Hlavným hrdinom nášho príbehu je trochu neočakávane známy slovenský básnik Ján Kollár. Ten sa okrem svojho kňazského povolania venoval i bádateľskej kariére v oblasti najstarších dejín Slovanov a na sklonku života sa stal dokonca profesorom slovanskej archeológie na univerzite vo Viedni.
S problematikou náboženstva starých Slovanov sa podrobne zoznámil ešte počas štúdií v nemeckej Jene. Dostal sa tu dokonca do učeného sporu so svojím profesorom, známym nemeckým historikom Heinrichom Ludenom. Ten totiž Nemcom pripísal aj podľa Kollára evidentne slovanské božstvá: „Už vtedy som mal vlastné výpisky zo […] spisovateľov, opisujúcich slovanskú mytológiu, ba i niektoré diela, preto nehovoril som len tak na šuch-buch.“ Kollárove vedomosti a znalosti starých prameňov nemožno označiť za nedostatočné. Usilovne mnohé pramene študoval. Slabinou však bolo vnášanie básnickej fantázie tam, kde mala vládnuť vedecky suchá exaktnosť. Aj keď sa Kollár v historiografickom prúde najmä svojimi metódami zaraďoval ku krajnému pólu dobového historiografického diskurzu, mnohými prístupmi sa z dobovej úrovne historiografie či archeológie nevymykal.
Objavy zo svadobnej cesty
Samotné okolnosti nálezu údajných sôch slovanského boha Černoboha v roku 1835 boli doslova romantické. Kollár sa po rokoch odlúčenia práve oženil so starou láskou Friederikou Wilhelminou Schmidtovou, čo bol dôvod, pre ktorý opäť vycestoval do nemeckých krajín. Podivuhodný nález sa mu podarilo objaviť na svadobnej ceste, ktorou bola v tomto prípade cesta domov – z Weimaru do Pešti.
Mladomanželia sa zastavili v juhonemeckom Bambergu. Tu pri prehliadke monumentálneho chrámu sv. Petra a Juraja na Michalskej hore „našli sme dvě starožitné ze skály vytesané, místy narušené, avšak vůbec dobře zachované podobizny Černoboha, v obrazu lva ležícího, s runskými nápisy, které má družka i hned do listovnice v nástinu odrejsovala. Dlouhost modly jest 7, vysokost 3, širokost 3 pídě.“ Oba levy vraj niesli rovnaké runové nápisy, manželia však odpísali iba jeden – zo sochy na pravej strane priečelia. Pred krajnými vchodmi stoja obidve levie sochy dodnes.
Kollár sa nečudoval, že si Nemci nápisy nevšimli „anť je to už časem, deštěm a prachem tak zmařeno, že sa ani pozornosti hodno býti nevidí; a musejúť tam oči cvičného slavisty přijíti, aby sobě toho povšimnuly. Já sotvá to zočil, serdce mi zplesalo, anť som už hned z pouhéj zevniternéj tvárnosti na slovanské dílo zavíral.“ Slovanskú pamiatku teda mohol objaviť iba bádateľ zaoberajúci sa Slovanmi. Keď sa Kollár začal o sochy zaujímať, kostolník mu vyrozprával historku, že vraj ide o sochy zlých duchov, ktorí brzdili prácu na stavbe kostola. Kollár okamžite vytvoril analógiu boja pohanstva s kresťanstvom u Slovanov. „Modly“ sem podľa neho premiestnil sám Oto Bamberský – „…buď na památku, buď z opaternosti, aby odstraněním jí Vendové [Slovania] utverzeni byli v křesťanství a uchráněni od navracení se k modlářství.“ Tento vierozvest tunajších Slovanov bol pochovaný v tom istom chráme.
O objave Kollár okamžite informoval priateľov, najmä Pavla Jozefa Šafárika a Františka Palackého. Písal o ňom i v kázni, ktorú vydal bezprostredne po návrate do Pešti: „…widel som pred hlavným chrámem Bamberským starodáwný, ze skály vytesaný, obraz Černoboğa předstawugjcý, genž tam až do dnešnjho dne žalowati se zdá na onen nemaudrý a ukrutný spůsob kterým zde předkowé našého národu na wjru křesťanskú obracowáni boli.“ Sochy mali byť svedkom týchto čias.
O sochy a nápisy prejavil nemalý záujem Šafárik, pretože sa zaoberal problematikou slovanského „runového“ písma. Píše: „…objevení podobizny Černoboha čili Černohlava v Bamberku jest mi nade všecko důležité.“ V tomto čase už pôsobil v Prahe. V auguste roku 1836 si pýtal ďalšie podrobnosti o náleze a nákresy. Okrem Kollárovho nákresu sa snažil získať presnejšie vyobrazenia.
