Pokrik „Ho-Ho-Ho Či Min!“ bolo v 60. rokoch minulého storočia často počuť v Spojených štátoch a v západnej Európe na rôznych ľavicových demonštráciách. Zatiaľ čo niektorí tohto charizmatického a vzdelaného intelektuála a bojovníka za slobodu milovali ako idol a kultovú osobnosť, iní ho ako brutálneho diktátora nenávideli. Aký vlastne bol?
16. februára 1950 sa v Moskve konala večera. Stalin na ňu pozval nového najvyššieho predstaviteľa Čínskej ľudovej republiky Mao Ce-tunga a tiež lídra vietnamských komunistov Ho Či Mina. Ten pritom len pred piatimi rokmi žiadal Stalina o pomoc v národnooslobodzovacom boji proti Francúzom. V roku 1945 však Stalin neprikladal juhovýchodnej Ázii a ani Vietnamu takmer žiadny význam. Hoovu žiadosť Stalin neodmietol – on sa totiž neobťažoval ani odpovedať. Mao a jeho komunisti však vďaka pomoci ZSSR získali kontrolu nad Čínou a časť svojej ľudovodemokratickej armády poslali k hraniciam Vietnamu. Geopolitická situácia sa zmenila a pre generálneho tajomníka ÚV KSSZ začal byť Vietnam zaujímavý.
Ho Či Min si od večere sľuboval veľa. Chcel využiť tradičnú rusko-čínsku rivalitu a vyžmýkať z oboch lídrov čo najviac finančnej a materiálnej pomoci pre svoj boj s francúzskymi kolonialistami. Večera sa však nevyvíjala práve podľa jeho predstáv. Takmer ho nepustili k slovu. Stalin priznal Maovi zodpovednosť za finančnú a strategickú situáciu vo Vietname, ako keby bol Vietnam súčasťou Číny. Mocnosti si už znova delili jeho krajinu.
Chudého, vyziabnutého, krehkého a zdanlivo zraniteľného muža s kozou briadkou a dlhou tvárou znova – tak ako vždy – podceňovali. Po 60 rokoch cestovania, skrývania sa a utekania sa mohlo zdať, že starý zvráskavený muž nie je súperom. Stalin i Mao, rovnako ako všetci pred nimi, nedokázali plne pochopiť odhodlanie, ktorým bol Ho doslova posadnutý. Jeho krajina musela získať nezávislosť. Vietnam bol pre Vietnamcov.
Vietnamci bojovali za svoju nezávislosť takmer celé svoje dejiny. Medzi najväčšie postavy vietnamských dejín patria bojovníci za nezávislosť ako sestry Trungové, lady Triệu, známa tiež ako vietnamská Johanka z Arku, vojenský veliteľ Ngo Quyen či Tran Hung Dao, generál, ktorý v 13. storočí nechal podľa legendy všetkým vojakom svojej armády vytetovať na ruku nápis „Zabi Mongolov“ a Vietnam pred Mongolmi ubránil. Vietnamci po stáročia bojovali za svoju samostatnosť proti tým, ktorí ich chceli ovládnuť.
Vytvorili si kult bojovníka, mýtus o vlastnej nezdolnosti. Tie boli ústrednou témou ich dejín i umenia – a to dlho predtým, než sa k nim dostali európski kolonizátori. S tým sa identifikoval aj Ho Či Min. Mao i Stalin však vietnamské dejiny ignorovali – tak ako ich ignorovali Francúzi. A po nich Američania. Hoovo zmýšľanie pritom do značnej miery vychádzalo práve z dejín jeho národa. Inštinktívne bol pripravený urobiť pre nezávislosť Vietnamu všetko.
„Potrebujem ženu, ktorá ma naučí jazyk a postará sa o domácnosť“
Ho Či Min sa narodil ako Nguyễn Sinh Cung 19. mája 1890 v dedinke Hoàng Trù. Od roku 1895 žil so svojím otcom, konfuciánskym učencom a učiteľom, v rôznych dedinkách v provincii Nghệ An. Nguyễn sa rýchlo naučil čínske písmo, čo bol nevyhnutný predpoklad pre štúdium konfucianizmu. Vo veku 10 rokov, keď už vedel písať čínsky i vietnamsky, mu otec podľa kofuciánskej tradície zmenil meno na Nguyễn Tất Thành. Podľa všetkého miloval rybačku a púšťanie šarkanov a od svojho otca zdedil odpor k Francúzom.
