Pred 80 rokmi 22. júna 1941 začali Nemci operáciu Barbarossa a napadli Sovietsky zväz. Neoddeliteľnou súčasťou tejto gigantickej vojenskej kampane bola aj rasová vojna proti civilnému obyvateľstvu a masové vraždenie v dovtedy nepredstaviteľnom meradle. Bieloruské, ukrajinské, pobaltské i ruské dediny a mestá zažívali desivé scény pogromov, vyháňania, selekcie, ponižovania, lúpeží a masových popráv tisícok obyvateľov nielen židovského pôvodu.

Fotografie použité v článku majú násilný obsah a nie sú vhodné pre ľudí s citlivou povahou.

Americká historička a bádateľka Wendy Lowerová sa vo svojej najnovšej knihe The Ravine: A Family, a Photograph, a Holokaust Massacre revealed (2021) vydala po stope fotografie, ktorú môžeme bezpečne označiť za jedno z najdesivejších vizuálnych svedectiev o vraždení v roku 1941 a tiež za doklad toho, že na východnom fronte sa doslova otvorili brány ľudského pekla.

Fotografia zachytáva scénu masakru v meste Miropoľ z 13. októbra 1941. Niekoľkočlenné nemecko-ukrajinské vraždiacie komando tam práve zabíja ženu a vedľa nej stojace malé dieťa.

Lowerová sa snažila vypátrať identitu nielen obetí, páchateľov, pomáhajúcich a prizerajúcich, ale aj autora fotografie. Ako píše sama autorka, hoci je fotografická dokumentácia holokaustu rádovo bohatšia než u iných genocíd, zachytenie vraždenia na mieste či páchateľov a strelcov priamo pri čine je zriedkavé.

Slovenský svedok

Pátranie ju nakoniec zaviedlo do českého Archívu bezpečnostných zložiek v Prahe. Dospela k záveru, že autorom fotografie bol slovenský vojak Ľubomír Škrovina, ktorého jednotka bola v tom čase na danom mieste. Podľa jeho vlastnej výpovede z roku 1958 v Miropoli „… naša jednotka v sile jednej roty vykonávala strážnu službu na železničných mostoch a na železničnej stanici…“

Na mieste masakru podľa Lowerovej nafotil pravdepodobne sedem snímkov, z ktorých sa jej v archíve podarilo dohľadať päť. Sú tam však aj ďalšie fotografie, ktoré boli Škrovinovi zabavené a ktoré pravdepodobne buď nafotil on, alebo ich získal od iného frontového fotografa.

Na oných piatich spomínaných fotografiách sú okrem scén samotného vraždenia zachytení aj mŕtvi ľudia pri ceste k lesu, kde sa vraždilo. Pravdepodobne sa postavili na odpor a odmietli ísť poslušne na miesto svojej popravy, a boli preto zastrelení na mieste.

Podľa Lowerovej bol Škrovina svedkom masakrov už predtým, a pretože ho veľmi znepokojovali, chcel mať o nich nejaký dôkaz. V civilných šatách by Škrovina s najväčšou pravdepodobnosťou masaker odfotiť nemohol, ale v uniforme spojeneckého vojaka páchatelia pravdepodobne nevnímali jeho prítomnosť ako niečo nezvyčajné. K dispozícii je aj samotné Škrovinovo svedectvo, v ktorom opisuje okolnosti, za akých fotografie vznikli.

V septembri 1958 bol totiž v súvislosti s prešetrovaním zločinov POHG počas potláčania Slovenského národného povstania vypočúvaný aj Škrovina spolu s ďalšími vojakmi a dôstojníkmi slovenskej armády ohľadom svojho pôsobenia na východnom fronte a pri tej príležitosti mu boli zabavené aj fotografie.

Škrovina vykreslil ním zachytený masaker v Miropoli z 13. októbra 1941 takto (*):

„V nedelu ráno asi v mesiaci oktobri v roku 1941 ma zobudili vojaci od roty, že nemecký vojaci zaisťujú civilné obyvatelstvo židovského náboženstva a že je počuť strelba v blískosti obce Miropol. Potom pozdejšie došli k našej rote, že nemci strielajú civilné obyvatelstvo.

Na tieto získané zprávy ma vyslal velitel roty npor. Hruška zístiť čo sa deje. Na tento rozkaz velitela roty som sa odobral i s 2 slov. vojakmi na tvar miesta, kde som aj zobral sebou i fotografický aparát.

