„Preklad nie je posun medzi dvoma jazykmi, ale medzi dvoma kultúrami.“ Umberto Eco
Vyslovená myšlienka sa stratí, ale ak sa zaznamená, pretrvá. Súbor zaznačených myšlienok vytvára knihu, či už je napísaná na pergamene, papyruse, alebo na hlinenej tabuľke. Množstvo kníh tvorí knižnicu. Na osudoch kníh a knižníc sa dá spoznať vývoj poznania a dejiny spoločenstiev.
Prvé súkromné a mestské knižnice vznikli v Grécku. Nemali formu verejných knižníc, akú poznáme dnes. Alexander Macedónsky plánoval založiť univerzálnu knižnicu v starovekom Ninive v Mezopotámii. Jeho zámerom bolo preložiť do gréckeho jazyka všetky záznamy starovekých ríš, ktoré dobyl.
Alexander zomrel predčasne, ale zámer uskutočnil jeho generál. Viete, že najslávnejšia z knižníc – alexandrijská – bola založená podvodom? Ptolemaios Sótér požiadal Aténčanov o zapožičanie významných diel Aischyla, Sofokla a Euripida. Ako zálohu im poslal 15 talentov, asi 350 kilogramov zlata (toto množstvo by dnes malo hodnotu okolo 12 000 000 eur). Ptolemaios však Aténčanom nevrátil originály, ale kópie. Pomocou originálov založil knižnicu. Museion, tak sa knižnica vtedy volala, mala za Ptolemaiovho nasledovníka už 400 tisíc spisov a v čase požiaru za vojny s Caesarom až 700 tisíc zväzkov.
Na prelome letopočtov, keď Augustus dobyl Egypt, sa aj v Ríme začali vytvárať verejné knižnice. Nielen cisári, ale aj bohatí občania zakladali množstvo knižníc v celom impériu. Väčšina rímskych občanov vedela čítať a písať, mnohí nielen latinsky, ale aj grécky. Knihy, ich „výroba“ a knižný trh sa skoro podobali dnešnému. Existovali kníhkupci, bestsellery, antikvariáty a už v staroveku sa strácali diela z verejných knižníc. Preto rímsky cisár Claudius Tacitus vydal okolo roku 275 po Kr. výnos, ktorý prikazoval jednotlivým obciam vyhotoviť každý rok desať opisov. Okrem verejných knižníc existovali aj súkromné. V Herculaneu bola vykopaná domáca knižnica Calpurnia Pisona, ktorá obsahovala až 1700 zvitkov. Pre porovnanie – prvým významným vzdelancom, ktorý v stredoveku vlastnil knižnicu, bol Francesco Petrarca (1304 – 1374), ktorý mal 800 rukopisných kníh. Ja mám 650. Kam sa hrabem na Calpurnia ….
Smrteľná rana pre knižnice?
Keď Marcus Aurelius písal po grécky na Hrone svoje „Myšlienky k sebe“, antické mestá a domy boháčov boli plné latinských a gréckych písomností. Prišlo rozdelenie Rímskej ríše, nástup kresťanstva, vojny s barbarmi, pád Ríma a na Západe zostalo v knižniciach niekoľko tisíc kódexov, aj to väčšinou cirkevných. Príkladom ničenia môže byť alexandrijská knižnica. Smrteľnú ranu knižnici zasadili kresťania pri pogromoch za cisára Theodosia. Vraj posledným likvidátorom knižnice bol kalif Umar, ktorý prehlásil: „Ak sú spisy v súlade s Alahovým učením, sú nepotrebné a ak nie sú, tak sú zhubné a treba ich zničiť.“ A tak s nimi šesť mesiacov vykurovali verejné kúpele v Alexandrii.
Keď sa Gerbert z Aurillacu, neskorší pápež Silvester II. (950 – 1003), vzdelával v kláštoroch Španielska, dostal sa k rukopisom z Córdoby. Z nich vedel, že Zem je guľatá, že Merkúr a Venuša obiehajú okolo Slnka a naučil sa používať arabské číslice. Córdobská knižnica mala 400 000 rukopisov, mnohé z nich sa venovali filozofii, matematike, medicíne, fyzike a astronómii. Vlastnila nielen knihy Arabov, ale aj preklady kníh Grékov, Rimanov, Peržanov a Indov. Kde vznikol ten obrovský rozdiel medzi arabskou vzdelanosťou a západnou zaostalosťou, keď medzi barbarským Germánom, ktorý dobyl Rím, a beduínskym Arabom, ktorý dobyl Alexandriu, nebol vo vzdelaní temer žiaden rozdiel?
