Môžete stručne zosumarizovať, aký význam mali zámorské plavby a geografické objavy 15. a 16. storočia pre vtedajšiu neskorostredovekú Európu?
Stručne možno konštatovať, že európske zámorské plavby a geografické objavy na prelome stredoveku a raného novoveku mali pre Európu prevratný význam a sú fenoménom, ktorý výrazne ovplyvnil následný dejinný vývoj ako v Európe, tak aj na ďalších kontinentoch. Z ekonomicko-sociálneho hľadiska bolo najvýznamnejšie to, že Európania začali novoobjavené krajiny kolonizovať a hospodársky využívať, hoci často s použitím vynútenej pracovnej sily státisícov otrokov, dovezených najmä z Afriky. Do Európy plynulo z kolónií bohatstvo v podobe drahých kovov a vysoko cenených surovín (napríklad drahé korenia, exotické drevá, vyhľadávaná slonovina, drahokamy a pod.). Objavené námorné trasy do Afriky, Indie, na Ostrovy korenia (Moluky, dnešná Indonézia) a neskôr až do Číny pozitívne vplývali na medzinárodný obchod, ktorého objem v ranom novoveku kontinuálne rástol. Samozrejme, veľký význam mali geografické objavy aj v rovine kultúrnej a ideovej. Nové zemepisné poznatky totiž prispeli k objektívnejšiemu poznaniu sveta, ktoré sa postupne šírilo kníhtlačou, objavenou a šírenou po Európe v priebehu prvých portugalských zámorských plavieb. Vďaka námorným expedíciám sa rozvíjali aj prvé vedecké disciplíny, ako napríklad astronómia, fyzika a navigácia, opakovaným meraním a zakresľovaním pobrežia objavených krajín sa vyvíjala a spresňovala kartografia. Nové rastliny a živočíchy vzbudili záujem u botanikov a zoológov, do Európy prenikli dovtedy neznáme plodiny (nie iba zemiaky, ale aj kukurica, káva a kakao). Tieto nové poznatky menili celý vtedajší obraz o našej planéte, a tiež o mieste človeka na nej, čím podporili niektoré svetonázorové idey vyznávané vrstvou učencov, ktorí bývajú označovaní ako humanisti. Negatívnymi dôsledkami zámorských plavieb a geografických objavov bolo jednoznačne vyhubenie pôvodných etník (v Amerike napríklad Aztékov a Inkov, ale aj karibských Indiánov) a zničenie ich kultúrnych pamiatok (je známe, že Španieli cielene zničili písomné záznamy Aztékov a Inkov). Za negatívny jav, porovnateľný s vyhubením domorodého obyvateľstva, možno označiť aj otrokárstvo, ktoré s kolonizáciou novoobjavených krajín neoddeliteľne súvisí. Keďže otrokárstvo si v ranom novoveku vyžiadalo asi 15 – 20 miliónov obetí, ide naozaj o veľmi tristnú kapitolu dejín ľudstva.
Prečo zámorské objavy a následnú kolonizáciu nových krajín realizovali práve Európania, a nie napríklad Číňania?
Európa v období od záveru 14. do konca 15. storočia prežívala obdobie prevratných zmien a dynamického rozvoja ako po stránke ideovej (šíril sa humanizmus a renesancia), tak aj ekonomickej (rozvíjal sa obchod; dokonca sa hovorí o obchodnej revolúcii). Postupne sa zvyšoval aj počet obyvateľstva Európy, ktorý poklesol vyčíňaním morovej epidémie v polovici 14. storočia (zahubila minimálne tretinu Európanov). Pre zámorské plavby je dôležitý najmä rast vnútroeurópskeho i zahraničného obchodu (teda obchodu s krajinami Levanty a severoafrickým územím). Aj keď obchod s Byzanciou utlmila turecká hrozba, obchodníci z Benátok a Janova si vždy cestu k exotickému tovaru z Orientu našli a na jeho preprave a predaji bohatli. Napokon, svedčia o tom nádherné gotické paláce významných obchodníckych rodín v Benátkach, ktoré boli postavené najmä v priebehu 15. storočia. Snaha o profit z obchodnej výmeny, a tiež hlad po drahých kovoch, ktorých zásoby sa v neskorostredovekej Európe zmenšovali, viedli k snahám o objavenie nových, rýchlejších a bezpečnejších obchodných ciest a zdrojov zlata a striebra – to boli hlavné motívy pre prvé portugalské plavby.