Po prichode na kopec v blízkosti obce v lesíku bola murovaná budova, kde boli zajistený občania. Po tom som videl, že nemci v hlúčkoch odvádzajú tíchto zaistených smerom na polanku v lesíku, kde bola vykopaná jama, v ktorej už ležali mrtvoly zavražděných občanov.

Keď priviedli asi 10 ľudí k jame, kazali im vyzliecť šaty, na čo ich potom strielali do týla, a ja som fotografoval, všetky osoby na predložených fotografiach, boli zavraždené čo som ja osobně videl.

Podotýkám že predložené snimky su zhotovené na tvar mieste a v originále. Uvedený vojaci, ktorí boli prítomný so mnou títo len príhliadali na, prevadzané vraždenie na ich mená pre odstup času sa nepametám.

Podotýkam že pokial mam vedomosť v Miropoli na uvedenom mieste kde bolo prevadzané vraždenie boli zavraždené niekolko stoviek občanov asi /200 alebo 300-/ osób. Prevadzané vraždenie skončilo ešte v uvedený deň.“

Antisemitizmus, závisť, majetok

V Miropoli žilo pri vypuknutí vojny okolo 1 500 občanov židovského povodu a Lowerová dokázala podľa svojich slov identifikovať 450 z tých, ktorí boli v ten deň zavraždení. Keď boli (pravdepodobne dopoludnia) postrieľaní a hodení do narýchlo vykopaných jám, ich „susedia“ sa podľa Lowerovej vrhli na ich majetok.

Páchatelia podľa Lowerovej nepochádzali z neslávne preslávených Einsatzgruppen, ale z radov nemeckej poriadkovej a finančnej polície. Na popravách sa podieľali aj Ukrajinci. Okrem takmer 100 000 z nich, ktorí celkovo slúžili v nemeckých policajných silách, sa na masakroch zúčastnila aj miestna správa. Niekto musel židovských spoluobčanov identifikovať, niekto vykopať jamy, niekto poskytnúť logistickú podporu nemeckým vraždiacim jednotkám. V niektorých prípadoch bola účasť dobrovoľná, v niektorých viac či menej vynútená.

Ako hlavné motívy pre aktivitu a kolaboráciu spolupáchateľov Lowerová identifikuje antisemitizmus, snahu  o materiálne prilepšenie v ťažkých časoch po stalinskej kolektivizácii aj okupácii, závisť, strach i vplyv nacistickej kampane proti komunizmu, respektíve proti tzv. „židokomúne“, v ktorej Židia hrali hlavnú úlohu stalinských prisluhovačov a teda hlavného zdroja utrpenia bežných Ukrajincov.

„Zbil som ho  palicou…“

Dôležité svedectvo poskytol pri výsluchu 24. októbra 1958 aj Škrovinov vtedajší nadriadený nadporučík Ivan Hruška. Podľa svojich slov odišiel na východný front 4. júla 1941 z vojenskej akadémie v Bratislave a vrátil sa v decembri 1941. Medzitým bol poverený velením roty a pri výsluchu si spomenul na miesta svojho pôsobenia v Žitomire a takisto v Miropoli.

Hruškov opis sa s tým Škrovinovým viac-menej zhoduje. Presný dátum si však ani on, ani Škrovina nevybavili, len to, že to bolo na jeseň.

„Raz v nedeľu ráno mi prišli vojaci od mojej jednotky povedať, že sa dozvedeli, že do obce Miropol prišiel na nákladných autách nemecký oddiel SS, ktorý v nočných hodinách sosbierali niekoľko mužov z obce, ktorí museli kopať jamy a že v ranných hodinách prebieha vraždenie civilného obyvateľstva.

Na základe tohoto hlásenia som vybral asi dvoch vojakov od mojej roty a týchto som poveril aby mi zistili, či sa okolnosť zakláda na pravde.

Títo mi prišli hlásiť, že Nemci a ukrajinskí miliconári skutočne prevádzajú vraždenie civilnych obyvateľov za obcou Miropol pod Lesíkom.

Hneď po tomto hlásení som sa obliekol a osobne som sa na vlastné oči presvedčil či je to možné. Išiel som smerom, odkiaľ bolo počuť strelbu a keď som prišiel asi 50-100 m od miesta videl som na vlastné oči, ako oddiel nemeckých vojakov s miestnymi milicionármi strielali civilov.

Civili i s deťmi boli nahnatí v jednej miestnosti neďaleko od miesta, kde sa prevádzalo vraždenie. Z miestnosti bolo počuť zúfalý krik. Z tejto miestnosti – budovy skupina nemeckých vojakov vyvádzala civilov po skupinkách a odvádzala ich asi 200 m od budovy, kde sa vraždenie prevádzalo.

