmer absolútnej prevahe na mori a vo vzduchu nevylodili na severe Talianska a neodrezali celý polostrov jediným ťahom.
Eisenhower dôvodí potrebou viazať dlhodobo nemecké sily na tomto podružnom bojisku, aby potom chýbali na tých dôležitejších. Neviem, čo je na tejto logike správne, pretože tie sily isto chýbali aj útočníkom. Eisenhower však umne využil nemeckú taktiku držania sa dobytého územia zubami-nechtami.
Manstein bol vojak, ktorý nebol viazaný na územie. Bolo mu jasné, že územie sa dá dobyť späť, ak sa zachová vlastná armáda a zničí sa nepriateľská. Preto sa dostával do stále väčších sporov s Hitlerom. Výsledkom týchto sporov a nespokojnosti Hitlera bolo udelenie Mečov k Rytierskemu krížu, spojené s odvolaním z aktívneho velenia 30. marca 1944.
Po vojne bol Erich von Manstein odsúdený na 18 rokov väzenia. Neskôr mu trest znížili na 12 rokov. Odsedel si štyri. Následne sa venoval písaniu memoárov a budovaniu Bundeswehru. Zomrel 10. júna 1973.
Použitá literatúra
- Manstein, E.: Ztracená vítězství. Praha 1994.
- Eisenhower, D.: Invaze do Evropy. Praha 1994.
- MacDonald, J.: Veľké bitky druhej svetovej vojny. Bratislava 1995.
- Lord, W.: Dunkerský zázrak. Praha 1987.
Obrazová príloha: Bundesarchiv, www.wikipedia.org
Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Venuje sa najmä regionálnym dejinám hornej Nitry, dejinám každodennosti a techniky a svojmu blogu scriptorius.sk.