Slová kalifa Umara, uvedené vyššie, nie sú pravdou. Sú zlomyseľnosťou neskorších historikov, lebo Arabi, na rozdiel od Germánov, Hunov a fanatických kresťanských mníchov, ovládli východný grécko-rímsky svet a sásánovskú Perziu s menším násilím a menšou deštrukciou písomných záznamov. Dobyvatelia vychádzali zo zásady, že kresťania sú „ľudia Knihy“, tolerovali ich vieru, kostoly, kláštory a vzdelávanie. Iste, aj medzi Arabmi sa našli radikáli, ale ich vplyv nebol významný.
Konverzia na „pravú“, teraz mohamedánsku vieru, sa nerobila mečom, ale vyradením kresťanov, Peržanov a Židov z verejného a hospodárskeho prostredia a špeciálnym zdaňovaním. Mnohí bohatí ľudia, štátni úradníci a obchodníci prestúpili na islam, aby si zachovali svoje spoločenské postavenie a majetok. Iná situácia bola u kresťanských vzdelancov, ktorých väčšina bola klerikmi. Tolerantná nadvláda mohamedánov bola lepšia ako byzantské mocenské zásahy do vierouky alebo ako perzské štátne násilie.
Po Blízkom východe Arabi dobyli centrálnu Áziu, severnú Afriku, Španielsko a časť Indie. Okrem kresťanstva sa stretli s budhizmom, hinduizmom a vierou zoroastrijcov. Do rôznorodých krajín prišli s novým náboženstvom a práve v tom bol rozdiel medzi Germánmi a Arabmi. Germáni boli kresťania, aj keď „veľmi vlažní vo viere“. Zaberali kresťanské územia, kde panovala jednotná viera, kultúra a štátna administratíva. Mnohé poznali z čias, keď slúžili Rímu. Západorímsku ríšu si rozdelili a obyvateľstvo podriadili. Cirkev sa adaptovala na nových vládcov a podriadila sa ich zámerom.
Moslimskí vzdelanci
Zabudnime na tvrdenie, že vtedajším kňazom a mníchom v kláštoroch vďačíme za záchranu diel antiky. Ak aj niekde našli nezničenú knižnicu a v nej grécky spis, nečítali a neprepisovali ho. Nevedeli po grécky a na prepisy nebol pergamen. Tí múdrejší vedľa textu napísali „Graeca sunt, ergo non legenda“ (grécky a preto nezrozumiteľné) a vrátili spis do police. Častejšie ale zvitky a kódexy rozrezali a vyrobili z nich škapuliare a žaltáre na predaj ľudu pospolitému.
Ani Arabi sa nezmenili z beduínov na horlivcov bažiacich po antickej vzdelanosti „z večera do rána“. Spočiatku žili oddelene a využívali perzskú a byzantskú administratívu, ale za pár rokov sa presadil „elite dominance model“ a arabčina sa stala dominantnou v hospodárstve a v administratíve. Ich tábory sa zmenili na nové mestá a ich život sa kultivoval. Súčasne došlo aj k zmene politickej elity. Z prevažnej arabskej za umajjovského kalifátu v Damasku na perzsko-arabskú za vlády Abbasovcov v Bagdade.
Medzi kresťanmi a mohamedánmi sa začal transfer poznatkov nielen v prírodných vedách a v medicíne, ale aj dialóg o základoch ich náboženstiev. Dialóg, v ktorom kresťania používali antickú filozofiu a vedu. Nestoriánsky patriarcha Timotej I. (patriarchom v rokoch 780 až 823) vyhotovil záznam z náboženskej dišputy, ktorá sa odohrala v Bagdade v roku 782 za vlády kalifa al-Mahdiho. Timotej I. nebol obyčajný patriarcha. Okrem toho, že písal vlastne diela v sýrskom jazyku, preložil zo sýrčiny do arabčiny Aristotelove Topiky. Ako patriarcha bol jedinečný, veď viedol svoju cirkev siahajúcu od Pekingu cez Samarkand, Bucharu, Herat, Tibet až po Indiu a od Aksumu v Etiópii cez Mezopotámiu až po Konštantínopol na Bospore. Ako prekladateľ bol však jeden z mnohých.
