Ospalé mestečko Mayfield v USA sa na Štedrý deň v roku 1896 zo dňa na deň dostalo na titulnú stranu The New York Times. Sviatočné dni tu poznačili rasové nepokoje a mesto sa razom zmenilo na bojisko. Utláčaná afroamerická menšina sa vzbúrila proti násiliu belochov.
Koniec americkej občianskej vojny (1861–1865) medzi severnými a južnými štátmi USA neznamenal napriek oficiálnemu uznaniu práv automaticky zlepšenie podmienok pre Afroameričanov. Obzvlášť to platilo v štátoch Juhu. Bývalí vojaci Konfederácie sa nedokázali zmieriť s prehrou vo vojne a reagovali na to svojsky, sformovaním rasistickej organizácie Ku-Klux-Klan. Hoci nadobudnutím platnosti Zákona na ochranu občianskych práv (Civil Right Act) roku 1871 bol klan oficiálne zakázaný a rozpustený, nezmenilo sa veľa. Myšlienky o nadradenosti bielej rasy driemali v hlavách mnohých južanských „gentlemanov“ aj v ďalších desaťročiach. Rasové násilie a segregácia zostali súčasťou každodennej reality napriek deklarovaným zákonom.
Na Štedrý deň je Mayfield v zbroji
Mesto Mayfield (v štáte Kentucky) malo v roku 1896 niečo vyše 3 000 obyvateľov. Išlo o malé sídlo bez väčšieho významu. Počas americkej občianskej vojny oduševnene podporovalo armádu Konfederácie, naklonenej zachovaniu otroctva. V období rekonštrukcie Juhu po prehratej vojne tam, rovnako ako v mnohých ďalších južanských mestách, vreli negatívne emócie na obidvoch stranách.
Rozbuškou násilných nepokojov v Mayfielde sa stalo zlynčovanie dvoch Afroameričanov v priebehu 21. a 22. decembra 1896 mestskou strážou. Prvého muža usmrtili pre roztržku s bielym mužom – jeho meno zostalo neznáme. 
Druhého z nich, Jima Stona, zabila stráž bez riadneho súdneho procesu za údajné znásilnenie. Stonovu mŕtvolu vraj dokonca vystavili na výstrahu pre zvyšok neželaného obyvateľstva v mestečku. Afroamerickej komunite pohár trpezlivosti týmto pretiekol a postavila sa do zbrane s cieľom pomstiť vyhasnuté životy.
V noci sa zhromaždili vzbúrenci na periférii, kde mali lepšie zázemie na pripravovanú akciu. 23. decembra ráno sa do Mayfieldu dostali správy, že na mestečko sa chystá pochodovať skupina 250 ozbrojených Afroameričanov. Obyvatelia sa okamžite pustili do odvetnej mobilizácie a privolali si aj pomoc z okolitých miest, najmä z Fultonu, odkiaľ im bola poskytnutá ozbrojená jednotka. Práve jej členovia potvrdili správy o tom, že sa obávaná skupina Afroameričanov zhromaždila za mestom.
Prvé výstrely padli nadránom na Štedrý deň. Pramene mlčia o tom, ktorá strana vystrelila skôr. Ženy a deti sa zabarikádovali v domoch, kým sa v uliciach sa ozývala streľba. Prvou obeťou pouličnej prestrelky sa stal osemnásťročný afroamerický chlapec Will Suet, ktorý prišiel do mestečka vlakom na návštevu k rodine – samozrejme bez toho, aby vopred vedel, čo sa tam deje.
„…a ani jeden černoch nebol na dohľad“
Afroameričania sa krátko poobede stiahli pre veľkú presilu – v priebehu dopoludnia sa totiž v Mayfielde zhromaždili desiatky mužov z fariem v okolí. Situácia sa tak popoludní upokojila, výsledkom boli dohromady napriek rozsahu streľby „iba“ traja mŕtvi – 
a okrem nich aj obrovská trhlina na vzťahoch dvoch skupín obyvateľstva. Bielej väčšine sa podarilo vyhnať vzbúrencov, začo si patrične gratulovali. Dokonca aj článok v The New York Times prezentoval túto udalosť ako víťazstvo bielych „občanov“ nad „černochmi“: „O tretej popoludní sa občania zhromaždili a zorganizovali sa do skupín určených na spoločnú obranu proti černochom. O deviatej bolo mesto tiché, niekoľko strážnikov hliadkovalo ulicami a ani jeden černoch nebol na dohľad.“
Hoci po katastrofálnom Štedrom dni nič nenasvedčovalo tomu, že by niekto v Mayfielde očakával Prvý sviatok vianočný s radosťou, tento deň priniesol prinajmenšom zdanlivý pokoj. Noviny informovali, že v prvý deň vianočných sviatkov už bolo mesto pokojné a tiché, dokonca došlo aj k oficiálnej dohode o prímerí medzi zástupcami bojujúcich strán.
