V nedávnych dňoch sme mohli vidieť, že postava Jozefa Tisa stále hýbe slovenskou spoločnosťou. Kniha z pera amerického historika Jamesa Warda teda prichádza v správnom čase. Ide ešte len o druhú Tisovu biografiu z pera historika, ktorý nemá slovenský pôvod, ale je zo zahraničia. Vďaka tomu, že pochádza zo Spojených štátov amerických, je odosobnený aj od problematických národnostných, resp. náboženských vzťahov, ktoré ovplyvňovali situáciu v strednej Európe.
Čitateľ si môže, pochopiteľne, položiť otázku, prečo sa americký historik zaujíma o životný príbeh politika lokálneho formátu v strednej Európe. Autor svoju motiváciu vysvetľuje už na prvých stranách knihy. Musíme uznať, že Tisov život je zaujímavá a aj pre zahraničného historika atraktívna téma. Jozef Tiso, obdobne ako všetci jeho súčasníci, zažil zvraty života v strednej Európe minulého storočia. James Ward chronologicky sleduje, ako sa z navonok pomaďarčeného člena kléru stáva, na prekvapenie svojich nadriadených, najprv „tichý“ Slovák a následne podporovateľ myšlienky vzniku Československa.
Po vzniku nového štátu sa Jozef Tiso musel rozhodnúť, či vstúpi do politického zápasu o moc, alebo bude napredovať v už začatej cirkevnej kariére. Ako je všeobecne známe, rozhodol sa pre politickú kariéru, ktorá ho často vystavovala morálnym dilemám medzi politickou praxou a povolaním kňaza. Na existenciu týchto dilem sa sústreďuje aj samotný autor, aby pochopil správanie Jozefa Tisa v období jeho aktívnej politickej činnosti, zameriava sa, prirodzene, na obdobie, v ktorom sa formoval jeho svetonázor. Ako jeden zo základných kameňov pre pochopenie Tisovho zmýšľania v neskoršom období vníma autor jeho chápanie katolicizmu. To bolo formované okrem iného štúdiom na viedenskom Pázmaneu, ako aj textami zakladateľa jezuitského rádu Ignáca z Loyoly.
Prvé politické skúsenosti
Pád monarchie znamenal pre všetkých obyvateľov obrovskú zmenu. Jozef Tiso v tomto období získaval svoje prvé politické skúsenosti. Autor sa venuje jeho pôsobeniu v Nitre, kde sa Tiso aktívne venoval vydávaniu novín, ktoré sa vyznačovali antisemitskými výrokmi. Článkami v novinách Nyitra (pôvodne vychádzali v maďarčine) útočili prevažne na politických predstaviteľov sociálnej demokracie, resp. politikov židovského pôvodu. James Ward upozorňuje aj na skutočnosť, že pre mnohých obyvateľov Nitry bolo zistenie, že sa Jozef Tiso definuje ako Slovák, veľkým prekvapením. Biskup Batthyány, ktorý sa v danom čase pripravoval na odstúpenie zo svojej funkcie, odmietol, aby ho nahradil Tiso, jeho dovtedajší chránenec. Ani on teda nevedel o Tisovi, že je Slovák. Tisova pozícia tzv. tichého Slováka mu bola často pripomínaná jeho politickými protivníkmi, ale aj kolegami z vlastnej strany. Aj v samotnej Slovenskej ľudovej strane sa členovia, ktorí sa otvorene hlásili k slovenskému národu už počas monarchie, chceli vyhnúť vplyvu „nových Slovákov“. Autor v texte spomína, že sa v „Žiline dohodlo, že do vedenia sa nedostanú nijakí ‚noví‘ Slováci, Tisa podľa všetkého nevynímajúc. Ten si však rýchlo získal Hlinkovu dôveru“ (s. 67).