Alexandria, Basra, Mosul, Kirkuk, Damask, Edessa, Nisibis a Jundi-Shapur boli centrami grécko-rímskej vedy už čase byzantskej alebo perzskej nadvlády. Pre transfer antickej vzdelanosti k Arabom sa stali najdôležitejšie nestoriánske centrá v Nisibise, v Seulekii a v Merve a jakobitské v Qensherine pri Eufrate. Dávno pred príchodom Arabov v nich preložili mnohé filozofické, lekárske a prírodovedné diela antických autorov z gréckeho jazyka do sýrčiny a veľa nadaných mysliteľov vychádzajúcich z antiky vytvorilo svoje diela v sýrskom jazyku.
Keď v časoch Timoteja I. slávny Hárún al-Rašíd (vládol 786 – 809) založil prvú univerzitu nazvanú Dom múdrosti, jednou z jej činností boli aj preklady. Pod vedením Hunayna, arabského kresťana, sa prekladali diela Platóna, Aristotela, Galéna, Hippokrata a ďalších do arabčiny. Ako zdroj slúžili prevažne sýrske rukopisy a z gréčtiny sa preložili hlavne astronomické a matematické texty. Hárún al-Rašíd osobne objednal preklady Euklida z Alexandrie a Klaudia Ptolemaia a vysielal agentov do Byzantskej ríše, aby kupovali antické spisy. Traduje sa, že za preložené diela platil zlatom v rovnakej hmotnosti, akú mala kniha. Sýrske, arabské a perzské mená prekladateľov a zoznam diel, ktoré preložili alebo k nim napísali komentáre, by zabrali rozsiahle strany textu a dnes by boli povedomé len úzkemu okruhu ľudí.
Stalo sa presne to, čo je uvedené na začiatku v citáte od Umberta Eca. Antická vzdelanosť preložená do arabského jazyka stála pri vzniku novej kultúry. Uvoľnila náboženské putá a znásobená nadaním a vedeckou prácou moslimských učencov od Buchary po Córdobu prispela v nasledujúcich storočiach k nástupu zlatého veku islamu. K Aristotelovi a Galénovi sa pridali al-Chorezmí, Avicenna, Omar Chajjám, al-Idrisi a ďalší, práve preto bolo v roku 1000 v arabskej Córdobe uložených 400 000 spisov plných poznania.
Tento jav sa zopakoval ešte raz. Reconquista v Španielsku sprístupnila od roku 1000 arabské zdroje a zakladanie univerzít v Taliansku v 13. storočí zvýšilo záujem o grécke poznatky. Zrodili sa významní prekladatelia z arabčiny a gréčtiny a v priebehu troch storočí vrátili antickú vzdelanosť na Západ. Antické poznanie bolo síce ochudobnené o množstvo nenávratne stratených kníh, ale bolo tiež významne rozšírené o múdrosť kresťanského, arabského, perzského a indického Východu. Tento transfer spolu s nadšencami antiky, ako boli Petrarca, Boccaccio, Coluccio Salutati a Bruni, stvorili renesanciu a renesancia spoločne s vynálezom kníhtlače modernú Európu.
Použitá literatúra
- Brown, N. M.: The Abacus and the Cross: The Story of the Pope Who Brought the Light of Science to the Dark Ages. New York 2010.
- Desmond, S.: Early Islam. New York 1967.
- Jenkins, P.: The Lost History of Christianity. The Thousand Year Golden Age of the Church in the Middle East, Africa, and Asia and How It Died. New York 2008.
- Klíma, O.: Sláva a pád Starého Iránu. Praha 1977.
- Lewis, B.: Dějiny Blízkého východu. Praha 1996.
- O’Leary, L. E. de: Arabic thought and it’s place in history. New York 1922.
- O’Leary, L. E. de: How Greek Science Passed to the Arabs. London 1979.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Vzdelaním strojár a posledné roky kníhkupec. Venuje sa tvorbe replík byzantských emailov a amatérsky dejinám antiky a stredoveku Uhorska.