Príslušníci poľskej exilovej armády sa zúčastnili na mnohých vojenských udalostiach druhej svetovej vojny. Poľskí piloti boli významne zastúpení v bitke o Britániu, zúčastnili sa tiež známych bojov o Monte Cassino a ďalších významných bitiek vojny. K menej známej činnosti poľskej zahraničnej armády patrí nasadzovanie agentov na územie okupovaného Poľska – títo agenti sa do poľskej histórie zapísali ako cichociemni (z ang. dark and silent).  

Štylizované logo SOE
Štylizované logo SOE

Napriek tomu, že dnes nevieme preukázateľne vysvetliť, kedy a akým spôsobom vzniklo pomenovanie cichociemni, vývoj plánovania špeciálnych operácií v Poľsku vieme datovať pomerne presne. Snahu o vytvorenie trvalého spojenia medzi okupovaným územím a exilovou armádou je možné datovať už do jesene 1939, teda tesne po porážke Poľska zo strany nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu. Jedným z najdôležitejších období pre vedenie neregulárnej činnosti počas druhej svetovej vojny bolo leto 1940. V tomto období po porážke Francúzska vznikla v Spojenom kráľovstve organizácia, ktorá mala vedenie neregulárnej vojny takpovediac priamo „v popise práce“. Išlo o Special Operations Executive (SOE), ktorá je v našej historickej pamäti primárne spojená s činnosťou československého odboja a s atentátom na Reinharda Heydricha. Samotná SOE však pozostávala z viacerých sekcií (de facto od Francúzska až po Barmu). Najdôležitejšími spolupracovníkmi SOE sa v ranom období existencie stali práve členovia poľského a československého odboja. Tieto dve hnutia boli totiž považované za ideálne pre koncept, s ktorým v prvotnom období operovala SOE – koncept tajných armád.

Podzemná vojna a tajné armády

Briti boli pri svojom plánovaní vedenia podzemnej vojny schopní opustiť tradičné vojenské schematické myslenie. Žiaľ, len do určitej miery. Aj plánované tajné armády mali mať preto organizovanú štruktúru – podobnú klasickým jednotkám. Tento koncept použila aj československá Obrana národa, ale s tragickými dôsledkami. V takto organizovanej odbojovej organizácii stačil menší prienik gestapa na zlikvidovanie celej organizácie. V lete 1940 vládla v rámci SOE  pozitívna nálada. Jedným z jej nositeľov bol Hugh Dalton, ktorý stál na čele Ministerstva pre hospodársku vojnu (Ministry of Economic Warfare) – inštitúcie, ktorá mala na starosti SOE.

Hugh Dalton
Hugh Dalton

Dalton, len niekoľko dní po kapitulácii Francúzska a v období, keď Veľká Británia stála proti nacistickému Nemecku osamotená, videl situáciu značne pozitívne. Dôvodom jeho optimizmu bolo jeho presvedčenie:: „My máme na svojej strane nielen antinacistické živly v Nemecku a Rakúsku, nielen Čechov a Poliakov, ale aj celé demokratické a slobodu milujúce živly v Nórsku, Dánsku, Belgicku, Francúzsku, Holandsku a Taliansku. Okrem toho, v každej z týchto krajín, okrem Talianska, bude nacionalistická výzva, ktorá môže byť prepojená na ideál demokracie a individuálnej slobody. Som presvedčený, že potenciál tejto vojny odspodu je nesmierny. Je to aj dnes jedna z našich najlepších ofenzívnych zbraní, ak sa ju naučíme používať, a bude mať nenahraditeľnú rolu v prípade akejkoľvek pozemnej protiofenzívy, čo budeme nakoniec musieť urobiť.“

Napriek existencii odbojových hnutí bolo nevyhnutné vysielať na okupované územia agentov, ktorí mali spĺňať špecifické úlohy. Poľskí cichociemni sa zúčastnili sabotážnych a spravodajských akcií, ale aj prinášali rozkazy od exilového vedenia, ktoré boli príliš dôležité na to, aby sa vysielali cez vysielačky. Agenti museli byť na také rozsiahle povinnosti pripravení, aj preto bol veľmi dôležitý ich výcvik. Ten mala na starosti práve SOE.

