Kým boli Veľká Británia a Francúzsko zamestnané mobilizáciou a plánovaním nikdy neuskutočnenej ofenzívy na západe, Poľsko sa bránilo proti nemeckej presile. 17. septembra vstúpil do hry Sovietsky zväz. Sovieti deklarovali, že sú „bratia Slovania“, ktorí prišli ako priatelia zbaviť Poliakov jarma kapitalizmu a panstva buržoázie, zaútočili z východu.
V predchádzajúcom článku Ako prebiehal začiatok vojny? sme sa pozreli na prvé hodiny a dni druhej svetovej vojny. Nemecko útočilo, Poľsko sa bránilo. Veľká Británia a Francúzsko boli plne zamestnaní mobilizáciou a evakuáciou civilných obyvateľov. V ústraní zatiaľ čakala veľmoc, ktorá sa 17. septembra rozhodla „inkasovať“ svoju prémiu dohodnutú v tajnom dodatku paktu Molotov-Ribbentrop.
Už 3. septembra 1939 inštruoval nemecký minister zahraničia Joachim von Ribbentrop svojho veľvyslanca v Moskve Friedricha-Wernera von Schulenburg, aby sovietsku stranu „postrčil“ smerom k okupácii „svojej“ časti poľského územia. Inak, varoval Ribbentrop, by mohli nemecké jednotky v boji s poľskou armádou postúpiť aj do oblastí, ktoré boli v tajnom dodatku vyhradené Moskve. Podľa Ribbentropa malo byť v sovietskom najvlastnejšom záujme, aby sa Červená armáda dala do pohybu čo najskôr. 10. septembra 1939 sovietsky minister zahraničia Vjačeslav Molotov odpovedal, že Sovietsky zväz už čoskoro vstúpi do východných oblastí Poľska „za účelom ochrany Ukrajincov a Bielorusov.“ Sovietska strana bola toho názoru, že vhodný čas na konkrétnu akciu ešte nenastal, a že „zbytočným zhonom by sme mohli poškodiť našu vec a zjednotiť našich protivníkov.“
Až po páde Varšavy
Sovietsky diktátor Josif Stalin vyčkával. Nechcel vyzerať ako agresor a nechať sa Berlínom vlákať do pasce možného vojnového konfliktu s Veľkou Britániou a s Francúzskom v prípade, že by Červená armáda viedla inváziu spoločne a v koordinácii s Wehrmachtom. Vychádzal tiež z predpokladu, že táto „imperialistická vojna“ medzi pre neho v tej chvíli ekvivalentnými nepriateľmi, buržoáznou Veľkou Britániou a Francúzskom a fašistickým Nemeckom, bude dlhá a pre obe strany vyčerpávajúca. Ak vyhrá akákoľvek strana, Moskva z toho vyjde posilnená. Očakával silnejší odpor Poľska a predovšetkým otvorenie západného frontu, ktorý by sa v ideálnom prípade premenil na „mlynček na nemecko-britsko-francúzske mäso“, presne ako v predchádzajúcej prvej svetovej vojne. Rýchly postup Wehrmachtu, no hlavne nečinnosť západných veľmocí, Stalina v tomto zmysle nepríjemne prekvapili.
Ako podotýka historik Roger Moorhouse, Červená armáda nezaháľala. Ešte 2. septembra 1939 boli pohraničné jednotky uvedené do stavu bojovej pohotovosti. 6. septembra 1939 bola vyhlásená čiastočná mobilizácia a pod zámienkou cvičenia smeroval k hraniciam významný vojenský kontingent. Keď sa ukázalo, že Briti a Francúzi žiadnu väčšiu akciu na Západe nepodniknú, a keď si Stalin prímerím s Japonskom poistil svoje „zadné vrátka“ na východe, mohol 14. septembra 1939 Molotov Schulenburgovi oznámiť, že sovietska invázia môže začať. Ako ale podotýka Moorhouse, Moskva chcela oprieť svoje zdôvodnenie invázie o tvrdenie, že Poľsko ako štát skolabovalo. Molotov preto Berlínu odkázal, že Moskva s bezprostrednou vojenskou akciou počká až na pád Varšavy. V tomto zmysle žiadal Schulenburga, aby ho čo najskôr informoval, až bude kapitulácia poľského hlavného mesta na spadnutie.
