Ráno 10. mája 1940 obkľúčili britské jednotky nemecký konzulát v Reykjavíku. Britskí vojaci, neistí si tým, čo presne by mali robiť, sa rozhodli jednoducho zaklopať na dvere. Nemecký konzul Werner Gerlach otvoril, na čo mu vojaci zdvorilo a so všetkou slušnosťou oznámili, že ostrov bol obsadený a on je zajatcom.
Kľúčová strategická poloha Islandu
Dňa 9. apríla 1940 spustilo nemecké velenie operáciu Weserübung, inváziu do Nórska a Dánska. Udalosti nabrali rýchly spád a už po šiestich hodinách od začiatku nemeckej invázie Dánsko kapitulovalo. Nórsko vzdorovalo 2 mesiace a 1 deň. Rýchla kapitulácia Dánska znamenala pre Britov vážny problém. Škandinávskemu kráľovstvu totiž patril Island i Faerské ostrovy. A tie mali pre britskú nadvládu v severnom Atlantiku kľúčový význam. Vláda Jej veličenstva si preto nemohla dovoliť, aby sa dostali do nemeckých rúk. Briti sa rozhodli konať. Narýchlo spustili i operáciu Valentine a za pomoci niekoľkých krížnikov a približne 250 námorníkov úspešne a veľmi rýchlo obsadili Faerské ostrovy (nachádzajú sa medzi Škótskom a Islandom).
Ešte v ten istý deň (9. apríla) poslal kabinet vedený Nevillom Chamberlainom správu islandskej vláde, v ktorej jej oznamoval, že Británia je ochotná poskytnúť ostrovnému štátiku ochranu. Požadovala však povolenie na neobmedzené využívanie islandských prístavov. Islanďanom bola tiež ponúknutá možnosť vstúpiť po boku Spojeného kráľovstva do vojny proti Nemecku. Islandská vláda návrh odmietla.
O dva dni neskôr, 11. apríla 1940, Prvý lord admirality (minister námorníctva) Winston Churchill prostredníctvom BBC oficiálne oznámil, že Briti okupujú Faerské ostrovy. Dánsku mali byť vrátené hneď, ako bude ono samo oslobodené od nemeckej okupácie. Otázka Islandu ale stále nebola vyriešená. Churchill bol presvedčený, že ďalšie rokovania s islandskou vládou spôsobia len to, že sa Nemci rozhýbu a obsadia ostrov ako prví. Vojnovému kabinetu predostrel plán, podľa ktorého sa mali britské jednotky na ostrove vylodiť a islandskej vláde mala byť britská okupácia jednoducho oznámená ako fakt. Jeho návrhy boli schválené. Prípravy na inváziu sa začali.
Fraška?
Invázia bola podľa amerického historika Donalda F. Bittnera plánovaná „narýchlo a dosť náhodne“. Briti dali dokopy 746 vojakov, sformovaných do 2. práporu kráľovského námorníctva približne mesiac pred inváziou. Medzi vojakmi síce bolo i niekoľko veteránov, drvivú väčšinu však tvorili nováčikovia, ktorí ešte nedokončili ani základný výcvik. Asi päťdesiat z nich dokonca zo skutočnej zbrane nikdy ani nevystrelilo. Podľa plánu mal byť ich strelecký výcvik dokončený na mori.
Veliť im mal plukovník sir Robert Grice Sturges (1891 – 1970). „V akcii neohrozený, v tvári načervenalý a v reči silne vidiecky“ 49-ročný Sturges vstúpil do námorníctva už v roku 1908. Počas prvej svetovej vojny bojoval v bitke pri Gallipoli (1915 – 1916) a v bitke pri Jutskom polostrove (1916). Za svoje zásluhy si vyslúžil obdiv a niekoľko vysokých štátnych vyznamenaní. V čase, keď začala druhá svetová vojna, bol uznávaným veliteľom. Spolu s ním mal viesť inváziu i major Humphrey Quill z tajnej služby a kariérny diplomat Charles Howard Smith. Invázia dostala krycí názov „Operácia Vidlička“ (Operation Fork).
Prápor, dočasne dislokovaný v malej dedinke neďaleko Londýna, mal k dispozícii len niekoľko veľmi nekvalitných máp, z ktorých bola jedna dokonca nakreslená po pamäti na kus papiera. Nikto z vojakov ani z velenia nehovoril islandčinou. Problémom bol i nedostatok zbraní. K dispozícii mali vojaci len niekoľko pušiek, pištolí a bajonetov. Až 4. mája, tesne pred plánovaným odchodom, dostali niekoľko ľahkých guľometov BREN, protitankových zbraní a mínometov. Delostreleckú podporu mali zabezpečovať dve staré 94 milimetrové húfnice z prvej svetovej vojny a 4 námorné automatické kanóny QF 2. Nikto z práporu však s týmito zbraňami nemal skúsenosti. Nakoniec to ale neprekážalo. Pre nedostatok priestoru na transportných lodiach ich museli ponechať v Británii.
