Taiwan ako negatívny protipól v československej propagande 50. rokov
Na rozdiel od pozitívneho obrazu socialistickej pevninskej Číny predstavoval Taiwan všetky negatíva režimu na druhej strane železnej opony. Reprezentoval ho najmä prezident Čankajšek, ktorého dobová tlač a literatúra zobrazovala ako stelesnenie zla.
Komunistickej strane Číny sa v občianskej vojne po štyroch rokoch napokon podarilo poraziť dovtedy vládnuci Kuomintang a 1. októbra 1949 vyhlásiť založenie novej, socialistickej Čínskej ľudovej republiky. Vrcholní predstavitelia zosadenej vlády Čínskej republiky a státisíce jej stúpencov boli nútení presunúť sa na ostrov Taiwan, kde ich vláda pokračovala ďalej. Kontinuita vlády Čínskej republiky sa na tomto ostrove zachovala až dodnes. Po začiatku vojny na Kórejskom polostrove v lete 1950 získala taiwanská vláda aj politickú a vojenskú podporu USA. V dôsledku udalostí z roku 1949 existuje dodnes problém „dvoch Čín“ a aj vytrvalý diplomatický tlak Pekingu, ktorý sa pomerne úspešne usiluje zabrániť jednotlivým štátom, aby nadviazali akékoľvek oficiálne kontakty s taiwanskou vládou.
Odstrašujúci imperialistický protipól
Pokračovanie porazeného režimu reprezentovaného prezidentom Čankajškom (1887 – 1975) zohrávalo v oficiálnom československom obraze komunistickej Číny v 50. rokoch 20. storočia významnú úlohu. Pre autorov tohto obrazu v logike studenej vojny totiž predstavoval negatívny protipól všetkého pozitívneho, čo hľadali a nachádzali v komunistickej Číne. Taiwan a Čankajšek stelesňovali americký imperializmus, vykorisťovanie, nespravodlivý spoločenský model a vládu peniazmi opojenej buržoázie. Taiwan sa stal odstrašujúcim príkladom toho, ako mohla skončiť Čína, nebyť komunistického víťazstva a Mao Ce-tunga.
Pri vytváraní obrazu novej Číny bol pre autorov cestopisov dôležitý kontrast medzi minulosťou, reprezentovanou práve Čankajškom a jeho vládou, a úspechmi dosiahnutými pri budovaní socializmu, ktoré krajina dosahovala po roku 1949 („Často budeme muset při popisování naší cesty Čínou vzpomínat na hanebnou a zločineckou vládu Kuomintangu“ – Čech/Jasný/Kachyňa, s. 23). Existencia Čankajškovej vlády na Taiwane preto umožňovala čierno-biely kontrast na časovej osi premietať aj do aktuálneho protikladu medzi socialistickým „rajom“ pevninskej Číny a „peklom“ Taiwanu, ktorého obyvatelia ešte nezažili „oslobodenie“ Komunistickou stranou Číny: „Nanking byl do nedávna hlavním městem Číny. Té Číny, která pod vládou Kuomintangu byla žalářem milionů lidí. Dlouho a těžce strádal čínský lid. Ale žádné stromy nerostou do nebe, ani ten Čiankajškův. Lidově osvobozenecká armáda vyhnala všechny škůdce a příživníky, takže jim nezbylo nic jiného než zmizet pod ochranu svých amerických pánů na Taiwan a odtud nadávat a prskat jed“ (Skála, s. 71).
Taiwan v očiach československých autorov reprezentoval jednak Čankajškov režim Kuomintangu, ktorý vládol v Číne pred komunistickou revolúciou, a zároveň symbolizoval americký imperializmus: „…a človek musí myslieť na hranice svetov, na americké flotily v tajvanskom prielive, na Tajvan po zuby ozbrojený, na ľudskú zlobu a nenásytnú pažravosť peňazí. Nie, tieto východné hranice nášho sveta nikto nikdy nedobyje“ (Mináč, s. 12). Autori opakovane zdôrazňovali kriminálny a násilnícky charakter taiwanskej vlády: „Něco před polednem objevil se však před naším zálivem znenadání těžký kuomintanský křižník. Nevěděli jsme, zda jede vědomě proti nám nebo zda je to jenom jedna z lupičských výprav, při kterých kuomintanci okrádali obyvatele ostrova o jejich úlovky a zle nakládali s jejich ženami“ (Čech, Jasný, Kachyňa, s. 23).
