Po väčšinu existencie klasického Grécka bola Sparta jeho poprednou vojenskou mocnosťou. Šarlátové plášte jej bojovníkov vzbudzovali medzi nepriateľmi hrôzu. V peloponézskej vojne dokázala poraziť aténskeho rivala a stať sa hegemónom, neskôr však jej moc upadla.  Nakoniec Spartu postihol úpadok a jej zánik sa nedal odvrátiť.

Obdobie spartskej hegemónie v Grécku, ktoré nasledovalo po slávnom víťazstve v peloponézskej vojne v roku 404 pred n. l., nemalo dlhé trvanie. V roku 371 bol spartský kráľ Kleombrotos I. porazený a zabitý Tébanmi pri Leuktre. Téby, pod vedením Epaminonda a Pelopida, prevzali vedúcu úlohu v Grécku. Nepriatelia dokonca vpadli do Messénie a oslobodili ju, čo Sparte spôsobilo trvalú škodu. Po Epaminondovej smrti v bitke proti spojenej aténsko-spartskej armáde pri Mantinei v roku 362 pred n. l. sa vplyv Téb zmenšil a Grécku začali dominovať Macedónci na čele s výnimočne schopným jednookým kráľom Filipom.

Pri Megalopoli sa spartská armáda postavila takmer dvojnásobne silnejšiemu protivníkovi.

Podrobenie Grékov ich polobarbarskými „bratrancami“ zo severu sa zavŕšilo bitkou pri Chairónei v roku 338. Sparťania sa jej však nezúčastnili a na Filipovu výzvu, aby sa mu podriadili, inak na nich zaútočí a porazí ich, odpovedali podľa svojho zvyku lakonicky jediným slovom: „ak“. Macedónsky kráľ následne zabral severné územia Lakónie, ale samotnú Spartu nechal na pokoji a nezačlenil ju do svojho Korintského spolku. Správa Alexandra Veľkého, ktorú poslal do Atén spolu s brneniami Peržanov, ktorí padli pri Graníku, výslovne spomína, že jeho ťaženie proti Perzii je spoločným dielom všetkých Grékov, okrem Sparťanov.

Sparta sa nakoniec proti Macedónii postavila v roku 331, keď spartský kráľ Agis III. najal za perzské peniaze 8 000 gréckych žoldnierov, ktorí bojovali proti Alexandrovi v bitke pri Isse. Agis porazil macedónskeho veliteľa na Peloponéze, Coraga, a obliehal Megalopolis. Macedónsky regent Antipatros zareagoval, zhromaždil veľkú armádu vrátane mnohých barbarov a vtiahol do Grécka. Pri Megalopoli sa tak spartská armáda čítajúca 20 000 pešiakov a 2 000 jazdcov postavila takmer dvojnásobne silnejšiemu protivníkovi. Sparťania bojovali statočne, ale nakoniec podľahli presile. Kráľ Agis padol v boji, a hoci bol zranený a na kolenách, neprestal bojovať, aby tak umožnil zvyšku svojho vojska stiahnuť sa. Sparťanom neostalo nič iné, než uzavrieť mier. V nasledujúcich rokoch bolo šťastie Sparty striedavé. V roku 294 pred n. l. prehral kráľ Archidamos IV. bitku s Démétriom Poliorkétom, v roku 272 však spartská mládež, ženy, perioikovia a dokonca aj helóti hrdinským odporom zachránili Spartu pred útokom Pyrrha z Epiru, v situácii, keď hlavná spartská armáda viedla ťaženie na Kréte. V roku 265 však Sparťania utrpeli na Korintskej šiji od Macedóncov katastrofálnu porážku a kráľ Areus padol v boji.

