Objavuje silné príbehy, ktoré by inak zostali zabudnuté. Dedičstvo 20. storočia, ktoré si v sebe naša spoločnosť nesie, zobrazuje v dokumente a v beletrii (Mengeleho dievča, Mama milovala Gabčíka). Popularizuje historické témy aj pre širšie publikum. Jej druhá kniha Mama milovala Gabčíka vychádza tento rok 19. júla aj v susednej Českej republike. O tom, čím ju tieto témy oslovili a kde je hranica medzi tvorivosťou autora a historickou prísnosťou, sa s Veronikou Homolovou Tóthovou porozprávala pre HistoryWeb.sk Soňa Gyarfašová
Keď som čítala Tvoju knihu Mama milovala Gabčíka, oslovili ma na nej najmä detaily, ktoré celý príbeh aj postavy dokresľujú. Spomína sa v nej Gabčíkov otec, ako podporil finančne vznik Československej republiky napriek tomu, že bol robotník, ktorý ťažko pracoval. Annin nový účes, ktorý si dala spraviť kvôli Jozefovi Gabčíkovi. Ale aj ich zoznámenie v električke, ktoré sugestívne opisuješ.
„Ak veríme takzvanej Pannwitzovej správe, čo je dokument o vyšetrovaní atentátu na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha, Jozef Gabčík a Anna Malinová sa zoznámili v električke. Mohlo to vyzerať aj takto:
‚Prepáčte mi moju trúfalosť, ale už Vám niekto povedal, že ste krásna, keď sa usmievate?‘
‚Ale veď teraz sa neusmievam, ‘ zarazí sa Anna.
‚To nie, ale ja si to predstavujem.‘
Mladá žena sa nežne usmeje. ‚Vedel som to,‘ poteší sa sebavedomý, trocha drzý mladý muž.
Jozef s Annou sa mohol zoznámiť aj takto. Mal na to povahu aj šarm. Mohol s ňou flirtovať, lebo sa mu zapáčila v tej preplnenej električke. Realita však bola zrejme iná. Zoznámenie v električke, o ktorom Anna vypovedala gestapu, bolo iba chytrým manévrom, aby nemusela povedať pravdu.“
(Úryvok z knihy Veroniky Homolovej Tóthovej Mama milovala Gabčíka)
Aký je veľký priestor pri spracovaní týchto historických príbehov pre vlastnú autorskú predstavivosť?
Na začiatku sa vždy snažím urobiť si osnovu, čo mám v tomto príbehu historicky podložené a čo mi v ňom chýba. Témou o parašutistoch a atentáte na Reinharda Heydricha sa zaoberám vyše desať rokov. Keď som si povedala, že chcem napísať knihu a dostala som aj ponuku od vydavateľstva, ako prvé som si urobila takúto osnovu. Pozerala som sa na to, či mám dostatok historických faktov, prameňov a fotografií. Napríklad keď hovoríš o novom Anninom účese, trvalej ondulácii, máme fotografiu z roku 1941, kde ju ešte nemá a potom fotografiu presne z obdobia, keď už žila s Gabčíkom a ukrývala ho u seba. To, či si ju dala spraviť kvôli Gabčíkovi, v podstate nevieme, ale vieme, že si ju dala spraviť presne v tomto období. Je to fakt, s ktorým sa dá autorsky ďalej pracovať.
Tento príklad celkom pekne ilustruje, že autor nemôže byť len znalcom historických reálií, ale aj dobrým pozorovateľom. Vráťme sa však ešte na začiatok. Kedy a ako si sa po prvý raz stretla s príbehom popravenej Anny Malinovej, ktorá pomáhala Gabčíkovi?
Keď som sa začala zaujímať o príbeh atentátu na Heydricha, teda Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša, viacerí historici, najmä páni Jaroslav Čvančara a Vojtěch Šustek, zdôrazňovali, aké boli dôležité vzťahy s obyčajnými ľuďmi, ktorí im pomáhali. No aj s konkrétnymi ženami, ktoré sa do týchto vojakov zamilovali a mali s nimi vzťah. Vtedy, keď som spoznala Annin príbeh, uvedomila som si, že by ma zaujímalo, ako sa na ich pomoc pozeralo Annino bezprostredné okolie. Jej dcérka mala v čase, keď mama pomáhala Gabčíkovi, iba tri roky. Vtedy som ešte nevedela, že Alenka stále žije.
