Ján Bulík, výrazná osobnosť vojvodinských Slovákov, je neprávom opomínaná postava slovenských dejín. Jeho život, aj keď predčasne ukončený, bol nadpriemerne činorodý – bol úspešným športovcom, aktívnym predstaviteľom menšiny, advokátom, politikom, a nakoniec pracovníkom protifašistického odboja. Jeho život bol však aj plný kontrastov – pomáhal zachraňovať životy, ale o ten vlastný prišiel. Volajú sa po ňom ulice, ale takmer nikto netuší, kto to bol.
Detstvo a rodina
Ján Bulík sa narodil 1. januára 1897 v Kovačici v regióne Banát vo vtedajšom južnom Uhorsku. Pochádzal z komunity dolnozemských Slovákov, ktorých predkovia odchádzali zo Slovenska už od konca 17. storočia. Samotná Kovačica bola Slovákmi osídlená v roku 1802 a stala sa centrom slovenského života v Banáte. Výrazným faktorom formovania Bulíkovej osobnosti bol fakt, že viacerí jeho predkovia boli vedúcimi osobnosťami v tejto komunite.
Jednou z kľúčových udalostí jeho života bol kovačický proces. Išlo o súdnu dohru protestu slovenských veriacich proti nariadeným maďarským bohoslužbám v kovačickom kostole v roku 1907. Keďže rodičia Jána Bulíka patrili medzi iniciátorov a organizátorov týchto protestov, počas súdneho procesu chodili k Bulíkovcom slovenskí a srbskí obhajcovia. Tí si všimli nadpriemerný intelekt ich syna a presvedčili rodičov, aby ho zapísali na strednú školu. Ján Bulík sa tak stal študentom novosadského pravoslávneho gymnázia, následne sa zapísal na štúdium práva, ktoré ukončil získaním doktorátu v roku 1923.
Ešte počas svojich štúdií sa Ján Bulík prejavil ako výnimočný športový talent. V roku 1921 vyrovnal dovtedajší juhoslovanský štátny rekord v behu na 100 metrov, ten bol však neskôr prekonaný. Úspešnejší však bol v skoku do diaľky. V tejto disciplíne bol štyri roky držiteľom juhoslovanského štátneho rekordu, a to so značným predstihom pred ostatnými súpermi. Vďaka svojim výnimočným výsledkom bol nominovaný aj na letné olympijské hry, ktoré sa konali v roku 1924 v Paríži. Pri tréningu na jar 1924 však utrpel likvidačné zranenie, ktoré ukončilo jeho športovú kariéru.
Občianske aktivity a činnosť pre slovenskú menšinu
Ján Bulík sa začal občiansky angažovať už počas zlomovej jesene 1918, keď bol aktívny pri začleňovaní južného Banátu do vznikajúceho Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov. Zúčastnil sa aj Veľkého národného zhromaždenia v Novom Sade, na ktorom sa rozhodlo o odtrhnutí Vojvodiny od Uhorska. Bulík tu bol zvolený aj za člena 50-člennej Veľkej národnej rady.
Do výraznejšej činnosti pre slovenskú menšinu vstúpil v roku 1929, krátko po vyhlásení kráľovskej diktatúry, keď inicioval založenie Poradného výboru Slovákov Dunajského bánstva. Tento výbor sa stal hlavnou organizáciou združujúcou juhoslovanských Slovákov, pričom na zakladajúcej schôdzi bol Ján Bulík jednoznačne navrhnutý za ich predsedu. V januári 1930 stál na čele deputácie juhoslovanských Slovákov ku kráľovi Alexandrovi. Tu predniesol pozoruhodný prejav, ktorý bol citovaný aj v celoštátnom denníku Politika. Pri svojich prejavoch takmer vždy zdôrazňoval dvojitú identitu juhoslovanských Slovákov – na jednej strane vernosť voči Juhoslávii ako ich vlasti, ale na druhej strane silnú starostlivosť o zachovanie národnej identity: „My juhoslovanskí Slováci stále sa chlubíme, že sme dobrí Juhoslovania, ale pritom stále prízvukujeme, že sme Slováci, že so svojimi bratmi v Československej republike, našej starej vlasti tvoríme a chceme tvoriť jeden nepretržitý celok.“ Ako reprezentant juhoslovanských Slovákov však Bulík vystupoval aj v Československu, napríklad na zjazde zahraničných Čechov a Slovákov v Prahe v júni 1932. Dostalo sa mu tu značného uznania, okrem iného bol zvolený za predsedu záverečnej schôdze zjazdu.