Dobrovoľníci

Výcvik Cichociemnych v Spojenom kráľovstve
Výcvik Cichociemnych v Spojenom kráľovstve

Budúci agenti sa regrutovali z radov poľskej armády, pričom často nemali tušenie o tom, že sú kandidátmi na vysadenie do Poľska. Napriek tomu, že vojaci boli vyberaní predstaviteľmi VI. oddelenia generálneho štábu (Oddział VI Sztabu Naczelnego Wodza), finálne rozhodnutie bolo dobrovoľné. Ďalší postup závisel len na tom, či vojak dá písomný súhlas so svojím nasadením na nebezpečnú operáciu. Napriek náročnosti je evidentné, že záujem poľských vojakov v exile bol veľký – do roku 1943 bolo prijatých 2413 prihlášok. Pri takom veľkom počte dobrovoľníkov bolo nutné sprísniť kritériá výberu. Vznikla totiž obava, že medzi presvedčenými dobrovoľníkmi môžu byť aj exulanti, nespokojní so situáciou v zahraničí, ktorí svoje nasadenie vo výsadkoch považovali za jednoduchú cestu, ako sa dostať naspäť do okupovanej vlasti. Z tohto dôvodu prebiehali pri výbere aj psychologické testy vojakov. Výcvik absolvovalo 605 agentov a agentiek, pričom viac ako 300 z nich bolo nasadených do akcie.

Selekcia a prísny výber kandidátov boli pochopiteľné – práca v ilegálnom hnutí bola náročná v akomkoľvek okupovanom štáte. Činnosť v podzemnom hnutí v Poľsku však bola ešte náročnejšia. Príslušníci poľského odboja totiž bojovali proti dvom protivníkom – nacistickému Nemecku a Sovietskemu zväzu. Pod tlakom vojnových udalostí, ako aj prenasledovania civilného obyvateľstva je pochopiteľné, že odbojári sa obávali nadväzovania nových kontaktov s domácim obyvateľom. Nie každý v sebe našiel dostatok odvahy pomôcť vysadenému agentovi, o ktorom nemal žiadne informácie. Nacistické represálie boli v Poľsku brutálne a mnohí sa obávali provokácie gestapa.

Poľskí, ako aj československí spravodajskí pracovníci mali vo Veľkej Británii veľmi silné postavenie. Súviselo to s ich prínosom dôležitých spravodajských informácií na začiatku vojny, ktoré značne rozšírili vedomosti o situácii v Európe. Medzi jednu z výhod patrilo aj to, že Poliaci mali vlastných inštruktorov, ktorí cvičili budúcich agentov v manipulácii so zbraňami, výbušninami, ale aj v rádiovysielaní. Dôvodom tohto výnimočného postavenia bol aj pomerne jednoduchý fakt – jazyková bariéra, keďže pre mnohých britských inštruktorov bola poľština neprekonateľným problémom. Táto komplikácia pochopiteľne existovala aj v opačnom garde a poľskí agenti mali problémy s angličtinou.

Pre uľahčenie situácie trénovali vojakov poľskí inštruktori, ktorí pripravovali agentov podľa manuálov SOE. Výcvik prebiehal tradične v priestoroch škótskej vysočiny, kde trénovala väčšina agentov SOE, bez ohľadu na národnosť. V tomto priestore aj dnes cvičia britské jednotky Commandos, resp. Special Air Service (SAS). Výcvik zároveň prebiehal na anglickom vidieku, kde boli pre potreby SOE prenajaté staré a často málo využívané šľachtické sídla. Tie mali svoju výhodu, že sa nachádzali často mimo dohľadu verejnosti a priebeh výcviku tak zostával utajený. S výcvikom a aktivitami poľskej sekcie SOE a s výcvikom cichociemnich je primárne spojená STS (Special Training School) 43 Audley End House v Essexe.

Ženy – agentky

Elżbieta Zawacka
Elżbieta Zawacka

Na rozdiel od pomerne konzervatívneho prístupu československého II. oddelenia Ministerstva národnej obrany povolilo poľské VI. oddelenie generálneho štábu výcvik a nasadenie žien do špeciálnych operácií. Taktika vysielania agentiek do operácie mala mnohé výhody – veľmi dôležitou výhodou bolo lepšie krytie konšpiračnej činnosti. Ženy neboli nútené zúčastňovať sa totálneho nasadenia na prácach v Tretej ríši a preto nevzbudzovali takú veľkú pozornosť ako muži. Vďaka tomu boli na uliciach okupovaných miest menej nápadné. Najznámejšou Poľkou, ktorá bola nasadená, bola Elżbieta Zawacka. Táto pedagogička bola v medzivojnovom období aktívna aj v organizácii Przysposobienie Wojskowe Kobiet, ktorej cieľom bolo pripraviť ženy na účasť v bojoch v prípade vypuknutia konfliktu. Prax, ktorú tu získala, mohla využiť už na jeseň 1939.