Autenticitu svojich opisov Číny sa autori usilovali posilniť rozhovormi a v tomto kaleidoskope typických čínskych osudov nachádzame aj údajného bývalého taiwanského generála, ktorý sa rozhodol utiecť do Čínskej ľudovej republiky. Jeho priklonenie sa k socialistickému táboru malo pridanú propagandistickú hodnotu a generálove slová zároveň ponúkli názornú ilustráciu morálneho rozkladu taiwanskej spoločnosti: „Dva dni sme žili v očakávaní stretnutia s generálom, ktorý na staré kolená, ale predsa pochopil, kde je pravda a komu treba slúžiť. (…) Generál Čan Šu-nu, tak ako stovky pred ním, prešiel a vydal pravdivé svedectvo o Tchaj-wane, kde zostal ešte kus starej Číny. Tej korupčnej so štafážami prostitútok a policajtov a s americkými poradcami“ (Ferko, s. 46).
Spev lásky k novej Číne
Zmienky o Taiwane a Čankajškovi sa objavujú aj v dobovej angažovanej poézii písanej štýlom režimom preferovaného socialistického realizmu. Slovenský básnik Ján Brezina (1917 – 1997) už roku 1950 privítal zrod nového socialistického štátu básnickým cyklom s veľavravným názvom Spev lásky k novej Číne, v ktorom nachádzame aj tieto verše (s. 12 – 13):
„V čo ešte dúfaš dnes
ty vlastné meno zrady, ty zradný Čankajšek,
v Tokio, vo Wall-Street,
či v iné naduté práchnivejúce hrady?“
Podobne ako pre autorov cestopisov, aj v básnikových očiach symbolizovali „kuomintanské smädné šelmy“(s. 46) aj Čankajšek zlo (s. 48):
„Zdvihla hlavu Čína,
dlho šliapaný kvet –
v čo ešte dúfaš dnes, ty vlastné meno tmy,
ty temný Čankajšek,
zhyň, bieda našich bied,
naveky pokoj daj nám.“
Česká poetka Marie Pujmanová (1893 – 1958) navštívila Čínu na jeseň 1953 a po návrate publikovala zbierku Čínský úsměv. V básni Čínští lidé (s. 13) sa taiwanský prezident spomína v jednom riadku s inými predstaviteľmi „zhubného“ vývoja Číny pred rokom 1949, ktorí už v novej socialistickej krajine nemali mať nijaké miesto:
„Tak útlí jsou, jak zabrat nejmíň místa,
když s lokty u těla usednou s tyčinkami.
Však zkrotili jste silou dozajista
i cizince i Čankajška i lamy.“
Čankajškova banda
Hlavným propagandistickým nástrojom československého komunistického režimu bola denná tlač, najmä denníky Rudé právo a Pravda, priamo podliehajúce komunistickej strane. Vďaka dôslednej cenzúre sa k čitateľovi dostávali prísne selektované informácie, ktoré odrážali ideologické videnie sveta rozdeleného železnou oponou. Rovnako ako v prípade autorov cestopisov, ani československí novinári nemali možnosť osobne navštíviť Taiwan a o dianí na ostrove informovali z ideologicky bezpečnej vzdialenosti Československej tlačovej kancelárie v Pekingu alebo na základe informácií sovietskej a čínskej tlačovej agentúry, ktoré na ostrove takisto nemali svojich dopisovateľov. Ak sa aj v novinách objavili texty napísané na základe autorovej osobnej návštevy Taiwanu, boli to preklady zo západnej ľavicovej a prokomunistickej tlače (napríklad články austrálskeho komunistického novinára Wilfreda Burchetta, ten údajne pracoval pre sovietsku KGB), ktoré ponúkali rovnako negatívny pohľad ako texty písané československými autormi.