Dňa 6. mája dostal prápor rozkaz na presun do Greenocku v západnom Škótsku. Tam sa mali nalodiť a odplaviť na Island. Okrem najvyššieho velenia ale nikto netušil, kam smerujú. Plukovník Sturges sa snažil všetko udržať v tajnosti. V rámci toho sa rozhodol premiestniť celý prápor v dvoch rôznych vlakoch, aby presun veľkého počtu vojakov na sever nevzbudil pozornosť. Nakoniec však vinou meškania vlakov prišli všetci vojaci na železničnú stanicu v Greenocku takmer v tom istom čase. Navyše sa počas niekoľkohodinovej cesty medzi mužstvom rozkríklo, že cestujú na Island. Plukovník Sturges stratil i posledný kúsok utajenia.
Odchod bol určený na ráno 7. mája 1940. Naloďovanie sa však nezaobišlo bez problémov, ktoré sa ukázali byť natoľko vážne, že odchod musel byť odložený až na ďalší deň. Dňa 8. mája tak nakoniec krížniky Berwick a Glasgow a torpédoborce Fearless a Fortune so 746 vojakmi na palube vyplávali. Značná časť mužstva sa plavila po prvý raz, mnohí dostali morskú chorobu. Krížniky navyše neboli na transport takého obrovského množstva ľudí prispôsobené a cesta sa preto niesla v znamení nemalého nepohodlia. Jeden z vojakov dokonca cestou spáchal samovraždu. Ako sa neskôr ukázalo, bol jedinou obeťou celej invázie.
Operácia Vidlička
Britská „tragikomédia“ pokračovala i 10. mája 1940, keď sa malo uskutočniť samotné vylodenie. Sturgesovi muži disponovali jedným lietadlom: štvormiestnym námorným prieskumným lietajúcim člnom Supermarine Walrus. Podľa plánu mal byť použitý na prieskumný let, ktorý by určil, či sa vo vodách v okolí Reykjavíku nenachádzajú nemecké ponorky. Pilot dostal priamy rozkaz, aby sa vyhol letu nad samotným mestom. Pre chybnú komunikáciu alebo len obyčajnou náhodou či neschopnosťou pilota ale nakoniec lietadlo urobilo na hlavným mestom Islandu okolo druhej hodiny ráno niekoľko okruhov. Letelo nízko a robilo ohromný hluk. Keďže sa v tom čase na Islande nenachádzalo žiadne iné lietadlo, britský dvojplošník spôsobil menšiu senzáciu a zobudil takmer všetkých obyvateľov Reykjavíku. Veľa z nich vyšlo von zo svojich domov a zvedavo britský stroj sledovalo. Medzi tými, ktorý stroj pozorovali, bol i premiér Hemann Jónasson, šéf polície Einar Arnalds a nemecký konzul Werner Gerlach. Arnalds s Jónassonom sa v telefonickom rozhovore zhodli, že ide o britský prieskumný stroj a že prichádza z lode, ktorá mala priniesť nového britského veľvyslanca. Pravda to bola len čiastočne. Nemeckému konzulovi Gerlachovi celá situácia zaváňala niečím väčším. Vzal preto ďalekohľad a utekal do prístavu, kde pozorne sledoval okolie. Podarilo sa mu zbadať britské lode. Rýchlo pochopil, o čo ide, a utekal späť domov, kde začal urýchlene páliť všetky dokumenty.
Medzičasom sa Briti chystali na vylodenie. Morská choroba časti mužstva a neskúsenosť spôsobili ďalšie zdržanie a prvým 400 vojakom sa podarilo v prístave vylodiť až o 5 ráno. Našťastie sa britskí „okupanti“ nestretli so žiadnym odporom. Island totiž nemal armádu a disponoval len policajným zborom o sile 70 mužov. Väčšinu policajtov zobudilo britské lietadlo a spolu s niekoľkými stovkami zvedavých Islanďanov sa nachádzali v prístave, kde čakali na vylodenie. Britský konzul na ostrove, ktorého o invázii informovali predtým, sa obával, aby dav nespôsobil pri vyloďovaní problémy. Šéfa islandskej polície preto oslovil s „legendárnou“ žiadosťou: „Boli by ste prosím taký láskavý a zabezpečili, aby sa dav posunul trochu ďalej, aby vojaci z bojového krížnika mohli uskutočniť inváziu?“ Šéf polície mu hneď odpovedal „iste“ a dohliadol na to, aby jeho muži udržali poriadok a vytvorili dosť miesta na britské vylodenie. Jediným incidentom invázie sa tak nakoniec stal moment, keď jeden z Islanďanov vytrhol okoloidúcemu britskému vojakovi pušku, napchal do hlavne cigaretu a hodil ju späť po vojakovi kričiac, aby na svoju zbraň dával väčší pozor. Nešťastníka si potom predvolal jeho veliteľ a poriadne mu vynadal.