Nasledujúci deň, 15. septembra 1939, Ribbentrop inštruoval Schulenburga, aby Molotovovi oznámil, že okupáciu Varšavy očakáva Berlín v priebehu niekoľkých málo dní. Molotov odpovedal, že sovietska akcia je už na spadnutie, a na prvé hodiny 17. septembra 1939 pozval Schulenburga priamo do Kremľa, aby mu tu sám Stalin oznámil, že za úsvitu prekročí Červená armáda hranice s Poľskom.
Ako dodáva Moorhouse, v približne rovnakom čase 17. septembra 1939 bol do Kremľa povolaný aj poľský veľvyslanec Wacław Grzybowski. Molotovov námestník Vladimir Potemkin sa mu pokúsil odovzdať nótu, ktorá mala odôvodňovať začínajúcu sovietsku inváziu. Podľa Moskvy sa poľská vláda rozpadla a fakticky neexistovala. Strata kontroly nad vlastným územím mohla byť podľa Moskvy zdrojom potenciálneho nebezpečenstva pre Sovietsky zväz. Ďalší argument znel, že ukrajinské a bieloruské obyvateľstvo žijúce na území východného Poľska sa tým pádom ocitlo v nebezpečnej situácii a bez ochrany. Moskva to chcela svojou vojenskou akciou napraviť. Ako podotýka historička Halik Kochańskiová, rovnakým spôsobom odôvodnilo cárske Rusko tzv. tretie delenie Poľska v roku 1795.
Ako dodáva Moorhouse, veľvyslanec Grzybowski v stave najvyššieho rozčúlenia a s artikuláciou na hranici zrozumiteľnosti protestoval tým, že Poľsko zostáva funkčným štátom a poľská armáda stále bojuje. Nótu odmietol prevziať a Potemkin musel nariadiť jednému zo svojich asistentov, aby ju doručil priamo na poľskú ambasádu.
Moskva urobila ešte na poslednú chvíľu, podľa historičky Kochańské dosť perverzný pokus, ako svoju inváziu ospravedlniť. Sovietsky veľvyslanec v Poľsku Nikolaj Šaronov cez amerického veľvyslanca Anthonyho Drexel Biddlea Jr. sondoval, či by poľská vláda, v tom čase na úteku čakajúca na rumunsko-poľských hraniciach, oficiálne nepozvala Sovietsky zväz na svoje územie ako „ochrannú silu.“ Poľský minister zahraničia Józef Beck však odmietol o takomto návrhu hoci len uvažovať.
V Breste po dvadsiatich rokoch
Červená armáda postupovala v dvoch smeroch, severne a južne od rieky Pripiať. Bieloruskému frontu velil generál Michail Kovaľov a ukrajinskému generál Semjon Timošenko. Dohromady išlo o 500 000 vojakov, 4850 tankov a 2000 lietadiel. Poľská vojnová koncepcia ale s bojom na dvoch frontoch nepočítala. Sovietsky zväz mal zostať v predpokladanom konflikte s Nemeckom neutrálny. Navyše, sovietska intervencia zastihla poľské jednotky pri ústupe smerom k Rumunsku, kde sa mali preskupiť a čakať na britsko-francúzsku ofenzívu na Západe.
V rovnaký deň, keď Červená armáda začala svoju intervenciu, prekročil poľský prezident Ignacy Mościcki hranice Rumunska. Nasledoval ho vrchný veliteľ poľských ozbrojených síl Edward Rydz-Śmigły. 20. septembra 1939 vydal Rydz-Śmigły vyhlásenie, v ktorom síce potvrdil, že poľské sily stále bojujú s Nemcami, ale aby zabránil ďalšiemu krviprelievaniu v boji so Sovietmi, nariadil v duchu politiky „zachrániť čo sa dá“ nebojovať. Cieľom bolo dostať čo najviac poľských vojakov cez Rumunsko či Maďarsko do Francúzska a sformovať tu novú poľskú armádu.
Tiaž bojov tak dopadla na dvadsaťtisícový zbor pohraničných vojsk (z pol. Korpus Ochrony Pogranicze, KOP). Jednotky KOP dostali ráno 17. septembra 1939 od Rydz-Śmigłyho rozkaz, aby so Sovietmi nebojovali. Výnimkou mal byť prípad, keď budú priamo napadnuté. A presne to sa stalo. Jednotky KOP pod vedením poľského generála Wilhelma Orlik-Rückemanna sa tak so Sovietmi stretli pri Dzisne na severovýchodnom cípe Poľska blízko hraníc s Litvou. Ďalším z miest, kde Červená armáda narazila na významnejšie odpor, bolo opevnené územie okolo Sary.