Rudé právo i Pravda v 50. rokoch pravidelne referovali o politickom, hospodárskom aj kultúrnom vývoji socialistickej Číny, no informácií o Taiwane poskytovali pomerne málo. Taiwanskú úžinu oddeľujúcu ostrov od pevninskej Číny denníky opisovali ako jedno z dôležitých bojísk socialistického tábora s imperialistickým západom a dobová tlač jednohlasne podporovala pekinský nárok na „oslobodenie Taiwanu“ a zjednotenie Číny. Noviny a časopisy charakterizovali Taiwan ako „ukradnutý ostrov“, kuomintanská vláda bola prirovnávaná k japonskej kolonizácii ostrova v rokoch 1895 – 1945 a Taiwan bol opakovane opisovaný aj ako územie okupované Spojenými štátmi.
V článkoch venovaných Taiwanu sa pravidelne opakovali stereotypné hanlivé označenia: „Čankajškova banda“, „zradná Čankajškova klika“, „zločinná Čankajškova klika“, „skorumpovaný Čankajškov režim“, „hanebný a kriminálny Čankajškov režim“, „pirátske Čankajškove hordy“, „bábkový režim“, „Čankajšek, pätolízač Spojených štátov amerických“, „americkí koristníci a ich kuomintanskí prisluhovači“, „Čankajškovi záškodníci a piráti“, „pirátska a podvratná činnosť Čankajškových bánd“, „celá Čína bola očistená od kuomintanskej prašiviny a skrachovaných čankajškovcov“. Expresívny jazyk propagandy nenechával nijaké pochybnosti o tom, kto je zloduch.
Hoci v dobovej komunistickej tlači nachádzame zväčša iba sporadicky články venované Taiwanu, v prípade kríz v Taiwanskej úžine sa propagandistická mašinéria rozbehla na plné obrátky a Rudé právo aj Pravda takmer každodenne zásobovali svojich čitateľov jednostrannými informáciami. V čase takýchto kríz sa články o Taiwane ocitli dokonca na prvej strane denníkov a stali sa aj témou niekoľkých úvodníkov. Stalo sa tak napríklad i počas takzvanej druhej krízy v Taiwanskej úžine, ktorá trvala od konca augusta do konca septembra 1958, keď čínska armáda v súlade s opakovane deklarovaným oslobodením Taiwanu (na ktoré však nemala vojenské kapacity) začala delostreleckú paľbu na taiwanské ostrovy Ťin-men a Ma-cu pri čínskom pobreží.
Československá tlač túto čínsku provokáciu interpretovala ako ďalší príklad militantného charakteru taiwanského režimu, ktorý mal byť iba nástrojom amerických imperialistických záujmov v Číne. Z čítania dobovej tlače by sa mohlo zdať, že „oslobodenie“ Taiwanu je záležitosťou týždňov či maximálne mesiacov. Československé denníky jednohlasne schvaľovali čínsky postup, kritizovali taiwanské a americké vojenské aktivity na čínskom pobreží a pražská vláda vydala oficiálne stanovisko podporujúce politiku Pekingu.
„Otázka Tchaj-wanu je i naší otázkou“
Podporu československého ľudu spravodlivému boju čínskej armády mali ilustrovať aj stovky listov adresovaných veľvyslanectvu ČĽR v Prahe, o ktorých médiá pravidelne informovali. Pisateľmi listov boli zväčša kolektívy jednotných roľníckych družstiev, závodov, inštitúcií, úradov či akademických pracovísk, ktoré podporovali politiku zjednotenia Číny pod vládou Pekingu a protestovali proti americkej politike vo východnej Ázii. Niektoré závody verejne deklarovali záväzok skôr dodať Číne tovar, ktorý si objednala, a takto s ňou prejaviť solidaritu.