Trpkosť z predvianočných dní však visela vo vzduchu. Mesto sa ocitlo hore nohami pre rasovú neznášanlivosť, a tak vianočné piesne o pokoji a narodení Spasiteľa vyznievali ako prázdne frázovanie. Špeciálne na Afroameričanov toto prímerie ťaživo dopadalo, pretože nedostali ani len prísľub toho, že sa ich postavenie v meste nejako zlepší.
„Separate but equal“ – oddelení, ale rovní?
O ďalšom postupe situácie v meste Mayfield pramene mlčia, no z hľadiska vývoja v americkej spoločnosti – obzvlášť v južných štátoch – vieme, že určite nešlo o posledné príkoria páchané na afroamerickom obyvateľstve. Napriek zákazu otroctva po skončení občianskej vojny a 13. dodatku ústavy južné štáty prijali množstvo nariadení nastoľujúcich rasovú segregáciu vo všetkých oblastiach života. 
Súhrnne sa označovali ako Jim Crow laws – zákony Jima Crowa. (Jim Crow bol zosmiešňujúca dobová postavička Afroameričana.) V praxi znamenali oddelené školy, knižnice, nemocnice, väznice, reštaurácie, verejné dopravné prostriedky. Na súdoch sa dokonca prisahalo na dve rôzne Biblie, zakazovali sa zmiešané manželstvá či sťahovanie do rasovo odlišných štvrtí. Hovorilo sa o zásade „separate but equal“, čo vo verejných službách tak celkom neplatilo – tie pre Afroameričanov boli menej kvalitné.
Nečudo, že Afroameričania sa búrili a podobné udalosti ako tie v Mayfielde pokračovali v najbližších desaťročiach v rôznej intenzite. Stačí spomenúť neslávne známe Červené leto v roku 1919, keď nevraživosť voči inej rase spolu s brutalizáciou spoločnosti po prvej svetovej vojne splodili násilie obludných rozmerov, namierené najmä proti afroamerickému obyvateľstvu. Nepokoje – v niektorých prípadoch až masakre – sa odohrali naprieč celými Spojenými štátmi.
Hoci snahy o zastavenie segregácie existovali už od jej počiatkov, reálne šance priniesla až druhá svetová vojna. Vďaka aktívnemu zapojeniu v nej Afroameričania nadobudli väčšie sebavedomie a čoskoro verejne zaktivizovali dnes už známe osobnosti ako Rosa Parksová či Martin Luther King. Oficiálne zrušenie segregácie prišlo až v roku 1964.
Napriek tomu aj v súčasnosti otriasajú (nielen) Spojenými štátmi rasisticky ladené aféry. Je poľutovaniahodné, ako veľmi pripomína dianie z mája 2020 udalosti v Mayfielde spred viac ako storočia. Vyzerá to tak, že časť spoločnosti je nepoučiteľná a do istej miery sme – slovami Georgea Santayanu – odsúdení na opakovanie minulosti.
Použitá literatúra
All Mayfield under arms. The New York Times 45, 1896, 1.
Guelzo, A. C.: Reconstruction. A Concise History. Oxford 2018.
Opatrný, J.: Válka Severu proti Jihu. Praha 1998.
Perman, M.: Emancipation and Reconstruction. Wheeling 2003.
Obrazová príloha: Chicago History Museum / The Jun Fujita negatives collection, Slaveryimages.org, wikipedia.org
Mgr. Mária Rišková vyštudovala anglický jazyk a literatúru a históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Pracuje ako učiteľka. Dejiny sú jej záľubou a snaží sa o to, aby sa stali záľubou aj pre jej študentov. Najradšej učí aj číta o dejinách 18. a 19. storočia.