Koncom roka 2015 predstavil profesor Štefan Šutaj svoje najnovšie dielo – rozsiahlu monografiu venujúcu sa Parížskej mierovej konferencii v roku 1946, so zreteľom na činnosť československej a maďarskej delegácie a na prípravu oboch štátov na túto udalosť. V slovenskej historiografii ide o prvú publikáciu, ktorá sa venuje takejto téme. HistoryWeb preto pre vás s profesorom pripravil rozhovor o jeho knižke.
Konferencii vo Versailles po prvej svetovej vojne sa svetová, i slovenská historiografia venujú omnoho viac, než Parížskej mierovej konferencii v roku 1946. Čím si to vysvetľujete? Bol Paríž 1919 dôležitejší ako Paríž 1946? Alebo je to otázka prístupnosti archívnych dokumentov?
Je to asi kombinácia rôznych faktorov. Z hľadiska významu a usporiadania Európy v 20. storočí je konferencia po prvej svetovej vojne, ktorá vytvorila versaillský systém, nepochybne ťažisková. Z hľadiska dlhodobého historického procesu budú naši nasledovníci pravdepodobne považovať prvú a druhú svetovú vojnu za udalosti na seba nadväzujúce (tak ako púnske vojny alebo epizódy storočnej vojny či stavovských povstaní). V takomto nazeraní je Parížska konferencia 1946 pokračovaním konferencií po prvej vojne a modifikovaním versaillského systému. Z hľadiska perspektívy s otáznikom, či ide o ukončený proces, alebo o dočasné stabilizovanie kontinuitného procesu európskeho vývoja. Víťazné mocnosti sa na jednej strane demonštratívne zriekli princípu versaillskej kontinuity a vyhradili si, už priamo na konferencii, odmietnutie na základe dohody mocností odvolávanie na mierové usporiadanie po prvej svetovej vojne. Mierové zmluvy tak síce neobsahovali odvolávky na mierové zmluvy po prvej svetovej vojne (aj interné pokyny čsl. diplomacie pri príprave podkladov pre rokovanie čsl. delegácie to často zdôrazňovali), ale fakticky v mnohých sférach potvrdzovali stav nastolený po roku 1918. V niektorých oblastiach (menšinové statusy, určovanie podmienok nielen pre porazené, ale aj pre víťazné krajiny) sa od mierového procesu po prvej svetovej vojne dôsledne dištancovali. Vážnym deficitom mierového procesu po druhej svetovej vojne bolo, že sa neuzavrela mierová zmluva s Nemeckom, hlavným strojcom vojnového konfliktu, iba s jeho satelitmi.
Mierové zmluvy po prvej svetovej vojne mali širší teritoriálny záber. Parížske rokovanie v roku 1946 a mierové zmluvy podpísané v roku 1947 však tvoria základ teritoriálnej stability európskych aj stredoeurópskych krajín.
Ako si vysvetľujete, že v slovenskej historiografii doteraz chýbala práca takéhoto charakteru?
