Epidémie minulosti sú dnes na Slovensku veľkou témou, i keď kvalitných monografií vyšlo až doteraz v slovenčine len poskromne. Autori sa vo svojich článkoch a komentároch zaoberali zväčša známymi ochoreniami: morom, cholerou, španielskou chrípkou, čiže infekčnými chorobami, ktoré spôsobili masové vymieranie veľkej časti obyvateľstva a niekedy viedli až ku spoločenskému kolapsu. Takmer žiadna pozornosť sa však nevenuje chorobe fyloxére viničovej, ktorá tiež relatívne dramaticky pôsobila na život človeka či spoločnosti, ale nenapádala priamo ľudský organizmus. Jej dosah bol predovšetkým ekonomický, no ako vidíme aj dnes, práve táto oblasť patrí vo verejnom priestore vždy medzi najdôležitejšie a najdiskutovanejšie.
Víno bolo významnou hospodárskou komoditou, z ktorého profitovali všetky privilegované zložky spoločnosti, či už francúzskej, alebo aj tej našej, uhorskej. V 19. storočí bolo vinohradníctvo stále silným a dôležitým odvetvím napriek tomu, že trh už zaplavili rôzne ďalšie nápoje určené pre tie najnižšie, ale aj najvyššie sociálne vrstvy.
V priebehu storočí ohrozovali živobytie vinohradníkov časté vojny, ľadovce, neúrodné roky a, samozrejme, aj choroby viniča, časté predovšetkým v 19. storočí. Patrila k nim napríklad perenospóra či múčnatka viničová. No žiadny z týchto javov, ani žiadna z chorôb neboli natoľko devastačné ako fyloxéra. Tá skutočne prepukla do globálnej epidémie a podobne ako mor, cholera alebo Covid-19 sa stala veľkým problémom pre celú Európu a neskôr aj pre krajiny Blízkeho východu.
Neželaný čierny pasažier
Fyloxéra viničová je parazit, malá voška napádajúca koreň viniča, kde vytvára tmavé drobné a zhubné nádory, ktoré spôsobujú postupný úhyn celej rastliny. Je výnimočná vo viacerých ohľadoch, a jedným z nich je aj to, že parazituje výlučne na viniči.
Prvýkrát sa objavila v roku 1863 vo francúzskych vinohradoch, ale vtedy ešte nikto netušil, aký bude mať celkový vplyv na úrodu viniča. Nebola to náhla pohroma, ale skôr pomalá, systematická a takmer neodvratná skaza, trvajúca desaťročia. Fyloxéra viničová je voľným okom takmer neviditeľná a veľmi rýchlo sa rozmnožuje. Nové vošky sa presúvajú na vedľajší koreň viniča a počet napadnutých rastlín tak exponenciálne rastie. Dlho však nevidno žiadne následky, niekedy trvá aj niekoľko rokov, kým koreňová hniloba zasiahne vrchný rast a listy začnú strácať svoju prirodzenú zelenú farbu. Vtedy je však už veľmi neskoro, fyloxéra už vládne nad celou vinicou a je takmer nemožné ju zachrániť.
Aj keď fyloxéra nebola ranou nielen pre francúzskych vinárov, práve Francúzov, najväčších producentov vína na svete, postihla najviac. Keďže sa fyloxéra rýchlo rozmnožovala a šírila, no trvalo relatívne dlhý čas, kým ňou spôsobené degeneratívne zmeny začali byť viditeľné, dokázala nepozorovane prenikať do ďalších a ďalších viníc a vinohradníckych oblastí.
Ale ako sa vlastne fyloxéra ocitla vo Francúzsku? Počas viktoriánskej éry bol v intelektuálnych kruhoch veľký záujem o botaniku. Od polovice 19. storočia prúdilo do Európy veľké množstvo cudzokrajných rastlín, ktoré končili v záhradách a skleníkoch rôznych zámožných súkromných vlastníkov. Tieto rastliny sa prevážali na palubách lodí v tzv. Wardovej skrinke (The Wardian case), čo bol predchodca dnešných moderných terárií, kde dokázali prežiť aj dlhú cestu.
Medzi importným tovarom bolo aj veľké množstvo rastlín amerického viniča, ktorý sa dovážal okrem iných krajín aj do Francúzska, Anglicka, dnešného Írska, Nemecka či Portugalska. Fyloxéra bola neželaným čiernym pasažierom, ktorý sa plavil na lodiach spolu s viničom.