Na mieste vraždenia boli vykopané jamy. Civilov stavali k jamám a strielali ich do tyla, pričom kopnutím do chrbta po strele do tyla schadzovali telá civilov do jám. Medzi strielajúcimi SS-manami bolo asi 5 milicionárov-Ukrajincov, na ktorých bolo vidieť že sú napití. Či títo milicionári boli z Miropola, alebo boli dovezení odniekaľ neviem.“

Niektoré detaily Hruškovi uviazli hlboko v pamäti a aj zo strohého výsluchu je evidentné, že aj po 17 rokoch v ňom udalosť vyvolávala silné emócie: „Vidiel som vraždiť matku s dieťatom. Nemci priložili hlavu dieťata k hlave matky a jedným výstrelom zabili oboch. Pohľad na toto bol strašný. Vraždenie trvalo až do odpoludnajších hodín, kedy nasadli po skončení vražd na autá a odišli. Neskor sme sa dozvedeli, že išli vraždiť zasa do inej obce. Či odišli s nimi i milicionári, ktorí sa zúčastnili vraždenie neviem udať.“

To potvrdil aj poznámkou, že počas pobytu v Miropoli bol ubytovaný u jednej miestnej učiteľky, s ktorou sa o prebiehajúcom masakri bavil a konštatoval, že „… obaja sme boli z toho duševne zničený“.

Hruška odhadoval počet zastrelených ľudí len v tento jediný deň na 700 osôb, väčšinou židovského pôvodu. Pri výsluchu Hruška dodal, že keď sa jeho jednotka dostala do Žitomira, dozvedeli sa, že aj tam Nemci zmasakrovali až 30 000 osôb. Hruška tiež podotkol, že „…keď prišiel oddiel SS-manov do obce Miropol, vypadalo to tak, ako by už presne vedeli, ktoré osoby majú sobrať a zastreliť. Musel to byť len niekto z obce, kto im poskytol o osobách informácie, prípadne dal soznamy.“

Niektorí z miestnych dokonca podľa Lowerovej po skončení masakra vliezli do jám plných mŕtvol a snažili sa ich prehľadávať, či nemajú pri sebe nejaké cennosti. To napokon podľa svedectva nadporučíka Hrušku urobil aj jeden jeho podriadený. Hruška zdôraznil, že jeho jednotka sa pod jeho velením „…žiadnej takejto akcie nezúčastnila“ a keď sa vraždenie skončilo, vydal podľa svojich slov „…prísny rozkaz, ktorý zakazoval vychádzku vojakom mojej roty“.

Aj tak mal masaker pre Hruškovu jednotku ešte dohru. Hruška sa podľa svojich slov dozvedel, že jeden z jeho vojakov (a Hruška špecificky podčiarkol, že bol nemeckej národnosti) sa od roty odlúčil a po skončení vrážd „…mal vylamovať zabitým osobám zlaté zuby“. Keď sa to Hruška dopočul, dotyčného si vzal na výsluch a podľa svojich slov ho „… vlastnoručne zbil palicou za tento skutok, hoci sa mi nechcel k činu priznať“.

Hruška nepotvrdil, že by si pamätal, ako Škrovina udalosť fotografuje, ale identifikoval iného vojaka, a to svojho zástupcu poručíka Ignáca Horbasa ako ďalšieho fotografa masakra. Podľa Hrušku Horbas, „… keď videl čo sa robí, dal si odvahu a celkom zblízka začal fotiť všetko čo sa tam robilo. Urobil viac konkretných obrázkov z vraždenia, na ktorých boli zachytené úplné podrobnosti tohoto vraždenia.“

Hruška si potom niekoľko fotografií od Horbasa vzal a po svojom návrate na Slovensko ich mal podľa svojich slov „…ukazovat svojim blízkym priateľom, aby videli čo sa v Rusku robili za zverstvá“. Fotografie však v roku 1944, predtým než sa pripojil SNP, zničil, aby ich náhodou pri domovej prehliadke nenašli.

Nebezpečné svedectvo

Aj Škrovinovi sa fotografie mohli stať osudnými. Lowerová pri svojom pátraní tiež získala prístup do Škrovinovej osobnej korešpondencie počas vojny. Svedkom pogromov, ktoré sa odohrávali na západnej Ukrajine bezprostredne po príchode Nemcov, bol už pred Miropoľom. Domov sa vrátil na Vianoce v decembri 1941 a podľa Lowerovej predstieral chorobu, aby sa na Ukrajinu nemusel vrátiť. Bol prepustený z armády a doma si vyvolal filmy, ktoré zachytávali ako jeho spolubojovníkov, tak i masakre.

