Kolaps Rímskej ríše patrí medzi najzaujímavejšie historické udalosti. Pre Rimanov bol pád „Večného mesta“ katastrofou, ale aj na jeho troskách vyrástla stredoveká Európa. Podľa niektorých názorov kolaps ríše spôsobila hromadná otrava olovom. Mohli sa ľudia v staroveku masovo otráviť týmto kovom?
Rím vládol svetu viac ako 1000 rokov. Príčiny pádu Rímskej ríše sa hľadali už od jej konca v 5. storočí po Kr. Ako konvenčný a dohodnutý dátum jej zániku sa určil rok 476 po Kr. – v tomto roku germánsky veliteľ Odoakar zvrhol posledného rímskeho cisára Romula Augusta. Išlo však len o zánik Západorímskej ríše, jej východná príbuzná – Byzantská ríša – pretrvala až do roku 1453 (opäť konvenčný dátum), keď osmanskí Turci dobyli jej hlavné mesto Konštantínopol. Ide jednoznačne o konvenčne dohodnuté dátumy, pretože Večné mesto Rím dobyli už Vizogóti v roku 410 a Vandali v roku 455 po Kr. Hlavné mesto Byzantskej ríše – Konštantínopol – bolo obsadené napríklad západnými križiakmi v roku 1204 po Kr.
Na HistoryLab.sk sme sa viac ráz zaoberali kolapsom Rímskej ríše, v jednom článku sme sa viac zamerali na súbor faktorov, ktoré mohli spôsobiť jej pád. V druhom sme sa sústredili na epidémie, ktoré udreli na starovekú superveľmoc.
Otrava olovom?
Existuje viacero hypotéz o konci Západorímskej ríše. Podľa jednej z nich zasiahla do dejín otrava olovom. V roku 1983 publikoval kanadský vedec Jerome O. Nriagu svoj výskum stravy 30 rímskych panovníkov, ktorí vládli od konca 1. storočia pred Kr. do začiatku 3. storočia po Kr. Zistil, že 19 z nich trpelo otravou olovom a dnou. Napríklad predpokladal, že často nehybný a duchom neprítomný cisár Claudius trpel na množstvo olova vo svojom tele. Nriagu píše, že cisárovi Claudiovi vypadávala reč, mal slabé končatiny a ťažkopádnu chôdzu. Trpel triaškou a záchvatmi nevhodného smiechu a hnevu.
Podľa Jeromeho Nriaga malo ísť o otravu olovom. Tento kov sa v milióntinách gramu nachádza v tele každého človeka. Olovo sa zvyčajne ukladá v kostnom tkanive. K otrave dochádza vtedy, ak sa v tele postupne uloží nadmerné množstvo olova (tzv. chronická otrava olovom, olovená choroba), prípadne pri náhlom jednorazovom zvýšení jeho hladiny v tele (tzv. akútna otrava olovom). Väčšie množstvo olova prítomného v organizme poškodzuje cievy, tráviace ústrojenstvo, kĺby, tvorbu krvi, pečeň a v prípade detí aj nervový systém. Do tela sa môže dostať hlavne dýchacími cestami alebo cez ústa pri pití tekutín.
Hlavne u rímskej aristokracie malo olovo podľa niektorých autorov výrazne obmedzovať ženskú plodnosť, čo by viedlo k vymretiu dôležitých elít.
Olovo v živote Rimanov
Olovo sa v staroveku vyrábalo ako vedľajší produkt ťažby striebra. Bane sa nachádzali hlavne v Malej Ázii, v Hispánii, na Sardínii a v Británii. Produkcia olova mohla byť v Rímskej ríši pomerne veľká. Prvé dve storočia po Kr. to mohli byť až 4 kilogramy na hlavu, čo zodpovedá 2/3 produkcie v USA v 70. rokoch minulého storočia. Meraniami v grónskom ľadovci sa zistilo, že medzi rokmi 500 pred Kr. až 300 po Kr. bolo znečistenie olovom v Rímskej ríši na úrovni 15 % z hodnoty 20. storočia. Najväčšia produkcia olova bola podľa spomínaných záznamov v grónskom ľadovci v 1. storočí po Kr.
Olovo malo v Rímskej ríši všestranné využitie. Rimania používali olovené trubky a tesnenia na rozvoz vody (akvadukty a rezervoáre). Okrem toho sa olovo používalo na výrobu nádob na uskladnenie potravín. Olovo obsahoval aj medený a bronzový kuchynský riad. Tento kov sa nachádzal aj v kontajneroch na výrobu olivového oleja, ktoré sa aplikovali aj pri fermentácii vína.