Sovietska invázia mala podľa Kochańské vojenské dôsledky aj pre nemecké vojská obliehajúce Ľvov, kde sa bránil poľský generál Władysław Langner. Ako uvádza Kochańskiová, 18. septembra 1939 nemecké lietadlo zvrhlo nad mestom balík s poľskou vlajkou a správou od nemeckého velenia. V nej Nemci vyjadrovali obdiv k sile obrany a odhodlaniu vojakov, ale zdôraznili, že ďalší odpor je márny. Smerom k poľskému veleniu dodali, že vojenskej cti bolo urobené zadosť a navrhli kapituláciu mesta. To Poliaci odmietli a bojovali ďalej. Lenže 20. septembra 1939 dostali Nemci príkaz zastaviť paľbu, pretože do mesta sa chystali vstúpiť jednotky Červenej armády. Poľskí velitelia boli zmätení, a ako dodáva Kochańskiová, Langnerov náčelník štábu plukovník Kazimierz Ryziński sa zišiel so svojim sovietskym náprotivkom plukovníkom Ivanovom, a vydal mu Ľvov v domnienke, že Sovieti budú bojovať proti Nemcom.
Podobná situácia podľa Kochańské nastala aj pri pevnosti Brest, kde sa už Nemci chystali prijať poľskú kapituláciu, ale náhle museli opustiť svoje pozície. Dňa 22. septembra 1939 sa v Breste stretol generál Heinz Guderian s veliteľom 29. ľahké tankové brigády Semjonom Krivošejnom, aby si formálne odovzdali pevnosť a usporiadali spoločnú vojenskú prehliadku. Ako uzatvára Kochańskiová, naposledy sa na tomto mieste stretli nemecký a ruský dôstojník v rokoch 1917 – 1918, kedy tu zástupcovia Ruska rokovali a následne podpísali brest-litovský mier.
19. septembra 1939 Sovietska armáda obsadila Vilnius a 24. septembra 1939 Grodno. Posledná operačná jednotka poľskej armády pod velením generála Franciszka Kleeberga sa vzdala 6. októbra 1939 po boji pri meste Kock.
Staré tiene
Ako podotýka Moorhouse, Briti a Francúzi boli po 3. septembri 1939 pohltení jednak plánovaním nikdy neuskutočnenej protiofenzívy v Sársku, jednak problémami s mobilizáciou, zásobovaním a evakuáciou. Akosi sa pritom „zabudlo“ na samotný casus belli – rýchlu a účinnú pomoc Poľsku. Nikto sa vlastne nikam príliš neponáhľal. Navyše, perspektíva nemecko-sovietsko-japonského bloku neveštila pre britské vojnové úsilie nič dobré. Ako si podľa Moorhousa poznamenal britský poslanec Harold Nicolson, namiesto obkľúčenia a blokády krajín Osi hrozil Albionu presný opak.
Sovietska invázia postavila Londýn do nepríjemnej situácie. Kochańskiová síce cituje denníkový záznam jedného zo spolupracovníkov premiéra Chamberlaina Jocka Colvillea, podľa ktorého sovietske zdôvodnenie svojej „nekonečnej nemorálnosti a chamtivosti“ predstavovalo jeden z najodpornejších dokumentov modernej histórie, na druhú stranu ale naliehanie poľského veľvyslanca Raczyńského, aby Veľká Británia sovietsky krok odsúdila, vyznelo naprázdno. Londýn podľa Kochańské argumentoval tým, že tajný protokol britsko-poľskej zmluvy z 25. augusta 1939, ktorý bol uzavretý narýchlo po podpise Paktu Molotov-Ribbentrop, sa vzťahuje len na Nemecko. Británia preto nie je povinná vyhlásiť vojnu ZSSR.
Vo vzájomných britsko-poľských vzťahoch sa otvorili staré rany, ktoré súviseli s rysovaním východných hraníc Poľska po prvej svetovej vojne. Ako uvádza Kochańskiová, 24. septembra 1939 niekdajší premiér David Lloyd George zverejnil v denníku The Sunday Express článok, v ktorom upozorňoval, že Moskva vlastne okupuje iba tie územia, na ktorých tvoria Poliaci len menšinu obyvateľstva. Raczyński protestoval, ale The Times mu neumožnili uverejniť odpoveď. Podobne aj minister zahraničia Lord Halifax v snemovni britského parlamentu argumentoval, že nová hranica, na ktorú sa Moskva posunula, bola tá istá, ktorú počas vzniku poválečného Poľska (1918 – 1921) navrhoval vtedajší britský minister zahraničia Lord Curzon. Aj proti tomu Raczyński protestoval, ale bolo jasné, že sa Londýn už strategicky rozhodol.Pre konečné víťazstvo nad nacistickým Nemeckom potreboval Moskvu ako spojenca, nie ako nepriateľa.