Neskôr získal štipendium na elitnom lýceu v meste Hue, kde študoval napríklad i so svojimi budúcimi stúpencami Phạm Văn Đồngom a Võ Nguyên Giápom. Okrem nich však na rovnakom lýceu študoval i Ngô Đình Diệm, Ho-ov trpký nepriateľ a prezident Vietnamskej republiky (Južný Vietnam) v rokoch 1955 až 1963. Fakt, že veľa tamojších študentov sa neskôr stalo vedúcimi postavami svojej krajiny, svedčí o kvalite tejto inštitúcie.
Štúdium na lýceu však Nguyễn nedokončil. Jeho otec bol prepustený zo štátnej služby a Nguyễn tým stratil nárok na štipendium. Rozhodol sa preto cestovať. Nastúpil ako pomocná sila v kuchyni na francúzsky parník a 5. júna 1911 odplával do Francúzska. Tu sa pokúsil dostať na francúzsku školu, no jeho žiadosť bola zamietnutá a tak mu neostávalo nič iné, len ďalej cestovať a pracovať na rôznych miestach.
Medzi rokmi 1911 a 1917 pracoval ako pomocná sila v kuchyni na rôznych lodiach a precestoval množstvo krajín. Bol zamestnaný aj ako čašník, retušér filmov či pekár, množstvo času trávil štúdiom v knižniciach, zaujali ho predovšetkým diela marxistických autorov. Istý čas pravdepodobne pobudol v New Yorku, Bostone i na rôznych miestach Spojeného kráľovstva. Komplexne zmapovať toto obdobie jeho života je však takmer nemožné, keďže chýbajú dokumenty.
V roku 1919 sa mladý Nguyễn na dlhší čas usadil vo Francúzsku, kde ho výrazne ovplyvnila socialistická strana Marcela Cachina i komunistická ideológia. Vstúpil i do skupiny vietnamských nacionalistov a začal pod pseudonymom „Vlastenec Nguyễn“ písať pre noviny presadzujúce vietnamskú nezávislosť. Ovplyvnený Wilsonovým právom na samourčenie národov spísal počas mierovej konferencie vo Versailles petíciu za osamostatnenie Indočíny. Na konferencii ju predostrel i viacerým svetovým politikom – všetci ho však ignorovali. V decembri 1920 sa stal spoluzakladateľom Komunistickej strany Francúzska. Okrem politickej kariéry mal vo Francúzsku podľa všetkého i niekoľko „románikov“ a chvíľu sa stretával s návrhárkou Marie Brière.
V roku 1923 odišiel z Paríža do Moskvy, kde ho zamestnala Kominterna a zúčastnil sa jej piateho kongresu. V novembri 1924 sa odsťahoval do Kantonu (dnes známy skôr ako Kuang-čou alebo Guangzhou) v Číne, kde sa venoval šíreniu komunistických myšlienok. Začal si i aférku s číňankou Ceng Süe-ming (Zēng Xuěmíng, vietnamsky Tăng Tuyết Minh), ktorú si nakoniec v roku 1926 aj vzal. Jeho kolegovia, obávajúc sa toho, že by manželstvo zničilo jeho revolucionárstvo, voči sobášu namietali. Nguyễn im však podľa všetkého mal povedať: „Ožením sa i napriek vášmu nesúhlasu. Potrebujem ženu, ktorá ma naučí jazyk a postará sa o domácnosť.“ Jeho nová manželka mala 21, on 36 rokov. Vlastenec Nguyễn mal neortodoxný, no zdá sa, že veľmi efektívny spôsob, akým sa učiť cudzie jazyky.
Antikomunistický prevrat vodcu Kuomintangu generála Čankajšeka v roku 1927 (v priebehu roku armáda v tzv. „bielom terore“ povraždila približne pol milióna komunistov) znamenal pre Hoa nový exil. Chvíľu strávil na Kryme, kde sa zotavoval z tuberkulózy, navštívil však i Paríž, Brusel, Berlín, Švajčiarsko, Taliansko, Bangkok, Indiu, Šanghaj a Hong Kong, kde ho Briti ako predstaviteľa Kominterny na dva roky i zatkli. Po väzení sa vrátil do Sovietskeho zväzu, kde študoval i vyučoval na Leninovom inštitúte v Moskve a zotavoval sa z vrátivšej sa tuberkulózy. V roku 1938 sa vrátil do Číny, kde slúžil ako poradca čínskych komunistov.