Tiso sa prihlásil k myšlienke československého štátu. K jeho podpore nového štátu určite prispel aj vznik boľševickej Maďarskej republiky rád pod vedením Bélu Kúna. Tiso, ktorý je známy svojimi antiboľševickými prejavmi z čias vojnového štátu, sa obával šírenia revolúcie do strednej Európy už v roku 1919. V období, ktoré nasledovalo po turbulentných udalostiach jari 1919, si autor všíma postupný Tisov odklon v politike spolupráce s československými partnermi. Z Tisa, ktorý bol otvorený spolupráci, sa postupne stal človek, ktorý sa staval vládnym stranám na odpor. Podľa Jamesa Warda „Tisov posun k odporu vyrástol z konfliktu medzi kresťanským socializmom, ľudáckou verziou slovenského nacionalizmu a budovaním československého štátu“ (s. 107). Autor si vo svojom výskume všíma aj argumentáciu (H)SĽS, ktorá počas svojej existencie pravidelne tvrdila, že zastupuje všetkých Slovákov, napriek tomu, že jej percentuálne zisky tomu nezodpovedali. Napriek značnej volebnej podpore sa totiž nedá povedať, že by Slovenská ľudová strana získala za existencie Československej republiky dostatočný počet hlasov nato, aby mohla tvrdiť, že má mandát na zastupovanie všetkých Slovákov. Tým, že nepatrila medzi koaličné strany v československej vláde, nedarilo sa jej ani presadzovať návrhy.
Výhodou Wardovej knihy je fakt, že sa snaží vysvetľovať aj rozličné udalosti, ktoré sa priamo, alebo nepriamo týkali Tisovej činnosti. Od poukázania na okolnosti, ako Tiso prišiel o titul monsignore, po vývoj jeho vzťahu s Vojtechom Tukom. Poukazuje tiež na to, že Tisa nemôžeme radiť k radikálom v rámci Slovenskej ľudovej strany, ktorí mali blízko k názorom extrémnej pravice, napríklad v podobe vzniku Rodobrany. Venuje sa súbojom o Hlinkovu priazeň a v neskoršom období súboju o jeho nástupníctvo v strane. V tejto téme vidí James Ward kryštalizovanie dvoch silných kandidátov na nástupníctvo. Pochopiteľne, išlo o Jozefa Tisa a o Karola Sidora, ľudáka z mladšej generácie, ktorý však nemal na sebe biľag tichého Slováka spred roku 1918 ako Tiso. Autor sa snaží zrekonštruovať rozličné zákulisné spory v strane, pričom si všíma Tisove charakterové črty. Poukazuje na to, že často vystupoval alibisticky pri rozhodnutiach, ktoré ho mohli ohroziť, nielen ako politika, ale aj ako kňaza. Tento jav si Ward všíma nielen počas existencie slovenského štátu, ale aj v predvojnovom období pri Tisovej politickej činnosti v demokratických pomeroch. Tie do značnej miery skončili v období po podpísaní Mníchovskej dohody.
Druhú republiku by sme mohli označiť ako prelúdium k vzniku Protektorátu Čechy a Morava, resp. k slovenského štátu. K tomu, samozrejme, prispeli aj členovia HSĽS. James Ward opisuje Tisovu činnosť na jeseň 1938. Poukazuje na zmenu jeho postojov oproti predmníchovskému obdobiu v činnosti v októbri 1938 a v nasledujúcich mesiacoch. Ward vysvetľuje, v akej pozícií sa nachádzal Jozef Tiso a autonómni predstavitelia pri rokovaniach s maďarskou stranou pri ich nárokoch na časť územia. Zdôrazňuje, ako sa Tiso spoliehal na nemeckých predstaviteľov, i jeho následné sklamanie z výsledku Viedenskej arbitráže a rozsiahlych územných strát.
Pozitívom knihy je, že Ward sa venuje aj menej známym deportáciám židovského obyvateľstva z novembra 1938. Na pomerne malom priestore vysvetľuje čitateľovi situáciu a poukazuje aj na spôsob, ako si Tiso a ľudáci spravili zo židovského obyvateľstva obetných baránkov na zakrytie svojej vlastnej porážky v podobe straty územia pri Viedenskej arbitráži.