S Alenkou Malinovou, dnes už Voštovou, ste sa nakoniec stretli. Ako reagovala, keď si ju oslovila? Chcela o ich príbehu hovoriť?
Najskôr sa mi podarilo stretnúť s pani Evou Heilovou, ktorá sa ako dvanásťročné dievčatko o Alenku – tá mala vtedy tri roky – starala v čase, keď boli internované. Nahrávala som vtedy príbehy detí, ktorých rodičia boli zavraždení počas heydrichiády. A potom sme sa stretli osobne aj s pani Alenou Voštovou. Naše prvé stretnutie sa odohralo v krypte kostola na Resslovej ulici. Tam sa dodnes tieto deti zavraždených rodičov pravidelne stretávajú. Tu sme si naozaj iba vymenili kontakty a dohodli sme sa, že sa stretneme znova. Najskôr ešte bez kamery. Bolo to pre mňa niečo silné a emotívne, išli sme spolu na zádušnú omšu, ktorá sa koná vždy okolo 20. októbra v Chráme svätého Víta na Hradčanoch, kde sa číta tých dvestodeväťdesiatštyri mien popravených ľudí, ktorí pomáhali parašutistom. A Anna bola jedna z nich. Vtedy sme sa dohodli, že by sme o Anne urobili dokument. Stretli sme sa však ešte krátko nato, o pár dní, išla som s nimi vtedy do Mauthausenu.
Ako si to celé vnímala Ty?
Mimoriadne emotívne. 24. októbra 1942 tam bola väčšina týchto statočných ľudí, Čechoslovákov, popravená. V ten deň to bolo dvestošesťdesiatdva ľudí. A ich deti tam vždy prídu na to výročie. Najskôr nevojdú do tábora, ale obídu ho popri tom vysokom kamennom múre, ktorý vyzerá ako stredoveký hrad. Pritom bol postavený v 1938 až 1940 ako koncentračný tábor. A prídu do malého lesíka, na čistinku. Najskôr nevidíte, čo tam vlastne je, prečo tam prišli. Až keď prídete naozaj veľmi blízko k nim, tak si človek všimne taký jednoduchý sivastý kameň, pomník, na ktorom je napísané Aschenhalde, to znamená, kopa popola.
Miesto, kde skončili životy ich blízkych…
Je to miesto, kde skončili pozostatky ich milovaných rodičov alebo starých rodičov, a kam oni každý rok prídu a zapália sviečku alebo položia kvety, niekto kamienok, niekto tam len ticho stojí. Keď som cestou domov do Prahy s niekoľkými z nich hovorila a oni mi už vtedy veľmi pekne povedali, že pre nich sú toto Dušičky, lebo oni iný hrob svojich rodičov a starých rodičov nemajú. A vždy 24. októbra tam niekto z ich rodiny príde, aby si spomenuli.
Dokážu o tom všetkom dnes hovoriť?
Dnes už áno. Kedysi to bolo horšie. Niektorí o tom nerozprávali roky. Väčšina z tých detí sa na svojich rodičov hnevala, kým nevyrástli, kým nemali vlastné deti. Hnevali sa, že sa zapojili do odboja, čo sa dotklo života celej rodiny. A preto prišli ako deti o svojich najbližších a dostali sa do internačných táborov.
Ani po vojne sa nedostali všetci do svojich pôvodných rodín, žeby sa o nich starali aspoň starí rodičia, teta, strýko. Rodičia im chýbali. A všetci, ktorí mi hovorili, že sa hnevali, tak mi rovnako povedali, že sa prestali hnevať, keď mali vlastné deti. A prestali sa hnevať preto, lebo vtedy pochopili, čo im hovorila ich rodina: „Tvoja mama a otec to nerobili preto, že ťa nemali radi alebo že by im to bolo jedno, ako skončíte. Práve naopak, robili to preto, lebo chceli, aby si vyrastal v slobodnej krajine.“
Knižka Mama milovala Gabčíka má v sebe línie troch príbehov, ktoré sa prelínajú. Príbeh Gabčíka, hlavnej hrdinky Anny aj jej dcéry Alenky.