Okamžite po Parížskej konferencii 1946 sa diplomacie víťazných mocností snažili vydať dokumentáciu s najdôležitejšími vystúpeniami svojich činiteľov na mierovej konferencii. Československá diplomacia sa uspokojila s vydaním „spomienkovej“ knižočky účastníka konferencie Dalibora Miloša Krna v českom a v slovenskom jazyku. Najdôležitejšou oblasťou československej diplomacie v tejto oblasti bolo podpísanie mierovej zmluvy s Maďarskom (ostatné zmluvy s Talianskom, Bulharskom, Rumunskom a Fínskom neboli z hľadiska československej politiky až také zaujímavé, pozornosť venovali ich článkom vtedy, ak hrozil nejaký precedens v súvislosti s prípravou mierovej zmluvy s Maďarskom, alebo ak bolo potrebné vytvoriť spoločný tlak, napr. v spolupráci s Juhosláviou, v nejakej otázke). Maďarský fenomén, po prijatí Štrbských protokolov z júla 1949, ktoré prijatým nulovým variantom k vzájomným nárokom Československa a Maďarska fakticky eliminovali články mierovej zmluvy, sa stal aj pre československú komunistickú politiku a diplomaciu nielen „nezaujímavý“, ale aj neželaný a pasivita historikov v tejto oblasti prichádzala oficiálnej politike vhod. Po roku 1989 sa problematika mierovej konferencie po druhej svetovej vojne nestala predmetom systematického výskumu. Môj záujem o problematiku maďarskej menšiny v Československu po roku 1945 ma neustále privádzal k udalostiam, okolnostiam smerujúcim k mierovej zmluve s Maďarskom. Ukázalo sa, že všetky mnou skúmané domáce udalosti sa zbiehajú k jednému symbolickému miestu: Paríž. Aby som mohol dôjsť k logickým, a dúfam, že i správnym záverom, musel som sa vrátiť k príprave mierovej zmluvy s Maďarskom a k všetkému, čo s jej prípravou súviselo.
Pre slovenských historikov to bol však aj problém zdrojov, ktoré boli „zamaskované“. Typickým príkladom boli materiály Komisie pre výskum vlastivedných otázok (Vlastivednej komisie), ktorú historici obchádzali, dlho netušiac, že ide o „tajnú“ komisiu zriadenú pri Predsedníctve Slovenskej národnej rady na podnet ministerstva zahraničných vecí, pre prípravu podkladových materiálov pre československú diplomaciu na mierovú konferenciu (v publicistike na túto komisiu upozornila D. Čierna-Lantayová už v roku 1992). Ďalším dôvodom menšieho záujmu o túto tému bola jazyková otázka. Skúmanie témy si nevyhnutne vyžadovalo, okrem slovenčiny a češtiny, schopnosť študovať dokumenty v „rokovacích“ jazykoch konferencie (v e francúzštine a ruštine) a v maďarčine. Slovenské archívy k problematike Parížskej konferencie z roku 1946 obsahujú iba niekoľko škatúľ so zápisnicami z mierovej konferencie, ktoré sú väčšinou v konferenčných jazykoch, ostatné pramene sú v zahraničných archívoch.
A je to aj záležitosťou výskumných kapacít. Napriek tomu, že sa na nás valia informácie o tom, ako sú spoločenské a humanitné vedy „presýtené“, uplatnenie mladých ľudí, ktorí by sa zaoberali doteraz obchádzaným témam alebo hľadali nové prístupy k dejinám, je (bolo?) problematické.
Stredobodom záujmu Vašej knihy je Maďarsko a Československo. Ak by ste to mali zhrnúť v niekoľkých vetách, čím by ste charakterizovali najzákladnejšie rozdiely v koncepciách a žiadostiach maďarskej a československej delegácie na mierovej konferencii?
Československo a Maďarsko tvorili dva proti sebe stojace póly. Na mierovú konferenciu sa začali pripravovať už počas vojny. Môžeme povedať, že odvíjaním línie od strategicko-politických plánov a ambícií. Základnými cieľmi Maďarska boli náprava trianonskej krivdy, mierová korekcia hraníc s Rumunskom, prípadne s Československom, stanovenie čo najnižších reparácií, zamietnutie československej požiadavky na jednostranný transfer 200-tisíc Maďarov z Československa, zabezpečenie menšinových práv v medzinárodno-právnom dokumente, zabezpečenie členstva Maďarska v OSN. Československé ciele by sme mohli zhrnúť takto: jednostranný transfer 200-tisíc Maďarov z Československa, korekcia hraníc v prospech Československa na bratislavskom predmostí, potvrdenie neplatnosti Viedenskej arbitráže (a tým aj Mníchovskej dohody) v dokumente medzinárodno-právnej povahy a jej dôsledkov, plnenie reparácii dohodnutých v Dohode o prímerí s Maďarskom z 20. januára 1945, návrat predmetov kultúrneho dedičstva. Výpočet týchto téz je skôr ilustratívny, určite nie úplný.