Definovať problém nie je také jednoduché
V druhej polovici 60. rokov 19. storočia si viacerí francúzski vinohradníci nezávisle od seba začali všímať, že ich vinice nerodia a chradnú. Jednou z prvých komisií, ktorá tento problém začala riešiť, bola komisia založená poľnohospodárskou spoločnosťou Vaucluse (názov departmentu). V júli 1868 začali „vyšetrovanie“ napadnutých viníc v ich oblasti. Jedným z členov komisie bol aj Jules Planchon, ktorý si všimol, že umierajúce rastliny majú na sebe malý žltý hmyz. Planchon mal dobré znalosti z botaniky a zbadal aj nápadnú podobnosť vošky s iným druhom fyloxéry, ktorý žije na dubových stromoch. Svoj objav pomenoval Phylloxera vastatrix (lat. ničiteľka), až neskôr sa zaužíval pojem Phylloxera vitifoliae, čiže fyloxéra viničová.
Planchon správne definoval podstatu problému, no trvalo nejaký čas, kým bola jeho teória prijatá. Vo francúzskej spoločnosti sa objavovali rôzne názory na chradnutie viníc. Malo ísť o dôsledok vyčerpania pôdy, zlého počasia, či dokonca Božieho hnevu. Ani vedci a odborníci však neboli zajedno. Viacerí si totiž mysleli, že fyloxéra nie je príčinou hromadného úhynu, ale len sprievodným javom. Vysvetlenie hľadali napríklad v príliš radikálnom rezaní viniča. Tieto teórie však definitívne vylúčila komisia pri Francúzskej poľnohospodárskej spoločnosti a v roku 1869 potvrdila, že fyloxéra viničová je skutočne pôvodcom a strojcom celého nešťastia.
Mohlo sa teda konečne pristúpiť k hľadaniu riešenia, no za tých niekoľko rokov sa fyloxéra rozšírila po celom Francúzsku a napriek tomu, že sa tomu venovali najpovolanejšie osoby celej intelektuálnej Európy, žiadne opatrenia neboli skutočne efektívne. Postupne fyloxéra zničila asi 2,5 milióna hektárov patriacich rovnako malým rodinným vinárstvam, ako aj najväčším svetovým dodávateľov vína a šampanského. Logicky tak klesala aj celková produkcia vína. V roku 1875 to bolo ešte 84,5 miliónov litrov, v roku 1889 však už len 23,4 miliónov, čo je pokles o vyše 70 %.
Fyloxéra v Uhorsku
Na prelome 70. a 80. rokov 19. storočia sa fyloxéra objavila aj v Uhorsku. Centrálna moc venovala tomuto problému značnú pozornosť, dobre si uvedomovala vážnosť situácie a nechcela pripustiť „francúzsky scenár“. Uhorsko, tradične agrárna krajina, patrilo medzi najväčších vývozcov vína na svete a vo vinárskom priemysle pracovali tisíce rodín. Napríklad v malokarpatskej oblasti sa vinohradníctvu a vinárstvu venovali prakticky celé dediny, pričom pre mnohých to bol aj jediný zdroj ich príjmu.
Rovnako ako vo Francúzsku, aj vo vinohradníckych oblastiach dnešného Slovenska sa fyloxéra začala síce najskôr nepozorovane, ale zato veľmi rýchlo šíriť. Zodpovednosť za boj s touto chorobou bola na pleciach uhorskej vlády, ktorá vyčlenila financie a zaangažovala odborníkov pod vedením hlavného vinárskeho inšpektora. Našťastie už vedci vedeli presne zadefinovať problém a povahu tohto škodcu, keďže vo Francúzsku i na medzinárodnej úrovni už odborná diskusia prebehla. Čerpanie zo zahraničných skúseností bolo kľúčovým faktorom, a vďaka tomu mohli naši odborníci vylúčiť opatrenia, ktoré sa ukázali ako nefunkčné a prijať tie, ktoré mali aspoň čiastočný úspech. Aj preto na našom území epidémia neprepukla až s takou silou ako vo Francúzsku. Napríklad v Bratislave jej padla za obeť len asi pätina až štvrtina vinohradov.
Boj s chorobou
Vinárski inšpektori sledovali stav v jednotlivých vinohradníckych oblastiach, radili sa s miestnymi elitami a rokovali o ďalšom postupe. Proti fyloxére sa používal síran meďnatý (CuSO4), anorganická zlúčenina, ktorej pentahydrát je tiež známy pod triviálnym názvom modrá skalica, predtým zvaný aj modrý vitriol. Modrú skalicu, najdostupnejšiu meďnatú soľ určenú na postrek, prideľovala vláda obciam vo veľkých množstvách, ale stále jej bolo málo. Lepším variantom sa však časom ukázalo používanie sírouhlíka. Ide o tekutinu s veľmi prenikavým zápachom.
Postrekovačom sa sírouhlík vstrekol do zeme, tu sa pôsobením tepla premenil na plyny, ktoré zabíjali všetok hmyz vrátane fyloxéry. Aby však bol sírouhlík účinný, bolo potrebné, aby sa použil v celom vinohrade, nestačilo zastriekať len postihnuté rastliny. Jeho účinnosť tiež závisela od typu pôdy, najlepšie pôsobil v hlinito-piesočnatých podložiach. Boj formou postrekov a zástrekov bol čiastočne efektívny, ale zástreky bolo potrebné vykonávať opakovane, čo sa ukazovalo ako ekonomicky veľmi náročné. Takýto boj s fyloxérou bol v niektorých oblastiach vyslovene nerentabilný, preto boli niektoré vinohrady viac-menej ponechané svojmu osudu.
Finálne riešenie
Jediným východiskom pre záchranu európskeho vinohradníctva bola jeho transformácia. Keďže staré, pôvodné európske odrody neboli voči fyloxére takmer vôbec odolné, bol potrebný ich „upgrade“. Vedci prišli na to, že aj na koreňoch amerických odrôd viniča fyloxéra prežíva, ale neškodí im, keďže rastlina má vytvorenú prirodzenú rezistenciu. A tak sa postupne začalo s masovým štepením ušľachtilých odrôd do amerického podpníka a s následnou výsadbou nových odolnejších viníc. Samozrejme, tento prerod nebol jednoduchý a vyžadoval veľký počiatočný kapitál a štátnu pomoc, keďže návratnosť investície bola až niekoľko rokov.
Epidémia fyloxéry podmienila rozvoj vedy a celospoločenskej vinohradníckej osvety. V Bratislave a v Modre boli založené štátne stanice, kde sa štepili nové rastliny. Osvetu a lepšiu distribúciu štepov takzvaného „Amerikána“ medzi vinohradníkov zabezpečovali aj vinohradnícke spolky zakladané po celom Uhorsku. V Bratislave sa v roku 1884 začala výučba na Bratislavskej kráľovskej vinohradníckej a záhradníckej škole, kde sa do praxe pripravovali (aj) budúci vinohradníci a vinári (v r. 1922 sa škola presunula do Modry). Neskôr vznikli aj prvé špecializované výskumné ústavy. Po stáročiach stagnácie dala epidémia impulz rozvoju vedy a techniky. Popri tradičnej forme vinohradníctva, kde sa vedomosti a skúsenosti odovzdávali z generácie na generáciu, a inovácie sa objavili len výnimočne, sa postupne vytvárala aj jeho profesionalizovaná verzia. Pribúdali biologické a chemické štúdie zamerané na problematiku pestovania viniča, rozvíjala sa enológia či šľachtiteľstvo nových odrôd.
Môžeme uvažovať o tom, že fyloxéra viničová spôsobila kolaps európskeho vinohradníctva? Vedci v súčasnosti vnímajú kolaps ako transformáciu spoločnosti, nie ako jej totálne zničenie. V tomto kontexte to platí, pretože fyloxéra znamenala zásadnú zmenu, mnohé pôvodné európske odrody viniča vyhynuli, no niektoré prežili a transformovali sa. Vinič hroznorodý ako taký nezanikol, a nezaniklo ani vinohradníctvo naopak, posunulo sa na nový, a možno povedať, že vyšší „level“.
Článok je rozšírenou verziou príspevku publikovanom na portáli Kamzavínom.sk. Dostupné na: https://www.kamzavinom.sk/2021/03/historia-vinarstva-na-slovensku-fyloxera.html
Použitá literatúra
- Hrivnák, Š. a kol.: Víno v prameňoch. Bratislava 2018.
- Jermář, B.: Vinohradníctvo. Praha 1926.
- Kovár, B.: Sila zániku. Kolapsy starovekých a stredovekých spoločností. Bratislava 2020.
- Malík, F. a kol.? Víno malých Karpát. Bratislava 2005.
- Robinson, J.: Oxford companion to wine. Dostupné na internete: https://web.archive.org/web/20080727104408/http://www.winepros.com.au/jsp/cda/reference/oxford_entry.jsp?entry_id=2410 [23-03-2021].
- Obrazová príloha: Christopherroosen.com, časopis Punch 1890, Jermář, B., časopis Vinohradníctvo 1926, J.-N. Sylvestre, www.thirstynest.com, Wikipedia.org
Venuje sa dejinám vinohradníctva a vinárstva, heraldike a archívnictvu. Je editorom historicko-populárnej publikácie Víno v prameňoch (Marenčin, 2018) a autorom monografie Jozefa Watzka, srdcom archivár (Spoločnosť slovenských archivárov, 2019). Je redaktorom časopisu Fórum archivárov a pracuje v Archíve mesta Bratislavy.