Nacistické bezpečnostné orgány, ktoré prichádzali na Slovensko počas Slovenského národného povstania, urýchlene vytvorili zoznam „banditov“, protištátnych živlov a nepriateľov režimu, ktorí mali byť zadržaní. Pri pohľade naň neprekvapia len mená, ktoré obsahuje, ale i mená, ktoré na ňom chýbajú.

Keď sa roku 1940 chystala nacistická invázia do Veľkej Británie, súčasťou príprav bolo vyhotovenie zoznamu osôb, ktoré mali byť bezodkladne zatknuté a internované, resp. inak zneškodnené. V súpise, ktorý pod vedením Reinharda Heydricha zostavili pracovníci Hlavného ríšskeho bezpečnostného úradu (RSHA), bolo vyše 2800 mien s osobnými dátami. Tie vytlačili vo forme brožúry – aj s inštrukciami, či treba dotyčného odovzdať na výsluch gestapu, rozviedke, alebo inému orgánu. Okrem tých britských občanov, o ktorých si nacisti mysleli, že by im najviac prekážali v hladkom nastolení okupačného režimu, sem zaradili aj viaceré osobnosti z okupovanej Európy. Na heydrichovskom Zvláštnom pátracom zozname pre Veľkú Britániu sú tak napríklad aj diplomati Štefan Osuský a Juraj Slávik, generál Rudolf Viest, a ďalší československí predstavitelia, ktorí v tom čase pôsobili v protinacistickom odboji v britskom exile.

Okupácia Británie sa však nakoniec nekonala, vytlačené menoslovy stratili opodstatnenosť a takmer všetky pripravené brožúry zostali v úradnom sklade, ktorý bol koncom vojny zbombardovaný. Spojencom sa podarilo zmocniť prinajmenšom dvoch originálnych výtlačkov, ktoré sú dodnes zachované v archívoch. Vieme tiež, že zoznamy podobného typu boli spracované do Zvláštnej pátracej knihy aj pred útokom na Poľsko. No existovalo čosi podobné aj pri nacistickej okupácii Slovenska?

Nepriatelia ľudáckeho režimu

Na jeseň roku 1938, keď ľudáci začali po svojom nástupe k neobmedzenej moci silou „zjednocovať“ spoločnosť tým, že pohltili alebo zakázali ostatné politické strany, spolky a ich médiá, zamerali pozornosť aj na potenciálnych oponentov. Už vtedy okresní náčelníci dostali príkaz preventívne vyrábať zoznamy, na ktoré sa dostávali komunisti, Česi, Židia, sociálni demokrati, aj tvrdohlaví členovia národnej strany, ktorí sa snažili zachovať vlastnú stranu, a podobné rebelantské „živly“. Preto, keď sa k Tretej ríši pripojila Petržalka a Devín, a aj keď sa na jar roku 1939 dostalo pod jej priamu kontrolu tzv. Ochranné pásmo na západnom Považí, stačilo nemeckým orgánom orientovať sa pri hľadaní podozrivých podľa týchto vyžiadaných zoznamov, ktoré dopĺňali o tipy od svojich miestnych dôverníkov. Slovenské ministerstvo vnútra potom na požiadanie zaisťovalo nimi označené osoby v koncentračnom tábore v Ilave alebo vo vyšetrovacích väzniciach. Samozrejme, popri týchto nemeckých objednávkach rozhodovali ľudácke orgány o zaistení stoviek potenciálnych odporcov aj z vlastnej iniciatívy.

Zvláštnou kategóriou boli tí slovenskí politici, ktorí v medzivojnovom období pôsobili v centrálnych úradoch a zastupiteľských orgánoch v Prahe. Pokiaľ sa nevrátili na Slovensko, odkiaľ sa im ľudáci vyhrážali Ilavou, vytvorením Protektorátu sa dostali do priamej pôsobnosti gestapa. Napríklad bývalý minister obrany a podpredseda poslaneckej snemovne parlamentu, významný slovenský sociálny demokrat Ivan Markovič, bol z Prahy roku 1939 deportovaný do Dachau a v roku 1944 zahynul v Buchenwalde. V ich prípade fakticky nacistom stačilo vyberať si podľa telefónneho zoznamu parlamentných a vládnych inštitúcií.