Kto sa Vám z Vášho pohľadu zdal ako najdôležitejší, najvplyvnejší člen československej delegácie?
Formálne najvýznamnejšie postavenie mal nesporne minister zahraničných vecí Jan Masaryk, ktorý vystupoval na plenárnych zasadaniach mierovej konferencie. Na rokovaniach o mierovej zmluve s Maďarskom však významnú úlohu zohral štátny tajomník ministerstva Vladimír Clementis. Určite treba spomenúť aj Josefa Korbela, ktorý bol predsedom jednej z najdôležitejších komisií mierovej konferencie – Hospodárskej komisie pre Balkán a Fínsko. V zákulisí karty rozdávali aj muži druhého sledu, najmä Vavro Hajdu, komunista, vedúci odboru „M“ na ministerstve zahraničných vecí.
V knihe sa venujete aj vývoju v československo-maďarských vzťahov po konferencii. Ak porovnáme vzťahy oboch krajín po prvej a druhej svetovej vojne, v čom sa líšia?
Predovšetkým musíme brať do úvahy zmenenú medzinárodno-politickú situáciu a z toho vyplývajúcu pozíciu oboch krajín. Na konferenciách po prvej svetovej vojne sa Československo potrebovalo stať súčasťou svetovej politiky, po druhej svetovej vojne vystupovalo ako suverénny štát a pevný člen víťaznej koalície. Z toho vyplývala aj „istota“, s ktorou československá politika pristupovala k nastoľovaniu tém po druhej vojne, argumentujúc svojím statusom víťaznej krajiny. Krátke obdobie rokov 1945 – 1947/48, do nástupu komunistických režimov, bolo poznačené aj začínajúcou krízou medzi víťaznými mocnosťami. Obe krajiny sa postupne stávali súčasťou sovietskej politickej sféry vplyvu a sovietska podpora československej politiky v československo-maďarských vzťahoch sa veľmi rýchlo rozdelila medzi obe krajiny.
Ako píšete, „napriek nepriaznivej medzinárodnopolitickej situácii sa Maďarsko pripravovalo na mierovú konferenciu s vierou, že veľmoci sa budú snažiť napraviť nespravodlivosť Trianonskej zmluvy“. Neboli tieto snahy maďarskej delegácie trochu naivné a vopred odsúdené na neúspech?
Či už boli naivné, alebo nie, ako zo súkromných rozhovorov diplomatov „zadných“, ale nie nevýznamných vojov preniklo, maďarský premiér alebo minister, ktorý by nešiel na mierovú konferenciu s takýmto cieľom, by bol odsúdený maďarskou verejnosťou. Vrátiť sa z konferencie, alebo čo i len rokovaní so správou, že boli potvrdené rozhodnutia Trianonskej zmluvy, znamenalo neúspech. Ísť na konferenciu bez ambície zvrátiť „Trianon“ by znamenalo diskvalifikovať sa pred maďarskou verejnosťou hneď na začiatku. Prípadný neúspech sa vždy dal vysvetlil nepriaznivými okolnosťami, nepriazňou mocností a osudu.
Hovorilo sa na konferencii aj o postavení Podkarpatskej Rusi, alebo jej pripojenie k Sovietskemu zväzu už bolo brané ako fakt, o ktorom sa ďalej nediskutuje?
Táto téma nebola predmetom rokovaní, ba nebola využívaná ani v argumentácii rečníkov na mierovej konferencii.
Do akej miery ovplyvnili zákulisné rokovania konečný výsledok konferencie? Existovali nejaké osobné, priateľské vzťahy medzi diplomatmi Maďarska, Československa a veľmocí?