Jednou z najvýznamnejších udalostí v živote juhoslovanských Slovákov v medzivojnovom období bolo založenie Matice slovenskej v roku 1932. Ján Bulík, ako jeden z hlavných iniciátorov jej založenia, bol zvolený za jej prvého predsedu. Za jeho trojročného predsedníctva bola Matica veľmi aktívna – organizovala množstvo prednášok v slovenských obciach Vojvodiny, udržiavala tiež styky s kultúrnymi inštitúciami Juhoslávie aj Československa. V auguste 1932, krátko po založení Matice, bol Ján Bulík zvolený aj za krajinského dozorcu slovenskej evanjelickej cirkvi v Juhoslávii.
Bulík je zaujímavý aj z hľadiska množstva kontaktov na významné osobnosti Juhoslávie, Československa, ale aj iných krajín. Medzi významné osobnosti Československa, s ktorými Ján Bulík udržiaval kontakt, patril napr. Ivan Dérer a Milan Hodža. Začiatkom roku 1933 sa obaja menovaní prihlásili za zakladajúcich členov Matice slovenskej v Juhoslávii. V priebehu svojej trojmesačnej cesty po Československu na jar 1935 získal Bulík pre Maticu ďalších 60 nových členov vrátane Edvarda Beneša. Vzhľadom na to, akú malú komunitu Matica zastupovala, mala teda veľmi bohaté kontakty s vplyvnými inštitúciami a osobnosťami.
Po svojej bohatej trojročnej činnosti na poste predsedu Matice sa Ján Bulík vzdal tejto funkcie. Urobil tak z dôvodu svojho aktívnejšieho zapojenia do politickej činnosti v rámci juhoslovanskej združenej opozície, s ktorou spolupracoval už od roku 1932. Okrem iného sa snažil sprostredkovať bližší kontakt medzi juhoslovanskou opozíciou a československými politikmi. Po nástupe vlády Milana Stojadinovića sa Bulík stal aj generálnym tajomníkom Vojvodinského frontu protifašistických združení.
Odbojová činnosť
Vzhľadom na svoje demokratické presvedčenie a blízky vzťah k Československu Bulík aktívne reagoval na rastúcu nemeckú agresiu v roku 1938. V čase mníchovskej krízy bol jedným zo spoluorganizátorov náboru juhoslovanských dobrovoľníkov ochotných odcestovať do ČSR a brániť ju v prípade vojenskej agresie. Po rozbití Československa v marci 1939 sa Belehrad stal jedným z dôležitých oporných bodov tvoriaceho sa československého odbojového hnutia. Zapojil sa doň aj Bulík – vo svojej právnickej kancelárii zamestnal ako koncipienta študenta práva Jána Struhárika, ktorý mal však v skutočnosti na starosti len odbojovú agendu. Bulík tiež spolupracoval v spravodajskej činnosti – v Belehrade preberal správy, ktoré odboj posielal z Bratislavy prostredníctvom zamestnancov Dunajplavby.
Okrem pracoval toho pre odboj aj ako kuriér – sám prenášal spravodajský materiál medzi Belehradom, Slovenskom, Protektorátom, Švajčiarskom a Francúzskom. V rámci týchto ciest viackrát navštívil M. Hodžu, v júli 1939 dokonca sprevádzal jeho dcéru Irenu Pálkovú na ceste z Bratislavy do Ženevy. Začiatkom septembra 1939 Bulíka na jednej z jeho kuriérskych ciest zatkli v Maďarsku, kde ho až do decembra väznili. O tomto zatknutí a väznení bolo informované priamo československé ústredie v Londýne. O jeho kontaktoch s vtedajšou juhoslovanskou politickou elitou svedčí aj fakt, že za jeho prepustenie intervenoval okrem iných aj Vladimir Maček, vtedajší podpredseda juhoslovanskej vlády. Táto udalosť však mala vážnejšie dôsledky. Keďže Bulík bol na dlhý čas vyradený, kuriérskou prácou bola poverená Dr. Jarmila Pápežová. Tá však bola nasadenou nemeckou agentkou, vďaka ktorej sa nemecké orgány dostali k obsahu prenášaných dokumentov, ako aj k detailným informáciám o československom odboji v Juhoslávii.