Naša kniha má v podstate tri časti. Jedna časť sa teda týka Jozefa Gabčíka, jeho pôsobenia na Slovensku, jeho rodiny, odchodu do Poľska a výcviku. Potom neskoršieho pôsobenia na francúzskom fronte a výcviku v Británii – až kým sa vrátili ako parašutisti s Janom Kubišom, ako súčasť operácie Antropoid, do Protektorátu.
Potom je tam časť, ktorá sa týka jeho pôsobenia v Protektoráte už v súvislosti s odbojármi a s Annou, u ktorej žil od januára 1942. Zoznámili sa evidentne veľmi rýchlo, keďže oni zoskočili z 28. na 29. decembra 1941. Tretia časť sa týka Alenky Voštovej, Anninej dcéry.
Jozef Gabčík je historická postava, o atentáte na Heydricha vyšlo mnoho štúdií či kníh. Ako si však rekonštruovala príbehy Anny a jej dcéry Alenky? Najmä keď v čase, keď bola Anna popravená, mala jej dcérka Alenka iba tri roky.
Napriek tomu, že pani Alena Voštová mala vtedy iba tri roky, svoj život si pamätá až od tých piatich-šiestich, ale tento príbeh bolo možné zrekonštruovať aj podľa fotografií či výpovedí svedkov, ktorí ešte stále žijú.
A čo bolo pri tejto rekonštrukcii najzložitejšie?
Najzložitejšie bolo vierohodným spôsobom spracovať, ako parašutisti pôsobili v Prahe, pretože o tom sa našlo alebo zachovalo relatívne málo informácií. Nezachoval sa ani celý výsluchový protokol gestapa z vyšetrovania Anny Malinovej. Resp. sa ho zatiaľ nepodarilo nájsť. Dúfam, že sa to raz podarí, pretože z tých úryvkov z Pannwitzovej správy, čo je správa o vyšetrovaní atentátu, vieme, že ju veľmi tvrdo vypočúvali a ten protokol musel obsahovať niekoľko strán jej výpovedí.
Dlho som hľadala spôsob, ako túto časť knihy o Anne, Jozefovi a ich vzájomnom vzťahu poňať. Radila som sa o tom aj s historikmi. Nakoniec som sa rozhodla, že spôsob, akým svoj vzťah v knihe prežívajú, je moja autorská fikcia, upozorním na to hneď v úvode a pre istotu ešte aj v závere knihy. To ako oni spolu fungovali, ako žili, ako sa vyvíjal ich vzťah, to je naozaj moja fikcia, avšak podporená výpoveďami Pannwitzovej správy, respektíve tým, čo zistilo gestapo po Anninom zadržaní.
Aké dokumenty sa dali nájsť k životnému príbehu Anny Malinovej?
Niekoľko informácií o nej je v Národnom archíve. Či už jej rodný list, alebo policajné hlásenie o tom, ako sa menila adresa jej trvalého pobytu. Čiže vieme, kedy prišla slúžiť k rodine, o ktorej sa tam píše. Presne vieme, kedy zo služby odišla a nasťahovala sa k svojmu manželovi Antonínovi.
Rovnako existuje aj kniha mŕtvych z Mauthausenu. Zachovalo sa asi 10 jej fotografií približne z obdobia 1936 – 1942, čiže tam tiež vidíme, ako sa vyvíjala ako žena. Takže našťastie to nebolo až také ťažké, respektíve nemusela som do tej knihy dávať príliš veľa fikcie. Fikcia je tam naozaj len o tom, ako sa vyvíjal vzťah medzi Jozefom a Annou, lebo o tom naozaj nevieme nič.
Zachovalo sa o nich vôbec niečo, čo súvisí so vzťahmi?
Jan Kubiš si písal denník, písal občas nielen o sebe, ale aj o svojich kamarátoch. O Jozefovi je tam jedna zmienka, ktorá je však v tejto súvislosti veľmi dôležitá a výpovedná. Zvyknem ju na besedách hovoriť, lebo niektorí majú tendenciu považovať ich za príliš dobrých chlapcov a takých príliš vzorných hrdinov a oni zasa až takí vzorní neboli. Jan Kubiš si zapísal, že keď dostali prvý žold vo Francúzsku, prvú poriadnu výplatu, kúpili si za ňu bicykle. „A to se nám moc oplatilo, protože sme pak jezdili po okolí a s Josefem sváděli co se dalo,“ zapísal si vo svojom denníku.
