Na jeseň 1944 sa z Poľska na Slovensko presunula najbrutálnejšia bojová jednotka nacistického Nemecka. Jej členmi boli vrahovia, psychopati, sexuálni devianti a násilníci toho najťažšieho kalibru, zocelení v bojoch s povstalcami v Poľsku i v Bielorusku.

 

SS-Oberführer Oskar Dirlewanger
SS-Oberführer Oskar Dirlewanger

Na jar 1940 sa Adolf Hitler po porade s ríšskym vodcom SS Heinrichom Himmlerom rozhodol vytvoriť špeciálnu bojovú jednotku zloženú výhradne z ľudí odpykávajúcich si trest odňatia slobody za pytliactvo a zločiny s ním spojené. Himmler tvrdil, že pytliaci sú dobrí stopári a tí, ktorí lovia strelnými zbraňami, sú aj vynikajúci strelci. Bola by škoda nechať ich sedieť vo väzniciach, keď by sa ich schopnosti dali účelnejšie využiť v boji. Podľa Himmlerových predstáv sa mal sformovať špeciálny oddiel pytliakov, ktorý by sa používal najmä v horských oblastiach proti partizánom. Vybraných bolo približne päťdesiat mužov, ktorí sa podrobili krátkemu, ale intenzívnemu dvojmesačnému výcviku v Oranienburgu v Nemecku.

Veliteľom  novej jednotky sa stal SS-Hauptsturmführer Dr. Oskar Dirlewanger, podľa ktorého získala svoje meno. Dirlewanger bol veteránom z prvej svetovej vojny, v ktorej slúžil v nemeckej armáde ako guľometník. Patril k aktívnym členom NSDAP, prihlásil sa aj do jej úderných oddielov SA (Sturmabteilung) a rýchlo stúpal v straníckej hierarchii, až kým ho neodsúdili na dva roky pre sexuálny styk s maloletým dievčaťom. Ako pedofila ho vylúčili z NSDAP, ale neskôr ho vďaka vplyvným známostiam opätovne prijali, a dokonca začlenili do SS.

V septembri 1940 sa Dirlewanger so svojou malou jednotkou presunul do Lublinského dištriktu v Generálnom gouvernemente a podliehal veliteľovi SS a polície v Lubline SS-Brigadeführerovi Odilovi Globocnikovi. Pridelili mu poddôstojníkov Waffen-SS odsúdených za menšie priestupky a niekoľko nových pytliakov. Veľkosť oddielu sa na jeseň 1940 rozrástla na približne 80 mužov. Hoci bolo zvláštne komando Dirlewanger vytvorené primárne na boj v horských oblastiach proti partizánom, v Lublinskom dištrikte sa do takýchto operácií zapájalo len zriedkavo. Aj preto postupne rástla Globocnikova nespokojnosť s prítomnosťou tejto trestaneckej jednotky v Lubline.

Masakrovanie civilistov v Bielorusku

Príslušníci Dirlewangerovho komanda pri popravovaní partizánov v Bielorusku v novembri 1942
Príslušníci Dirlewangerovho komanda pri popravovaní partizánov v Bielorusku v novembri 1942

Na Globocnikov zásah bolo nakoniec Dirlewangerovo komando presunuté z Generálneho gouvernementu na územie okupovaného Bieloruska, kam dorazilo vo februári 1942. V Bielorusku pôsobilo 30 mesiacov, až do júla 1944. Práve tu spáchalo svoje najodpornejšie vojnové zločiny a vyslúžilo si povesť najkrutejšej jednotky Tretej ríše. Dirlewangerovým nadriadeným bol vyšší veliteľ SS a polície v oblasti Rusko-Stred, SS-Obergruppenführer Erich von dem Bach-Zelewski. Koncom roka 1942 mal už Dirlewangerov oddiel veľkosť práporu o celkovej sile približne 750 mužov a k dispozícii dostal aj delostrelectvo a automobily na rýchlejší presun.

