Bojovali a umierali za Rím. V centre ich mysle bola okrem vlastných ambícii len sláva a veľkosť Ríma. Milióny bezmenných mužov vybojovali víťazstvá pre mesto na Tiberi. Ich velitelia zomierali v sláve a v úcte, často rovní bohom. Kto vybojoval Rímu najväčšie víťazstva?
A
ko všetky rebríčky na Historyweb.sk, aj tento je subjektívny. Na druhej strane slávni vojvodcovia môžu byť „merateľní“ svojimi víťazstvami. Bojovali a umierali za Rím, alebo to všetko robili pre sebecký pocit nehynúcej slávy? Na túto otázku ani ja, ani nikto z mojich kolegov archeológov a historikov nevie odpovedať.
Napriek snahe o objektivitu, víťaza tohto rebríčka som poznal skôr, ako mi vôbec napadlo o ňom písať. Pravdepodobne existuje v dejinách len jeden chlap, ktorý sa stal zároveň synonymom pre slová ako genialita, vôľa, nezlomnosť, ambície a nesmrteľnosť. Rozhodli samotné dejiny, jeho meno sa stalo hodnosťou pre ďalších ambicióznych jedincov. Myslím si, že v tomto rebríčku bude zaujímavé až druhé miesto, prvé už poznáme tisícročia.
1. Gaius Iulius Caesar – jasný víťaz
Caesar (100 – 44 pred Kr.) síce pochádzal z váženej rodiny, ale nepatrili k elite. Smrť po ňom natiahla svoje chápadlá už v mladom veku. Ocitol sa v nemilosti diktátora Lucia Cornelia Sullu (10. miesto v rebríčku). Mimochodom, bol to práve Sulla, ktorý predpovedal, že tento vzdorovitý mladík raz rozvráti Rímsku republiku v základoch. Caesar mal dve dôležité vlastnosti, ktoré ho predurčili k najväčším úspechom. Vedel rozoznať prijateľné riziko od ľahkovážneho hazardu. 
Zároveň mal pevnú vôľu, ktorá ho nútila neustúpiť z nastúpenej cesty. Nezastavili ho ani životné pády. Jeho schopnosť otriasť sa po porážke bola priam legendárna. Vojna sa vyhráva vôľou a tej mal Caesar naozaj dosť. Istý čas patril medzi najzadlženejších obyvateľov Ríma. Napriek tomu sa spojil s ďalšími dvomi schopnými osobami Ríma – s najbohatším mužom staroveku Crassom a so slávnym vojvodcom Pompeiom Veľkým. Vojenskú slávu si vydobyl ako miestodržiteľ provincie Hispánia a Galia. V bitke zvíťazil mnohokrát, ale najdôležitejšie bolo jeho víťazstvo nad jeho spojencom Pompeiom Veľkým. Občianska vojna medzi nimi bola súbojom titanov, ktorý sa už v dejinách nikdy nezopakoval. Neobmedzeným pánom Ríma sa stal až vo veku 55 rokov, dovtedy si užil život plný strasti a odriekania. Nakoniec však šťastie pomohlo aj jemu a ani dýky vzbúrencov už nezabránili tomu, aby sa stal rímskym bohom.
2. Gnaeus Pompeius Magnus – rímsky Alexander Veľký
Významným politikom a vojvodcom bol už jeho otec Pompeius Strabo (135 – 87 pred Kr.), ktorý aj keď nepatril medzi staré rímske rody, dokázal získať pre seba úrad konzula. Mladý Gnaeus (106 – 48 pred Kr.) mal všetky predpoklady na skvelú kariéru – pochádzal z dobrých pomerov, bol prirodzený talent a výzorom sa podobal na samotného Alexandra Veľkého. Porovnávanie so slávnym macedónskym kráľom mu vraj veľmi lichotilo. Dokázal si aj správne vybrať strany, v konflikte medzi Gaiom Mariom a Corneliom Sullom sa rozhodol pre neskoršieho víťaza a rímskeho diktátora. Dokonca z vlastných peňazí financoval jeho jednotky. Stal sa najschopnejším Sullovým veliteľom, vraj on mu dal prívlastok Magnus (Veľký). Bojoval v Hispánii, na Sicílii, v Afrike a vo východnom Stredomorí. Pompeius mal len jednu veľkú smolu, ktorá však postihla viacerých skvelých mužov jeho doby (Cato, Cicero, Crassus a ďalší). To nešťastie sa volalo Gaius Iulius Caesar!
3. Publius Cornelius Scipio Africanus – rímsky Hannibal
Keď kartáginský veliteľ Hannibal vtrhol do Itálie, osud Ríma bol na váhach. Rímskym vojskám sa však podarilo Kartágincov zdržovať. Večné mesto zároveň dokázalo vyslať nový expedičný zbor priamo do srdca nepriateľa k mestu Kartágo, na jeho čele stál mladý Publius Cornelius Scipio (236 – 183 pred Kr.). Prvé velenie veľkej armády získal už v roku 210 pred Kr., keď mal 27 rokov! Najskôr vyhnal Kartágincov z Hispánie, potom tiahol Afrikou a nakoniec v bitke pri Zame (202 pred Kr.) porazil aj samotného Hannibala. On a jeho rovesníci boli obdobou stratených generácií prvej a druhej svetovej vojny, pretože veľkú časť života prežili na bojovom poli. Najväčšie úspechy zažil v mladom veku, ale v Rímskej republike nebolo miesto pre jeho politické ambície, preto sa z nej roztrpčený stiahol do ústrania.