Keď si porovnáš prácu na knihe Mengeleho dievča a na knihe Mama milovala Gabčíka, ktorá bola z Tvojho pohľadu ťažšia?
Ťažšia na fakty bola určite Mama milovala Gabčíka. Práve preto, že je tam viac postáv, ktorých sa táto kniha priamo týka. Pri Mengeleho dievčati bola podstatná jedna vec – pre pani Fischerovú bolo veľmi dôležité, aby v tej knihe zazneli jej spomienky, no tiež príbehy tých, ktorí sa už nevrátili, ktorí nemohli povedať, čo sa im stalo. A to boli často príbehy, ktoré sa už do detailov overiť nedajú. Vždy som však overovala, či sa v napr. v Auschwitzi v tom období, keď tam pani Viola bola, mohlo niečo také, na čo si niekto spomínal, stať.
Pri knihe Mama milovala Gabčíka sa ten príbeh skončil v roku 1942, smrťou všetkých aktérov. Z celej tej odbojovej skupiny, ktorá parašutistom pomáhala, prežilo veľmi málo ľudí. Napríklad vďaka odvahe Anny prežil človek, ktorý poskytoval tie základné a dôležité informácie o Heydrichovom programe, pán Šafařík. Anna ho nikdy neprezradila, napriek tomu, že ju vyšetrovali naozaj tvrdo. Prešla všetkými tromi fázami vypočúvania na gestape.
Anna je hlavnou hrdinkou knihy Mama milovala Gabčíka. Čím to môže byť, že ona, krehká žena, tým výsluchom na gestape odolala?
Ťažko povedať. Jej veľké odhodlanie teda rozhodne bolo v tom, že ona nikdy neprijala rozbitie Československa a nacistickú okupáciu. Aj vychovaná bola v láske k prvej republike. To vlastne vieme z Knihy života, ktorú si založila v školskom zošite. Ten dostala od svojho učiteľa. Ona bola z veľmi chudobnej rodiny. Žila v maličkom domčeku, ktorý sa už vtedy skoro nakláňal, rozpadal. Jej mama sa živila tým, že chodila občas pomáhať, či už na pole, alebo do domácnosti. Otec robil v malej dielni v Stříbrných Horách. V Knihe života, v zošite, ktorý dostala od učiteľa, si zapísala pre ňu tie najdôležitejšie veci.
To znamená niečo o svojej mame, o svojom otcovi, niečo o svojom rodisku, a hneď štvrtá vec, ktorej venovala dve strany z toho vzácneho zošita, bolo Československo, kde nakreslila pôvodnú vlajku, ktorá sa používala v rokoch 1919 – 1920. Hneď za ňou novú bielo-modro-červenú vlajku.
Písala o Československu, aká je to úžasná krajina, aké je dôležité ho ochraňovať, aké je dôležité si uvedomiť, že mať vlastný štát je výsada, čo to vlastne znamená pre národ. Ona bola naozaj presvedčená vlastenka, ale nie takým tým hlúpym alebo namysleným spôsobom. Ona jednoducho verila v to, že nikto nemá právo jej vlasť rozbiť, a tváriť sa, že je ten vyvolený a ostatní sú podľudia. Ona toto nikdy neprijala a jej motivácia bola presne v tom, že napriek tomu, že jej manžel bol taký ako väčšina ľudí, ktorí sú radšej ochotní a schopní sa prispôsobiť a vyčkávajú, ako sa to vlastne celé vyvinie, ona s tým postojom nebola spokojná a bola ochotná pre to aj niečo obetovať, ísť do odboja. Ale, samozrejme, tak ako väčšina ľudí, tak ako parašutisti, aj ona verila, že na ňu proste neprídu. A keď už na ňu prišli, myslím si, že odolala, lebo nechcela ublížiť ďalším ľuďom z odboja. Toto jej zrejme dalo silu.
Dozvedela sa možno aj Alenka niečo nové o svojej mame počas Tvojho bádania a rešerše pred vydaním knihy?