Po prepustení sa Bulík znovu zapojil do predošlej činnosti. Vďaka svojim kontaktom na dôležitých juhoslovanských úradoch v tomto období pomohol viacerým členom odboja pri vybavení potrebných dokumentov. Išlo napríklad o vybavenie povolenia na pobyt pre Vladimíra Žuffu, či o zaobstaranie falošného juhoslovanského pasu pre Jána Pálku, zaťa Milana Hodžu. Medzi dôkazy o dôležitosti kontaktov Jána Bulíka patrí list zo 6. februára 1940. Bulíkov spolupracovník Ján Struhárik v ňom odpovedal klientom, ktorí ho žiadali o pomoc pri problematickom vybavení tranzitného víza: „Kancelária žiaľbohu žiadnu intervenciu prevádzať nemôže, lebo len Dr. Bulík osobne má potrebné známosti a vplyv na ministerstve.“
Pomoc židovským emigrantom
Ján Bulík v tomto období vybavoval tranzitné víza pre viacerých Židov z Protektorátu Čechy a Morava. Išlo napríklad o Leopolda Fürtha, pražského lekára, ktorý chcel aj s rodinou emigrovať. Fürth si už jednu žiadosť o vízum podal sám, ale bola zamietnutá. Bulík za vybavenie tejto žiadosti požadoval značný honorár, 50 000 dinárov. V liste píše: „Nútený som počítať si minimálne 50 000 Din. z tej príčiny, poneváč prvý raz Dr. Fürth už bol zamietnutý. Výšku môjho honoráru nemusím zvlášť odôvodňovať.“ Z týchto vyjadrení je pravdepodobné, že väčšia suma peňazí bola potrebná na úplatky na kompetentných miestach. Z ďalšieho listu sa dá čiastočne vykresliť situácia, v akej sa v tomto období nachádzali Židia pri snahách emigrovať cez Juhosláviu: „U nás je dnes najväčší kunšt vymôcť pre žida povolenie vstupného víza a vcelku sa nepovoľuje ani 1 % žiadostí. (…) …len skutočne vo výnimočných prípadoch a na veľké a vplyvné intervencie víza povoľujú.“ Ďalej Ján Bulík píše, že kvôli vybaveniu tejto záležitosti musel celé dva týždne denne urgovať na ministerstve, kým dosiahol prijateľné vyriešenie. Leopoldovi Fürthovi sa nakoniec emigrovať podarilo. Vzhľadom na ďalší vývoj udalostí v Protektoráte si tak zrejme zachránil život.
Z prelomu rokov 1939 a 1940 pochádza korešpondencia hovoriaca o najvýznamnejšej známej Bulíkovej akcii v tejto sfére. V decembri 1939 ho v Belehrade vyhľadal zástupca Jadranskej cestovnej kancelárie z Prahy, ktorý ho informoval, že jeho spoločnosť organizuje vysťahovanie asi 1000 Židov z Protektorátu Čechy a Morava do Palestíny. Transport mal prejsť cez juhoslovanské územie do prístavu Sušak alebo Split, kde mal byť nalodený a mal sa preplaviť sa do Palestíny. Bulík bol poverený zistiť, či bude možné obstarať týmto vysťahovalcom tranzitné víza cez juhoslovanské územie.