Hoci sa aj Čína po období vnútorných bojov a ekonomického úpadku v 14. storočí a začiatkom 15. storočia mocensky stabilizovala a s nástupom cisára Ču Tiho (vládol 1402 – 1424) z dynastie Ming sa začala éra rozširovania hraníc čínskeho impéria a budovania Pekingu ako nového hlavného mesta, objavovanie vzdialenejších oblastí Číňanmi je veľmi otázne, pretože o nich neexistuje všeobecne akceptovaný dôkaz (dobové mapy, písomné svedectvo o takejto plavbe alebo hmotné pamiatky). Ako je čitateľom možno známe, práve v roku 1421 bola cisárom Ču Tim vyslaná na diplomaticko-objaviteľskú cestu grandiózna expedícia (predpokladá sa účasť vyše dvesto plavidiel!) pod velením admirála Čeng Cheho. Píše o nej v v pomerne populárnej knihe 1421 : Rok, keď Čína objavila svet námorný kapitán a laický historik Gavin Menzies. Táto výprava sa však pravdepodobne nedostala ďalej ako k východoafrickým brehom, hoci Menzies tvrdí, že Čeng Che sa plavil až k brehom Ameriky. Viacerí renomovaní historici námorných dejín Menziesove tvrdenia odmietajú ako fantazmagorické a najmä pramenne nepodložené. Osobne to vnímam rovnako, a to už nechcem otvoriť tému jeho druhej knihy, ktorá má vyslovene obskúrny obsah (ide o knihu s názvom 1434 : The Year a Magnificent Chinese Fleet Sailed to Italy and Ignited the Renaissance / 1434 – rok, keď veľkolepá čínska flotila priplávala do Itálie a zažala renesanciu, v ktorej Menzies tvrdí, že európsku renesanciu vlastne spustili Číňania, ktorí sa vraj v roku 1434 doplavili do Talianska a prezentovali tu svoje náučné diela a glóbusy s im známym svetom; pozn. redakcie). Nechce sa mi veriť, že by po takýchto dlhých a významných plavbách neostali v Číne rukolapnejšie dôkazy. Ostatne, dlhodobé objaviteľské plavby nemali v Číne historickú tradíciu a čínska ríša sa vždy rozpínala skôr po pevnine ako po mori.
V každom prípade prežívala západná Európa na konci stredoveku (teda v priebehu 15. storočia) obdobie veľkých zmien, ktoré mali pozitívny dopad na ekonomický, spoločenský a kultúrny vývoj Európanov a zároveň ich stimulovali aj k pokusom o odvážnejšie spoznávanie sveta. Mnohé podnety a príčiny prispeli k tomu, že to boli práve národy na Pyrenejskom polostrove, ktoré sa odhodlali na ďaleké plavby do neznámych vôd, ktoré spustili éru zámorských objavov.
Čo nútilo mužov, ale aj ženy nastúpiť do „vratkých bárok“ a plaviť sa na veľké vzdialenosti po oceánoch? Existovali vo svete 15. − 16. storočia aspoň hmlisté vedomosti o existencii nejakých vzdialených kontinentoch či ostrovov?