Rozmachu partizánskeho hnutia v Bielorusku čelili Nemci prijatím novej stratégie, a to masívnymi operáciami prečesávania horského terénu, do ktorých boli nasadené tisícky mužov. Dirlewangerovi vojaci nebrali zajatcov a bez milosti vraždili partizánov rovnako ako civilné obyvateľstvo bieloruských dedín. Odhaduje sa, že majú na svedomí smrť minimálne 30 000 ľudí. Drvivá väčšina zabitých Dirlewangerovými mužmi boli civilisti, ktorí nemali žiadnu spojitosť s partizánskym odbojom.

Mnohí členovia Dirlewangerovej jednotky si počas bojov vo Varšave nasadzovali na tvár plátené masky
Mnohí členovia Dirlewangerovej jednotky si počas bojov vo Varšave nasadzovali na tvár plátené masky

V priebehu troch rokov prítomnosti nacistov na území Bieloruska (1941 – 1944) bolo vypálených minimálne 5 200 dedín a zahynulo celkovo 2 230 000 ľudí, čo predstavovalo jednu štvrtinu celej vtedajšej populácie Bieloruska! Na týchto zverstvách sa výraznou mierou podieľal aj Dirlewanger a jeho muži. Potvrdzuje to niekoľko hlásení generálneho komisariátu pre Bielorusko do Berlína, adresovaných ministrovi pre okupované východné územia Alfredovi Rosenbergovi. Generálny komisár Wilhelm Kube napísal: „Musím poukázať na chybnú psychológiu v zaobchádzaní s obyvateľstvom zo strany policajných jednotiek. Práve v tomto prípade je meno Dirlewanger spojené s obzvlášť závažnými zločinmi. Tento muž vo svojej vyhladzovacej vojne, ktorú vedie proti neozbrojenému obyvateľstvu, vedome odmieta brať ohľady na politicky nutné kroky. Ním používané metódy, hodiace sa viac do čias tridsaťročnej vojny, rozdupali na prach uistenie civilnej správy o podpore spolupráce s obyvateľstvom. Počet vypálených dedín počas jeho rozsiahlych akcií dokonca prevyšuje počet dedín, vypálených boľševikmi.“

Napriek týmto sťažnostiam Dirlewangerov prápor nielenže nebol stiahnutý z  Bieloruska, ale v júli 1943 bol dokonca posilnený o vyše 300 mužov z koncentračných táborov Dachau, Sachsenhausen a Mauthausen. Kým dovtedy bol prápor zložený takmer výhradne z pytliakov, tentoraz doňho boli zaradení kriminálnici rôzneho druhu, odpykávajúci si tresty za vraždy, ublíženie na zdraví, ozbrojené lúpeže, znásilnenia, ale aj asociálne živly a psychopati. To malo za následok okamžité disciplinárne problémy v jednotke a atmosféra v nej sa úplne zmenila. Dirlewanger bol nútený siahnuť k drakonickým trestom za neuposlúchnutie rozkazu veliacich dôstojníkov, aby medzi touto bandou zločincov udržal vojenský poriadok.

Varšava v plameňoch 

Začiatkom augusta 1944 bol Dirlewangerov pluk presunutý do Varšavy, aby pomohol potlačiť povstanie Poliakov. Boje boli veľmi tvrdé a Dirlewangerova jednotka v nich za dva mesiace utrpela oveľa väčšie straty ako za tridsať mesiacov činnosti v Bielorusku. Zajatci sa nebrali na oboch stranách a Nemci masakrovali ozbrojených povstalcov rovnako ako skrývajúce sa ženy, deti a starých ľudí. Dirlewangerovi trestanci posilnení alkoholom sa vrhali do útokov s beštiálnou zúrivosťou. Potvrdzujú to aj slová jedného z príslušníkov SS, ktorý sa zúčastnil potlačenia Varšavského povstania: „Táto zberba bojovala s neuveriteľnou tvrdosťou a bez pardónu… Bojovalo sa o akýsi dom vo Varšave. Tu si niekto spomenul na Dirlewangerovu jednotku. Zrazu uháňalo 50 mužov cez ulicu. Z toho asi 30 zostalo ležať a už sa viac nepohli. Zvyšok zmizol v dome a v nasledujúcich desiatich minútach lietali z okien tretieho a štvrtého poschodia mŕtvi i živí Poliaci. Dirlewangerovi muži sa nezdržiavali žiadnymi dlhými rečami. Takto sa čistili domy vo Varšave…“

