Mladá česká historička Karolína Stegurová nedávno vydala knihu venujúcu sa doteraz takmer neznámemu a len veľmi málo preskúmanému fenoménu: pôsobeniu Čechosloveniek v britskej armáde počas druhej svetovej vojny.
Kniha I ženy chtěly bojovat je výsledkom niekoľkoročného, nie úplne jednoduchého výskumu. Prečo si si vybrala túto tému?
K téme ma priviedlo niekoľko faktorov – najviac asi film Nebeskí jazdci, kde v niekoľkých scénach na letiskách vystupujú ženy vo vojenských uniformách. Hovorila som si, kto to je a čo presne tam počas vojny robia? Postupne aj po konzultáciách s niekoľkými kolegami a kolegyňami som zistila, že v pomocných zboroch slúžili aj československé ženy a prečítala som si k tomu aj dostupnú literatúru. Téma ma zaujala a prišla mi naozaj nedostatočne spracovaná. Od začiatku sa to javilo ako výzva, pretože archívne dokumenty boli rozosiate v rôznych fondoch.
Čo si pod tým máme predstaviť?
Jeden ucelený fond o československých ženách pôsobiacich za vojny všeobecne vo vojenskej službe nikdy neexistoval a ani neexistuje. Pokiaľ sa o nejakých Čechoslovenkách slúžiacich v armáde vedelo, týkalo sa to žien, ktoré vstúpili do československej armády v Buzuluku od roku 1942. Okrem roztrieštenosti archívnych materiálov, bohužiaľ, nie je k dispozícii ani mnoho literatúry memoárového charakteru. Máme k dispozícii len čiastkové spomienky československých členiek britských pomocných zborov. Napriek tomu som s pomocou niekoľkých bádateľov – hlavne Ivana Procházku a Aleny Flimelovej – začala tému nejako uchopovať a spracovávať.
Navštívila si pritom aj britské archívy
Počas štipendijného pobytu v Londýne som preštudovala množstvo britských dokumentov k téme žien v pomocných zboroch a armáde všeobecne, niektoré sa aj priamo týkali československých žien a rokovaní s československými úradmi. Mohla som tak text doplniť – dúfam – o zaujímavé plány a úvahy britskej vlády v tejto otázke.
Názov knihy je „Aj ženy chceli bojovať“. Prečo? Chcela si tým naznačiť, že pre ženy nebolo úplne jednoduché dostať sa do armády?
Názov knihy má také roviny – jednu v tom, že aj ženy chceli bojovať proti nacizmu a za slobodu svojej vlasti, a tú druhú, ktorú si naznačil, teda že chceli bojovať aj vo svojej národnostnej armáde. Aj tak by pravdepodobne neboli využité v aktívnom boji. Ale úvahy o československých ženských pomocných zboroch u žien samotných boli.
S akými prekážkami sa ženy stretávali?
Československá armáda všeobecne so zapojením žien do svojej štruktúry nepočítala, hoci sa to počas vojny ukazovalo ako efektívne riešenie nedostatku mužov. Aj preto tieto zbory žien, ktoré boli súčasťou regulárnej armády, nájdeme napríklad vo francúzskej či poľskej armáde. Samozrejme, aj ich integrácia do armády nebola spočiatku v pláne jednotlivých velení, ale aj v spolupráci s Britmi a po ich vzore potom tieto ženy boli nielen prijaté do armády, ale boli im k povinnostiam dané aj práva. Československé úrady od začiatku rokovaní s Britmi v otázke zriadenia ucelených národnostných skupín československých žien v pomocných zboroch či zriadenia vlastných pomocných zborov s pomocou Britov postupovali veľmi laxne.
Po dohode, že ženy môžu vstúpiť iba do britskej armády, sa o túto problematiku prakticky po celý čas vojny nestarali, neviedli si napr. evidenciu týchto žien – aj preto dnes presne nedokážeme určiť, koľko žien vlastne v zboroch slúžilo. Navyše, na ich službu československé úrady nepozerali ako na vojenskú službu. Celkovo sa mi z naštudovaných dokumentov zdá, že táto problematika bola pre československé úrady druhoradá.
Druhá svetová vojna bola pre ženy nebezpečnejšia, než prvá (napríklad telefonistky boli medzi poslednými evakuovanými z Dunkerque). V čom bola služba žien v týchto dvoch vojnách iná, v čom bola nebezpečnejšia – v Spojenom kráľovstve aj pre české a slovenské ženy?