Pátracie zoznamy

Nová situácia, s ktorou súviseli nové zoznamy, nastala v súvislosti s potláčaním Slovenského národného povstania. Hoci nemecká branná moc vytýčila na slovenskom území svoje operačné pásmo už niekoľko týždňov pred Povstaním, reagovala tým skôr na približujúci sa východný front, nie na možné vyostrenie situácie v tyle. Podľa zachovaných dokumentov sa zdá, že príslušníci nemeckých bezpečnostných orgánov, prichádzajúci na Slovensko koncom augusta 1944, neboli vybavení vopred spracovanými pátracími zoznamami toho typu, aké mali pre Poľsko či Veľkú Britániu. Vývoj ich zrejme zaskočil a pátracie zoznamy spracúvali až v priebehu Povstania, čím reagovali na už prebiehajúce dianie. O tom svedčí ich nižšia kvalitatívna úroveň po obsahovej i materiálnej stránke, nekompletnosť a miestami i zmätočnosť dát, aj rozbitá abecedná štruktúra, odrážajúca niekoľkonásobné dopĺňanie mien z rôznych, postupne dodávaných zdrojov.

Konkrétne Pátrací zoznam Bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Einsatzkommanda 14 – tankový prápor „Schill“ (Sonderfahdungsliste zum Vorgang slowakischer Aufstand: Sicherheitspolizei und SD Einsatzkommando 14., H – Pz. Grend. – Rgt. „Schill“), zachovaný v archíve Múzea Slovenského národného povstania, ktorý sa našiel v marci 1945, teda po oslobodení v Banskej Bystrici v priestoroch bývalej gestapáckej úradovne, uvádza na 86 stranách vyše tisíc osôb.

Niektorí menovaní sú označení ako „príslušní k banditom“ (teda partizáni), pri iných je poznámka „ušiel k banditom“, prípadne v slabšom variante „pravdepodobne ušiel k banditom“. Vyskytujú sa tu aj doplnkové negatívne nálepky ako „veliteľ“, „priateľský k Čechom“, prípadne rovno „Čech“ či „žid“.

Hľadaných osôb označených ako „komunista“ je tu tak málo, že to čitateľovi, ktorý si úsudok o význame rôznych osobností pre Povstanie vytváral podľa školských učebníc, udrie do očí. Zo slávneho piateho ilegálneho výboru komunistickej strany hľadali nacisti len Karola Šmidkeho. Novomeský ani Husák im nechýbali. (Za povšimnutie stojí, že do zoznamu je zaradená Husákova manželka Magda, ktorá bola pred pádom Banskej Bystrice vo vysokom štádiu tehotenstva evakuovaná do Moskvy.)

Naopak, na pátracom zozname je uvedený aj arizátor a udavač Ľudo Mistrík-Ondrejov, ktorého Povstanie zastihlo v Martine, kam sa z hlavného mesta evakuoval aj s rodinou. Odtiaľ potom horlivo písal do Bratislavy, že tvrdenia o jeho účasti v Povstaní sú zlomyseľnými klebetami, za ktoré sa chce súdiť. Objavuje sa tu aj jeden z bratov Ďurčanských. Pravdepodobnejšie to bude Ferdinand, ktorý po vyhlásení Slovenského štátu na chvíľu uveril vlastnej propagande a pustil sa ako minister robiť „samostatnú“ politiku bez koordinácie s Treťou ríšou. Napríklad aj tým, že počas platnosti paktu Molotov-Ribbentrop, keď Sovietsky zväz postupne zaberal východné Poľsko, Pobaltie a Besarábiu, vyzýval a presviedčal sovietskeho vyslanca, aby už konečne zabrali aj (Maďarmi okupovanú) Podkarpatskú Rus, lebo Slováci po inom netúžia, len mať ďalšieho „silného suseda“ a so Sovietskym zväzom priamo hraničiť. Pre nacistov bol tento prominentný ľudák teda nebezpečný zrejme skôr svojou hlúposťou a nedostatkom sebareflexie.

Zo známejších komunistických činiteľov na zozname nájdeme ešte bývalého senátora Františka Kubača či člena moskovského vedenia Mareka Čulena. Spomedzi vojakov vyčnievajú Rudolf Viest a Ján Golian, je tu i Vavro Šrobár, Imrich Karvaš, Jozef Lettrich a ďalšie z popredných postáv demokratického občianskeho odboja.

Banditi a protištátne živly

Dobovú situáciu v uvedenom dokumente dobre odrážajú aj miestopisné údaje. V dôsledku postupujúceho frontu je na zozname minimum zmienok o východnom Slovensku. V množstve hľadaných ľudí, ktorí sú evidovaní ako príslušní do Bratislavy, sa mieša viacero kategórií. Sú tu študenti a vojaci, ktorí sa aktívne vydali na pomoc Povstaniu na stredné Slovensko, aj seniori, ktorí sa z úradnej pozície v hlavnom meste už niekoľko mesiacov podieľali na presune potravinových zásob, liekov, financií, informácií, personálu, náhradných dielov a výzbroje na stredné Slovensko a po vypuknutí Povstania boli aj s rodinami prví na rane, preto sa podľa možnosti skrývali na vidieku. Popri nich sa na zoznam dostalo aj viacero takých ľudí, ktorí nemali s Povstaním vôbec nič, len ich zastihlo počas prázdnin mimo mesta, na letnej dovolenke v rodičovskom dome, odkiaľ sa nemali ako vrátiť. V takej situácii stačilo, ak nejaký nezávideniahodný kolega ich neprítomnosť v práci „pre istotu“ nahlásil ako podozrivú.

