Československý terminátor bojoval v Duklianskom priesmyku, kde sa rozhodovalo o osude Slovenského národného povstania.

Arnošt Steiner v hodnosti kapitána krátko po vojne.

Ak by sme hľadali prototyp dokonalého vojaka, len ťažko by sme našli lepšieho kandidáta ako Arnošta Steinera, nezraniteľného hrdinu nielen od Dukly. Narodil sa 12. januára 1915 v sliezskom Třinci do rodiny židovského obchodníka s textilom. Od mlada bol športovo založený a po dva roky bol dokonca majstrom boxu Moravy a Sliezska vo svojej váhovej kategórii. V roku 1938 absolvoval poddôstojnícku školu, ale už nasledujúci rok po rozbití Československa skončil aj so svojím otcom Jakubom v nemeckom zbernom tábore, z ktorého sa im však podarilo utiecť do Sovietskeho zväzu. Menej šťastia mala jeho matka Žofia a sestra Alžbeta s polročným dieťaťom, ktoré zahynuli v roku 1942 v Osvienčime.

Syna s otcom poslali v Sovietskom zväze za ilegálne prekročenie hranice najskôr na desať rokov nútených prác do gulagu na Sibír. Keď sa začala formovať prvá čs. jednotka v Sovietskom zväze, boli obaja Steinerovci prepustení a začiatkom roku 1942 sa hlásili v Buzuluku u podplukovníka Ludvíka Svobodu (budúceho čs. prezidenta). Arnošta v hodnosti desiatnika zaradili do roty ťažkých guľometov, jeho otca vzhľadom na vek do kuchyne.

Železný Arnošt (úplne vľavo) počas bojov na Dukle.

Arnošt sa vyznamenal už v bojoch pri Sokolove a pri oslobodzovaní Kyjeva, kde ako podporučík velil čate ťažkých guľometov. V bojoch pri dedine Ruda rozprášil jedným guľometom celú nemeckú kolónu. Pri rieke Tikič ho nemecký delostrelecký granát doslova zmietol z tanku, spolubojovníci ho v tej chvíli považovali za mŕtveho, ale jemu sa ako zázrakom nič nestalo. Priam neuveriteľné bojové výkony a schopnosť prežiť však predviedol v krvavých bojoch o Dukliansky priesmyk. Keď 29. augusta 1944 vypuklo na Slovensku protifašistické povstanie, rozhodli sa ho Sovieti na žiadosť čs. povstaleckého a exilového vojenského velenia podporiť veľkorysou vojenskou operáciou.Karpatsko-duklianska operácia však v podstate zlyhala ešte pred svojím začiatkom, keď Nemci odzbrojili dve divízie Východoslovenskej armády, ktoré mali Červenej armáde pomôcť z druhej strany prebiť sa cez Východné Karpaty. Napriek tomu i napriek krátkosti času na prípravu rozhodol maršal Konev, ktorý velil 1. ukrajinskému frontu a v rámci neho aj 1. čs. armádnemu zboru, operáciu z politických dôvodov uskutočniť.

Dukliansky mlynček na mäso

Útok Červenej armády, ktorú v priestore operácie tvorilo celkom deväť armádnych zborov vrátane československého, sa začal 8. septembra skoro ráno mohutnou delostreleckou a mínometnou prípravou trvajúcou dve hodiny. A padajúcou do prázdneho priestoru. Generálplukovník Gotthard Heinrici, prezývaný svojimi vojakmi s láskou „náš malý pankhart“ (Unser Giftzwerg, doslova jedovatý trpaslík), ktorý velil nemeckej 1. tankovej a 1. maďarskej armáde (armádna skupina Heinrici) a ktorý bol považovaný za najlepšieho nemeckého defenzívneho generála celej vojny, nariadil s vycibrenou intuíciou stiahnuť jednotky z prvej línie. Nemecká obrana siahala až 50 kilometrov do hĺbky územia a využívala všetky výhody horského, husto zamínovaného terénu. Karpatsko-duklianska operácia sa už v prvých dňoch zmenila na krvavý mlynček na mäso.

Plán útoku Karpatsko-duklianskej operácie (Zdroj: Encyklopedia Beliana).