Na britskej politickej scéne ostala ešte jedna „obeť“ sovietskej invázie – vodca Komunistickej strany Veľkej Británie Harry Pollitt. Ešte 14. septembra 1939 napísal a nechal distribuovať svoju brožúru How to win the war. V nej tvrdil, že Poliaci majú právo sa brániť nacistickej invázii a Veľká Británia pri nich musí stáť. Akonáhle sa však pamflet dostal k čitateľom, Moskva už zmenila politickú líniu. Podľa nej sa malo medzinárodné robotnícke hnutie dištancovať od akejkoľvek snahy brániť „fašistické Poľsko“.
Kto z vás je dôstojník?
Sovietskou stratégiou bolo v prvých dňoch a týždňoch vyvolať na okupovanom území „susedskú“ triednu a etnickú vojnu. Sovietske úrady vyzývali ukrajinských a bieloruských roľníkov, aby povstali proti „poľským pánom“ a zbavili sa „poľských elít.“ Ako podotýka Moorhouse, na západe Nemci rozpútali rasovú vojnu, na východe si Sovieti „doviezli“ svoj model „triedneho boja.“
Ukrajinci aj Bielorusi skutočne nezriedka vítali Červenú armádu chlebom a soľou a symbolickými slávobránami. Očakávali koniec poľskej nadvlády a podľa Kochańské si sľubovali od zjednotenia so sovietskymi republikami aj naplnenie svojich národných ašpirácií. Podobne napríklad Litovčanom Moskva „osladila“ blížiacu sa okupáciu tým, že im 10. októbra 1939 odovzdala do tej doby poľské Vilno/Vilnius. Sovieti tiež deklarovali, že sú „bratia Slovania“ a že prišli ako priatelia, aby Poliakov zbavili jarma kapitalizmu a panstva buržoázie.
Sovieti na niekoľkých miestach praktikovali svoju verziu anti-poľského „Komissarbefehlu.“ Ako popisuje Moorehouse, u zajatých poľských vojakov sa snažili vytipovať dôstojníkov napríklad tak, že vojakom kontrolovali ruky – kto ich nemal fyzickou prácou zodrané, bol označený za tzv. „bieloručku“, a tým pádom automaticky za dôstojníka. Takéhoto človeka buď zbili, alebo v extrémnych prípadoch na mieste zastrelili. Napríklad Józef Bartoszewicz bol najskôr umiestnený ako zajatec do väzenia pri Slonime neďaleko Białystoku. Potom ho spolu s ostatnými väzňami na dvore väzenia zbavili všetkých vecí, vrátane opaskov a hodiniek, naložili do vagónov a odviezli nevedno kam. Po dvoch týždňoch dorazil do vojenského väzenia v Starobilsku neďaleko Luhanska. Bartoszewicz mal šťastie, pretože bol potom odoslaný „len“ do pracovného tábora. Ďalších 22 000 poľských dôstojníkov v nasledujúcom roku zavraždili počas neslávne známeho katyňského masakru.
Poliaci sa na okupovaných územiach stali zo dňa na deň ohrozenou a prenasledovanou menšinou. Sovietske úrady našli nových, hoci len dočasných spojencov v Ukrajincoch, Bielorusoch a tiež Židoch, ktorí podľa Moorhousea uverili sovietskej rozprávke o oslobodení od poľského národnostného útlaku a sociálneho vykorisťovania. U bežných Poliakov to len posilnilo presvedčenie o tzv. „židokomune“ a skrytom prepojením medzi boľševizmom a židovstvom. To následne posilnilo poľské antisemitské tendencie. Ako ale podotýka Kochańskiová, problémom bolo, že väčšina tých Židov, ktorí sa na príchod Sovietov pozerali pozitívne a dávali to najavo napríklad spoluprácou so sovietskymi orgánmi, neboli pôvodní obyvatelia východných území. Boli to židovskí utečenci, ktorých bolo až 400 000, ktorí utiekli zo západného Poľska pred Nemcami. Z ich pohľadu bolo nacistické nebezpečenstvo oveľa väčšie, ako Sovietsky zväz, a Červená armáda v tej chvíli jediný, hoci neistý garant holého života.