Nápadne veľa ľudí bolo na pátrací zoznam nahlásených z Kremnice. Povstanie sa jej priamo dotklo, navyše tu aj vyhrotilo konflikt s režimom zvýhodňovanou nemeckou menšinou. Tým, že v menšom meste sa ľudia poznali, by bol na spôsobenie veľkých škôd stačil čo i len jeden aktívny udavač.

Ďalším miestom s mimoriadne vysokou koncentráciou „banditov“, ktorí mali byť okamžite zatýkaní, boli Štubnianske Teplice (dnes Turčianske Teplice). Patrili k lokalitám, kam sa od roku 1943 plánovito premiesťovali centrálne úrady z Bratislavy, keď sa hlavné mesto dostalo na dolet amerických bombardérov z talianskych letísk. Predpokladalo sa totiž, že rafinéria a ďalšie podniky dôležité pre vojnovú výrobu budú čoraz väčšmi pútať ich pozornosť.

V kúpeľnom mestečku bolo možné ľahko zabrať dostatočný počet kancelárskych a ubytovacích kapacít na presun veľkého množstva ľudí, ktorí nestáli o verejnú pozornosť. V Turčianskych Tepliciach teda už niekoľko mesiacov pred Povstaním začalo pôsobiť evakuované celoštátne Hlavné veliteľstvo žandárstva – a podľa pátracích zoznamov sa do Povstania zapojilo takmer celé jeho vtedajšie osadenstvo.

O podobný strategický ťah, aký sa podaril v prostredí žandárstva a armády, teda dostať svoje hlavné personálne i materiálne kapacity mimo dosahu bratislavskej vlády, sa pokúšali i pracovníci Červeného kríža. S argumentom, že približovanie frontu isto vyvolá vlnu evakuantov z východu, sa v lete 1944 do zdravotníckych skladov pobočiek na strednom Slovensku, do dojčenských poradní aj lesných detských ozdravovní vo veľkom distribuovali zásoby trvanlivých potravín, hygienické potreby, balíky náhradného civilného ošatenia, poľné kuchyne a kompletná výbava nemocničných stanov. Aj ich osadenstvo sa potom často rátalo k „banditom“. Rovnako tak notári a kňazi, ktorí vydávali falošné doklady, poštári obchádzajúci cenzúru, obchodníci s kľúčmi od skladov či železničiari prevážajúci prenasledovaných ľudí do bezpečia, strojníci z opravárenských dielní, novinári a spisovatelia, pôsobiaci v povstaleckom vysielači, aj pracovníci Matice, ktorí ukrývali múzejné poklady pred lúpením.

Početnou profesijnou skupinou medzi „banditmi“ boli aj učitelia. Nezriedka mávali za sebou mladosť v demokratickom, teda už „protištátnom“ Sokole či skautingu, a maturita ich počas vojenskej služby predurčovala na získanie dôstojníckych hodností, takže potom pri mobilizácii nastupovali ako velitelia povstaleckých jednotiek. Podiel učiteľov na Povstaní bol však oveľa rôznorodejší a mohol sa týkať aj priamo ich odboru. Na zozname nájdeme napríklad rektora slovenskej techniky Jura Hronca, aj správcu tamojšieho Ústavu chemickej technológie látok organických Juraja Gašperíka, vďaka ktorému obyvateľstvo na povstaleckom území nezostalo bez chleba, lebo dokázal v núdzových podmienkach zorganizovať výrobu droždia.

A možno pokračovať: žandársky veliteľ z Myjavy Aujeský, technický radca z Bratislavy Dr. Mikuláš Arendáš, tajomník okresného úradu v Žiline Jozef Adamík, organista a správca školy v Novákoch pán Žiak, aj jeho menovec, riaditeľ školy v Novom Meste nad Váhom, úradníčky Alžbeta Zámočníková, Anna Zimová, Helena Zaťková…

Ak dotyční nepadli nacistom a ich ľudáckym pomocníkom do rúk, nemuseli sa o svojom zaradení na Pátrací zoznam Bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Einsatzkommanda 14 vôbec nikdy dozvedieť. Preto je pravdepodobné, že táto informácia v mnohých rodinných históriách chýba.