Pokus o reformu

Veľké straty znamenali pre Spartu veľký problém. Počet spartských občanov sa totiž z pôvodného počtu okolo 8 000 v čase vojny s Peržanmi po celé stáročia znižoval. Sparťania sa jednak ženili neskoro – až v 30. roku života –,  v dôsledku čoho ich reprodukčné čísla boli pomerne nízke. Ďalším problémom bolo, že občan mohol byť svojho statusu zbavený za preukázanú zbabelosť v boji, ale aj za to, že schudobnel a nemohol ďalej prispievať na spoločné stravovanie v syssitii. Obchod bol pre občanov v Sparte zakázaný, takže mnohí museli predávať alebo prenajímať svoju pôdu, aby sa udržali nad vodou. Kľúčovým problémom však bolo, že spartská ústava neponúkala nijakú možnosť, ako by sa občanmi mohli stať neobčania. Občianstvo tak bolo výhradne dedičnou záležitosťou.  

Mladý kráľ Agis IV. sa pokúsil o reformu Sparty.

V roku 245 pred n. l. nastúpil v Sparte na trón mladý kráľ Agis IV. z eurypontovského rodu. Uvedomujúc si kritickú situáciu, že v Sparte ostalo menej ako 700 plnoprávnych Sparťanov, nový vládca chcel riešiť situáciu ráznymi reformami. Jeho plán mal štyri body: po prvé, zrušenie dlhov, respektíve hypoték, ktorými občania zaťažili svoju pôdu. Po druhé, prerozdelenie pôdy vytvorením 4500 nových pozemkov – 700 pre zostávajúcich občanov, 2000 pre degradovaných občanov a zvyšok pre perioikov a žoldnierov. Po tretie, obnovenie prísneho výcviku (agoge) a po štvrté, znovuzavedenie syssitie v pôvodnej jednoduchej podobe namiesto opulentných hostín, ktorým holdovali kráľovi súčasníci. Reformy, pochopiteľne, vyvolali odpor majetnej vrstvy a Agis sa uchýlil k nevídanému kroku a vyhnal eforov. Nakoniec bol však mladý kráľ v roku 241 pred n. l. zradený, zajatý, obvinený z tyranie a popravený.

Kráľova skromnosť a čestnosť vyvolali veľké sympatie, ktoré prežili jeho smrť, a Plutarchos začlenil jeho životopis do svojej kolekcie biografií veľkých mužov. Agidov program však jeho nešťastným koncom neskončil.

Kleomenés III. – pokus o reformu

Kleomenés bol synom kráľa Leonida II. z rodu Agidovcov a narodil sa niekedy medzi rokmi 265 a 260 pred n. l. Práve Leonidas zosadil a dal popraviť Agida IV. Agidov spoluvládca Kleombrotos II., ktorý bol Kleomenovým švagrom, obišiel lepšie a bol potrestaný len vyhnanstvom. Po poprave kráľa donútil nový vládca svojho mladého syna, aby si zobral za ženu bohatú vdovu po popravenom Agidovi – Agiatu. Kleomenés nebol nadšený, ale otca poslúchol. Nakoniec si však vytvorili dobrý vzťah a práve manželka Kleomena ho presvedčila, že je potrebné pokračovať v reformách, hoci pôvodne bol proti.

Kleomenés sa stal kráľom po otcovej smrti v roku 235. Bezprostredným konkurentom Sparty bol v tomto čase Achájsky spolok – združenie mestských štátov v centrálnom a severnom Peloponéze. Vedúcou osobnosťou spolku, v praktickom zmysle konfederácie, bol schopný Aratos zo Sykióna. Po Leonidovej smrti začal Aratos testovať spartské odhodlanie menšími pohraničnými šarvátkami.

Minca spartského reformátora Kleomenésa III.

Zlom prišiel v roku 229 po n. l., keď sa štyri mestá (Tegea, Mantinea, Kafye a Orchomenos), pôvodne členovia Aitólskeho spolku, spojili so Spartou a tým zväčšili opozíciu proti členom Achájskeho spolku. Efori v rovnakom čase poslali Kleomena, aby obsadil chrám bohyne Atény na hranici Sparty a Megalopola. Kleomenés úlohu splnil, načo mu Achájsky spolok vyhlásil vojnu. Aratov nočný útok na Tegeu a Orchomenos sa však nepodaril a musel sa stiahnuť.

