O nemeckom útoku na Sovietsky zväz v roku 1941 (operácia Barbarossa, 22. jún – 5. december 1941) sa toho napísalo ohromné množstvo. Nie všetko je ale pravda. Pozrime sa spolu na päť najrozšírenejších nepravdivých mýtov.
1. Stalinov kolaps po začiatku nemeckého útoku
Približne o tretej hodine ráno 22. júna 1941 si šiel Stalin ľahnúť do postele. V predchádzajúcich dňoch ignoroval varovania o hromadiacich sa nemeckých vojskách na hraniciach ZSSR od svojich špiónov, vojakov z terénu či hláv štátov (varovali ho Churchill i Roosevelt). Hodinu potom, ako si ľahol, sa začala operácia Barbarossa, jedna z najväčších a najbrutálnejších vojenských kampaní v dejinách ľudstva.
V mnohých prácach venujúcich sa druhej svetovej vojne a predovšetkým východnému frontu sa uvádza, že Stalin sa po prvých správach o nemeckom útoku 22. júna 1941 nervovo zrútil. Často sa hovorí o tom, že mal dokonca povedať vetu: „Všetko je stratené. Lenin založil náš štát a my sme ho zničili.“ Potom sa údajne stiahol z Moskvy na svoju daču a očakával, že ho jeho podriadení zosadia a prídu popraviť. Nič z toho však nie je pravda. Historik Steven Main z Edinburghskej univerzity urobil detailný výskum Stalinových stretnutí a pracovného kalendára z prvého týždňa po nemeckom útoku a prišiel na zaujímavú vec: za týždeň od 22. do 28. júna 1941 Stalin pracoval takmer 80 hodín zo 168. Moskvu pritom vôbec neopustil.
Mýtus o Stalinovom zrútení ma pravdepodobne na svedomí Nikita S. Chruščov, ktorý s ním vyšiel na XX. zjazde Komunistickej strany Sovietskeho zväzu vo februári 1956. Bol to prvý zjazd po Stalinovej smrti a známym a prelomovým sa stal predovšetkým vystúpením Nikitu Chruščova, ktorý predniesol na uzavretom tajnom rokovaní prejav „Kult osobnosti a jeho dôsledky“, v ktorom Stalina kritizoval. Podľa Chruščova mal Stalin skolabovať 23. júna, teda v deň, keď podľa zistení Stevena Maina v skutočnosti pracoval 22 hodín a 35 minút.
Počet hodín, ktoré podľa Maina Stalin oficiálne odpracoval:
22. júna – 11 hodín
23. júna – 22 hodín a 35 minút
24. júna – niečo málo cez 5 hodín
25. a 26. júna – vyše 24 hodín dohromady
27. júna – 10 hodín
28. júna – niečo málo cez 5 hodín
2. Nemcov porazila ruská zima
Jeden z úplne najrozšírenejších mýtov o nemeckej ofenzíve je mýtus o „Generálovi Zima“, resp. „Generálovi Frost“, teda povestnej ruskej zime. Práve tá mala zapríčiniť neúspech operácie Barbarossa a porážku Nemecka pred bránami Moskvy. Je to mýtus, vytvorený predovšetkým nemeckými generálmi, ktorí sami seba považovali za vojenských géniov a Červenú armádu za podradnú a neschopnú ich poraziť. Ako jedinú príčinu svojej porážky preto často udávali ruskú zimu.
4. decembra 1941 uskutočnila nemecká armáda čelný útok a za cenu obrovských strát sa dostala približne 30 km od Moskvy. Nasledujúci deň, 5. decembra, klesla teplota na -30 ºC (podľa rôznych zdrojov -35 až -28 stupňov). Na to nebola nemecká armáda pripravená. Tradične sa uvádza, že Nemcom nešli naštartovať motory tankov, áut ani lietadiel, že vojaci nemali zimné oblečenie ani zásoby. To síce pravda je, pravdou však je aj to, že obrovský protiútok Červenej armády Kalininského frontu na sever od Moskvy z toho istého dňa dokázal Wehrmacht odraziť. Na ďalší deň, v rovnakých teplotách, boli dokonca Nemci schopní zaútočiť – nemecká 9. armáda (9. Armee) za podpory 3. tankovej skupiny (Panzergruppe 3) zatlačila sovietsku 31. armádu späť za Volgu, pričom takmer zlikvidovala sovietsku 250. pechotnú divíziu. Medzi 5. a 7. decembrom, v dňoch najtvrdšej zimy, dokázali Nemci víťaziť.