Pod krycím menom Zelma sa pridala k organizácii Związek Walki Zbrojnej, z ktorej sa neskoršie vytvorila slávna Armia Krajowa. Zawackej sa v roku 1943 podarilo dostať cez okupovanú Európu až na Gibraltár, odkiaľ odletela do Veľkej Británie. Tam okrem informovania o situácii v Poľsku, absolvovala parašutistický výcvik a následne bola opätovne nasadená na poľské územie. V lete 1944 sa zúčastnila bojov vo Varšavskom povstaní a po jeho porážke sa presunula do Krakova. V roku 1945 sa  podobne ako mnohí členovia a členky Armie Krajowej pridala k protikomunistickému odboju. Tento rozšírený postoj súvisel aj s tým, že členovia odbojového hnutia, verného poľskej exilovej vláde, boli sovietskymi predstaviteľmi vnímaní ako nepriatelia. Mnohí z nich boli počas postupu Červenej armády na poľskom území prenasledovaní. Zawacka sa po krátkom období v protikomunistickom odboji vrátila k svojej pedagogickej činnosti, ale v roku 1951 bola zatknutá a mučená pre podozrenie zo zrady a špionáže. Na rozdiel od mnohých príslušníkov poľského odboja sa jej podarilo prežiť a po prepustení učila na Kopernikovej univerzite v Toruni.

Symbol cichociemnych - ilustrácia z knihy Jedrzeja Tucholskiego Cichociemni
Symbol cichociemnych – ilustrácia z knihy Jedrzeja Tucholskiego Cichociemni

Elzbieta Zawacka bola jedinou agentkou, ktorá bola vysadená v Poľsku. No nebola jedinou Poľkou, ktorá bola nasadená v špeciálnych operáciách za druhej svetovej vojny. Ďalšou agentkou bola Krystyna Skarbek, ktorá spolupracovala s britskými tajnými službami ešte pred vznikom SOE. V rámci spolupráce so Secret Intelligence Service organizovala kuriérnu sieť medzi Varšavou a Budapešťou, a zisťovala informácie o transportoch ropy z Rumunska do Nemecka. Skarbek, ktorá hovorila plynule po francúzsky, bola v roku 1944 oslovená Verou Atkins z francúzskej sekcie SOE a následne bola vysadená ako agentka SOE vo Francúzsku. Toto pomerne rýchle nasadenie bolo spôsobené jednak predošlými skúsenosťami Skarbekovej, ale aj tým, že SOE vo Francúzsku trpela nedostatkom agentov pri prípravách vylodenia v Normandii. Počas svojho pôsobenia vo Francúzsku okrem činnosti pre skupinu pod vedením Francisa Cammaertsa aktívne používala svoje kontakty na pomoc Poliakom, ktorí sa ocitli v nemeckom zajatí.

Cichociemni patrili k tej časti poľskej exilovej armády, ktorej činnosťou sa z bezpečnostných dôvodov nebolo možné počas druhej svetovej vojny chváliť. Pracovali ako radisti či spravodajcovia, ale aj ako velitelia menších oddielov, okrem iného aj v bojoch vo Varšavskom povstaní. Ich činnosť bola rozmanitá, alef ich osud po vojne a komunistickom ovládnutí Poľska bol pomerne jednoznačne daný – buď emigrácia, ako v prípade Krystyni Skarbek, z ktorej sa po vojne stala Christine Granville, alebo väzenie a mučenie, ako v prípade Elżbiety Zawackej.

Použitá literatúra:

  • Dalton, H.: The fateful years. Memoirs 1931-1945. London 1957.
  • Davies, N. Rising ´44: The Battle for Warsaw. London 2004.
  • Mackenzie, W.: The Secret History of S.O.E.: Special Operations Executive 1940-1945.  London 2000.
  • Valentine, I.: Station 43: Audley End House and SOE´s Polish Section. Stroud 2004.

Realizované s finančnou podporou British Embassy Bratislava.

 UK embassy logo - „Cichociemni“ – poľských agentov nasadzovali do akcie britské tajné služby

Obrazová príloha: wikipedia.org, Narodowe Archiwum Cyfrove

Posch bio - „Cichociemni“ – poľských agentov nasadzovali do akcie britské tajné služby

Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure.  Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.