Okrem novo sa objavujúcej snahy spoznávať dovtedy stále málo známy svet to bola aj pragmatická výzva hľadať cesty – v prenesenom i v pravom význame tohto slova – k drahým kovom a exotickým plodinám (rôzne druhy korenia). Zlato a striebro potreboval rastúci obchod, korenie zase každá kuchyňa mešťana alebo šľachtica v Európe. O niektorých oblastiach severnej a západnej Afriky, či dokonca o ostrovoch v Atlantiku Portugalci, Španieli i talianski kupci dobre vedeli, ale sami sa tam neplavili, pretože boli buď vzdialené a po ich objavení nebol záujem o ich kolonizáciu (to je prípad Kanárskych ostrovov, ale asi aj Madeiry a Azorských ostrovov, ktoré boli Portugalcom známe už v 14. storočí), alebo im v plavbe bránili piráti maurského pôvodu. Európania samozrejme vedeli o Indii, Číne a Japonsku, ale len hŕstka jednotlivcov sa tam vybrala a vrátila sa späť (napríklad Marco Polo). V 15. storočí sa však stretávame s pokusom doplaviť sa do týchto krajín na relatívne krehkých plavidlách (pri silnejších búrkach sa karavely rýchlo poškodzovali – samotný Kolumbus stratil pri brehoch Hispanioly vlajkovú Santa Mariu) a realizovať výhodný obchod. Prví portugalskí moreplavci sa vlastne nechceli doplaviť hneď do Indie, skôr hľadali rýchlu cestu k tej časti afrického pobrežia, na ktorom by mohli nakúpiť zlato z povodia rieky Niger bez sprostredkovania arabských kupcov, ktorí im ho ponúkali v severoafrických prístavoch s vysokou maržou. Niektorých neskorších moreplavcov, napríklad aj Krištofa Kolumba, k plavbám do neznámych vôd viedli aj nábožensky odôvodnené motívy – snažili sa objaviť v cudzích krajoch zdroje bohatstva, ktoré by bolo využité na boj proti moslimom (najmä proti severoafrickým Maurom) alebo priamo na križiacku výpravu za oslobodenie Svätej zeme, prípadne sa sami snažili prispieť ku christianizácii domorodého obyvateľstva.
Samozrejme, radoví námorníci, ktorí tvorili posádky prvých lodí nedobrovoľne (často išlo o trestancov, väčšina námorníkov verbovaných vo vnútrozemí nevedela plávať), mali z dlhotrvajúcich plavieb do neznámych vôd skôr strach, niekedy ovplyvnený aj tradovanými bájkami či poverami. Možno viete, že prví portugalskí námorníci boli skalopevne presvedčení, že za západoafrickým mysom Bojador (nachádza sa na území dnešného štátu Západná Sahara) sa končí zemská doska a more padá do čiernej temnoty, pretože mnoho lodí sa spoza neho nevrátilo. V roku 1434 svoju loď tam aj späť úspešne previedol kapitán Gil Eanes. Odvahu vtedajších ľudí plaviť sa týždne do neznáma na vratkých plavidlách skutočne možno iba obdivovať.
Krištof Kolumbus bol prvým objaviteľom Nového sveta. Nepreceňuje sa však jeho objav, keďže je zrejmé, že napríklad portugalskí moreplavci postupovali úplne systematicky a určite by boli sami objavili aj Ameriku?
Nuž, význam plavby Krištofa Kolumba je skutočne v tom, že sa do Ameriky doplavil – po dokázanom objavení Ameriky škandinávskymi Vikingami – ako prvý, hoci si do konca života myslel, že pristál pri ázijských brehoch. Portugalskí predchodcovia Kolumba boli skôr poslušnými služobníkmi svojich kráľov a plavili sa tam, kam si to želali ich páni, teda do Afriky, kde sa snažili nájsť zlato, slonovinu, niektoré druhy korenín, a tiež otrokov. Kolumbus je výnimočný tým, že mal vlastnú ideu, ktorú sa mu vďaka jeho odhodlanosti a istej tvrdohlavosti podarilo zrealizovať. Nezabúdajme, že mu to trvalo niekoľko rokov a musel pretrpieť aj mnohé príkoria a sklamania. Podľa mňa si svoju slávu zaslúži.
Oproti Kolumbovi zostali objavitelia ako Amerigo Vespucci, Giovanni Caboto či Juan Díaz de Solís väčšine ľudí neznámi, aj keď možno pre poznanie Nového sveta urobili viac ako spomínaný Janovčan. Prečo je to tak?