Približovanie k radikálnemu táboru
Akákoľvek kniha, ktorá sa zameriava na životopis Jozefa Tisa, musí mať nevyhnutne svoje ťažisko v jeho politickej činnosti za existencie slovenskej autonómie, resp. slovenského štátu. Wardova kniha v tomto smere nie je výnimkou. Opierajúc sa o predošlý výskum historikov venujúcich sa dejinám holokaustu na Slovensku, predstavuje čitateľovi obraz Tisových aktivít v jednotlivých obdobiach. Zaoberá sa Tisovými dilemami a činmi pri vyhlásení samostatného štátu, pričom poukazuje na rozdiel medzi realitou, ktorú si Tiso a slovenskí politici uvedomovali, a propagandistickými informáciami, ktoré boli poskytované obyvateľstvu. Autor Tisa chápe nie ako presvedčeného radikála, ale ako politika, ktorý sa snažil zostať pri moci práve na úkor slovenských radikálov, k akým patril napríklad Alexander Mach. Neskĺzava však do obraňujúcej hagiografie, ale poukazuje na fakt, že Tiso v snahe zostať pri moci musel často radikalizovať svoje názory a rozhodnutia. V konečnom dôsledku sa tak približoval k radikálnemu táboru a čím ďalej tým väčšmi sa vzďaľoval humanitnému poslaniu kňaza. Tento moment skúma aj autor a poukazuje aj na Tisov zhoršujúci sa vzťah s Vatikánom.
Konflikt medzi kresťanským internacionalizmom a slovenským nacionalizmom v Tisovom myslení zdôrazňuje autor pre celú politickú kariéru Jozefa Tisa. Za vojny sa však Tiso ako kňaz musel vysporiadať aj s nehumánnymi praktikami režimu, ktorého nebol len reprezentantom, ale jedným z hlavných tvorcov. James Ward cituje mnohé známe Tisove výroky ohľadne deportácií, resp. zásahov proti ideologickým protivníkom a snaží sa pochopiť Tisovu pomýlenú logiku – aj na príklade jeho známeho prejavu, keď sa snažil publiku vysvetliť, že deportácie obyvateľstva sú kresťanské. Autor kvalitným výskumom a argumentáciou rozbíja legendu o Tisovi, že by nemal informácie o tom, čo sa dialo s ľuďmi, ktorí boli deportovaní do koncentračných táborov
.
V poslednej kapitole sa James Ward venuje dlhému obdobiu od roku 1944 takmer až po súčasnosť. Spomína reálie súdneho procesu s Jozefom Tisom, ktorý podriaďuje kritickému hodnoteniu a poukazuje na jeho nedostatky. Nezabúda pritom ani na dobovú situáciu v krajine a postoj samotného Tisa počas procesu. Následne sa venuje Jozefovi Tisovi ako objektu historického písania. V texte Ward poskytuje základné informácie o vývoji historickej spisby o Jozefovi Tisovi a o samotných autoroch. Na niekoľkých stranách píše o problémoch, s ktorými sa historiografia o slovenskom štáte musela vyrovnať, a taktiež podáva informácie o jednotlivých autoroch. V tejto kapitole je vidno, že medzi napísaním knihy a jej prekladom do slovenčiny prešiel istý čas a slovenská historiografia sa vo výskume slovenského štátu a osoby Jozefa Tisa posunula ďalej.
Kniha Jamesa Warda o Jozefovi Tisovi predstavuje dôležitý príspevok k spoločenskej diskusii o slovenskom štáte a o jeho hlavnom predstaviteľovi. Vďaka svojmu rozsiahlemu výskumu vysvetľuje, ako sa „Jozef Tiso zmenil z katolíckeho slovenského štátnika novej Európy na zdiskreditovaného nacistického kolaboranta, ktorému hrozila retribúcia“ (s. 281).
Obrazová príloha: Slovart, wikipedia.org
Ak si kúpite knihu cez odkazy zdieľané v tomto článku, dostaneme malú províziu na našu činnosť.
Martin Posch vyštudoval históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied získal v roku 2019 titul PhD. Vo svojom výskume sa zaoberá protinacistickým odbojom v Európe. Počas štúdia absolvoval výskumné pobyty na Univerzite Karlovej v Prahe, Rakúskej akadémii vied vo Viedni a na Kingston University v Londýne. V súčasnosti pôsobí na Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a v Dokumentačnom stredisku holokaustu v Bratislave, v rámci ktorého od roku 2020 participuje aj na projekte European Holocaust Research Infrastructure. Je autorom niekoľkých vedeckých štúdií a publikácie Spojenectvo z núdze: Spolupráca SOE a československej spravodajskej služby počas 2. svetovej vojny a zostavovateľom niekoľkých kolektívnych monografií.