Sovietsky zámer bol pritom jasný – vyvolať triednu vojnu, otočiť spoločenské úlohy, doterajšie elity zbaviť moci a majetku a naopak chudobným a neprivilegovaným ponúknuť spoločenský vzostup, podiel na rozkradnutí majetku, funkcie a s tým spojený pocit moci a nadvlády nad doterajšími „pánmi.“ Roky potláčaná nenávisť prepukla do erupcie spontánneho násilia, ku ktorému priamo vyzývali aj sovietski dôstojníci. Moorhouse uvádza príklad dediny Maszów neďaleko Kowelu, kde sovietsky politruk vyzýval obyčajných roľníkov, aby „zabíjali tých, ktorí si plnili svoje vrecká a sýpky ich krvou, a zmocnili sa aj ich majetku.“
Aj medzi samotnými sovietskymi vojakmi však panovala určitá „nejasnosť,“ prečo vlastne na Poľsko mali útočiť. Interné hlásenia v Červenej armáde boli podľa Moorhousa plné názorov vojakov, ktorí sa pýtali, prečo napriek mierovej propagande Červená armáda obsadzuje cudzie územie. Jeden vojak 4. tankovej brigády mal napríklad vyhlásiť, že takýto postup je proti „učeniu Lenina a Stalina“. Iný vojak zase pochyboval, či v takom prípade existuje rozdiel medzi ZSSR a nacistickým Nemeckom.
Voľby? Ako u nás…
22. októbra 1939 sovietske orgány zorganizovali voľby do miestnych sovietov novovytvorenej Západnej Ukrajiny a Západného Bieloruska. Podľa Kochańské sa Poliakom, ktorí uvažovali o bojkote volieb, vyhrážali zatknutím či deportáciou. Aj tak bol výsledok vopred daný. Kandidáti boli väčšinou občania Sovietskeho zväzu a účasť dosahovala „tradičných“ 99,2%. Vo volebných miestnostiach síce boli plenty, ale ľuďom bolo „doporučené,“ aby najprv „správne“ vyplnený hlasovací lístok ukázali komisii a až potom ho vhodili do urny.
Kochańskiová cituje jednu viac než vypovedajúcu príhodu. V meste Brody jeden sovietsky dôstojník požiadal voličov, aby mu ukázali hlasovacie lístky, ktoré mali práve vhodiť do urny. Členovia volebnej komisie zbledli, pretože vedeli, že väčšina lístkov bola popísaná vulgarizmy a nadávkami na nových mocipánov. Namiesto zlosti sa ale sovietsky dôstojník rozosmial s tým, že Poliaci sa v týchto voľbách správajú presne ako oni. Potom s vážnou tvárou nariadil všetky hlasovacie lístky spáliť a do oficiálneho protokolu o účasti napísal obligátnych 99,2%.
Literatúra
- Kochański, H.: The Eagle Unbowed. Poland and the Poles in the Second World War. Cambridge 2012.
- Moorhouse, R.: First to Fight. The Polish War 1939. London 2019.
- Obrazová príloha: wikipedia.org, Bundesarchiv
vyštudoval históriu a politológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej (2002) a históriu na Central European University v Budapešti (2004). V roku 2016 obhájil dizertačnú prácu na Ústave svetových dejín na FF UK na tému Maďarsko 1956 : Od reformy socializmu k národnému povstaniu. Táto práca by mala v rozšírenej podobe vyjsť ako rovnomenná monografia vo vydavateľstve Academia. Zaoberá sa dejinami Maďarska v rokoch 1953–1957, Sovietskeho zväzu v 50. a 60. rokoch minulého storočia, a tiež zahraničnou politikou Československa v rokoch 1953–1968.
Absolvoval študijné a výskumné pobyty na New York University (NYU) či v Open Society Archives (OSA). V súčasnosti pôsobí ako lektor na Vyššej odbornej škole publicistiky v Prahe. V rokoch 2013–2017 bol redaktorom českej sekcie online magazínu Visegradrevue.eu. Zároveň vedie online portál o studenej vojne Praguecoldwar.cz. Venuje sa historickej publicistike a pravidelne publikuje napríklad v týždenníku Respekt alebo v denníku Lidové noviny. S Českým rozhlasom Plus spolupracuje na programe Portréty.