Neviem, či sa dá povedať, že druhá svetová vojna bola pre ženy viac nebezpečná ako tá prvá, ale podľa môjho názoru bola v mnohom intenzívnejšia. Napríklad vo vyťažení potenciálu ženskej práce v zázemí. Napríklad Veľká Británia a Sovietsky zväz vyťažili vyše 80 % ženskej práce, tzn. že cez 80 % práceschopných žien bolo nejakým spôsobom zamestnaných vo vojnovom úsilí. Masívnejšie zapojenie žien možno ale sledovať aj v Spojených štátoch, či dokonca v Nemecku – hoci sa tu vo vojenskom prostredí ocitajú až v roku 1944. Pre české, resp. československé ženy bol zásadný okamih, keď v Buzuluku v zime 1942 prvé z nich prisahali ako vojačky, že budú slúžiť v československej armáde. Aktívna služba žien v československej armáde do tej doby nebola mysliteľná. Bol to istý prelom aj pre ich ďalšiu participáciu v armáde v rokoch po vojne.
Ako fungoval nábor žien do armády v Británii a v čom boli rozdiely medzi Britkami a Čechoslovenkami?
Myslím, že rozdiely v priebehu náboru som úplne nezaznamenala, teda okrem toho, že na britské ženy boli viac smerované náborové a regrutačné kampane. Tie necielili primárne na cudzinky žijúce na Britských ostrovoch, ale, samozrejme, aj tie boli vítanou posilou. Nábor prebiehal tak, že sa žena dostavila do náborovej kancelárie alebo na sprostredkovateľňu práce. Vyplnila tu príslušné formuláre, kde mohla vypísať aj svoju preferenciu, v ktorom zo zborov by rada slúžila a prípadne, ktoré povolania by rada vykonávala. Následne prešla zdravotnou prehliadkou a potom odišla späť domov, kde čakala na ďalšie pokyny. Teda kedy a kde sa má hlásiť – do ktorého výcvikového strediska. Tu absolvovala ďalšie testy zamerané na jej schopnosti, a podľa výsledkov bola priradená už ku konkrétnemu typu povolania. Bola jej poskytnutá výstroj a mohla ďalej absolvovať výcvik a po ňom byť umiestnená na základňu.
V akých jednotkách slúžili Čechoslováčky v britskej armáde?
Čechoslovačky slúžili v drvivej väčšine jednotlivo, nie ako ucelené skupiny na rôznych základniach vo Veľkej Británii a od roku 1943 aj na Strednom východe. Najčastejšie pôsobili v meteorologických službách, ďalej ako kancelárske sily, vodičky, kuchárky. Niektoré však pracovali pre britských spravodajcov či ako tlmočníčky.
Čo boli najvýznamnejšie bitky alebo akcie, ktorých sa zúčastnili?
Jedna z nich, (ona sama by sa skôr hlásila k židovskej národnosti, ale narodila sa na Slovensku), Chaviva Reiková, absolvovala zvláštny výcvik v britskej SOE, teda v rovnakej organizácii, ktorá napríklad vycvičila aj parašutistov Kubiša a Gabčíka. Po výcviku bola zaradená ako veliteľka výsadku AMSTERDAM. Ten mal plniť najmä spravodajské úlohy a podávať správy o vývoji SNP a tiež o situácii a postavení Židov na Slovensku. Ďalej mali členovia výsadku pomáhať organizovať partizánske jednotky a pripojiť sa k nim. Reiková bola pri jednom prepade aj zajatá. Po mučivých vypočúvaniach bola popravená s niekoľkými ďalšími partizánmi a Židmi v protitankovej priekope – Kremničky.
Vieme povedať, koľko ich bolo?
Presný počet, žiaľ, nevieme. Československé úrady si neviedli dôslednú vlastnú evidenciu československých mien v zboroch. Nárazovo si párkrát vyžiadali ich zoznamy od britských úradov, ale zoznamy nie sú kompletné. Tým, že britské dokumenty chráni 100-ročná ochranná lehota osobných údajov, nepodarilo sa mi v Anglicku dostať k osobným prihláškam jednotlivých žien a spočítať ich. Samozrejme, do určitej miery je problematický samotný termín „československá žena“. Ja som do svojho textu radila tie, ktoré sa hlásili k československej národnosti už pred vypuknutím vojny.
Z môjho pohľadu boli veľmi zaujímavé časti knihy o propagande a náboroch. Museli byť veľmi citliví, aby nepohoršili verejnú mienku. Britská spoločnosť bola tradične rodovo usporiadaná, československá dokonca ešte konzervatívnejšia. Ako to vyzeralo? V čom bola tá propaganda špecifická?