Myslím si, že príčinou tohto javu je proces kreovania pamäti na určité historické udalosti a osobnosti. Tá je veľmi selektívna a často býva aj povrchná, istým spôsobom nespravodlivá… Význam niektorých osobností či dejinných udalostí sa zdôrazňuje viac, niektorých menej, často ťažko rozhodnúť, ako prínos týchto postáv a dôležitosť faktov zmerať, vyhodnotiť a porovnať. To, že sa napríklad do popredia dostal Kolumbus, ale na Vasca da Gamu, ktorý sa ako prvý dostal do Indie a stal sa guvernérom po obsadení jej západného pobrežia, si dnes spomenie len málokto, je azda aj dôsledkom miery spopularizovania týchto osobností v literatúre, maliarstve a najnovšie aj vo filme. O Kolumbovi boli napísané oslavné a obsiahle monografie už krátko po jeho smrti, niektoré si našli cestu aj k laickej verejnosti; romantizujúce umelecké diela (najmä historizujúce maľby v 19. a výpravné filmy v 20. storočí) vytvorili obraz neúnavného námorníka, ktorý si splnil vlastný sen a objavil pre Európu nový kontinent, čo si zaslúži obdiv a uznanie. Tak vznikol fenomén „veľkých mužov“, hrdinov, ktorý dominuje v kolektívnej – v tomto prípade snáď až globálnej – pamäti. Menej preslávení, hoci významní objavitelia a cestovatelia (alebo aj učenci a vedci), sú známi len historikom – špecialistom na zámorské plavby, prípadne ich verejnosť pozná iba preto, že sa ich meno prenieslo do geografických názvov (prípad Ameriga Vespucciho). Chcem však upozorniť, že v portugalských školách sa deti učia aj o pre nás neznámych a „menej slávnych“ portugalských moreplavcoch a objaviteľoch, v tamojších mestách stoja desiatky ich sôch, sú po nich pomenované hlavné ulice. Pre tento národ sú práve oni tými najslávnejšími postavami z ich národných dejín.
Vo svojom Krištofa Kolumba o janovskom objaviteľovi píšete, že aj silná kresťanská viera a presvedčenie o náboženských dogmách veľkou mierou prispeli k uskutočneniu Kolumbových plánov… Do akej miery sa na zámorských objavoch podieľala katolícka cirkev?
Hmm, o tejto otázke sa dodnes vedú diskusie. Hľadá, či skôr určuje sa podiel katolíckej cirkvi na realizácii zámorských plavieb a na neskoršej kolonizácii objavených krajín. Je nesporné, že mnohí doboví predstavitelia cirkvi plavby do vzdialených končín Afriky a Ázie podporovali (ako to bolo aj v prípade Kolumbovej cesty), ale bolo to skôr z dôvodu šírenia kresťanskej viery než pre podporu objektívneho poznávania sveta. Cirkev však aktívne vstúpila do kolonizačného procesu, jej misionári pôsobili veľmi intenzívne najmä v Strednej a Južnej Amerike. Niekedy bola christianizačná aktivita misionárov dosť násilná, veľmi často sa kňazi snažili zničiť aj kultúrne pamiatky pôvodnej indiánskej civilizácie. Na druhej strane sa napríklad príslušníci jezuitského rádu v 17. a 18. storočí zaslúžili aj o čiastočné hospodárske a civilizačné povznesenie časti indiánskeho obyvateľstva, ktoré žilo v tzv. redukciách (špan. reducciones), teda v uzatvorených kresťanských spoločenstvách, ktoré boli ekonomicky sebestačné. Pôsobením cirkvi sa napríklad v Južnej Amerike zabraňovalo tomu, aby boli pokrstení Indiáni chytaní lovcami otrokov a predávaní plantážnikom do otroctva, ukončili sa aj krvavé medzikmeňové vojny. Aj pôsobenie katolíckej cirkvi v kolonizovaných krajinách má teda dve podoby, ako pozitívnu, tak aj negatívnu.