Ten, ktorý je osvietený
Do Vietnamu sa konečne vrátil až v roku 1941, ako 51-ročný. Premenoval sa na Ho Či Min-a („Ten, ktorý je osvietený“). Postavil sa do čela komunistického hnutia za nezávislosť Vietnamu Viet Minh, s ktorým bojoval proti vichystickému Francúzsku a japonskej okupácii. Načas sa dostal do zajatia Čankajškových síl a bol väznený (mimochodom, bolo to práve v tomto období, keď vo väzení písal básne, ktoré sú dnes považované za jeho najlepšie literárne diela. Mimochodom, vyšli aj v slovenskom preklade J. Múčku).
Veta o tom, že dejiny sú plné paradoxov, je dnes už trápnou floskulou a klišé. Dejiny však naozaj sú plné paradoxov. Jedným z nich je napríklad i fakt, že Ho Či Minov Viet Minh bol dlhé roky podporovaný americkým OSS (Office of Strategic Services, Úrad strategických služieb, ktorého náplňou práce bola systematická spravodajská služba). OSS materiálne podporovala Vietnamcov v ich boji proti japonskej okupácii a americkí agenti trénovali vietnamských vojakov. Jeden z najpozornejších študentov bol Võ Nguyên Giáp, budúci generál vietnamskej armády. Na všetkých lekciách dával pozor, bol vždy pripravený a zvedavý. Ako sa ukázalo o dve dekády neskôr, americkú vojenskú doktrínu pochopil veľmi dobre.
Vráťme sa ale k Ho Či Minovi. Pre svoj cieľ, slobodný nezávislý Vietnam, bol ochotný spolupracovať s kýmkoľvek, aj keď to mali byť kapitalistickí imperialistickí Američania, proti ktorým ako presvedčený komunista prirodzene brojil. Lekári OSS ho vyliečili z malárie a dyzentérie, ktoré dostal v Čankajškovom väzení.
Ho Či Min mal však aj svoju temnú stránku. Po vzore stalinských čistiek, ktorým sa priučil v Moskve, prenasledoval antikomunistov i svojich odporcov, či kohokoľvek, kto s ním nesúhlasil. Vo Vietname začalo dochádzať k politickým vraždám. Keď sa na tieto vraždy Hoa spýtal jeho osobný priateľ, odpovedal mu jednoducho: „…kto nebude nasledovať líniu, ktorú určujem ja, bude rozdrtený.“
V roku 1945 Ho vyhlásil Demokratickú republiku Vietnam. Žiaden štát ju však neuznal. Ho písal americkému prezidentovi Trumanovi. Svojho spojenca žiadal o podporu. Situácia sa však prudko zmenila a USA nechceli ničím dráždiť Francúzov. Truman jeho list odignoroval.
Medzičasom čínske vojská obsadili Hanoj, na čo bezradný Ho pohotovo podpísal dohodu s Francúzskom, podľa ktorej sa mal Vietnam stať autonómnou časťou Francúzskej únie. Túto dohodu však nikdy nemienil rešpektovať. Potreboval sa len zbaviť Číňanov. Bol ochotný sa spojiť s kýmkoľvek, aby dosiahol nezávislosť svojej krajiny. Keď jeho zhrození kolegovia protestovali, údajne (americký historik Liam Kelley autenticitu tohto výroku spochybňuje) prehlásil: „Lepšie si na chvíľu pričuchnúť k francúzskemu hovnu, ako jesť čínske hovná celý život.“
19. decembra 1946 vyhlásil Ho a jeho vláda vojnu Francúzskej únii. Začala sa tým prvá vojna v Indočíne. Armáda Viet Minhu bola zle vyzbrojená a nemala dostatok síl na otvorený stret so silnými a dobre vyzbrojenými francúzskymi oddielmi. Bola však fanaticky odhodlaná a pripravená na partizánsky boj. Po dvoch mesiacoch bojov však bol Viet Minh vyčerpaný a Ho sa rozhodol rokovať o prímerí. Francúzsku delegáciu v chatrči v džungli privítal dobrým francúzskym šampanským na znak toho, že je ochotný ustúpiť. Jednou z francúzskych požiadaviek však bolo vydanie niekoľkých japonských dôstojníkov, ktorí Vietnamcom pomáhali. V princípe to nebola nijako zásadná požiadavka, no keď ju Francúzi vyslovili, Ho odpovedal, že títo Japonci sú jeho spojenci a priatelia, že ich nezradí a z rokovaní odišiel. Vojna potom trvala ďalších sedem rokov. Skončila katastrofálnou porážkou Francúzska pri Dien Bien Phu.