Po tom čo Achájci obsadili Kafye, Sparťania pustošili územie svojho starého nepriateľa  – Argu. Keď 5-tisíc Kleomenových mužov narazilo na 20-tisícovú achájsku armádu, napriek obrovskej presile ju donútilo ustúpiť. Sparťanov to povzbudilo a čoskoro porazili Achájcov aj pri hore Lykaium. Prefíkaný Aratos však využil fámu o svojej smrti v bitke a rýchlo obsadil Mantineu. Táto porážka vyvolala v Sparte ohlasy, že treba uzatvoriť mier.

V tomto čase zomrel Kleomenov spoluvládca Eudamidas III., ktorý bol synom popraveného Agida. Kleomenés teraz povolal späť Agidovho brata Archidama V., ktorý žil v exile. Ten sa poslušne vrátil domov, krátko po návrate však bol zavraždený. Podľa Polybia stál za vraždou Kleomenés, Plutarchos však kladie hlavnú vinu vrahom Agida IV., ktorí sa báli návratu jeho brata a vymohli si od Kleomena Archidamovu smrť.

Kleomenés podplatil eforov, aby súhlasili s pokračovaním vojny. Pri obliehaní Leuktry sa opäť stretol v boji „s Achájcami“ a vďaka chybe nepriateľského veliteľa Lydiada z Megalopolisu, ktorý sa dal strhnúť k neuváženému prenasledovaniu, dokázali Sparťania nepriateľa zahnať (pričom samotný Lydiadas bol zabitý).

Čistka a reformy

Posilnený víťazstvom sa Kleomenés rozhodol zbaviť eforov. Potom čo získal podporu svojho otčima Megistona, Kleomenés vykonal bleskové ťaženie a následne sa rýchlo vrátil do Sparty. Jeho muži zabili štyroch eforov a ich piatich prívržencov, zranený efor Agylaios sa odplazil a schoval sa v Svätyni strachu. Následne bolo poslaných do vyhnanstva ďalších 80 kráľových nepriateľov vrátane Agylaia.

Situácia v Grécku počas vojny Kleomenésa s Achajským spolkom.

Kleomenés sa odvolal na Lykurga, aby ospravedlnil svoj násilný zásah a následne rozbehol reformy. Najprv odovzdal všetku svoju pôdu štátu, v čom ho nasledoval jeho nevlastný otec a ich prívrženci a nakoniec aj ostatní. Pôda bola rozdelená a každý občan dostal rovný diel. Takto dostalo pôdu 4 000 mužov (2 000 občanov a 2 000 zväčša žoldnierov, ale aj perioikov), len o niečo menej ako v pôvodnom Agidovom pláne. Kleomenés týmto spôsobom získal 4 000 vojakov, ktorých podrobil prísnemu starodávnemu výcviku. Vykonal aj vojenskú reformu, keď prezbrojil Sparťanov z hoplitov na falangistov v macedónskom štýle. Kráľ zavŕšil svoje reformy tým, že za spolukráľa dosadil svojho brata Eukleida, čím flagrantne porušil historický nárok Eurypontovho rodu.

Reformy priniesli ovocie a posilnené a prezbrojené spartské vojsko začalo Achájcov porážať. Kleomenés znovu získal Mantineu a obsadil Korint. Jeho úspechu napomáhala aj podpora nižších vrstiev, ktoré by rady videli vo svojich mestách reformy podobné spartským. Po neúspešných rokovaniach s Kleomenom stála pred Aratom ťažká úloha. Celý život bojoval za to, aby boli Achájci nezávislí od hlavnej hrozby pre ich slobodu, ktorá prichádzala z Macedónie. V roku 226 pred n. l. mu však neostávalo nič iné, než sa obrátiť na kráľa Antigona III. Dósóna so žiadosťou o pomoc. Kráľ súhlasil, za pomoc si však vypýtal vrátenie kľúčovej pevnosti Akrokorint.

Kleomenés sa doteraz mohol spoľahnúť na finančnú podporu faraóna Ptolemaia III. Antigonos však vymenil isté menšie územia v Malej Ázii za to, že faraón svoju podporu stiahol. V roku 224 pred n. l. Antigonos znovu konštituoval Korintský spolok, na čelo ktorého sa sám postavil. Kleomenés rýchlym útokom obsadil, vyplienil a zničil Megalopolis a všetko smerovalo k rozhodujúcej bitke.