Jozef Tiso 31. októbra 1944 vyznamenáva nemeckých vojakov, ktorí potlačili povstanie. Bojov sa zúčastnila i Dirlewangerova brigáda
Jozef Tiso 31. októbra 1944 vyznamenáva nemeckých vojakov, ktorí potlačili povstanie. Bojov sa zúčastnila i Dirlewangerova brigáda

Začiatkom októbra boli napokon Poliaci nútení kapitulovať, keďže celá Varšava ležala v troskách a zahynulo okolo 200 000 jej obyvateľov. Oskar Dirlewanger bol za príkladné vedenie boja v uliciach mesta povýšený na SS-Oberführera, a dokonca mu bol udelený aj Rytiersky kríž. Po skončení ťažkých bojov o Varšavu sa jednotka rozrástla na vyše 4 000 mužov a už niesla oficiálny názov SS-Sturmbrigade Dirlewanger. V priebehu októbra 1944 bola brigáda prevelená na územie Slovenska, kde sa mala pripojiť k ďalším oddielom SS a zúčastniť sa záverečnej fázy potlačenia Slovenského národného povstania. Na Slovensku sa brigáda zdržiavala do decembra 1944. Dosiahla síce v boji proti povstalcom určité úspechy, ale nezostala nič dlžná svojej povesti, keď terorizovala vidiecke obyvateľstvo a páchala ťažké zločiny. Veliteľ nemeckých vojsk na Slovensku SS-Obergruppenführer Hermann Höfle nakoniec u Himmlera presadil stiahnutie tejto problémovej jednotky do Maďarska, kde mala spolu s nemeckou armádou čeliť rozsiahlej sovietskej ofenzíve.

V znaku prekrížené ručné granáty

Oskar Dirlewanger
Oskar Dirlewanger

Koncom roka 1944 mala brigáda už vyše 6 000 mužov. Vo februári 1945 sa Himmler rozhodol transformovať brigádu opäť a oficiálne sa z nej stala 36. granátnická divízia Waffen-SS (v znaku mala dva prekrížené ručné granáty), no divíziou bola len na papieri. Keďže Dirlewanger bol 15. februára 1945 ťažko ranený v boji, vedenie divízie po ňom prebral SS-Brigadeführer Fritz Schmedes, ktorý stál na jej čele až do apríla 1945, keď ju juhovýchodne od Berlína definitívne zničili Sovieti. To už bol jej pôvodný veliteľ Oskar Dirlewanger v civile a pokúšal sa ukryť v južnom Nemecku, ale nakoniec ho Spojenci predsa len chytili.

Začiatkom júna 1945 umiestnili Francúzi Dirlewangera do zajateckého tábora v nemeckom Altshausene. Strážnu službu v ňom vykonávali aj príslušníci poľskej armády. Keď sa dozvedeli skutočnú totožnosť onoho vysokého, vychudnutého muža so zjazvenou tvárou, neustále ho mučili a bili. Poľskí vojaci sa Dirlewangerovi chceli pomstiť za zverstvá páchané jeho mužmi počas Varšavského povstania a každý deň ho surovo mlátili, kým nestratil vedomie. V noci zo 4. na 5. júna 1945 sa Poliaci rozhodli ukončiť jeho trápenie  a dobili ho na smrť v jeho cele. Brutálna smrť pre veliteľa najbrutálnejšej bojovej jednotky Tretej ríše.

Mgr. Martin Konečný, PhD.Mgr. Martin Konečný, PhD., ukončil doktorandské štúdium v odbore všeobecné dejiny na Inštitúte histórie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove obhájením dizertačnej práce Byzancia v období križiackych výprav 1096 – 1204. Publikoval vedecké štúdie a odborné články v domácich i zahraničných časopisoch, ako Archiv orientální, Byzantinoslavica, Historický časopis, Nový orient, Pamiatky a múzeá, Válka revue, Vojenská história a iné. V súčasnosti pôsobí ako historik vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach. Je spoluautorom dvoch vojenských výstav – Takí boli naši dedovia : Prvá svetová vojna a východné Slovensko a Boje o Dargovský priesmyk a oslobodenie Košíc.

Literatúra:

Obrazová príloha: wikipedia.org