Pre nás veľké objavy, ale pre pôvodných obyvateľov novo objavených krajín asi skôr katastrofa. Prečo bola dominancia a zároveň aj krutosť Európanov taká veľká?
no, je všeobecne známy fakt, že domorodému obyvateľstvu prinieslo ich objavenie Európanmi smutný koniec. Nejde len o vymiznutie kultúry Aztékov a Inkov, k rapídnemu poklesu populácie dochádzalo aj na ostrovoch v Karibiku. Len ako príklad uvediem, že počet obyvateľov ostrova Hispaniola (dnes sa na ňom nachádzajú štáty Haiti a Dominikánska republika), ktorý Kolumbus objavil už v roku 1492, sa z odhadovaných sto až stopäťdesiattisíc ľudí znížil za jednu generáciu (teda asi za 30 rokov) na desatinu! Nivočili ich najmä dovtedy neznáme choroby, ale prispel k tomu aj samotný Kolumbus a jeho nasledovníci, ktorí po potlačení opakovaných povstaní tamojších Indiánov nechávali stovky z nich pozabíjať, prípadne ich odvliekli do otroctva do Španielska. Žiaľ, u Európanov dlhý čas prevládal názor, že títo ľudia sú v porovnaní s nimi menejcenní, nekultúrni a inteligenčne obmedzení. Preto s nimi zaobchádzali ako s ľuďmi druhej kategórie a neváhali ich zotročovať. Iba málo jednotlivcov to vnímalo ako správanie odporujúce základnej ľudskej citlivosti (spomeniem aspoň biskupa z mesta Chiapas Bartolomeja de las Casas, ktorý bol ochrancom Indiánov). V súvislosti s touto smutnou kapitolou by som však pripomenul aj osud miliónov čiernych otrokov, ktorí boli do oblasti Severnej, Strednej a Južnej Ameriky dovážaní z Afriky, kde ich obchodníci s otrokmi lovili ako zver. Iba málo prameňov zachytáva ich skutočne neľudské muky, ktoré museli zažívať počas transportu z Afriky do Ameriky (asi šestina, možno až pätina z nich cestu neprežila, do mora počas cesty hádzali aj chorých a oslabených jedincov), prípadne na miestach núteného pobytu (okrem ťažkej práce to boli najmä prísne telesné tresty, mizerná strava, žiadna lekárska starostlivosť, v prípade žien a detí sexuálne zneužívanie). Keďže neexistujú presnejšie štatistiky o počte dopravených čiernych otrokov (aspoň pre 15. a 16. storočie), historici ponúkajú len hrubý odhad ich počtu – za tristo rokov bolo z Afriky unesených a zotročených približne 15 – 20 miliónov ľudí. Nemali by sme zabúdať ani na tieto obete kolonizácie a ekonomického rozmachu v krajinách, ktoré objavili slávni moreplavci „bez bázne a hany“.
Ďakujem za rozhovor
Branislav Kovár
Obrazová príloha: www.wikipedia.org
Pôsobí ako odborný asistent na Katedre histórie Fakulty humanitných vied Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici, ktorý sa v pedagogickej i výskumnej rovine špecializuje na problematiku zámorských ciest a geografických objavov v období raného novoveku. Momentálne pripravuje prvú vedeckú biografiu slávneho uhorského cestovateľa a dobrodruha Mórica Beňovského (1746 – 1786), ktorého možno vďaka jeho plavbe z Kamčatky do Číny tiež zaradiť medzi moreplavcov a objaviteľov (Beňovský preskúmal Aleutské ostrovy pri pobreží Aljašky).
Vyštudoval archeológiu a históriu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Zúčastnil sa archeologických expedícií vo Francúzsku, v Kuvajte, v Guatemale a v Sudáne. Pracuje v Archeologickom ústave SAV. Voľný čas venuje portálu Historyweb.sk (HistoryLab.sk). Je autorom knihy Sila zániku : Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Je spoluautorom a editorom kníh Kolaps očami archeológie, Archaeology of Failaka and Kuwaiti coast, História pre zaneprázdnených, Epidémie v dejinách a Klíma v dejinách.