Alenka mala o svojich rodičoch veľmi málo informácií, lebo ju neskôr adoptovali. Jej noví rodičia sa rozhodli, že jej o biologických, pôvodných rodičoch nepovedia. A to aj napriek tomu, že to sľúbili Alenkinej starej mame. Až po smrti adoptívnej mamy jej adoptívny otec o všetkom povedal s tým, že to bola chyba a jeho manželka sa bála, že Alenka na nich zanevrie ako na nepravých rodičov. Alenka si postupne začala skladať mozaiku – v tom čase ešte žila rodina jej biologického otca, Anninho manžela Antonína.
Koľko mala Alenka vtedy rokov?
Keď zomrela jej adoptívna mama, mala Alenka sedemnásť rokov. No ona sa tieto veci postupne začala dozvedať až po 25-ke. Postupne sa začala stretávať s rodinou svojho otca, dostala sa k starým rodinným fotografiám a dokumentom. Počas nášho výskumu bolo pre ňu jednou z nových vecí napríklad to, ako zomrel jej otec. V rodine sa tradovalo iba toľko, že to bola tragická udalosť. Mne sa v Národnom archíve podarilo zistiť, že zomrel na následky experimentálnej liečby, keď sa liečil zo schizofrénie.
O príbehu vznikla kniha, zbierate však materiál aj na dokument. Ty si, Veronika, vlastne iniciovala, aj stretnutie netere Jozefa Gabčíka a Anninej dcéry Alenky v Prahe?
Ja som bola v kontakte s neterou Jozefa Gabčíka, s Katkou. Vtedy som jej hovorila, že ideme nakrúcať pani Voštovú práve na tej smútočnej omši, ktorá sa pravidelne koná. Nechala som, samozrejme, na nej, či sa s ňou bude chcieť stretnúť. Katka sa rozhodla, že pôjde po vlastnej linke do Prahy a stretneme sa až tam na Hradčanoch. Do poslednej chvíle som nevedela, či prišla, lebo keď sme vošli do katedrály, nakrúcali sme a nikde som ju nevidela. Ani pani Voštovej som to preto nehovorila, aby náhodou nebola sklamaná. Až keď skončila omša, zrazu sa Katka objavila vedľa mňa. Vtedy som ich zoznámila. Počula som iba to, ako Katka povedala:„…prišla som sa vám ospravedlniť za svojho prastrýka.“ V tom momente začali biť zvony a napriek tomu, že som pri nich stála relatívne blízko, nepočula som nič z toho, čo si povedali.
Ten okamih sám o sebe bol naozaj veľmi silný, pretože si pamätám, že keď od seba odstúpili, na pani Voštovej bolo vidieť, aké to pre ňu bolo emotívne stretnutie, aké bolo pre ňu dôležité. Ako jej to napriek tomu, že to vôbec nečakala, naozaj veľmi dobre padlo. Veľmi potichu sa s nami rozlúčila a odišla z katedrály. Potrebovala byť vtedy sama.
Veronika Homolová Tóthová (1980), dokumentaristka, spisovateľka a televízna redaktorka. Jej nosnou aj srdcovou témou sú príbehy ľudí, ktorí prežili nacistickú a komunistickú totalitu. Nakrútila o nich viac ako 800 reportáží, je autorkou 15-dielneho dokumentárneho cyklu Neumlčaní a viacerých dokumentov – Atentát na Heydricha : Príbeh Jozefa Gabčíka a Jana Kubiša, Heydrich a 74 žien (ako Heydrichova smrť ovplyvnila pokusy v koncentračnom tábore Ravensbrück), Nehodní žitia? (dokument o programe nacistickej eutanázie označovanej ako akcia T4). Je autorkou dvoch kníh – Mengeleho dievča o holokaust preživšej Viole Stern Fischerovej (2016) a knihy Mama milovala Gabčíka (2018). Za svoju dokumentaristickú tvorbu získala v rokoch 2008 – 2012 viacero novinárskych cien, v roku 2017 Cenu Panta Rhei pre najobľúbenejšiu slovenskú spisovateľku, ocenenie Kniha roka a ďalšie. V súčasnosti dokončuje dokumentárny film Ruky na skle – spomienky tzv. „Wintonových detí“ na najväčších hrdinov ich záchrany – ich rodičov.
Obrazová príloha:
Wikipedia.org, Vojenský historický archiv Praha, archív Aleny Voštovej, Inga Šperlová