Naopak, keď sa 8. decembra 1941 náhle zmenilo počasie a teploty vystúpali až na +4 ºC, vyhrávať začala Červená armáda. A už sa nezastavila. 9. decembra, pri teplotách medzi -5 a 0 ºC, poľný maršál von Bock, veliteľ skupiny nemeckých armáda Stred, zúfalo prosil Hitlera o pomoc. Neuspel. Sovietska ofenzíva sa zastavila až 7. januára 1942, keď boli nemecké vojská 100 až 250 km od Moskvy.
Bitka o Moskvu znamenala pre nemeckú armádu prvú veľkú pohromu na východnom fronte. Hitler v reakcii na ňu zosadil 35 maršálov a generálov a sám sa ujal vedenia armády. Pre Červenú armádu znamenalo toto víťazstvo významné pozdvihnutie sebavedomia a prestíže. Ruská zima skutočne zohrala významnú úlohu a Nemcom, absolútne nepripraveným na takéto podmienky, spôsobila ohromné problémy. Len v decembri zaznamenal Wehrmacht viac ako 130 000 prípadov omrzlín.
Nebola to ale výlučne jediná príčina zastavenia postupu Nemcov. Bola to predovšetkým Červená armáda, kto Wehrmacht skutočne zastavil. Podobne ako u Napoleona, aj Hitlerove plány začali zlyhávať dlho pred začiatkom zimy a i keď ruská klíma nakoniec mala bezpochyby výrazný vplyv na ich nasledujúce problémy, nemožno ju označiť za jedinú príčinu ich porážky.
3. Červenú armáda pri Moskve zachránili čerstvé divízie zo Sibíri
Červenej armáde sa po sérii ochromujúcich porážok podarilo poraziť nemeckú armádu až 30 km od Moskvy. Podľa mnohých zdrojov a literatúry za to môže Červená armáda vďačiť nielen ruskej zime, ale i čerstvým divíziám zo Sibíri a Ďalekého východu. Tie mal údajne Stalin držať na východe pre prípad japonskej invázie. Keď ho sovietsky špión v Tokyu, známy Richard Sorge, ubezpečil, že Japonsko nezaútočí, Stalin mal stiahnuť významný počet divízií z východu k Moskve.
V skutočnosti bolo v celom období medzi augustom a decembrom 1941 z východu na západ presunutých dohromady len 14 divízií. Z týchto 14 boli dve veľmi malé jazdecké divízie (18. a 20. jazdecká, na západ prišli v novembri), dve tankové (obe novosformované, 58. tanková divízia prišla na západ v novembri, 60. tanková v októbri), jedna mechanizovaná (82., na západ prišla v novembri) a deväť streleckých divízií. Všetky však boli na západ prevelené ešte pred decembrom 1941, keď sa sovietska protiofenzíva začala. Navyše zo všetkých týchto divízií len 32., 93., 78. a 238. strelecká divízia sa zapojili do samotnej obrany Moskvy. Ostatné plnili bojové úlohy na iných častiach frontu.
I keď „sibírske“ divízie prispeli k zastaveniu nemeckej ofenzívy pri Moskve, rozhodne neboli určujúcim faktorom ani najvýznamnejšou silou, ktorá by spôsobila obrat. Pri Moskve bojovali proti Nemcom predovšetkým novovytvorené divízie z čerstvo odvedených brancov. Prínos „sibírskych“ divízií bol oproti nim takmer nepostrehnuteľný.
4. Červená armáda mala výrazne viac mužov
Nacistická propaganda často pracovala s obrazom boľševických hord valiacich sa z východu, pred ktorými chránia Európu udatní bojovníci Wehrmachtu. V týchto predstavách ich boli vždy ohromné počty a obrovská presila, ktorej udatní nemeckí „rytieri“ odolávali. Ako to už s nacistickou propagandou býva, nebola to pravda. Na samotnom začiatku operácie Barbarossa mala nemecká armáda a jej spojenci približne 3,8 milióna mužov (asi 3,4 milióna Wehrmacht, 14. divízií rumunskej armády, 14. fínskych divízií, vyše 60-tisíc Talianov, Maďarskú kráľovskú armádu o sile 40–tisíc mužov a svojou troškou prispel i slovenský štát). Proti tomu stálo v počiatočnej fáze približne 2,6 až 2,9 milióna mužov Červenej armády.