Prezident Severného Vietnamu
Na následnej konferencii v Ženeve v roku 1954 sa Francúzi zaviazali stiahnuť svoje sily z krajiny. V severnej časti Vietnamu potom vznikla Vietnamská demokratická republika a Ho Či Min bol zvolený za prezidenta. Komunisti pod Hoovým vedením spustili na severe sériu poľnohospodárskych reforiem podľa vzoru Sovietskeho zväzu, ktorých výsledkom bolo okrem iného 13 500 až 50 000 popravených odporcov režimu (o presnom čísle sa medzi historikmi vedú spory).
Ho sa navyše nikdy nevzdal cieľa zjednoteného Vietnamu. V roku 1959 začal „Sever“ materiálne podporovať Vietkong, Národný front oslobodenia Južného Vietnamu. Napadol Laos a začal budovať Ho Či Minovu cestu. Tieto Hoove násilné snahy o zjednotenie krajiny nakoniec viedli k rozsiahlej vojne so zapojením USA, v našich končinách známej ako vojna vo Vietname. Jeho politika sa ale nezmenila. Ho vedel, že Spojené štáty neporazí, a tak sa rozhodol vyhnúť sa konvenčnej vojne a len jednoducho predlžovať konflikt tak dlho, kým Američania neakceptujú jeho podmienky.
V roku 1966, tri roky pred svojou smrťou, pred francúzskym diplomatom a svojím starým známym poznamenal: „[Američania] môžu vyhladiť všetky mestá Tonkinu [Severný Vietnam – pozn. J. D.] … očakaváme to a sme na to pripravení. Nijako to ale neoslabí naše odhodlanie bojovať až do konca. Veď vieš, už spolu máme túto skúsenosť a videl si, ako ten konflikt skončil.“
Keď v roku 1969 zomieral, stále trval na tom, že vietnamské územie musia opustiť všetky zahraničné vojenské jednotky a že Vietnam musí byť zjednotený, nech to trvá koľko chce. Veril, že čas je na strane Vietnamcov.
Okrem politiky bol Ho spisovateľ, novinár, básnik a polyglot (hovoril i profesionálne písal vo francúzštine, angličtine, ruštine, kantónskej i mandarínskej čínštine a, samozrejme, v rodnej vietnamčine). Jeho dokonalá znalosť jazykov mu umožňovala komunikovať s predstaviteľmi mocností bez prekladateľa. Zahraničné návštevy príjmal v prezidentskom paláci, no nežil tam. Namiesto toho býval v chudobnom drevenom domčeku za palácom. Rád čítal, venoval sa záhrade, kŕmil ryby (niektoré z nich žijú dodnes) a navštevoval školy, škôlky a detské domovy.
Ho zomrel 2. septembra 1969 o 9:47 ráno miestneho času v Hanoji vo veku 79 rokov na zlyhanie srdca. Jeho nabalzamovanú mŕtvolu je možné vidieť na námestí Ba Đình’ v Hanoji napriek tomu, že si želal kremáciu. Vietnamský komunistický režim naďalej buduje Hoov kult a glorifikuje ho. Publikácie či dokumenty, ktoré sú čo i len v náznaku kritické alebo upozorňujú na aspekty jeho života, ktoré si strana nepraje zverejňovať (fajčil, mal množstvo žien), sú v krajine zakázané a pokiaľ to režimu situácia umožňuje, ich autori sú perzekuovaní.
Dnes, takmer 50 rokov po jeho smrti, sa na lídra vietnamského boja za nezávislosť a prvého prezidenta Vietnamu Ho Či Mina pomaly zabúda. Vo svojej dobe to však bola extrémne populárna osobnosť – či už v pozitívnom, alebo v negatívnom duchu. Bol charizmatickým intelektuálom a bojovníkom za nezávislosť, a zároveň krvavým diktátorom likvidujúcim opozíciu stalinským spôsobom.
Použitá literatúra
- Duiker, W. J.: The Communist Road to Power in Vietnam. Colorado 1981.
- Duiker, W. J.: Ho Či Min : Životopis. Praha 2003.
- Kudrna, L.: První vietnamská válka. Praha 2012.
- McNab, Ch./Wiest, A.: Historie vietnamské války. Praha 2010.
- Quinn-Judge, S.: Ho Chi Minh : The missing years. London 2003.
Obrazová príloha: wikipedia.org
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.