Rimania používali aj škodlivú zlúčeninu – octan olovnatý – ako sladidlo. Octan vyrábali varením vínneho muštu v olovených nádobách. Výsledkom bol sirup, ktorý sa nazýval sapa. Tento sirup bol bežnou súčasťou rímskych domácností.
Ako môžete vidieť, olovo bolo bežnou súčasťou života Rimanov, vďaka svojmu výskytu „mohlo pôsobiť otravu“ po celej ríši. Najviac malo zasiahnuť aristokraciu, ktorá okrem spomínaných aplikácií olova navyše vo zvýšenej miere konzumovala víno, skladované v olovených nádobách. Každoročná spotreba vína v antickom Ríme bola od 1 litra do 5 litrov na osobu za deň. V konzumácii sa pravdepodobne prejavila aj spoločenská hierarchia. Pre zaujímavosť, najviac vína na osobu sa dnes vypije vo Vatikáne – okolo 54 litrov na osobu za rok. Francúzi vypijú ročne 42 litrov vína na osobu. Rozdiel oproti Rímskej ríši je markantný. Treba však dodať, že v staroveku sa víno pilo silno zriedené s vodou.
Diskusia o olove
Pred začatím našej úvahy, či sa Rimania mohli otráviť olovom, si musíme uvedomiť dva dôležité faktory. Rimania nevedeli nič o škodlivosti olova pre ľudský organizmus. Ďalej nesmieme zabúdať, že k problematike de facto neexistujú primárne historické pramene.
Najjednoduchším argumentom proti vplyvu olova na zánik Rímskej ríše je skutočnosť, že v dnešnej západnej civilizácii je ešte väčšia koncentrácia olova v ovzduší. Znečistenie olovom je síce škodlivé a nepríjemné, ale priamy dopad na zánik západnej spoločnosti zatiaľ nemá.
Druhým dôležitým protiargumentom je fakt, že až do tzv. antonínovského moru počet obyvateľov Rímskej ríše vzrastal. Natalita rástla skoro väčšinu histórie Rímskej ríše. Môžeme tak vylúčiť, že by olovo malo výrazný vplyv na úmrtnosť a plodnosť žien. Tento fakt sa týkal aj aristokracie.
Tretím argumentom proti Nriagovej hypotéze je jeho vlastný výskum. Jerome Nriagu sa zameral na výskum písomných prameňov a keďže dejiny nie sú jeho profesijnou doménou, urobil niekoľko chýb. Napríklad cisár Claudius bol na tom zle už od detstva; navyše Nriagu použil ako jeden zo svojich zdrojov dielo Suetonia, čo je akýsi rímsky „klebetník“. Predstavte si, že by historici o ďalších 500 rokov posudzovali Slovákov podľa bulvárnej tlače.
Koniec teórií o otrave dali výskumy v tzv. Trajánovom prístave v Ríme. Ide o druhý dôležitý prístav v starovekom Ríme. Začali ho stavať už za cisára Claudia, keď blízky prístav v Ostii už naplnil svoje kapacity. Najväčší rozmach dosiahol počas vlády cisára Trajána. Miestne prostredie pôsobí ako dokonalá pasca na sedimenty. Prístav bol navyše prepojený kanálom s riekou Tiber, takže poskytuje dokonalý obraz o riečnych sedimentoch starovekého Ríma. Vedci zachytili v sedimentoch prítomnosť olova, ale jeho prítomnosť s veľkou pravdepodobnosťou nepredstavovala zdravotné riziko pre obyvateľstvo.
Hypotéza o otrave Rimanov olovom sa z času na čas opakovane objavuje na internete a na sociálnych sieťach. Na základe spomenutých argumentov viacerých bádateľov však môžeme otravu olovom ako príčinu kolapsu Rímskej ríše vylúčiť.
Literatúra
Delile, H./Blichert-Toft, J./Goiran, J.-P./Keay, S./Albarède, F.: Lead in ancient Rome’s city waters. PNAS 111/18, 2014, 6594 – 6599.
Emsley, J.: Ancient world was poisoned by lead. New Scientist 143/1945 (Oct 1), 1994, 14.
Needleman, L./Needleman, D.: Lead poisoning and the decline of the Roman aristocracy. Classical Views 29, 1985, 64 – 94.
Scheidel, W./Morris, I./Saller, R.: The Cambridge Economic History of the Greco-Roman World. Cambridge 2008, 41 – 49.
Obrazová príloha: wikipedia.org
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.