Po chaotickom vylodení sa však britské jednotky konečne začali riadiť povelmi svojich veliteľov a rýchlo a pomerne efektívne obsadili kľúčové miesta v Reykjavíku: telekomunikačné zariadenia, rádio i meteorologickú stanicu. Zabránili tým, aby sa informácia o vylodení dostala do Berlína ešte v ten deň. Britom sa rýchlo podarilo zajať i nemeckého konzula a dokonca stihli uhasiť oheň vo vani a zabaviť časť dokumentov. Gerlach protestoval proti invázii, pripomínajúc britským dôstojníkom, že Island bol neutrálnou krajinou a že porušili medzinárodné právo. Prítomný britský dôstojník mu však pohotovo zdôraznil, že i Dánsko bolo pred nemeckou inváziou neutrálnou krajinou. Diskusiu tým ukončil.
Ástandið
Britská okupácia Islandu netrvala dlho. Už v lete 1941 sa ukázalo, že Briti potrebovali každého bojaschopného muža na obranu vlasti a na iné úlohy spojené s vojenským úsilím krajiny. Zodpovednosť za Island preto vďačne prenechali Spojeným štátom. Britská okupácia (ak sa pôsobenie britskej armády vôbec dá nazvať okupáciou) sa skončila 16. júna 1941.
V súvislosti s britskou a americkou prítomnosťou na Islande vznikol v islandčine i zvláštny termín, „ástandið“ („situácia“). Tento terminus technicus sa na Islande používa pre opísanie vplyvu, ktorý mali britskí a neskôr americkí vojaci na islandské ženy počas okupácie ostrova. Američanov bolo v jednej chvíli na ostrove približne 40-tisíc, čím ich počet prevýšil počet dospelých islandských mužov (celková populácia ostrova bola 120 000).
Keď britskí vojaci opúšťali ostrov, islandskí muži i autority si nemohli nevšimnúť plačúce mladé ženy lúčiace sa so svojimi milencami. Islandská vláda sa rôznymi nariadeniami a výzvami spojeneckému veleniu niekoľkokrát pokúsila obmedziť interakciu medzi islandskými ženami a vojakmi, iniciatíva však nebola úspešná. Rozšírila sa prostitúcia, pričom podľa niektorých prameňov a policajných správ v niektorých prípadoch prostituovali dievčatá už od 12 rokov. Na Islande sa spojeneckým vojakom narodilo i množstvo detí, ktoré sa súhrne označujú ako „ástandsbörn“, teda „deti situácie.“ Niekoľko stoviek islandských žien sa za spojeneckých vojakov i vydalo. Presné údaje chýbajú, ale napríklad na čo do počtu obyvateľov omnoho menších Faerských ostrovoch došlo približne k 170 sobášom medzi britskými vojakmi a faerskými ženami.
Britská okupácia Islandu zabránila nemeckej invázii, ktorá ani nebola naplánovaná. Je však pravdou, že po britskej invázii Nemci skutočne prišli s plánom na obsadenie Islandu – operáciou Ikarus (Fall Ikarus). Tento plán bol veľmi rýchlo zamietnutý ako logisticky nerealizovateľný. Podľa nemeckého velenia bolo možné ostrov dobyť, no s prostriedkami, akými Nemecko disponovalo, nebolo možné ho ubrániť, a už vôbec nie zásobovať. I keď realizácia britskej invázie chvíľami pripomínala zlú komédiu, v podstate šlo o veľmi úspešne vykonanú akciu. Briti do bodky splnili všetky ciele, ktoré si naplánovali, pričom nedošlo k jedinému výstrelu. Jedinou obeťou operácie bol vojak, ktorý spáchal samovraždu počas cesty na Island.
Použitá literatúra
- Bittner, D. F.: The Lion and the White Falcon: Britain and Iceland in the World War II Era. Hamden 1983.
- Brown, D. K.: Konvoje v Atlantiku. Praha 2009.
- Ireland, B.: Battle of the Atlantic. Barnsley 2003.
- Lockhart, R. H. B.: The Marines Were There: The Story of the Royal Marines in the Second World War. London 1950.
- Miller, J.: The North Atlantic Front: Orkney, Shetland, Faroe, and Iceland at War. Edinburgh 2003.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