V tejto veci rokoval priamo s ministrom vnútra, ktorý stanovil prísne podmienky: organizátori transportu museli zaručiť, že Židia budú cestovať zvláštnymi vlakmi s policajnou eskortou, cez juhoslovanské územie prejdú bez akéhokoľvek opustenia vlaku a budú nalodení priamo z vagónov. Minister ešte podotkol, že konečné povolenie môže vydať až vtedy, keď budú zaobstarané lode čakať v prístave – teda keď bude zaručené, že sa spomínaní Židia nezdržia na juhoslovanskom území. Napriek komplikáciám začal Bulík tieto veci riešiť, pričom im venoval naozaj veľkú pozornosť a energiu. Žiadosť o udelenie víza, ktorú podľa jeho pokynov podala Jadranská cestovná kancelária, však bola ministerstvom vnútra zmietnutá. Podľa ďalších informácií však iniciátori tejto akcie skúšali ďalšie možnosti, takže nie je isté, aký osud nakoniec túto skupinu Židov postihol.
Zajatie a smrť
Na jar 1941 evakuovali z Juhoslávie prakticky všetkých pracovníkov československého odboja, Ján Bulík však emigrovať odmietol. Po porážke Juhoslávie v apríli 1941 sa istý čas ukrýval, nakoniec však padol do rúk gestapa. Informácie o zvyšku jeho života sú potvrdené už len čiastočne. Spočiatku bol väznený v Belehrade, neskôr ho transportovali do Prahy, kde bol niekoľko mesiacov väznený a vypočúvaný. Niekedy koncom roka 1941 Bulíka presunuli do koncentračného tábora Mauthausen. Po príchode na toto miesto sa rozhodol pre riskantný krok – požiadal veliteľa tábora o dodržiavanie medzinárodného práva, ktoré politickým väzňom zaručovalo humánne zaobchádzanie. Veliteľ údajne na Bulíkov protest reagoval veľmi ostro: po trojdňovom mučení ho dal predviesť pred väzňov zhromaždených na appelplatzi. Tu naňho pustili cvičených psov, ktorí ho dotrhali. Zomrel 30. januára 1942 vo veku 45 rokov.
Vo väzenských záznamoch sa zachovala Bulíkova väzenská karta, na ktorej bolo uvedené: „Ján Bulík, narodený 1. 1. 1897 v Kovačici, Banát, Juhoslávia, väzenské číslo 1276, zomrel na zápal pľúc.“ Podobné relatívne prirodzené príčiny smrti sa však udávali aj pri iných väzňoch, ktorí boli rôznymi spôsobmi popravení.
Ani Bulíkova rodina sa nevyhla represiám. Ich dom v Kovačici prehľadali príslušníci gestapa, rodina musela celý deň stáť pri múre pred namierenými zbraňami. Pri hľadaní ukrytého odbojového materiálu zhabali celú osobnú knižnicu, ako aj všetky pracovné dokumenty, ktoré našli. Jeho synovi Jánovi Bulíkovi mladšiemu nedovolili počas okupácie nastúpiť na žiadnu strednú školu.
Dr. Jánovi Bulíkovi boli po vojne udelené tri československé, jedno juhoslovanské a jedno slovenské štátne vyznamenanie. Sú po ňom pomenované ulice v jeho rodnej Kovačici, v Novom Sade aj v bratislavskej Petržalke. Má symbolický náhrobný kameň na Národnom cintoríne v Martine, ako aj niekoľko pamätných tabúľ. Jeho potomkovia žijú prevažne na Slovensku, stále však udržiavajú blízky kontakt s Vojvodinou.
Pramene
- Pozostalosť Dr. Jána Bulíka. Nespracované.
- Archív Matice slovenskej v Srbsku. Nespracované.
- Národný archív ČR.
- Archív bezpečnostných zložiek ČR.
- Archív Juhoslávie, Belehrad.
Literatúra
- Jablonický, J.: Z ilegality do povstania. (Kapitoly z občianskeho odboja). Banská Bystrica 2009.
- Žuffa, V. J.: Skok do neznáma. Bratislava 2004.
- Dr. Janko Bulík – vlastenec, demokrat a martýr. Martin 2007.
Foto: archív autora, wikipedia.org
Vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, doktorandské štúdium absolvoval na Filozofickej fakulte Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Vo svojej bakalárskej aj diplomovej práci sa venoval činnosti Dr. Jána Bulíka. Na tento výskum nadviazal aj vo svojej dizertačnej práci s názvom Odbojové aktivity vojvodinských Slovákov v rokoch 1938 – 1941, ktorú úspešne obhájil v auguste 2019. Okrem toho je aktívny folklorista a občiansky aktivista.