Treba povedať, že Kollár nebol zlým kresliarom. Kreslil od detstva, umenie kresby a maľby aj učil. Niekoľko svojich prác si sám ilustroval, a to na celkom slušnej úrovni. V tomto prípade ale výsledok nebol uspokojujúci. Možno to bolo spôsobené tým, že autorom prvej kresby bola vlastne Friederika. Okrem vyobrazenia modly s nápisom vydanej Šafárikom, z Kollárovej rukopisnej pozostalosti poznáme ešte jeden, kvalitatívne horší obrázok.
Podrobný opis chrámu i obidvoch „modiel“ poskytol Šafárikovi Michal Melna, ktorý navštívil Bamberg 22. – 24. júla 1837. Kandidát bohoslovia z Liptova načrtol pre Šafárika niekoľko celkom vydarených kresieb oboch sôch v perspektívnom podaní a z viacerých uhlov. V liste zo septembra 1837 píše: „Sochy tyto dosti velikánské, mají lva na podstavci ležícího představovati. Oni však gsau ode všech lwů, kterých v Bavorsku, také i v Bamberku […] swau velikostí, swau neforemností, která na prastarost díla zavjrati dá, docela rozličné. Giž co se postavy gegich dotýče, říci se nemůže, že by leželi, raděgi že lezau. U obecnjho lidu je vůbec taková pověst, že gsau to žaby (Kröten), kteréž, když chrám tento křesťanský stawien byl, to v noci bořili, co ve dne vybudováno bylo.“ Melna venoval veľkú pozornosť stavu sôch, ich poškodeniam a samotným nápisom. Spresnil aj to, že sú vytesané z pieskovca. Vzhľadom na informácie, ktoré získal, je logický aj jeho rezultát: „Gisté gest, že djla tato owšem z prastarého věku pocházejí, a wznešenost mjsta, chor totiž před chrámem, gak rjkagj, na kterém ležj, také ono domněnj, že tyto podobizny nekdy velikau moc měli, ge prěd značněgšj škodu a porušenostj obránili.“
O náleze následne Šafárik informoval celý slovanský svet. Písal o ňom v listoch priateľom a známym najmä do Ruska a Poľska a venoval mu štúdiu v Časopise českého musea. Tu uviedol citáty z Kollárových listov a pripojil i svoje komentáre a úvahy na tému slovanského písma. Štúdia obsahovala aj nové vyobrazenie sochy podľa pôvodného Kollárovho náčrtku.
Runové písmo Slovanov?
Nápisy na sochách boli určite kľúčovým prvkom nálezu. Bez nich by sochy boli iste iba spolovice vzácne. Otázka runového písma dávnych Slovanov bola módnou záležitosťou. Úvaha bola jednoduchá – ak mohli používať runy tak primitívne národy ako Germáni, Slovania (údajne) stojaci na vyššej kultúrnej úrovni „museli“ mať podobné písmo tiež. Priniesť si ho mali z indickej pravlasti a dokonca i cyrilika mala predstavovať odraz týchto prastarých foriem. Oporu pre existenciu slovanského písma priniesli aj niektoré historické pramene. Mních Chrabr vo svojom spise O písmenách (10. – 11. stor.) zaznamenal, že Slovania „najprv nemali písmená, ale črtami a zárezmi počítali a hádali“, teda i písali. Ostávalo iba nájsť nejakú vzorku tohto písma…
Kollár nápis vylúštil ako CARNI BU(G), čo malo údajne v jazyku miestnych Slovanov znamenať Černoboh. Význam nápisu dozaista ovplyvnila podoba sochy; veď aké božstvo by mohla znázorňovať neľútostná šelma – lev. Černoboh predstavoval záporné božstvo Slovanov. Lúštiť nápis sa podujal i Šafárik a výsledkom bol ČERNE(G)LAV. „Černohlav jest starší jméno nežli Černoboh; ostatně nepřím se, že i Černoboh čteno může, an i toto staré a pravé jest.“
Aj vo svojom najzásadnejšom diele Slovanské starožitnosti Šafárik použil pozadie bamberského nálezu. Napísal, že pochádza z Pomoranska či z Lutíc, a zmieňoval sa aj o poľskom charaktere nápisu. Uviedol aj správu kronikára Helmolda (zomrel okolo roku 1177) o božstve zvanom Tjarnglófi (Černohlav) a zmienku Dithmara (zomrel v roku 1018) o božstve Luarasici, ktorú spojil práve s levou podobou. Etymologizoval pritom Lua-rasici ako lva-ražic, teda lev-knieža, lev-kráľ. Okrem etymologickoho prístupu tu negatívnu úlohu zohralo chybné čítanie písmena „S“ ako „L“, čo potom napravil v roku 1844. Slovanmi uctievaný boh sa teda volal Suarasici – Svarožič.
Nález vyvolal záujem aj v samotnom Bambergu, kde sa všetci čudovali, že im takéto pamiatky unikli. Nespomínali sa ani v aktuálnej práci o dóme z roku 1836. Onedlho sa našiel ďalší bádateľ, ktorý sa snažil nápis prečítať. Výsledkom snahy Poliaka Wolańského bolo slovo Walhallah. Sochy teda mali strážiť vstup do germánskeho „neba“, čo popieralo slovanský charakter nálezu. Dobový komentátor v českých Květoch tento výklad ironicky okomentoval, že je škoda, že nápis nie je dlhší – aspoň do polovice chrbta leva. Zmestilo by sa tam: „Walhallah bei Regensburg“. Tam totiž práve stavali monumentálny pamätník významným nemeckým osobnostiam – Valhallu.
Podvod či omyl?
Už čoskoro sa však zistilo, že domnelý nápis je pozostatkom hlúpeho zvyku niektorých návštevníkov písať či skôr vyrývať svoje meno na pamiatku svojho pobytu. Nezreteľný nápis teda mohol znieť „Hans …“ Znamenalo to bodku za objavom, aspoň čo sa nápisu týka. O omyle čoskoro vedel každý. František Ladislav Čelakovský napríklad písal v roku 1837 priateľovi o mrzutej veci, ktorá postihla Šafárika vďaka Kollárovi a jeho Míne. Definitívne nápis odsúdil profesor berlínskej univerzity Wojciech Cybulski. Po preskúmaní usúdil, že sa na sochách žiadne nápisy nenachádzajú (iba trhliny a škrabance) a spochybnil aj celú existenciu kultu Černoboha.
Ako podporu téz o indickom pôvode Slovanov Kollár ešte v roku 1839 spájal motívy levov, časté vo výzdobe indických chrámov, s Černobohom. Božstvo tiež stotožnil s indickým bohom „Karta“, teda čertom. Podobne podivínsky amatérsky archeológ – Václav Krolmus objavil ešte v roku 1857 „poslední božište Černoboha s runami“ na základe Kollárovej doktríny.
Napriek fiasku Kollárov záujem o slovanské modly neopadol. V štyridsiatych rokoch márne pátral po hlavách Svantovíta a Triglava vo vatikánskych múzeách. Na sklonku života sa pohrúžil do obrany tzv. prillwitzských fálz. Sošky domnelých slovanských bôžikov skoro dva mesiace osobne skúmal v Meklenbursku. Venoval im tiež svoje prednášky na viedenskej univerzite. Bohovia Retry sa stali aj predmetom jeho posledného rovnomenného diela, ktoré však už nevyšlo.
Nevzdal sa ani lúštenia prastarých nápisov. Ak sa približne v tom čase Jeanovi-Françoisovi Champollionovi podarilo rozlúštiť egyptské hieroglyfy, Kollárovi sa podaril iný husársky kúsok. Dávno sa naň však zabudlo, a tak zostáva písmo a jazyk Etruskov dodnes nevyriešenou záhadou. Nie však pre Kollára. Etruskovia a Umbrovia boli podľa neho slovanskými prvoobyvateľmi Itálie. Nečudo teda, že ich nápisy v „slovanskom“ jazyku dokázal prečítať. Aj o tejto problematike prednášal na univerzite a napísal monumentálnu, skoro 900 stranovú knihu Staroitalia slavjanska.
Na záver nám zostáva všetko vyjasniť. V prípade nápisu išlo zrejme naozaj o kombináciu škrabancov, rýh a čiastočne zotretého „pamätného“ nápisu, nešlo teda o žiadnu skutočnú pamiatku. Sochy samotné sú však inou záležitosťou. Dóm v Bambergu je skutočne výnimočnou architektonickou pamiatkou. Už v rannom období existencie bol zásadne prestavaný. Úpravu z roku 1012 tak nahradila stavba z roku 1237. Sochy levov tvorili výzdobu pôvodnej kamennej stavby a po prestavbe ich umiestnili pred dva bočné vchody. Archaickým vzhľadom sa výrazne odlišujú od zvyšku stavby a sú skutočne starobylé – hoci nie až tak, ako si predstavovali naši bádatelia.
Použitá literatúra
- Ambruš, J.: Listy Jána Kollára I. Martin 1991.
- Polla, B.: Archeológia na Slovensku v minulosti. Martin 1996.
- Sklenář, K.: Z Čech do Pompejí. Praha 1989.
- Šafařík, P. J.: Podobizna Černoboha w Bamberku. Časopis českého musea XI, 1837, 37 – 52.
Obrazová príloha: www.sagen.at, www.wikipedia.org
Pôsobí na Katedre slovenských dejín FiF UK. Zaoberá sa obdobím prvej polovice 19. storočia s dôrazom na problematiku formovania moderných národov a na historiografiu.