Určite áno. Mierová konferencia po prvej, a možno ešte väčšmi po druhej svetovej vojne bola aj konferenciou „zákulisia“. Aktéri sa neraz, na všetkých možných úrovniach (ministri, politici, úradníci), veľmi dobre poznali. Diplomacia je vedou aj praxou komunikácie. Okrem oficiálnych rokovaní sa členovia delegácií stretávali na raňajkách, obedoch, pre účastníkov konferencie sa usporadúvali exkurzie. Delegácie Československa, ZSSR, Ukrajiny, Bieloruska a Juhoslávie bývali v tom istom hoteli – Plaza-Athénée. Po skončení oficiálnych rokovaní sa uskutočnili mnohé ďalšie stretnutia. To sa týkalo nielen kontaktov slovanských štátov, ale aj rokovaní s administratívou západných delegácií. V Paríži sa uskutočnili významné debaty členov československej aj maďarskej delegácie so západnými diplomatmi, ktoré sú sprístupnené v amerických diplomatických archívoch. To isté môžeme povedať aj o československo-maďarských vzťahoch. Kľúčové osobnosti majúce na starosti výmenu obyvateľstva medzi Československom a Maďarskom boli v auguste až októbri 1946 v Paríži, rokovania Československo-maďarskej zmiešanej komisie pre výmenu obyvateľstva boli prerušené a rokovalo sa v Paríži. S riešeniam sa čakalo na to, ako to dopadne v Paríži a po skončení Parížskej konferencie 1946 nabrali riešenia československo-maďarských vzťahov nové dimenzie. Mnohé podrobnosti o týchto kontaktoch vrátane ľudských, či dokonca priateľských väzieb, sú opísané alebo naznačené v mojej knihe o mierovej konferencii.
Do akej miery zasahovali do rokovaní mocnosti? Nebol stredoeurópsky priestor napríklad pre britských a amerických diplomatov príliš veľkou neznámou na to, aby sa priveľmi angažovali?
Už počas vojny sa diplomacie zainteresovaných krajín pripravovali na to, že po skončení vojny bude mierová konferencia. Aj keď mnohé záležitosti boli pre diplomatov niektorých krajín nepochopiteľné (napr. pre austrálskych alebo kanadských delegátov bolo ťažko pochopiteľné, prečo sa Československo a Maďarsko sporia o päť obcí so „smiešnou“ rozlohou; prečo má etnicita rozhodovať o tom, či obyvatelia majú občianske práva…), neznamená to, že problematike nerozumeli. A tam, kde mocnosti nemohli z taktických dôvodov predložiť svoje pozmeňujúce návrhy, využívali „pomoc“ delegácii Nového Zélandu či Austrálie na jednej strane a Ukrajiny, Bieloruska alebo Juhoslávie na druhej strane. Tu treba spomenúť dôležitý princíp dohodnutý na zasadaní Rady zahraničných ministrov ZSSR, USA, Veľkej Británie a Francúzska, ktorá „pripravila“ návrh mierových zmlúv. Mocnosti mali povinnosť brániť články, ktoré boli jednomyseľne dohodnuté na týchto rokovaniach.
Z čítania knihy sa mi zdá, že maďarská diplomacia vyvinula na presadenie svojich požiadaviek omnoho väčšie úsilie (cesty ministra zahraničných vecí J. Gyöngyösiho do Moskvy v apríli 1946 a následne aj lobovanie u západných spojencov) než tá československá. Bolo to tak, alebo je to len moje zdanie? Čím to bolo spôsobené?
Asi to nemôžeme takto jednoznačne povedať. Možno som tejto aktivite maďarskej diplomacie venoval viac pozornosti. Ale treba tiež povedať, že československá diplomacia využívala každú možnosť na lobovanie v prospech svojich záujmov. Na druhej strane maďarská diplomacia nemala, ako porazená krajina, toľko možností pre bezprostredné kontakty ako československá. Snáď preto postupovala oficiálnymi a verejne deklarovanými, propagovanými diplomatickými „zájazdmi“ najprv do ZSSR, a potom aj na Západ. Kampaň mala za cieľ deklarovať záujem Maďarska o spoluprácu s demokratickými mocnosťami a doma ukázať, že pre maďarské záujmy urobili všetko, čo bolo možné urobiť.