V máji 1943 na neho podľa Lowerovej prišlo udanie za to, že „zhovotuje nepovolené fotografie“ a „pracuje proti Novému poriadku v Európe“. V Bratislave bol potom na 3. oddelení Ústredne štátnej bezpečnosti (ÚŠB), ktoré malo na starosti židovskú otázku, vypočúvaný detektívom Filipom Lisým, ktorý ho obvinil z toho, že chráni Židov a spolupracuje s hnutím odporu proti slovenskému štátu.

Dňa 25. júna 1943 prehľadali agenti ÚŠB Škrovinov byt a našli aj nejaké fotografie z frontu. Škrovina podľa Lowerovej agentom priznal, že na Ukrajine skutočne videl „hrôzy vojny“ a nafotil ich. Snažil sa im vysvetliť, že vlastne zachytil „len“ bojovú operáciu, a to popravu partizánov a ich pomocníkov, navyše so súhlasom nemeckých veliteľov. Agentom tiež povedal, že zábery nikomu doma neukázal a už ich zničil, aby sa údajne nedostali do nesprávnych rúk (v skutočnosti si ponechal a ukryl negatívy). Agenti ÚŠB si tak mohli pozrieť len neutrálne fotky zničenej sovietskej techniky a každodenného života v mieste, kde Škrovina vykonával vojenskú službu. Žiadny z týchto snímkov nebol uznaný za podozrivý a nebol mu teda ani zabavený.

V septembri 1958 bol Škrovina vypočúvaný znovu a po prvom výsluchu mu boli fotografie a fotografické albumy zabavené. Kým Lisému povedal, že fotografie fotil so súhlasom nemeckých dôstojníkov, komunistickým vyšetrovateľom už tvrdil, že to bolo tajné, čo mu však dôstojníci neverili. V hodnotení jeho výsluchu z 24. septembra 1958 sa totiž napríklad píše, že „… fotografovanie, ktoré Škrovina z hromadného vraždenia prevádzal, tvrdí, že to robil tak, aby nebol nikým pozorovaný, či už z prítomných ktorí vraždenie prevadzali, alebo iných osob. Toto však menovaný umyslne klame, preto, že fotografovanie ako sú zachytené zábery muselo byť robené hodne z blízka.“

To vo svojej „Správe o masovom vraždení obyvateľstva v Miropoli na Ukrajine“ z 16. októbra 1958 zopakoval aj major Karel Vlček. Podľa neho sa Škrovina „… nejaví ako osoba vierohodná už z toho dôvodu, že snímky zhotovované z bezprostrednej blízkosti, takže je nemožné, že by zábery mohli byť zhotovené bez vedomia osôb, ktoré vraždy vykonávali“.

Vlčkovi boli podozrivé ešte dve veci. Po prvé, že „… po celú dobu ľudovodemokratického zriadenia až do svojho výsluchu fotosnímky neodovzdal, ani o tom neurobil žiadne hlásenie“, a potom že podľa svojich slov Škrovina niektoré z fotografií odovzdal v roku 1944 počas Slovenského národného povstania členom americkej vojenskej misie v Banskej Bystrici, a to za prítomnosti generála Mikuláša Ferjenčíka, ktorý bol v čase Škrovinovho výsluchu v emigrácii.

Použité pramene

Archiv bezpečnostních složek, Historický fond StB (H), arch. č. H-770

Použitá literatúra

Lebovic, M.: ‘The Ravine’ unpacks rare WWII photo to illuminate massacre of Miropol Jews. Times of Israel, 18. 2. 2021. Dostupné na internete: https://www.timesofisrael.com/the-ravine-unpacks-rare-photos-secrets-to-illuminate-massacre-of-miropol-jews/.

Lower, W.: The Ravine: A Family, a Photograph, a Holocaust Massacre Revealed. London 2021.

Yoked, T.: A Mother, a Child, a Death Pit. The Search for the Truth About the Holocaust in Ukraine, Haaretz, 11. 3. 2021. Dostupné na internete: https://www.haaretz.com/us-news/.premium-the-haunting-photo-revealing-the-horrors-of-the-holocaust-in-ukraine-1.9611413.

*V citáciách z prameňov sme zachovali diakritiku a pravopisné chyby podľa autentického zápisu v dokumente.

*Použité citácie z prameňo sú tak isto z Archivu bezpečnostních složek, Historický fond StB (H), arch. č. H-770

vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.

Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.