Predovšetkým prezentovala, že tieto ženy sa aktívne nebudú a nesmú zúčastňovať boja so zbraňou v ruke. V rámci britskej propagandy ženy v pomocných zboroch podporovali mužov v ich bojovom poslaní. A to práve tak, že boli zamestnané na miestach, kde mužov mohli „nahradiť“. Z hľadiska britskej vojnovej politiky teda tam, kde to bolo možné a potrebné, aby títo muži mohli byť uvoľnení pre potreby vojny. Kde ale žena muža pracovne nemohla „nahradiť“ a nesmela, bol aktívny boj. To bol Rubikon, ktorý britskí vládni predstavitelia oficiálne neprekročili – hoci napríklad ženy, ktoré pôsobili v jednotkách barážovej obrany nad britskými mestami, boli určite veľmi blízko aktívnemu boju.
Zmieňme aspoň jednu konkrétnu ženu. V knihe ma zaujala postava Dolores Šperkovej. Kto to bol?
Dolores Šperková bola výrazná žena. Dôstojníčka WAAF, ktorá sa aktívne usilovala o zriadenie podobného typu pomocného zboru žien priamo v československej armáde. Neskôr komunikovala aj s rôznymi československými exilovými inštitúciami v otázkach práv československých žien v britských zboroch. Jej snahy o rovnaké právne vojenské postavenie s Čechoslovačkami na východnom fronte ale neboli úspešné. Šperková pôsobila na Inšpektoráte československého letectva a prispievala článkami aj do exilového periodika Čechoslovák. Niektoré jej texty boli venované napríklad priebehu výcviku, každodennosti v armáde a podobne.
Zmenil sa pohľad na ženy-vojačky v ČSR po vojne?
Myslím, že bezprostredne po konci vojny sa na ženy pôsobiace v armáde hľadelo s uznaním. Československé ženy, ktoré absolvovali pochody a boje s 1. československým armádnym zborom pod vedením Ľudovíta Slobodu, sa zúčastnili aj prvej povojnovej vojenskej prehliadky v oslobodenej Prahe, a to 12. mája 1945. Bolo to nielen za prítomnosti verejnosti, ale predovšetkým prezidenta republiky a vládnych predstaviteľov. Bol to silný a dojemný okamih pre mnohé z nich a väčšina naň spomínala napríklad aj vo svojich písaných pamätiach. Bola to ale práve táto skupina žien, ktorá možno viac dejinne vstúpila do podvedomia československej, respektíve českej spoločnosti. Čechoslovačky, ktoré pôsobili v britskej armáde v čase slávnostnej prehliadky v Prahe, iba demobilizovali a čakali na repatriáciu.
Tie, ktoré slúžili na Strednom východe, tam dokonca zostali až do konca roku 1945, pretože Briti mali vojenské záväzky k spojencom nielen do ukončenia vojny v Európe, ale vo svete. Tieto ženy sa do Prahy dostali až v marci roku 1946, to je skoro rok po konci vojny. V neskorších rokoch nastupujúcej totality im služba v západnej armáde bola politickou príťažou, rovnako ako u mnohých z nich aj ich židovský pôvod.
Nechala si nejaký priestor pre výskum aj ďalším bádateľom? Je to téma, v ktorej sa ešte dajú urobiť ďalšie objavy?
Nemyslím si a nemala som ani ambíciu, aby bol text knihy neprekonateľný. Teší ma, pokiaľ sa vďaka mojej knihe viac ľudí dozvie o týchto ženách, ktoré tiež prispeli k oslobodeniu vlasti, a budem sa veľmi tešiť, ak sa objavia nové dokumenty, svedectvá, a teda aj nové spracovanie témy. Priestor na ďalší výskum tu určite je.
Mgr. Karolína Stegurová, Ph.D. vyštudovala históriu na Ústave českých dejín Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe. Vo svojom výskume a textoch sa venuje predovšetkým problematike protinacistického odboja a jeho osobnostiam. Zaoberá sa tiež tematikou paradesantných výsadkov za druhej svetovej vojny so zameraním na osudy zatknutých parašutistov v rokoch 1941 – 1943. Spolupracovala na niekoľkých projektoch Židovského múzea v Prahe (EHRI, Naši nebo cizí?) a momentálne pracuje v Ústavu pro soudobě dějiny AV ČR v.v.i. na projekte mapujúcom rómsky holokaust.
Obrazová príloha: archív autorky, Ministerstvo obrany ČR, Archív Národního muzea v Prahe
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.