4. Gaius Marius – zakladateľ légií
Gaius Marius (157 – 86 pred Kr.) patril v rímskom svete medzi tzv. „nových mužov“, nepatril totiž k vrstve patrícijov a pravdepodobne vyrastal na malej farme. Preslávila ho hlavne vojna s numidským kráľom Jugurthom (105 – 101 pred Kr.), aj keď úspešnejší v nej bol jeho životný súper Lucius Cornelius Sulla. Mariovi sa podarilo zastaviť aj prenikanie germánskych kmeňov Kimbrov a Teutónov na územie Apeninského polostrova. Jeho veľkou revolúciou bolo presadenie žoldnierskej armády v Ríme. Chcel tým zaistiť dostatok vojakov. So svojím večným nepriateľom Cornelliom Sullom sa stretol v otvorenom konflikte, v ktorom i zomrel.
5. Lucius Aemilius Paullus Macedonicus – víťaz nad Macedóniou
Po víťazstve nad Kartágom začal Rím víťaznú cestu po celom Stredomorí. Macedónia a Grécko boli prirodzeným cieľom rímskej expanzie. Na ich porážke mal najväčší podiel rímsky patricij Lucius Aemilius Paullus Macedonicus (229 – 160 pred Kr.). Rozhodol najdôležitejšiu bitku tzv. 3. macedónskej vojny pri Pydny (168 pred Kr.). Bitka, ktorá pokorila Grécko, trvala len hodinu vďaka Paullovým veliteľským schopnostiam a skúsenostiam rímskych vojakov.
6. Marcus Vipsanius Agrippa – Octavianov generál
Gaius Octavius (63 pred Kr. – 14 po Kr.) bol možno jedným z najschopnejších vládcov starovekého Ríma, ale bez svojho generála Marca V. Agrippu (64/63 pred Kr. – 12 pred Kr.) by sa k moci pravdepodobne nikdy nedostal. Práve Agrippa bol strojcom víťazstva nad koalíciou Caesarovho veliteľa Marca Antonia a egyptskej kráľovnej Kleopatry. Na pamiatku námorného víťazstva nad „mileneckou“ koalíciou pri Actiu (31 pred Kr.) nechal postaviť známy rímsky chrám Panteón.
7. Flavius Aetius – posledný veľký Riman
Huni znamenali pohromu pre Rímsku ríšu, nielenže dali do pohybu obrovské masy hlavne germánskych kmeňov, ale oni samotní ohrozovali bohaté provincie. Ich vodcu Attilu (v roku 451 po Kr. v bitke na Katalaunských poliach) dokázal zastaviť len jeden muž – Flavius Aetius (390 – 454 po Kr.). Rimanovi možno pomohla aj skutočnosť, že v mladosti bol rukojemníkom na hunskom dvore.
8. Marcus Ulpius Nerva Traianus – veľký dobyvateľ
Za vlády cisára Trajána (53 – 117 po Kr.) dosiahla Rímska ríša svoj najväčší rozsah. Porazil Dákov a aj odvekých nepriateľov Ríma – Partov. K ríši pripojil aj územie starovekej Mezopotámie. Sám vojvodca pravdepodobne dosiahol až pobrežie Perzského zálivu.
9. Konštantín Veľký – medzi pohanstvom a kresťanstvom
Zakladateľ mesta Konštantínopol sa presadil proti viacerým kandidátom na cisársky stolec po odstúpení panovníka Diokleciána. Konštantín (272 – 337 po Kr.) porazil v roku 312 po Kr. v bitke pri Mulvijskom moste svojich súperov, a to napriek faktu, že podľa niektorých zdrojov mali štvornásobnú presilu. Podľa legendy sa mu v noc pred bitkou mal zjaviť kresťanský kríž a nápis: „V tomto znamení zvíťazíš.“ Znak kríža si jeho jednotky nakreslili na svoju zbroj.
10. Lucius Cornelius Sulla Felix – diktátor?
Prvý z rímskych diktátorov sa preslávil hlavne víťazstvom proti numidskému kráľovi Jugurthovi (105 – 101 pred Kr.) a proti pontskému panovníkovi Mithridatovi. V občianskej vojne úspešne bojoval proti svojmu sokovi Gaiovi Mariovi. Ako jeden z prvých odhadol schopnosti a potenciál prvého muža nášho rebríčka – Caesara.
Použitá literatúra
Adkins, L./Adkins, R.: Antický Řím. Praha 2012.
Bednaříková, J.: Attila. Hunové, Řím a Evropa. Praha 2012.
Clauss, M.: Konstantin Veliký. Římský cisár mezi pohanstvím a křesťanstvím. Praha 2005.
Eck, W.: Augustus a jeho doba. Praha 2004.
Goldsworthy, A.: Ve jménu Říma. Praha 2009.
Goldsworthy, A.: Caesar. Život giganta. Praha 2010.
Goldsworthy, A.: Armáda starého Říma. Praha 2010.
Internetové odkazy:
a) http://historyweb.dennikn.sk/clanky/detail/attila-bic-bozi#.V4qc5aIhG_I
Obrazová príloha: BBC/HBO, thecasualobserver.co.za www.wallpapervortex.com, Osprey , Rado Javor, karakter.de
vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV v.v.i. Voľný čas venuje portálu HistoryLab.sk. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených 1 a 2, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách. Napísal aj knihu Sila zániku: Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností.