Pre maďarskú historickú pamäť sú revolučné udalosti rokov 1848 a 1849 jedným z najdôležitejších míľnikov moderných dejín. Zo slovenského pohľadu sa prirodzene zdôrazňuje najmä ozbrojené vystúpenie dobrovoľníkov na cisárskej strane. Zaujímavé prelínanie oboch svetov sa však zrkadlí v osudoch osobností, ktoré pochádzali z územia dnešného Slovenska, azda aj ovládali slovenčinu, ale za Slovákov sa nepovažovali a pevne stáli na strane maďarskej revolúcie.  

Medzi takéto najvýraznejšie osobnosti patrí predstaviteľ maďarského liberálneho hnutia a jeden z vodcov revolúcie Ľudovít Košút, ktorého skôr poznáme pod maďarským menom Lajos Kossuth, či významný básnik Alexander Petrovič, známy skôr ako Sándor Petöfi. Medzi menej známe osobnosti revolúcie pôvodom z územia dnešného Slovenska patrí aj Jozef, resp. József Tyroler, vo svojej dobe jeden z najuznávanejších maliarov, ilustrátorov a medirytcov v Uhorsku.

Z odľahlej Oravy do metropoly Uhorska

Presné informácie o narodení a detstve tohto významného umelca nie sú známe, resp. zdroje uvádzajú rozličné informácie. Isté je, že sa narodil niekedy v rokoch 1822 – 1823 v Oravskej župe do mnohopočetnej židovskej rodiny Jakuba a Evy, rod. Bergerovej. Kým samotný Tyroler v sobášnej matrike uvádza ako miesto narodenia Bobrov, vo všetkých ďalších dokumentoch (napr. matrike zomrelých) je uvádzané ako miesto narodenia Dolný Kubín. Už ako mladého učňa ho rodičia poslali do Pešti, kde sa mu podarilo pomerne rýchlo uchytiť.

Pri prechádzke mestom si vraj všimol výklad obchodu s umením, ktorý vlastnil Ferdinand Tomola. Zaujal ho obraz vo výklade, ktorý hneď načrtol, doma domaľoval a na druhý deň zaniesol do obchodu. Tomolovi sa jeho talent zapáčil natoľko, že mladého Tyrolera zamestnal. Za zmienku v tejto súvislosti určite stojí aj fakt, že Tomola bol známy svojím uhorským (maďarským) patriotizmom a na formujúci sa svetonázor mladého učňa mal bezpochyby veľký vplyv. Už od roku 1833 mal názov svojho obchodu na Váci útca napísaný len v maďarčine a jeho príklad postupne nasledovali aj ďalší obchodníci.

Karikatúra bratov Lisztovcov, jedna z najznámejších Tyrolerových prác (Galéria mesta Bratislavy, inv.č. C8160).

Okrem toho, že sa Tyroler vyučil za drevorezbára, drevorytca a oceľorytca, počas svojho pobytu v Pešti podľahol aj čaru vtedy veľmi populárnych medirytín, ktoré boli súčasťou predovšetkým dámskej beletrie i ako príloha rôznych časopisov. Rýchlo sa vypracoval a zaradil medzi popredných ilustrátorov časopisu Der Ungarn, populárneho nemecky písaného literárno-spoločenského časopisu zo 40. rokov 20. storočia. Tylerove rytiny vymaľovávala Nina Mandelló, manželka šéfredaktora Jánosa Kelényiho (pôv. menom Hermann Klein). Spočiatku to boli predovšetkým módne obrázky, ktorými v podstate formoval peštiansku módu 40. rokov 19. storočia. Neskôr pribudli aj rôzne karikatúry a satirické obrázky znázorňujúce výjavy zo súčasného spoločenského a politického života.

Azda najznámejšou je karikatúra dvoch Lisztovcov – skladateľa Franza Liszta a uhorského ekonóma Frigyesa Lista z roku 1840. Jeho ilustrácie sa časom objavovali aj v iných novinách, napríklad Hölgyfutár či Delibáb alebo boli súčasťou kníh, ako v prípade titulnej strany zbierky básní Sándora Petöfiho vydanej v roku 1847 (s ktorým sa podľa súčasníkov aj priatelil). 

Bol tiež autorom mnohých portrétov. Medzi najvýznamnejšie diela patrí práve portrét Sándora Petöfiho, portrét prvej uhorskej „revolučnej“ vlády či obraz znázorňujúci príchod Kossutha do Pešti 1. apríla 1848. K jeho ďalším popredným dielam patrí aj portrét uhorského palatína arcivojvodu Jozefa, pápeža Pia IX., Jána Huňadyho, kráľa Mateja Korvína a pod. Zrejme nič nesvedčilo o jeho príslušnosti k umeleckej elite Uhorska viac, než to, že mu bola zverená úloha pripraviť výtvarný návrh prvých uhorských papierových platidiel. 

Kossuthov plán na ozdravenie ekonomiky

Kossuth ako minister financií prvej uhorskej „revolučnej“ vlády si bol veľmi dobre vedomý žalostných pomerov v Uhorsku. Obchod neprekvital, neexistoval tu priemysel ani železnice a cesty boli v zlom stave. Aj keď marcové zákony z roku 1848 do istej miery garantovali rozsiahlu ekonomickú nezávislosť Uhorska od Viedne, tá bola však obmedzená spoločnou menou v gescii centrálnej banky – Privilegovanej rakúskej národnej banky (Privilegirte Österreichische National-Bank). Štátny rozpočet monarchie na rok 1848 bol schodkový a centrálna banka, ktorá mala byť nezávislá od štátu, mu napriek tomu poskytovala tajné pôžičky a úvery.

Táto skutočnosť a napätá politická situácia v krajine len prehĺbila nedôveru voči papierovým platidlám. Tie začali ľudia v panike hromadne zamieňať za strieborné mince. Tezaurovanie strieborných a medených mincí spôsobilo poruchy v peňažnom obehu, ktoré sa prejavili najmä vo forme nedostatku drobných mincí. Hoci sa tento problém snažila vláda vo Viedni odstrániť obmedzením (neskôr aj zákazom) výmeny mincí a vydaním papierových platidiel v hodnote 1 a 2 zlatých, Kossuth mal vlastný plán ozdravenia ekonomiky Uhorska.  

Prvé zasadnutie revolučného uhorského parlamentu.

Základnou myšlienkou tohto plánu bolo vytvorenie vlastných (uhorských) štátnych rezerv. Koncom mája 1848 Batthányiho revolučná vláda spustila rozsiahlu kampaň zameranú na predaj dlhopisov s 5 % úrokom, ktorý mala poskytnúť Maďarská obchodná banka v Pešti (Pesti Magyar Kereskedelmi Bank), ktorá mala tiež plniť funkciu centrálnej uhorskej banky. Druhým, nemenej dôležitým krokom, bolo zavedenie papierových platidiel nízkej nominálnej hodnoty, ktoré boli kryté drahými kovmi. Túto myšlienku oddelenia meny aj v dôsledku narastajúceho zahraničného dlhu Kossuth presadil aj na júlovom sneme v Pešti. Odmietnutím ponuky Privilegovanej rakúskej národnej banky, ktorá chcela vláde poskytnúť dostatočné množstvo jedno- a dvojzlatkových bankoviek, tak chcela revolučná vláda zreteľne demonštrovať suverenitu Uhorska.

Vydávaním týchto prvých uhorských bankoviek, nazývaných aj košútovky, bola poverená práve Maďarská obchodná banka. Ich tlač zabezpečovala novozriadená prvá uhorská štátna tlačiareň, ktorej vedením bol poverený Lajos Lederer, významný uhorský kníhtlačiar nemeckého pôvodu. Zamestnancami tejto tlačiarne boli aj ďalšie významné osobnosti ako rytec Fűlöp Wachtler, litograf Vince Grimm, ale tiež József Tyroler, ako už bolo uvedené, poverený vytvorením výtvarných návrhov týchto bankoviek.

Za krátku dobu bola tlačiareň vybavená moderným zariadením z Londýna a Viedne. Špeciálny papier na bankovky, ktorý obsahoval aj ochranné prvky (po aplikácii kyseliny dusičnej papier sčernel), bol dovezený z papierne v Neusiedel. Tónovaná tlač na bankovke bola realizovaná pomocou litografickej metódy.

Vláde sa v priebehu pár mesiacov podarilo vyzbierať striebro v hodnote 1,8 milióna zlatých, ktoré zabezpečovalo krytie na vydanie prvých dvojforintových a jednoforintových  bankoviek v celkovej hodnote 4,4 milióna forintov. Prvá emisia týchto bankoviek sa tak dostala do obehu začiatkom augusta 1848.  

Košútovka v hodnote 10 forintov.

Zvyšujúca sa záťaž na štátny rozpočet spôsobená nedostatkom financií, revolúciou a s ňou spojenými vyššími nákladmi vyvolala potrebu vydať aj platidlá s vyššou nominálnou hodnotou. Tie mali byť kryté verejným príjmom a úverom štátu. Už v auguste boli prijaté potrebné opatrenia a od septembra, ešte pred demisiou Batthányho vlády, boli zavedené aj platidlá s nominálnou hodnotou 5, 10 a 100 forintov. O niečo neskôr, začiatkom roka 1849, sa v súvislosti s vývojom revolučných udalostí čoskoro prejavil aj nedostatok drobných medených mincí. Preto boli pustené do obehu aj poukážky v hodnote 15 a 30 grajciarov (1 forint = 60 grajciarov), ktoré už ale boli podpísané hlavným pokladníkom štátnej pokladnice Ferencom Völgyim, nie Kossuthom.