Rozhodujúca bitka sa odohrala v roku 222 pred n. l. pri Sellasii, na severnej hranici Lakónie. Macedónsky kráľ viedol útok na Spartu s armádou zahŕňajúcou 28 000 pešiakov a 1 200 jazdcov. Jadro tvorilo 10 000 macedónskych falangistov, 3 000 peltastov a 300 jazdcov plus 1000 Agrianov, 1 600 Ilýrov pod vedením Démétria z Faru, 1 000 Galaťanov a 3 000 peších a 300 jazdných žoldnierov. Grécki spojenci poskytli 3 000 achájskych pešiakov a 300 jazdcov, 1 000 megalopolisanských pešiakov, 2 000 pešiakov a 200 jazdcov z Boiótie, 1 000 a 50 z Akarnánie a 1 000 a 50 z Epiru.

Porážka pri Sellasii znamenala pre Spartu katastrofu.

Kleomenés, hoci mu dochádzali peniaze, dokázal postaviť do boja 20 000 pešiakov a 650 jazdcov. Elitnou súčasťou armády bolo 6 000 Sparťanov vyzbrojených ako falangisti. Kleomenés zaujal silné postavenie na kopci Olympos, jeho brat na opačnom kopci s názvom Euas. Medzi kopcami tiekla rieka, kde Sparťania umiestnili žoldnierov a jazdu.

Silné postavenie Sparťanov prinútilo Macedóncov k opatrnosti. Postavili svoju jazdu proti nepriateľskej a falangy proti obom kopcom. Pravé krídlo spojencov útočiacich na Euas bolo napadnuté zboku pechotou, ktorá bola umiestnená za spartskou jazdou. Zatlačených spojencov zachránil zásah megalopolisanského jazdca Filopoiména, ktorý neposlúchol rozkaz a s druhmi zaútočil. Filopoimén prerazil nepriateľskú líniu a hoci mu oštep prebodol obe stehná, zlomil ho a pokračoval v boji. Tento zásah zachránil ľahkú pechotu, ktorá pokračovala v útoku. Antigonos noc predtým poslal malú časť pechoty za nepriateľské línie, pričom mu pomohla zrada jedného zo spartských veliteľov – Damotela. Koordinovaný útok onedlho zahnal Sparťanov z kopca, pričom zabili Kleomenovho brata Eukleida.

Bitka na Olympe trvala dlhšie, Sparťania tu najskôr frontálny útok odrazili, ale nakoniec ich  napadli z boku, a pretože podľa pravej spartskej tradície odmietali ustúpiť, Macedónci skoro všetkých pobili. Kleomenés s hŕstkou jazdcov utiekol do Sparty, kde poradil občanom, aby sa vzdali. Potom nastúpil v Gythiu na loď, ktorá ho odviezla do Alexandrie, kde už ako záruka za faraónovu predošlú finančnú podporu prebývali jeho matka Kratesikleia (milovaná manželka mu zomrela v roku 224 pred n. l.) a synovia. Tu prežil aj s rodinou posledné roky života ako poradca egyptského kráľa. Po nástupe nového faraóna Ptolemaia IV. skončil v domácom väzení, z ktorého však v roku 219 pred n. l. utiekol. Potom, čo sa mu nepodarilo Alexandrijčanov vyburcovať k povstaniu, dal prednosť samovražde pred zajatím. Faraón dal následne popraviť aj jeho matku a deti.

Detail z keramiky zachytávajúci hoplitov, ťažkoodencov gréckej pechoty.

Dozvuky

Porážka pri Sellasii znamenala pre Spartu katastrofu. Macedónske straty neboli malé, ale Sparťania podľa Plutarcha stratili 5 800 zo 6 000 občanov. Antigonos sa zachoval veľkodušne a nedovolil svojim vojakom vyplieniť Spartu s odôvodnením, že jeho nepriateľom bol Kleomenés, nie Sparta. Sám strávil v Sparte len dva dni a následne sa musel opäť ponáhľať domov do Macedónie.