Nereálne optimistický plán sovietskeho velenia na bleskurýchly prienik Nemci prekazili hneď na začiatku nielen odzbrojením Východoslovenskej armády, ale aj udržaním strategického dopravného uzla – mesta Krosna – na poľskej strane. Postup útočiacich jednotiek uviazol v dopravnom chaose a priniesol prvé ťažké straty. Čs. jednotky útočiace v druhom slede na druhý deň 9. septembra pri Machnówke a Wrocanke nečakane narazili na silné nepriateľské postavenie nemeckej 75. pešej divízie. Nasledoval krvavý kúpeľ, pri ktorom prišli Čechoslováci o 765 mužov, čo boli najvyššie denné straty 1. čs. armádneho zboru počas celej Karpatsko-duklianskej operácie. Došlo pritom dokonca k mimoriadne kontroverznému zastreleniu v panike utekajúcich vojakov vlastnými veliteľmi. Za nezvládnuté velenie odvolal maršal Konev veliteľa čs. zboru generála Kratochvíla a nahradil ho podriadeným veliteľom 1. čs. brigády generálom Ludvíkom Svobodom (ktorý bol navyše politicky prijateľnejší), a podobný osud stihol aj veliteľa sovietskeho 25. tankového zboru generála Anikuškina.

Kóta smrti

Konev posilnil útočiacu 38. armádu generálplukovníka Moskalenka ďalšími jednotkami, ale ani to neurýchlilo postup Červenej armády a napríklad poľské mesto Dukla, ktoré malo byť obsadené už na druhý deň ofenzívy, padlo do sovietskych rúk až po dvanástich dňoch. V jeho okolí sa veľmi ťažkých bojov o bezmennú výšinu 534, ktorá prešla niekoľkokrát z rúk do rúk a vyslúžila si „titul“ Kóta smrti, zúčastnila aj 1. čs. brigáda a v jej radoch Arnošt Steiner. Ten sa medzitým pre svoju odvahu a nezraniteľnosť v boji stal medzi svojimi spolubojovníkmi už skutočnou legendou.

Keď v bojoch o kótu 534 zostalo v jeho rote z 94 vojakov len 11 a v susednej rote padli všetci velitelia, prevzal velenie obidvoch rôt a vyhnal Nemcov zo zákopov, len aby z nich bol so svojou skupinou vzápätí vypudený nepriateľskou delostreľbou. Ešte pred zotmením Čechoslováci kótu s podporou tankov dobyli späť. A tak to pokračovalo celý týždeň. V zápale jedného boja napadol Steinera mohutný nemecký vojak a začal ho dusiť. Steiner už pomaly strácal vedomie, keď nahmatal pištoľ a stlačil spúšť. Keď sa prebral z bezvedomia, zistil, že okolo je plno Nemcov, ktorí postavenie medzitým dobyli. Predstieral mŕtveho, kým ho načas nedobyli opäť Čechoslováci.

Sovietsky maršal Ivan S. Konev, veliteľ 1. ukrajinského frontu.

Len čo padla kóta 534, dostal Steiner ihneď rozkaz k útoku na ďalšiu kótu 694 na Hyrowej hore. So svojimi 52 mužmi sa najskôr dostal do obkľúčenia, ale potom iniciatívne využil vhodnú situáciu a prekvapujúcim útokom vyhnal z kopca celý prápor Nemcov. Len čo si nepriateľ uvedomil, aká hŕstka bráni kopec, trikrát sa ho pokúsil dobyť späť. Steiner so svojimi mužmi zakaždým odolal. Keď to hlásil veliteľovi svojho práporu, ten nechcel uveriť a žiadal dôkaz. Tri zelené rakety vystrelené nad kopcom mohol obdivovať spolu s maršalom Konevom, ktorý boje o kótu 694 osobne sledoval. V tomto boji utrpel Arnošt svoje najťažšie zranenie – nepriateľská črepina mu rozťala pery.

Zabudnutý hrdina

Československí vojaci vstúpili definitívne na územie Slovenska v Duklianskom priesmyku až 6. októbra (neskôr sa oslavoval ako Deň Čs. ľudovej armády). Steinerova rota bola jedna z prvých, ktorá mala tú česť, ale aj tento vstup bol krvavo vykúpený. Veliteľa prvej prieskumnej hliadky V. Nebiljaka (pôvodom Rusína z Podkarpatskej Rusi) zabila po niekoľkých minútach na domácej pôde nemecká mínometná paľba. O pár hodín nato len niekoľko desiatok metrov za štátnou hranicou vyletelo na nemeckej míne do vzduchu auto veliteľa 1. čs. brigády. Generál Jaroslav Vedral-Sázavský, veterán ešte od Zborova z 1. svetovej vojny, sa tým stal hodnostne najvyšším čs. dôstojníkom, ktorý padol na bojiskách 2. svetovej vojny.