V knihe spomínate aj dvoch „špiónov“ – Pollányiho a Machaia, ktorí doniesli časť informácií o maďarských plánoch československej delegácii. Boli to skutoční špióni pracujúci pre československú vládu, alebo len obyčajní úradníci, ktorí sa zmocnili dôležitých dokumentov a chceli si finančne polepšiť ich predajom?
K diplomatickým „hrám“ patria aj takéto kauzy. Jednu z nich som vybral, skôr pre spestrenie, aj do mojej knihy. Informačné služby pracovali na plné obrátky. Prostredníctvom týchto „špiónov“ (ale reálne úradníkov, ktorí si chceli v ťažkých časoch privyrobiť) mala československá diplomacia informácie o maďarských vysvetleniach k návrhu mierovej zmluvy asi skôr, ako sa dostali Rade zahraničných ministrov. Možno sa kauza „prevalila“ preto, že úradníci boli „nenažratí“ a chceli peniaze aj od Rumunov, čo neušlo pozornosti maďarských bezpečnostných orgánov, možno sa len Maďari čudovali dobre pripraveným argumentom československých diplomatov, ktorí vedeli presne reagovať na maďarské výhrady k mierovej zmluve. Podobne, keď úradník ministerstva zahraničných vecí Peregrin Fíša odchádzal na „tajnú“ misiu do Bratislavy, aby usmerňoval činnosť tajnej Komisie pre výskum vlastivedných otázok, prišiel sa s ním rozlúčiť maďarský diplomat Ferenc Rosty-Forgách, lebo sa „dozvedel“, že odchádza z Prahy. Takýchto príbehov by sme v tomto období našli určite viac. Veď VI. bezpečnostný odbor Povereníctva vnútra mal svojich ľudí aj v československej misii v Spojeneckej kontrolnej komisii v Budapešti, ktorej činnosť ešte tiež nemáme v slovenskej historiografii spracovanú.
Pán profesor, ďakujem za rozhovor.
Prof. PaedDr. Štefan Šutaj, DrSc., je slovenský historik, univerzitný pedagóg a vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied. V súčasnosti pôsobí ako vedúci Oddelenia histórie Centra spoločenských a psychologických vied Slovenskej akadémie vied v Košiciach, vyučuje na Katedre histórie Filozofickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, je tiež členom slovenskej časti Slovensko-maďarskej komisie historikov a hlavným redaktorom internetového open-access vedeckého časopisu Človek a spoločnosť. Vo svojej výskumnej a publikačnej činnosti sa dlhodobo venuje problematike národnostných vzťahov v 20. storočí. Osobitne sa špecializuje na postavenie a vývoj maďarskej menšiny na Slovensku, na (česko-)slovensko-maďarské vzťahy, a tiež na problematiku občianskych (nekomunistických) politických strán na Slovensku (Demokratická strana, Strana slobody, Strana práce).
Použitá literatúra
- Šutaj, Š.: Parížska konferencia 1946 a mierová zmluva s Maďarskom. Prešov 2015.
- Šutaj, Š.: Maďarská menšina na Slovensku v 20. storočí. Bratislava 2012.
Vyštudoval históriu a v roku 2014 získal na Ústave svetových dejín Filozofickej fakulty Univerzity Karlovej v Prahe titul Ph.D. Vo svojom výskume sa zaoberá komparatívnym štúdiom fašizmu (predovšetkým britského a českého fašizmu) a vybranými otázkami československých dejín. Absolvoval študijné a výskumné pobyty na Oxford Brookes University (2012/2013), Uniwersytet Wrocławski (2014), Central European University (2017/2018), Universität Wien (2021) a ďalších inštitúciách. Momentálne pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied a na Masarykovej univerzite v Brne. Je autorom monografií Mýtus o znovuzrození (2014), Fašista (2017) a Fašizmus (2019). Je členom International Association for Comparative Fascist Studies (ComFas) a Slovenskej historickej spoločnosti pri SAV.