Macedónsky kráľ si však svoje najväčšie víťazstvo neužil. Trpel tuberkulózou a už nasledujúci rok mu počas vydávania rozkazov v bitke proti Ilýrom praskla tepna. Na macedónsky trón tak nastúpil mladý Filip V., ktorý doviedol kráľovstvo do osudného konfliktu s Rímom. Aratos pokračoval ako vodca Achájskeho spolku, kde ho po jeho smrti v roku 213 nahradil hrdina Filopoimén, niekedy prezývaný aj „posledný z Grékov“. Bol to Filopoimén, ktorý v osobnom súboji v roku 207 zabil spartského tyrana Machanida.

Posledný pokus o obnovu spartskej moci sa odohral za kráľa – tyrana – Nabida. Po Machanidovej smrti sa ujal moci tak, že popravil dvoch posledných legitímnych uchádzačov o trón. Nabis pokračoval v Kleomenovom programe a podarilo sa mu Spartu opäť čiastočne pozdvihnúť. Šikovne manévroval medzi Macedóniou (od ktorej získal Argos) a Rímom a vyslal do boja 600 krétskych žoldnierov, ktorí boli súčasťou víťazného vojska pri Kynoskefalách. V roku 195 pred n. l. však Achájsky spolok presvedčil Flaminina, ktorý rok predtým na istmických hrách vyhlásil slobodu Grécka, že rastúcu Nabidovu moc treba zastaviť. Proti 50 000 koaličnej armáde Ríma, Achájskeho aj Aitólskeho spolku, Pergamonu, Rodu a dokonca aj Macedónie nemala Sparta šancu, nevzdala sa však bez boja. Po porážke stratila Argos aj prístav v Gythiu.

Symbol Sparty.

V roku 192 pred n. l., využijúc rímsko-seleukovskú vojnu, chcel Nabis obnoviť svoju moc a požiadal Aitólov o pomoc. Tí mu poslali 300 jazdcov a 1000 pešiakov, ale zradili ho a pri výcviku armády pred hradbami Nabida zavraždili. Následné povstanie občanov ich síce zo Sparty vypudilo, ale Filopoimén využil situáciu a s vojskom Lakedaimon obsadil. Sparta bola prinútená stať sa členom Achájskeho spolku, Nabidovo opevnenie bolo zbúrané a obyvatelia sa museli zriecť svojich zvykov a prijať achájske zákony.

Sparta bola však aj v rámci spolku odbojná. Dôsledkom bolo, že vojna Achájskeho spolku proti Rímu v roku 146 začala achájskym vyhlásením vojny neposlušným Lakedaimončanom.  Rimania však prišli Sparte na pomoc, spolkovú armádu v dvoch bitkách rozprášili, úplne zničili Korint a definitívne ovládli Grécko.

Sparta zostala v rámci rímskeho impéria „slobodným mestom“ a niektoré Lykurgove zákony boli znovu nastolené. V neskorších dobách bola obľúbeným cieľom bohatých rímskych turistov, bažiacich vidieť vlasť skvelých bojovníkov. Dnes je Sparta malým, nenápadným mestom, ktoré navonok ničím neupozorňuje na svoju legendárnu minulosť.

Pramene

Plutarchos: Životopisy slávnych Grékov a Rimanov. 1. a 2. zväzok. Bratislava 2008.

Polybios: Dějiny I. – IV. Praha, 2008, 2009, 2011, 2012.

Appianos: Zrod římského impéria. Praha 1986.

Použitá literatúra

Cartledge, P.: The Spartans: An Epic History. London, 2003.

Kovár, B.: Sila zániku. Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností, Bratislava 2020.

Mgr. Adam Rada, PhD., absolvoval odbor história na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V roku 2018 obhájil dizertačnú prácu na tému Prétoriánski prefekti za vlády julsko-klaudiovskej dynastie: Otázky pôvodu a vplyvu. V popularizačných článkoch sa venuje obdobiu antiky, prevažne dejinám Ríma, ale tiež Grécka a helenistického sveta.