Ťažké boje s veľkými stratami bez výraznejšieho postupu na jednej a ústupu na druhej strane prebiehali až do konca októbra, ale medzitým sa Nemcom podarilo potlačiť Povstanie, takže maršal Konev nariadil svojim jednotkám ukončiť operáciu a prejsť na dosiahnutých pozíciách dočasne do obrany (28. októbra).

Československí vojaci prekračujú Dukliansky priesmyk 6. 10. 1944

Jedna z najväčších horských bitiek 2. svetovej vojny pripravila Červenú armádu o 120-tisíc mužov, z toho bolo vyše 20-tisíc mŕtvych, na nemeckej strane bolo vyše 50-tisíc mŕtvych, zranených a nezvestných. Čs. armádny zbor prišiel o 935 mužov, 4 518 vojakov bolo zranených a 756 nezvestných, čo predstavuje 38 % straty. K povstalcom sa síce prebiť nepodarilo, ale operácia aspoň viazala veľký počet nemeckých síl, ktoré tak nemohli byť nasadené proti Povstaniu. Stálo to za to množstvo mŕtvych? To je otázka, ktorá sa dá len ťažko zodpovedať pri väčšine bitiek v dejinách, ale pri tej duklianskej vzhľadom na politické súvislosti a následné (dez)interpretácie je to snáď ešte ťažšie. Československí vojaci, ktorí tam bojovali, snažili sa pomôcť povstalcom a urýchliť oslobodenie vlasti, to v tom čase brali určite inak.

Po skončení Karpatsko-duklianskej operácie Steinera prevelili na miesto spravodajského dôstojníka pri vlastnom prápore a neskôr sa stal náčelníkom jeho štábu. Ani tu sa nevyhýbal boju a ďalej viedol svojich vojakov do útoku. V posledných dňoch vojny ho pridelili na ministerstvo národnej obrany, ale krátko po vojne z armády na vlastnú žiadosť odišiel. Bývalý väzeň gulagu a spravodajský dôstojník si bol zrejme dobre vedomý, čo možno od komunistov čakať, takže zvyšok života radšej prežil skromne v ústraní ako elektroúdržbár v Brne, obľúbený a vážený pre svoje vojnové zásluhy i ľudské vlastnosti v úzkom okruhu známych, kde nakoniec takmer v zabudnutí 9. októbra 1982 zomrel a kde je aj pochovaný. Za chrabrosť v boji získal množstvo vyznamenaní, vrátane siedmich čs. vojnových krížov. „Môžete mi veriť, že som v dvoch vojnách videl mnoho, ale málokedy činy podobné Steinerovým,“ napísal o ňom vo svojich spomienkach generál Svoboda.

Použitá literatúra

  • Bystrický, J. a kol.: Od priesmyku Predeal po Kurovské sedlo. Boje vo Východných Karpatoch v roku 1944. Bratislava 2011. Dostupné na internete: http://www.vhu.sk/od-priesmyku-predeal-po-kurovske-sedlo/.
  • Čaplovič, M./Stanová, M. (zost.): Karpatsko-duklianska operácia – plány, realita, výsledky (1944–2004). Bratislava 2005. Dostupné na internete: http://www.vhu.sk/karpatsko-duklianska-operacia/.
  • Kolektív autorov: Vojenské osobnosti československého odboje 1939–1945. Praha 2005.
  • Steiner, A./Drebota, J.: Za cenu života. Praha 1981.

Internetové odkazy

Film

  • Dukla – krev a mýtus (Česko/Slovensko/Poľsko 1999, 57 + 57 min., réžia Petr Hvižď). Dvojdielny hraný dokument s výpoveďami priamych účastníkov bojov z oboch strán bojiska.

Obrazová príloha: VHU, wikipedia.org, Encyklopedia Beliana

Študoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zaoberá sa vojenskými a námornými dejinami. Je autorom knihy Bitky a bojiská - Stručné dejiny Slovenska pre mladých čitateľov (Slovart 2021).