Ak máte chuť pozrieť sa, či niekoho známeho nájdete, celý dokument je na konci článku

Z pamätí prof. Antona Jurovského, zakladateľa slovenskej psychológie

Čím ďalej bolo nápadnejšie, že som v Uľanke u rodičov a ututlávanie môjho pobytu sa mohlo hocikedy prezradiť. Moji kamaráti i susedia, s ktorými som bol v horách, napospol robotníci z Harmaneckej papierne, okamžite nastúpili do práce. Potreboval som sa aj ja aspoň ohlásiť zamestnávateľovi, Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity, oznámiť, že žijem a reflektujem na ďalšie zamestnanie. Nato, aby som mohol odcestovať do Bratislavy, som si však musel na miestnom veliteľstve vyžiadať povolenie – povestný „pasíršajn“. Voľne cestovať alebo len prechádzať z obce do obce bolo pod prísnymi trestami zakázané.

Tak som sa rozhodol a jedného rána som zašiel na miestne veliteľstvo v našej dedine. Boli tam dvaja vojaci SS, asi v hodnosti poddôstojníkov, Keď som vysvetlil svoju žiadosť, jeden z nich vytiahol zo zásuvky zväzok papierov, medzi ktorými bolo vidieť list s rozmnoženým menoslovom. Vojak si ho zobral do ruky a prstom odhora prechádzal mená natlačené na papieri. Zastal a ešte raz sa ma opýtal, ako sa volám. Až potom presunul prst k druhému stĺpcu. Našiel tam údaj patriaci k môjmu menu a ukázal mi, aby som si ho prečítal: „Zu den Banditen geflüchtet“ (utečený k banditom). Začal som vysvetľovať, že to nie je pravda, že som tu evakuovaný s rodinu, o čom sa môže okamžite presvedčiť. „To nie je treba,“ riekol po nemecky a vyzval ma „Setzen sie sich!“

Vytiahol zo zásuvky ďalší papierik (hneď som si všimol, že nie žltý, ako bývajú „pasíršajny“) a začal ho vyplňovať.

„Sie sind verhaftet!“ precedil medzi zuby pri vyplňovaní formulára a ja som si s hrôzou uvedomil, že som sa vlastne sám ponúkol do rúk Nemcom, ba priam do pazúrov povestného Sicherheitsdienstu.

Anton Jurovský: Životnou cestou. Spomienky psychológa. Bratislava : Európa, 2009, s. 267.

Pramene

• Archív Múzea slovenského národného povstania

Literatúra

• Čierna-Lantayová, D.: Pohľady na východ. Postoje k Rusku v slovenskej politike 1934–1944. Bratislava 2002.
• Šindelářová, L.: Einsatzgruppe H. Působení operační skupiny H na Slovensku 1944/1945 a poválečné trestní stíhání jejích příslušníků. Praha 2015.
• Štetková, V.: Povstalecký denník: zápisky zo Slovenského národného povstania 1944–1945. Bratislava 1997.
• Wildt, M.: Generation des Unbedingten. Das Führungskorps des Reichssicherheitshauptamtes. Hamburg 2008.
• Zajacová, V.: Slováci v Mauthausene. Bratislava 1970.

Obrazová príloha: Slovenský národný archív, súkromná zbierka Michala Schvarca, wikipedia.org

Mgr. Marína Zavacká, M.A., PhD.

Absolvovala históriu a filozofiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského a novodobé dejiny na Central European University v Budapešti. Pôsobí v Historickom ústave SAV. Venuje sa dejinám propagandy a širšieho kontextu budovania režimových lojalít v 20. storočí, historickej analýze verejného diskurzu, vysokoškolskej didaktike histórie a prekladu odbornej literatúry z angličtiny. Svoj výskum orientuje najmä na obdobie nedemokratických režimov na území Slovenska. K príbuzným témam vedie výberové semináre pre katedry histórie, rusistiky a východoeurópskych štúdií Filozofickej fakulty Univerzity Komenského.

PhDr. Michal Schvarc, PhD.,

Absolvent odboru história – germanistika na Fakulte humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici. Zameriava sa na históriu nemeckej menšiny na Slovensku v období 1918 – 1945, na slovensko-nemecké vzťahy v období druhej svetovej vojny, a na celkovú nacionálno-socialistickú „Volkstumpolitik“ v strednej a juhovýchodnej Európe v tomto období. Je pracovníkom Historického ústavu SAV a SNM-Múzea kultúry karpatských Nemcov, a predsedom slovenskej sekcie Slovensko-nemeckej komisie