Samozrejme, všetky čísla sú len odhady. Zistiť presné počty vojakov na oboch stranách sa historici neúspešne pokúšajú už dekády, celkom možné to však asi ani v budúcnosti nebude. Početnosť Červenej armády sa navyše v priebehu nemeckej ofenzívy výrazne zvyšovala (Sovietsky zväz mal takmer 200 miliónov obyvateľov, naproti tomu Tretia ríša necelých 80 miliónov). Dodať treba tiež, že nemecká armáda nikdy nemala prevahu v počte tankov (3350 voči 11-tisícom) ani v počte lietadiel (2770 voči 9-tisícom). Červená armáda sa z úvodného šoku a porážok spamätala, dokázala povolať do zbroje ďalších mužov (a ženy) a zvýšiť svoje výrobné kapacity. V priebehu niečo vyše päť mesiacov trvajúcej operácie Barbarossa však mali Nemci po celý čas v počte mužov prevahu.
5. Všadeprítomná Luftwaffe
V mnoých správach veliteľov Červenej armády z obdobia operácie Barbarossa sa opakuje jedna vec: všadeprítomné nemecké letectvo (Luftwaffe), ktoré znemožnilo akékoľvek operácie, zlikvidovalo obranné línie alebo prerušilo zásobovacie trasy. Správy sovietskych veliteľov sa v tomto podobajú správam ich britských a francúzskych kolegov z mája a júna 1940. Rozšíril sa mýtus, že cez deň a v dobrom počasí Červená armáda v podstate nemala šancu na žiadne operácie. Luftwaffe mala kontrolovať oblohu a likvidovať všetko na zemi. Pohľad na reálnu silu Luftwaffe v lete 1941 ale hovorí o niečom inom.
Zatiaľ čo počas ofenzívy na západe v lete 1940 mali Nemci k dispozícii 1530 bombardérov a lietadiel schopných útočiť na pozemné ciele (z celkového počtu 3385 lietadiel), v lete 1941 pri útoku na ZSSR ich mali len 1427 (z celkového počtu 2770). Ak by sme to prepočítali na km2, ktoré musela Luftwaffe pokryť, čísla sú ešte zaujímavejšie. Zatial čo 1530 lietadiel v lete 1940 operovalo nad územím veľkým približne 69-tisíc km2 (1 lietadlo muselo pokryť 45 km2), v lete 1941 sa bojovalo na obrovskom území väčšom ako 700-tisíc km2 (1 lietadlo tak muselo pokryť takmer 500 km2). Luftwaffe musela pokryť líniu od Baltického po Čierne more (1450 km) a lietať až do hĺbky 480 km na východ. Jednotlivé nemecké letky tak v podstate stratili schopnosť navzájom si pomáhať. Letiská i s technikou sa navyše v prvých mesiacoch museli rýchle posúvať na východ, čo bolo logisticky extrémne náročné, čím sa znižoval počet reálne odlietaných hodín. V bitke o Britániu medzi 10. júlom a 31. októbrom 1940 navyše Luftwaffe stratila celkom 961 lietadiel, ktoré nedokázala do útoku na ZSSR doplniť.
Operácia Barbarossa bola najväčšou pozemnou opetáciou Tretej ríše, nebola však najväčšou leteckou operáciou. Roje strmhlav útočiacich bombardérov Stuka sú tak len legendou.
Použitá literatúra:
- Davies, N.: Evropa ve válce 1939-45. Praha 2007.
- Chew, A. F.: Fighting the Russians in Winter: Three Case Studies. Fort Leavenworth 1981.
- Overy, R.: Proč spojenci zvítězili. Praha 2008.
- Main, S. J.: Stalin in June 1941 : A Comment on Cynthia Roberts. Europe-Asia Studies 48/5 (July 1996), 1996, 837 – 839.
Internetové zdroje:
Článok čiastočne vychádza z článku Operation Barbarossa : 9 popular myths busted.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