Po obsadení hlavného mesta Uhorska rakúskym vojskom v januári 1849 boli uhorské štátne rezervy drahých kovov i finančnej hotovosti z Maďarskej obchodnej banky v Pešti ukoristené a prevezené do Viedne, čo do výraznej miery otriaslo uhorským finančným trhom a spôsobilo aj značnú nestabilitu meny. Aj napriek tomu boli platidlá tlačené až do konca revolúcie. Na bankovky v hodnote 1 a 2 forinty bola vyhlásená osemdňová lehota na ich výmenu za rakúske zlaté v pomere 1:1, štátovky boli vyhlásené za neplatné a mali sa bez náhrady odovzdať. Ich držba sa považovala za zločin a odovzdané platidlá sa dokonca demonštratívne verejne pálili. Paradoxne v tomto kontexte vyznieva fakt, že samo knieža Alfred Windischgrätz, veliteľ cisárskych vojsk, v zime 1848/1849 vyplácal časť svojich vojakov pre nedostatok rakúskych bankoviek a mincí práve košútovkami.

Revolúcia je porazená, ale symbol žije ďalej 

Porážka revolúcie však nijako neoslabila silnejúci maďarský nacionalizmus. Demonštratívne pálenie košútoviek len utvrdilo uhorskú verejnosť v názoroch, že cisár chce potlačiť nielen uhorskú menu, ale aj samotnú nezávislosť Uhorska. Prvé uhorské papierové platidlá – košútovky – sa tak právom stali jedným z najvýznamnejších symbolov revolúcie v Uhorsku. Ešte dlho po jej potlačení si zachovali svoju ideovú hodnotu, a to bez ohľadu na finančné trendy. Paradoxom tiež je, že väčšina zamestnancov uhorskej štátnej tlačiarne bola nemeckého pôvodu, celá dokumentácia bola vedená v nemeckom jazyku, lisy a ostatné pomocné stroje boli dovezené z Londýna a Viedne a za výtvarným návrhom bol ilustrátor a maliar pochádzajúci z územia dnešného Slovenska. 

Kapitulácia revolučných vojsk pri Világoši.

Po potlačení revolúcie sa viedenská vláda poponáhľala s trestaním jej podporovateľov. Stovky dôstojníkov a civilistov boli vojenskými tribunálmi odsúdení na smrť, v lepšom prípade do väzenia. V októbri 1849 bol popravený aj prvý uhorský premiér Lajos Batthányi, neskôr aj ďalší členovia uhorskej „revolučnej“ vlády. Lajos Kossuth ešte pred porážkou pri Világoši (13. augusta 1849) ušiel z Uhorska a zvyšok života prežil v exile, najmä v talianskom Turíne, ale tiež v Spojenom kráľovstve a USA. V budúcu uhorskú nezávislosť však neprestal veriť až do konca svojho života. 

Zatiaľ čo litograf Vince Grimm ušiel do tureckého exilu, József Tyroler zostal v Uhorsku a bol mu napokon vymeraný pomerne mierny trest odňatia slobody. Vo väzení strávil len niekoľko týždňov. 4. decembra 1853 sa ako tridsaťročný v Óbude oženil s dvadsaťštyriročnou Máriou Denhofovou. Ich manželstvo však napokon netrvalo ani rok. Už  26. októbra 1854 ho ukončila Tyrolerova smrť. Príčinou smrti v tak mladom veku bolo nešpecifikované pľúcne ochorenie.

Napriek svojmu krátkemu životu sa však József Tyroler stal nielen uznávaným umelcom, populárnym ilustrátorom, ale zaradil sa aj medzi spoločenskú smotánku revolučného Uhorska. Vysokú umeleckú hodnotu výtvarného návrhu a medirytín košútoviek údajne ocenilo dokonca aj knieža Wilhelm Montenuovo (syn bývalej francúzskej cisárovnej Márie Lujzy a generála Adama Neipperga, nevlastný brat Napoleona II.), v tom čase plukovník cisárskej armády, ktorý bol poverený zberom a pálením týchto revolučných platidiel. 

Pramene a literatúra

Internetové zdroje:

Obrazová príloha: Wikimedia Commons, webumenia.sk

Vyštudovala odbor história na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzite v Prešove. V štúdiu pokračovala na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v roku 2022 obhájila rigoróznu prácu na tému Zbraň ako špecifický zbierkový predmet na príklade Vojenského historického múzea v Piešťanoch v rámci študijného programu Muzeológia a kultúrne dedičstvo. V súčasnosti je kurátorkou vo VHÚ – Vojenskom historickom múzeu v Piešťanoch. Vo výskumnej činnosti sa zameriava na problematiku múzejnej dokumentácie militárií a vojenskej techniky na Slovensku. Je autorkou viacerých odborných štúdií, spoluautorkou a editorkou publikácie Zo zbierok Vojenského historického múzea a zostavovateľkou zborníka Zbrane a munícia v zbierkach múzeí. Vo voľnom čase pokračuje aj vo výskume zameranom na zahraničnú politiku habsburskej monarchie za vlády Márie Terézie a Jozefa II., na ktorú bola zameraná jej diplomová práca.