Na mobilizáciu obyvateľstva sa organizovali masové zhromaždenia v továrňach, na ktorých boli tieto rezolúcie a listy jednohlasne odsúhlasené. Často mali veľmi podobný jazyk a už ich názvy obsahovali jasné posolstvo: „Čínské ostrovy patří čínskému lidu!“, „Odsuzujeme imperialistickou agresi!“, „Čínský lid má naši plnou podporu“, „Stojíme pevně po boku čínského lidu“, „Otázka Tchaj-wanu je i naší otázkou“. Od vplyvných nomenklatúrnych kádrov režim očakával zaujatie jasného postoja – napríklad prof. Jaroslav Procházka, vtedajší rektor Univerzity Karlovej a bývalý komunistický generál, zverejnil v Rudom práve svoje vyhlásenie: „S rozhořčením odsuzujeme politiku války a imperialistické agrese, prováděnou monopolistickými vládnoucími kruhy USA. Plně podporujeme hrdinský čínský lid a jeho úsilí o zajištění míru v jeho spravedlivé snaze očistit své rodné území, okupované USA, od pirátských čankajškovských band.“
Vhodnou formou na komunikovanie propagandistických posolstiev režimu boli aj kreslené politické vtipy venované svetovej politike a karikatúry jej aktérov spoza železnej opony. Táto vizuálna propaganda svojou prvoplánovosťou, schematickosťou a jasnými, dookola opakovanými posolstvami efektívne formovala obraz veľkého sveta za československými ostatnými drôtmi. Taiwan a Čankajšek neboli obľúbenou témou československých karikaturistov, no v týždenníkoch Dikobraz a Roháč sporadicky nachádzame aj tieto motívy.
Čankajšek býval zobrazovaný v odpudivej podobe so zvieracími črtami (pripomínajúcimi krysu alebo škrečka) a táto dehumanizácia ideologického nepriateľa veľmi názornej ilustrovala pohŕdanie režimom, ktorý reprezentoval. Navyše Čankajšek je zobrazený (spolu so španielskym diktátorom Franciscom Francom) v odpadkovom koši, keďže jeho miesto malo byť už len na smetisku dejín. Údajnú nadradenosť a atraktívnosť socialistického tábora dokumentuje aj kreslený vtip, na ktorom (pravdepodobne) Čankajšek v uniforme vojenského policajta bráni taiwanskému vojakovi, aby utiekol do pevninskej Číny. Ironický podtón cítiť aj z kresleného vtipu reagujúceho na vyhlásenia taiwanskej vlády o „oslobodení“ pevninskej Číny.
Čínsko-sovietska roztržka v rokoch 1959 – 1960 sa prejavila aj v slabnúcej podpore socialistického tábora – vrátane podpory Československa – pre čínske územné nároky na Taiwan. Čínski diplomati v Prahe sa opakovane sťažovali na umiernenejšie informovanie o Taiwane, a dokonca československú vládu neprávom obviňovali z podpory politiky „dvoch Čín“. V lete roku 1962 boli na Svetovej výstave poštových známok vystavené aj taiwanské známky, čo takisto vyvolalo protesty čínskej diplomacie. Zmeny v informovaní o Čínskej republike na Taiwane len ilustrovali rýchle ochladzovanie československo-čínskych vzťahov.
Pramene
- Rudé právo
- Pravda
- Roháč
Použitá literatúra
- Brezina, J.: Spev lásky k novej Číne. Bratislava 1950.
- Čech, J./Jasný, V./Kachyňa, K.: Byli jsme v zemi květů. Praha 1954.
- Ferko, V.: Tajfún je dobrý vietor. Bratislava 1959.
- Mináč, V.: V krajine, kde vychodí slnko. Bratislava 1955.
- Pujmanová, M.: Čínský úsměv. Praha 1954.
- Skála, F.: Čína ve skizzáři. Praha 1954.
Obrazová príloha: www.wikipedia.org, Roháč, openhistorysociety.org, archív autora
Poznámka k prepisu názvov: Taiwan je kodifikovaný tvar, Tchaj-wan (ojedinele tiež Tajvan) starší. V citáciách originálnych dokumentov sme však zachovali pôvodný tvar
Vyštudoval sinológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v súčasnosti prednáša dejiny Číny na Katedre východoázijských štúdií. Venuje sa dejinám čínsko-tibetských vzťahov, náboženskej politike v Číne a československo-čínskym vzťahom v 50. a 60. rokoch 20. storočia. Je autorom dvoch vedeckých monografií, dvoch odborných publikácií a niekoľkých desiatok vedeckých článkov publikovaných doma i v zahraničí.
